Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ťažká hodina jezuitského rádu

Číslo 1/2014 · Milan Hudaček SJ · Čítanosť článku: 4589
 

Osemnáste storočie je storočím osvietenstva. Dokresľujú ho revolučné nálady v Európe, keď sa všeobecne pociťovalo, že starý spoločenský režim je prežitý. Francúzsko sa s ním definitívne rozlúčilo a v revolučných ideáloch bratstva, rovnosti a slobody podnietilo európskeho človeka k rozmýšľaniu i snívaniu o novej spoločnosti. Je to storočie, v ktorom došlo aj k zrušeniu jezuitskej rehole. Spoločnosť Ježišova, ktorá v službách pápeža a evanjelizácie, akoby sa inak zdalo, mala silné slovo, zrazu precitla a v opustenosti od mocných sa objavila na okraji spoločnosti. Božia pomoc a novšie udalosti ju opäť disponovali vstúpiť do služby Bohu i človeku.

Búrlivé osemnáste storočie

Rok 1773, keď pápež Klement XIV. zrušil Spoločnosť Ježišovu, bol časom, v ktorom vyvrcholilo niekoľko jezuitských problémov. V tridsiatych rokoch osemnásteho storočia vrcholili vleklé spory medzi jezuitskými misionármi v Číne a v Indii na jednej strane a rímskymi kongregáciami (Pre ohlasovanie viery a Posvätným ofíciom) na druhej strane. Misionári zo Spoločnosti Ježišovej akceptovali pri ohlasovaní evanjelia niektoré tradičné obrady konfucianizmu v Číne a hinduizmu v Indii. Konali tak v presvedčení, že hodnoty ázijských tradícií možno zosúladiť so západnými nárokmi a s kresťanstvom. Tieto názory jezuitov Mattea Ricciho z Číny, Roberta de Nobiliho z Indie a Alexandra de Rhodes z Vietnamu sa dostali do vážneho sporu s väčšinou katolíckych misionárov v ázijských misiách. Akceptácia nových zámerov mohla byť nápomocná najmä z dvoch dôvodov. Mohla mierniť neúspechy misionárov v ich civilizačnej misii, a rovnako mohla napomôcť zaujať kritický postoj voči západným imperiálnym tlakom, ktoré pokladali ázijské národy a kultúry za menejcenné. Kritický postoj Svätej stolice voči misijnej praxi priniesol frustráciu a konflikty aj medzi samotných jezuitov. Ťažkosti s odlišným misionárskym prístupom – medzi portugalskými pátrami na jednej strane a francúzskymi i talianskymi jezuitami na strane druhej – fakticky nenachádzali riešenia. Vzájomné kontroverzie, zosilňované ešte aj nacionalizmami oboch stránok, dosiahli taký stupeň, že problémy prechádzali aj na misionárske skupiny z iných reholí. Aj keď všetky komploty a rozhodnutia pre vyhnanie či zrušenie jezuitov vznikali v Európe, ázijskí jezuiti boli všeobecne obviňovaní zo zneucťovania kresťanských obradov, ktoré pod označeniami malabárske obrady a čínske obrady boli uvádzané ako dôkazy ich ľahostajnosti vo viere. Rímske kongregácie pokladali obrady za výlučne civilné a politické. Obradom vytýkali neoprávnenosť a synkretizmus. Aj keď v konečných dôsledkoch ich používanie sa odvádzalo od akomodačnej misionárskej metódy, pápež Benedikt XIV. definitívne zavrhol čínske obrady v roku 1742 a malabárske v roku 1744.

