Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Istota nádeje – nádej istoty

Číslo 2/2006 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 3150
 

Istota nádeje – nádej istoty
Tomáš Halík: Noc zpovědníka. Paradoxy malé víry v postoptimistické době
Nakladatelství Lidové noviny
Praha 2005

V šestnástich esejach sa autor zaoberá duchovnými a spoločenskými problémami našej doby – eskaláciou násilia, úlohou médií, prelínaním kultúr, dialógom vedy a viery, ale aj dozrievaním človeka v krízových situáciách. Jadro kresťanstva, veľkonočný príbeh o kríži a o vzkriesení, chápe ako výzvu prejsť stroskotaním a „nabrať druhý dych“. Je treba prejsť od lacnej viery ku kresťanstvu druhého dychu, k odvahe prijať život so všetkými jeho paradoxmi a tajomstvami.

Noc spovedníka. Autor nás vťahuje do svojho myšlienkového sveta, v ktorom hľadá zmysel kríz a stroskotaní – a to nielen osobných, ale aj spoločenských či cirkevných. Poukazuje na paradox veľkonočného príbehu, v ktorom víťazstvo povstáva z absolútneho a najpotupnejšieho krachu, z „dúfania proti všetkej nádeji“ (Rim 4,18), lebo „ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19,26). Veľkonočné tajomstvo sa tak stáva prameňom moci zverenej spovedníkom, ktorí „skrze smrť a vzkriesenie Božieho syna“ majú moc liečiť rany, spôsobené zlom a vinou. Viera vo vzkriesenie nemá zľahčiť tragiku ľudského života a neumožňuje nám vyhnúť sa ťarche tajomstva. Nepochopiť paradoxnú povahu kresťanstva vedie buď k prihlúplemu ateizmu, alebo k nemenej prihlúplym apologetickým vývodom – k „rozumovým a nesporným“ dokazovaniam kresťanských právd.

Daj nám malú vieru. V živote mnohokrát platí, že málo je niekedy viac. Veľká viera, viera prechádzajúca do istoty a neochvejnej neomylnosti sa stáva slabou, formálnou, ťažko obhájiteľnou a náchylnou ťažko stroskotať. Viera premenená v ohni kríz a pochybností a oslobodená od toho „príliš ľudského“ je odolnejšia voči neustálym pokúšaniam nábožensky zjednodušovať, vulgarizovať a lacno podsúvať. Nemusí tiež naša viera „mnoho trpieť, byť ukrižovaná a až potom vstať z mŕtvych“? Esej končí prosbou: Pane, ak naša nábožnosť príliš oťažela našimi istotami, uber nám z tejto „veľkej viery“, vezmi z nášho náboženstva to príliš ľudské a daj nám vieru Božiu. Daj nám radšej malú vieru, malú ako horčičné zrnko, malú a plnú Tvojej sily.

Príď kráľovstvo nemožného. Kristus nám sľubuje nemožné a absurdné veci a kladie na nás aj nemožné a absurdné požiadavky. Paradox Božieho kráľovstva vyžaduje uveriť neuveriteľnému, túžiť po vlastnej slabosti, kráčať k negácii seba samého. K poznaniu, že nesebecká, obetujúca sa láska má zmysel, vedú len dve cesty: viera a nádej. Obe majú spoločné to, že prekračujú horizont možného, obvyklého či očakávaného. Majú charakter daru. Cesta lásky je z hľadiska logiky tohto sveta absurdná, ale aj skúsenosť „s týmto svetom“ plným násilia a zloby nám pripadá absurdná a nezmyselná. Človek preto neustále pátra po zmysle dejín. Priblížiť sa však k nemu môže, len keď si nasadí optiku „nemožného“.

Tušenie prítomného. Autor sa v meditáciách pred Sviatosťou oltárnou zamýšľa nad obrovskou šírkou a pluralitou súčasného kresťanstva. Porovnáva odkazy veľkých teológov dvadsiateho storočia. Teilhard de Chardin, ktorý bol fascinovaný jasom energie „božského prostredia“ prežarujúceho celý vesmír so všetkou jeho hmotou. Dietrich Bonhoeffer, ktorý hlásal „nenáboženské kresťanstvo“. Jezuita Karl Rahner, ktorý vo svojom rozsiahlom diele hovorí o Božej skrytosti. Urs von Balthasar, ktorý hovorí o vzťahu k skrytému Bohu a o istej bázni pred tajomstvom bytia, obsiahnutej nielen vo všetkých náboženstvách, ale aj v ateistickom humanizme.

