O láske a vernosti
Číslo 1/2014 ·
·
Čítanosť článku: 2097
Ivan Vyrypajev: Ilúzie
Preklad: Romana Maliti, dramaturgia: Darina Abrahámová, scény a kostýmy: Eva Kudláčová-Rácová, hudba: Martin Burlas, réžia: Eduard Kudláč. Hrajú: Emília Vašáryová/Zuzana Kocúriková (prvá žena), Božidara Turzonovová (druhá žena), Martin Huba (prvý muž), Dušan Jamrich (druhý muž). Premiéra: 23. a 24. január 2014.
„Predsa musí byť niečo nemenné v tomto obrovskom premenlivom vesmíre,“ píše na konci hry v liste jedna z postáv. Píše to stále a znovu, dookola. A potom spácha samovraždu. Nie je to však akt blázna, práve naopak, je to vzbura jednej z postáv, ktorá chce podčiarknuť to najdôležitejšie. Tá úbohá žena vie, čo má byť to najdôležitejšie, chce nám to svojím gestom povedať. Domáha sa pritom hlasu svedomia tých, ktorí ju zradili, a predsa jej zúfalý čin ukazuje, že sa nemá o čo oprieť, že v chvíľke opustenosti v tom „obrovskom vesmíre“ padá ako do priepasti. Akoby dospela k tomu, že ak láska nie je tým „nemenným“, potom tým nemôže byť nič.
Činohra SND má za sebou jednu z najlepších sezón posledného obdobia. Na našej prvej scéne bolo možné vidieť viacero výborných predstavení, ale Ilúzie boli pre autora tohto textu vrcholom. Potvrdením je už to, že na predstavenie drámy súčasného ruského autora (ročník 1974) je ťažko zohnať lístky.
Hra je civilná, aspoň na pohľad. Štyri postavy, civilne oblečené, sedia v kreslách a rozprávajú príbehy. Hovoria príbeh dvoch manželských párov: Sandry a Dannyho a Alberta a Margaret, ktorí sú navzájom priateľmi. Na konci svojich životov si však vyrozprávajú niečo, čo spochybní aj ich priateľstvo, aj ich lásku. Vyrypajev postavám určil nižší vek – 30 a 35 rokov – zrejme kvôli tomu, aby si divák nestotožňoval postavu herca s postavou v rozprávanom príbehu. A tiež kvôli tomu, že téma sa netýka len zomierajúcich manželov. Slovenská inscenácia stavila na skúsenejší prejav, a hoci sa tým pripravila o tieto dva rozmery, bolo to pre dobro veci. V hre totiž nevyniknú ani tak dlhé monológy (všetci herci predvedú mimoriadny výkon), ale najmä citlivo zvolené malé gestá. Zmysel pre malé gesto je azda ešte ťažší, ako dobre členený dlhý monológ. V predstavení so Zuzanou Kocúrikovou kraľovala najmä Božidara Turznovová a Martin Huba. Turznovová najmä vďaka farbe hlasu a intonácii a Huba vďaka minimálnemu nonverbálnemu a predsa výraznému komunikovaniu s vedľajšími postavami.
Ilúzie sú o láske dvoch dlhoročných manželstiev a o manželskej vernosti. Postavy nám postupne rozprávajú príbehy, ktoré si manželia hovoria krátko pred smrťou, a pôvodne idylický obraz v krátkom čase zamotajú a skomplikujú. Autor hry však nechce diváka zmiasť, chce mu ukázať to najpodstatnejšie, vrátiť ho na začiatok, ale postupne vyrozprávanými protirečiacimi príbehmi to trochu sťažiť, ponúknuť mu – ak je niečo podobné vôbec možné – skúsenosť iných. Predstavenie trvá hodinu a pol a nemá zmysel, aby sme ho na tomto mieste prerozprávali. Hoci sa pôvodne môže zdať, že zaujímavá bude „próza“ celého príbehu, čím ďalej viac dominuje najmä jeho „poézia“. Dôležitejším ako to, čo nám postavy chcú povedať, sa stáva ich motív, prečo to hovoria, čo ich k tomu vedie. A napokon je tu ešte autorov posledný odkaz – názov diela. Hoci hra smeruje k tomu, že si divák uvedomí význam lásky a azda aj rolu morálky v ľudskom živote, predsa len zostáva hádanka, či to nie je všetko len ilúziou, ktorú si so sebou – v závislosti od nášho založenia – v tej či onej miere nesieme. Solídne zostavený bulletin k predstaveniu napovedá, že autor hry nie je nijaký prvoplánový dramatik, preto azda nemožno ani názov hry čítať len ako deskriptívny popis jeho hry. Skôr ten názov treba čítať ako hádanku, s ktorou z divadla odchádzame domov, a týka sa už našich životov.
Ilúzie sú výbornou hrou, na ktorú možno chodiť aj opakovane. Vyrypajev potvrdzuje, že všetky tie reči uplynulej dekády o konci veľkých tém boli len zakrývaním podstaty. Veľké témy tu sú, a čuduj sa svete, nemenia sa.