Zavrhnutie misionárskej praxe oslabilo v jezuitskej reholi univerzálneho misijného ducha. Na západe sa to ukázalo priam smrtonosne. K drastickým obmedzeniam misijnej práce došlo najprv po indiánskej guaraní-európskej vojne, pri ktorej jezuiti podporovali domorodých Indiánov. Španielsko-portugalské vojsko cítilo, že jezuitská správa misijných oblastí je vlastne štát v štáte. Krátko na to vypukol portugalsko-španielsky spor o územia v juhoamerických kolóniách. Spor sa na chvíľu utíšil po tom, čo sa obe kráľovstvá v roku 1750 dohodli na hranici tvorenej riekou Uruguay. Územia na východ od rieky mali pripadnúť Portugalcom a kraje na západ zase Španielom. V zapätí portugalská vláda rozpútala na svojich územiach boj proti siedmim jezuitským redukciám. Ich cieľom bolo vyvlastnenie územia, dôsledkom ktorého bolo aj vysťahovanie 29 tisíc domorodých Indiánov. Jezuiti boli pri týchto rozhodnutiach znova v opozícii. Nakoniec museli podľahnúť portugalským útokom, ktoré našli pochopenie i v radoch jezuitskej hierarchie. Ani generálny predstavený Ignác Visconti (1751-1755), ani jezuitský vizitátor Lope Luis Altamirano nezachytili, že boje proti latinskoamerickým redukciám, podobne ako proti ázijským obradom, boli znakmi erózie dávnych dohôd kráľovských dvorov s jezuitami, ako aj prvej etapy stratégie, ktorá si zobrala na mušku zničenie rehole. Bol to čas, keď už zmizli jezuitskí spovedníci z kráľovských dvorov a z úradných miest sa reholi dostávalo málo podpory a ochrany, čo sa prejavilo aj v jej stupňujúcej sa izolácii.

Vypovedanie jezuitov z Portugalska

Portugalsko bolo krajinou, ktorá pod vedením markíza Plombala zrušila jezuitov ako prvá (1759). Z misijných oblastí prichádzali do Európy nepríjemné výčitky na správanie sa portugalských kolonizátorov. Popri latinskoamerickej misii Portugalcov bola druhou najvýznamnejšou portugalská Afrika. Kolonizácia Afriky bola garantovaná dvomi pápežskými bulami Alexandra VI. z roku 1493. Podľa nich globálne územia od demarkačnej čiary siahajúcej od severného po južný pól a 370 míľ na západ od Kapverdských ostrovov patrili Španielsku a to čo ležalo na východ, patrilo Portugalsku. Táto malá krajina tak rozhodovala o misiách, ktoré sa vzmáhali na treťom najväčšom kontinente sveta. Začiatkom sedemnásteho storočia boli portugalské vplyvy limitované na východné a západné oblasti južnej Afriky, s Mozambikom a Angolou ako hlavnými krajinami portugalskej kolonizácie. V Mozambiku mali Portugalci hlavné centrá v Sena, v Tete a v Sofala. Pre jezuitov to boli rovnako dôležité východiská v ich misijnom poslaní. V Sene viedli od roku 1640 kolégium a o päťdesiat rokov neskôr aj seminár na výchovu domorodého kléru. V tejto oblasti Afriky boli pokladaní za špecialistov v politických a obchodných záležitostiach, preto ich Portugalci nutne potrebovali pri finančných kontraktoch s domorodými kmeňmi.

V Angole boli dôležitými centrá v São Salvador a v Luande. Jezuiti prvýkrát publikovali dielo Cartilla de Sagrada Doctrina (Myšlienky o kresťanskej náuke) v miestnom jazyku, čo im ešte viac umožnilo dosahovať misijné úspechy. Jezuitské kolégium v São Salvadore bolo prvé miesto, kde sa stretávali deti Portugalcov a Afričanov. Rovnako aj kolégium v Luande vychovalo od roku 1622 tisíce mladých domorodcov. Jezuitský kostol v Luande je historický a asi najcennejší, aký možno na južnej hemisfére Afriky nájsť. Keď Portugalci vinou zlej politiky kráľa Jána V. (1705 - 1750) stratili vážnosť v africkom regióne, premenila sa angolská oblasť na región dodávajúci otrokov pre portugalské územia v Latinskej Amerike. Mesto Luanda sa stalo smutne známym prístavom, kde sa nakladali tisícky černochov na brazílske plantáže. Jezuiti, ktorí sa vzpierali týmto praktikám a chceli zvrátiť prax chytania a predávania čiernych domorodcov, boli označovaní za intrigánov a pokryteckých narušiteľov. Tieto ich činy sa dostali tiež na zoznam ich previnení, ktoré sa stali vážnym dôvodom pre ich zrušenie v Portugalskom kráľovstve. Africké misie jezuitov sa zrušili ako prvé. Z Angoly i z Mozambiku pátrov odviedli do Indie, kde ich v Goe čakalo väzenie. Keď sa situácia ešte viac zhoršila, odtransportovali ich do Portugalska. Plavbu ale viacerí už neprežili. Africkému kontinentu tak celé jedno storočie chýbal misionársky zápal jezuitov. Až v devätnástom storočí pomohlo vzbudiť záujem o jezuitské misie v afrických končinách to, že protestantský misionár David Livingstone opísal vo svojich cestopisoch dvanásť jezuitských kostolov, ktoré v Kongu objavil.