O cudnosti viery. Prežívanie viery vyžaduje intimitu vzťahu k Bohu. Príliš nadšené a masové demonštrovanie náboženského nadšenia je vždy podozrivé a zväčša nestojí na pevných základoch. Musíme si uvedomiť, že Boh prebýva v nedostupnom svetle, že modlitba je tichom pre Tajomstvo a viera je rešpektovaním tohto Tajomstva, s ktorým sa ako s tajomstvom aj zžívame. Ak si neuvedomíme, že akýkoľvek krik „už to mám“ je len dôkazom toho, že som zišiel z cesty, tak klameme sami seba a nie je v nás pravda. Boh ako pravda nášho života, a pravda o Bohu je vždy paradoxná, je v nás len vtedy, keď si nenárokujeme ju „držať“ a triumfálne vlastniť.

Utrpenie veriaceho vedca. Hovoríme, že Boha je možné poznať zo stvorených vecí. To však neznamená, že Boha je možné prírodnými vedami dokázať. Tak ako nie je možné prírodnými vedami dokázať, že Boh neexistuje. Maloverné žobronenie o „malý vedecký dôkazík“ je nielen prejavom nekompetentnosti dnešných prírodných vied a filozofie, ale najmä slabej a chorej viery. Podoba viery, ktorá je natoľko zakomplexovaná a zároveň neochotná a neschopná otvoriť sa Tajomstvu, že si vyžaduje liečbu svojich neistôt prostredníctvom vedy, je vierou „spuchnutou“ a „zdurenou“, nehodnou akejkoľvek liečby. Je to soľ, čo stratila svoju chuť a je vhodná len na to, aby ju vyhodili a aby ľudia po nej šliapali – čoho sme koniec koncov častými svedkami. Literatúra „dôkazov“, ktorá sa snaží osvietenstvom otrasené náboženstvo upokojiť a poistiť práve prostredníctvom hlavnej autority osvietenstva, totiž „vedou ako jediným arbitrom pravdy“, je zbabelou a bláznivou samovraždou náboženstva.

Radosť nebyť Bohom. Podstatným rysom viery je dôvera. Neurotická túžba hrať sa na Pána Boha a snažiť sa všetko ovládať vyplýva z úzkostne nedôverčivého vzťahu k životu, z pocitu, že zo všetkého neznámeho číha možné nebezpečenstvo. Obľúbenou frázou našej doby je „dnes máme globálnu zodpovednosť“ (pokiaľ nejde len o poetickú metaforu skutočnosti, že „žiaden človek nie je ostrov“ a „všetko so všetkým súvisí“); môže to byť výraz namyslenosti „bohov na zemi“, ktorá nás odvedie do hmlistej ríše kozmických pocitov, kde ľahko zabudneme na tú skutočnú zodpovednosť, ktorú má každý z nás. Nie však za vesmír, ale za to, čo bolo do správy a starostlivosti zverené nám a len nám. Ak sa neodvážime pustiť z ruky opraty, ktoré aj tak nič neriadia, ale za ktoré nás samých stále vláčia naše vlastné úzkosti a namyslenosť, naša nadutá pýcha, ostaneme v zajatí. Keď však rezignujeme na domnelú funkciu riaditeľa zemegule či vesmíru, pocítime veľkú úľavu.

Tam a zasa späť. Nemusíme sa občas vydať za čímsi cudzím, aby sme vďaka tomuto stretnutiu s radostným výkrikom nanovo a hlbšie rozpoznali blízkosť toho, ktorý je nám bližší než naše vlastné srdce? Nie je táto doba prelínania kultúr, ktorú často vnímame ako krízu svojich hodnôt, zároveň kairos, dobou vyzývajúcou prijať pozvanie nášho Pána, aby sme sa nebáli vstupovať do neznámych priestorov, vydávať sa na cesty – putovať tam a zasa späť?

Králik, ktorý hrá na husle. Keď osvietenstvo zmenilo pojem natura (príroda, prirodzenosť) tak, že ním obsiahlo celý svet, dominovala predstava, že celku skutočnosti už rozumieme alebo že posledné detaily pochopíme čo nevidieť. Takto sa „nadprirodzené“ stalo skladiskom všetkého posvätného. Nečudo, že sa Boh ocitol v spoločnosti vodníkov a víl, strašidiel a rozprávkových bytostí, a tak musel byť časom vypovedaný z okruhu záujmu rozumných, vzdelaných ľudí a ponechaný deťom, hlupáčikom a okultistom. Treba nám pochopiť, že duch nie je ani strašidlo, ani nadprirodzený jav, ani idea, ale konanie. Boh je skôr udalosť ako entita.