V samotnom Portugalsku markíz Plombal obvinil jezuitskú rehoľu z komplotu proti panovníkovi Jozefovi I. Nasledovali vyšetrovania a súdy i početné uväznenia jezuitských pátrov. Najznámejší je prípad portugalského jezuitu Gabriela Malagridu, ktorý bol po inkvizičnom súde v roku 1761 upálený na hranici. Nežiaduce spoločenstvo rehoľníkov muselo byť z portugalských území definitívne odstránené. Týkalo sa to aj mimoeurópskych dŕžav kráľovstva. Skupine asi 1700 jezuitov sa podarilo opustiť krajinu a po dobrodružných cestách doraziť do Talianska.

S omeškaním sa dal na známosť dekrét portugalského kráľa jezuitom, ktorí pracovali v portugalskej kolónii Macao (Čína). Verdikt o ich vypovedaní im prečítali až v roku 1762. Celú misiu, ktorú tvorilo asi dvadsať členov, loďami prepravili do Lisabonu, kde sa ďalej strácajú ich stopy.

Nepriatelia Francúzskeho kráľovstva

Vo Francúzsku Spoločnosť Ježišovu zakázali po tom, čo prepukol bankrot v Martinique. Páter Anton Lavallette začal na ostrove Martinique samostatne a bez súhlasu predstavených podnikať, skupovať pôdu, pestovať kávu a cukrovú repu, aby tak dostal tamojšiu misiu z finančných problémov. Počiatočný zdar vystriedal po vojnovom období bankrot a nezaplatené miliónové pôžičky. Generálny predstavený jezuitskej rehole odmietol pôžičky zaplatiť s odôvodnením, že P. Lavallette konal bez súhlasu predstavených. Prípad sa dostal pred parížsky parlament, ktorý formuláciu generálneho predstaveného nechápal. Jezuitom navrhol podpísať galikánske články z roku 1682. Avšak ani generálny predstavený rehole Lorenzo Ricci, ani pápež nemohli akceptovať parížsky návrh. Jeho prijatím by sa riskovalo vyčlenenie jezuitov vo Francúzku zo všeobecnej Spoločnosti Ježišovej, aj vernosť voči ústrednému vedeniu rehole v Ríme a voči Svätej stolici. Francúzsky parlament vyslovil pochvalu členom rádu, ale odsúdil inštitút rehole ako nepriateľský štátu, a navrhol jeho zrušenie. Ľudovít XV. váhal s podpisom, ale Madame de Pompadour ho postavila pred dilemu: alebo parlament, alebo jezuiti. Kráľ nakoniec 1. decembra 1764 dekrét podpísal a jezuitov z kráľovstva vyhnal. Francúzska jezuitská asistencia mala vtedy 3049 členov, z toho 184 kňazov v misiách a 84 kolégií.

Koniec jezuitov v kráľovstve, nad ktorým nezapadá slnko

Treťou krajinou, ktorá vyhnala jezuitov, bolo Španielsko. Celá operácia sa plánovala v tajnosti a prebehla v takej diskrétnosti, akú miestni historici nepamätajú ani v časoch vyháňania moslimov z Iberského polostrova. Aby rehoľu vymazali z geografickej mapy Španielskeho kráľovstva a jeho dŕžav, ich neprajníci vytvorili mimoriadnu radu a tajné vyšetrovanie. Táto činnosť vyústila do Pragmatickej sankcie, ktorou boli vypovedaní z kráľovstva všetci členovia Spoločnosti Ježišovej, a to z dôvodov, ktoré monarcha „prechováva vo svojom kráľovskom srdci“. Bajonetmi ozbrojení vojaci sa podľa zadaných inštrukcií v skorých ranných hodinách od 31. marca až do 2. apríla 1767 dostávali do jezuitských domov. Otvorenie brány si vymohli často pod falošnou zámienkou, že je potrebné vyslúžiť sviatosti chorých pre zomierajúcich. Vystrašenej komunite, ktorú potom zhromaždili v refektóriu domu, prečítali Pragmatickú sankciu kráľa Karola III. Podľa nej sa prikazovalo jezuitom opustiť územia španielskej dŕžavy. Dovoľovalo sa im zobrať len bielizeň a breviár. V rôznych španielskych prístavoch boli prichystané vojnové lode, ktoré odvážali jezuitov do neznámych končín. Nik, kto zložil rehoľnú profesiu, a to ani v prípade vystúpenia z rehole, sa nemohol do krajiny vrátiť bez osobitnej prísahy vernosti jeho majestátu, so zvláštnym dovolením kráľa a s výslovným zamietnutím chcieť brániť jezuitskú rehoľu. Lode s jezuitami mali vyložiť náklad v prístave na území Pápežského štátu. Prekvapená pobrežná stráž ich v Civitavecchii privítala kanónmi. Pápež kapitánom lodí odkázal, že Taliansko čelí veľkému hladu a nemôže si dovoliť prijať jezuitov. Lode niekoľko mesiacov obchádzali talianske územie bez možnosti ich vyložiť. Mnoho jezuitov – pre nedostatok potravín, lekárskej starostlivosti a v horúčavách leta 1767 – zomrelo na mori. V septembri, keď sa zdalo, že sa spor medzi Francúzskom a Janovom o Korziku utíšil, skončil náklad jezuitov zo Španielska na tomto ostrove. Po roku, v novembri 1768, nastal rovnaký problém s vylodením jezuitov na pobrežie Pápežského štátu, ktorí sem boli dopravení zo španielskych dŕžav Latinskej Ameriky. Po diplomatických rozhovoroch kráľa Karola III. a pápežského dvora boli latinskoamerickí jezuiti nakoniec vyložení v talianskych prístavoch. Okolo päťtisíc jezuitov zo španielskych dŕžav bolo ponechaných na vlastný osud. Rozišli sa po regiónoch Bologne, Ravenny, Forlì a Ferrary a každý sa živil, ako mohol. Mexický páter Antonio López de Priego vo svojom denníku zachytil, že medzi ľuďmi Bologne sa rozšírila mienka, že vyhnaní kňazi sú „ľudia iného druhu“.

Zrušená rehoľa

Smutné protijezuitské udalosti viedli pápeža Klementa XIII. k obranným krokom. 7. januára 1765 vydal apoštolský list Apostolicum Pascendi Munus, kde bránil Spoločnosť Ježišovu a vypočítaval všetky jej zásluhy. Cirkevný učiteľ sv. Alfonz Mária de Liguori za list pápežovi ďakoval, ale to boli len výkriky do tmy. Nepriatelia rehole už rozhodli o jej úplnej likvidácii. Príležitosťou k tomu bol novozvolený pápež, ktorý prijal meno Klement XIV. Z konkláve prenikli hlasy, že bol zvolený na nátlak bourbonského dvora na základe ústnej dohody, že zruší jezuitov. Pápež františkánskej formácie v súženiach a v strachu dlho otáľal s radikálnym krokom zrušiť vplyvnú a početnú rehoľu.

Španielsky vyslanec na pápežskom dvore Jose Moňino pokračoval naďalej v zámeroch svojej krajiny o likvidáciu rehole. Prebendami a úplatkami získal vplyvných prelátov a priateľov pápeža Klementa XIV., aby tlakom na pápeža dosiahol svoje zámery a pomstil sa. Z korešpondencie medzi vyslancom a Madridom sa ukazuje, ako psychologický vplyv podplatených ľudí postupne ničil ducha a zdravie pápeža Klementa, až kým nedosiahol to, že 21. júla 1773 pápež podpísal breve Dominus ac Redemptor, ktorým zrušil rehoľu jezuitov. Vyslanec po tomto smutnom úspechu obdŕžal šľachtický titul grófa z Floridablanca.