Boh vie, prečo. Ale ja to neviem, Bože, ja to neviem. A potom tá malá viera urobí to jediné, čo dokáže: nadýchne sa, vezme so sebou všetky tie otázky, bolestne otvorené ako nezahojené rany, rozbehne sa a jediným aktom dôvery skočí do temného priestoru tajomstva, v ktorom nevidí, ale aspoň tuší nádej: Ja neviem nič, ale Ty to vieš!

Život v zornom poli. Modliť sa znamená uvedomiť si, že som videný. Vedomie, že nežijem v skrytosti, človeka premieňa. Podstatne však záleží na povahe pohľadu, ktorý sa na nás upiera. Božie oko nie je objektívom dotieravej kamery, dychtivej pristihnúť ma v komickej či v dráždivej pozícii, v „divácky atraktívnej“ nestráženej chvíľke, a nie je ani zastrašujúcim okom represívneho policajného dozorcu, sliediaceho po mojich slabostiach a prehreškoch proti zákonu.

Volám: Násilie! Film, ako je Umučenie Krista, chce byť zjavne akousi kázňou. Ale čo zostalo v tomto filme z veľkonočnej zvesti? Len potoky krvi, hrdina, ktorý všetko vydržal, a na záver oživené telo. Čo toto hovorí o Kristovi? Akú perspektívu to ponúka nášmu svetu, zahltenému násilím? Skutočná krížová cesta končí tak, že mŕtve telo toho, ktorý necúvol pred silami násilia a smrti, je vložené do lona jeho matky a potom do lona zeme; ale Mária, ktorá uverila, „že u Boha nie je nič nemožné“, zostáva aj v tejto temnej hodine lampou nádeje: napriek všetkému nešťastiu aj v tejto chvíli verí, že Boh ešte nepovedal svoje posledné slovo.

Znamenie Jonášovo. V tejto eseji sa autor zaoberá celým pontifikátom pápeža Jána Pavla II. od jeho vymenovania až po jeho pohreb. Okrem všeobecne známych udalostí popisuje v nej aj svoj vlastný vrúcny vzťah k tomuto velikánovi Cirkvi.

Modlitba toho večera. Boh nie je v ničivých vlnách tsunami a v ďalších prírodných katastrofách, ale vo vlnách solidarity s trpiacimi. Niet žiadnej svätej vojny – len mier je posvätný. Keby sa všetci riadili iba zásadou „oko za oko“, svet by bol za chvíľu slepý. Musíme už raz konečne rozťať nebezpečnú špirálu pomsty a násilia. Na uzdravenie nášho spoločného sveta už nestačí logika „ako ty mne, tak ja tebe“ – musíme sa naučiť logike „ako Boh mne, tak ja tebe“, musíme nastúpiť na cestu odpustenia a zmierenia.

Prečo sa Sára smiala. Viera v „posledné veci“ je svojím spôsobom skúšobným kameňom pravosti našej viery v Boha. Keď sa obmedzíme na „ihrisko tohto života“, stačí nám možno z kresťanstva to, čo z neho zostalo po osvietenskom výpredaji transcendencie: tá trocha morálnych zásad a humanitárnej dobrotivosti, v modernejšej verzii istý typ existencializmu spojený s poetickým zmyslom pre tajomno. Ale keď má na javisku nášho pozemského života spadnúť opona, sme odrazu v hľadisku strašne sami – boh takého humanitárneho náboženstva spadol do prepadliska, pretože bol na konfrontáciu s tajomstvom smrti prislabý.

Kresťanstvo druhého dychu. Ustupujúce náboženstvo sa snažilo z nášho prežívania skutočnosti odstrániť paradoxy; viera, ku ktorej dozrievame, veľkonočná viera, nás učí s paradoxmi žiť. Neobávajme sa otrasov, ktoré prináša táto doba – ani otrasov v oblasti náboženstva. Mnohé sa stráca a mnohé sa ešte stratí. Zostáva však to, na čom vyrastie „kresťanstvo druhého dychu“: viera, nádej a láska. Tieto tri. Pre dobu, na ktorej prahu stojíme, bude, myslím, najpotrebnejšia nádej.

Halík ovplyvnený vo svojich esejach situáciou Katolíckej cirkvi v Čechách je pre nás po viacerých stránkach „myšlienkovým prvolezcom“. Vo svojich úvahách naozaj zatiahol na hlbinu a urobil to s preňho typickým intelektuálnym humorom. I keď sa v texte nájdu state, s ktorými by som ostro polemizoval (napríklad názor na Gibsonov film), Halíkov dôraz na paradoxy našej viery nie je žiadnym lacným intelektuálskym relativizovaním, ale poctivým hľadaním podstaty. Pre nás by to mohlo znamenať šancu začať hľadať podstatu skôr, než nás k tomu prinútia prázdne kostoly a všeobecná nevraživosť verejnej mienky.

Peter Smolík

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.