Breve o zrušení bolo rozdelené do štyridsiatich piatich kapitol. Dokument fakticky neobsahoval obvinenia jezuitov, ale skôr hovoril o výhodách plynúcich zo zrušenia následkom perturbácii, ktoré jezuiti zapríčinili v priebehu rokov v lone Cirkvi (od teologických polemík, cez nadmerné ovplyvňovanie politických záležitostí, až po ich úbohú poslušnosť voči rímskym poriadkom na misijných územiach). Negatívne aspekty, vymenované v breve, prevýšili pozitívne, a pokoj Cirkvi žiadal, aby Spoločnosť Ježišova bola nakoniec pre tento cieľ obetovaná.

Jezuitov, ktorí nemali kňazskú vysviacku, pápežské breve oslobodzovalo od rehoľných sľubov s tým, že si môžu zvoliť nový stav podľa ľubovôle. Dokument nadobudol svoju účinnosť vo chvíli, keď bol prečítaný v každej samostatnej jezuitskej komunite. Až vtedy zrušenie dosiahlo dokonaného aktu, aký požadoval pápežský úzus.

Páter generál Lorenzo Ricci prijal v jezuitskom dome v Ríme v podvečer pondelka, 16. augusta 1773, návštevu Mons. Vincenta Macedoniho. Monsignore prišiel v sprievode gardy a pátrovi generálovi L. Riccimu oznámil rozhodnutie pápeža Klementa XIV. o zrušení rehole. Rozhodnutie, ktoré bolo napísané v breve Dominus ac Redemptor, bolo podpísané pápežom 21. júla 1773. Podľa prítomných svedkov páter L. Ricci akceptoval správu bez toho, aby niečo namietal voči smrteľnému úderu Spoločnosti Ježišovej. Ešte v ten istý deň bol v dome del Gesú zadržaný spolu so svojím tajomníkom a piatimi asistentmi. V nasledujúci deň boli všetci pod prísnym dohľadom prevezení do Anglického kolégia v Ríme. Neskôr, 23. septembra, komisia pozostávajúca z kardinálov a poverená exekúciou pápežského breve v Ríme, rozhodla formálne ich uväzniť a zavrieť v Anjelskom hrade. Počas celého tohto procesu, ktorý po ohlásení zrušenia rehole nasledoval, páter generál popri tom, že pripomínal svoju nevinu, opakoval, že nevie o nijakom vážnom previnení, ktorého by sa rehoľa bola dopustila, aby si zaslúžila takýto trest. Súd proti generálnemu predstavenému Lorenzovi Riccimu nikdy nevzniesol nejaké obvinenie. Väzeň sa ale už nikdy nedostal na slobodu. Zomrel v tme väzenia Anjelského hradu 24. novembra 1775.

V Rakúsku bola cisárovná Mária Terézia s jezuitskou rehoľou celkovo spokojná. Nespokojný s jezuitami bol jej syn Jozef, ktorý sa mal zakrátko stať rakúskym cisárom. Rovnako sa voči reholi stavali nepriateľsky poprední činitelia, ako minister Wenzel Anton von Kaunitz, poradca a dvorný lekár Gerhard van Swieten, ale i spovedník cisárovnej J. Müller. Mária Terézia plánovala zásnuby svojej dcéry Márie Antoinetty s dedičom francúzskeho trónu Ľudovítom XVI. Vo Francúzsku rehoľu ale zrušili už v deväťročnom predstihu. Cisárovná videla, že pozbaviť jezuitov svojej priazne môže byť jeden z prostriedkov ako udržať dobré vzťahy medzi kráľovskými dvormi v Európe. Dúfala aj v zlepšenie vzťahov v Cirkvi v Rakúsku, v ktorej klérus strácal o reholi priaznivý úsudok. Zverejnenie pápežského dokumentu o zrušení Mária Terézia oddialila až na október 1773, aby sa školstvo mohlo pripraviť na radikálne zmeny, ktoré po odchode jezuitov mali nastať. Medzitým založila študijný fond, vďaka ktorému sa zabránilo rozkradnutiu jezuitského majetku a jeho potenciál sa využil pre dobro školstva, ktoré prechádzalo osvieteneckými reformami. Dokument o zrušení rehole sa týkal aj 312 jezuitov slovenského pôvodu, ktorí pracovali v rakúskej provincii. Len na území Slovenska rehoľa stratila sedem kolégií, deväť rezidencií a päť misijných domov.

Ovocie, ktoré Svätá stolica očakávala od zrušenia, nemalo ale dlhú trvanlivosť. Ak sa v Ríme nádejali, že zrušením jezuitov umlčia európske mocnosti a zabrzdia spoločenské pohyby rútiace sa do sekularizácie, Francúzska revolúcia čoskoro ukázala, že na to, aby sa dosiahlo zastavenie ducha čias, nebolo dostatočné ani zrušenie jezuitskej rehole.

Výhodná situácia vo východnej Európe

Rok pred aktom zrušenia Spoločnosti Ježišovej sa vo východnej Európe udiala zaujímavá udalosť známa ako delenie Poľska. Východná časť krajiny, s osemsto tisícmi katolíkmi a s 201 jezuitami, po prvom rozdelení Poľska pripadla Rusku. Na územiach, ktoré v roku 1772 anektovalo Cárske Rusko, Spoločnosť Ježišova vlastnila štyri kolégia s vyššími školami (Polock, Orsza, Vitebsk, Dyneburg), dve rezidencie so strednými školami (Mohylev, Mščislav) a tri misijné domy s ďalšími deviatimi misijnými stanicami. Varšavský jezuitský provinciál vymenoval P. Stanislava Czerniewicza za viceprovinciála v Polocku pre bieloruské domy na tomto odtrhnutom území. Cárovná Katarína II. (1762 - 1796) v jezuitoch videla verných poddaných a dobrých učiteľov. Lokálni biskupi, ktorých diecézy siahali do bieloruského územia, boli presvedčení, že teritóriá ich diecéz v tejto oblasti budú pre nich navždy stratené. Keď vyšlo breve o zrušení jezuitov a biskupi spoza hraníc mali prísť do jezuitských komunít a promulgovať ho, Katarína II. im to na svojom území znemožnila. Cárovná týmto spôsobom dávala najavo svoju nezávislosť od iných vládcov, a zvlášť chcela ukázať svoju zvrchovanosť voči pápežovi. V Ruskom Cárstve prísne zakázala čítať akýkoľvek pápežsky dokument. Biskupi spoza hraníc aspoň upovedomovali jezuitov na čas, keď príde nový biskup a zrušenie zverejní. Nový biskup prišiel v osobe Stanislava Siestrzencewicza, konvertitu litovského pôvodu. Katarína II. si ho želala pre budúcu diecézu Mohylev. Aj apoštolský nuncius vo Varšave si želal, aby sa cirkevné pomery na anektovanom území stabilizovali. Nemohol však ani kompromisom riešiť plány, ktoré by pápežskú moc obmedzovali napríklad tým, že by sa breve o zrušení Spoločnosti Ježišovej nezverejnilo. Kandidátovi na biskupskú hodnosť S. Siestrzencewiczovi opakovane prízvukoval, aby promulgoval breve o zrušení jezuitskej rehole. Ambiciózny prelát však svoju kariéru začínal lavírovaním medzi napomenutiami nuncia a príkazmi Kataríny. Koniec koncov sám pápež by mohol jezuitom v Bielorusku prikázať, aby sa podrobili jeho breve. Ale v skutočnosti ani Klement XIV., ani jeho nástupca Pius VI. tak neurobili. Keď sa neskôr v Mohyleve stretla cárovná Katarína II. s rakúskym cisárom Jozefom II. a ten sa biskupa opýtal, ako to vlastne je, že zrušenie sa na anektovaných územiach neuskutočnilo, biskup, ktorý nebol veľký priateľ jezuitov, povedal: „Ľudia ich potrebujú, cárovná ich chce a Rím neprotestuje.“

Jezuiti v Bielorusku čoskoro pociťovali nedostatok dorastu a chceli otvoriť noviciát pre formáciu mladých kandidátov. Zriadenie noviciátu sa však neobišlo bez potrebného súhlasu cirkevnej vrchnosti a ten sa zase nedal dosiahnuť priamo. Biskup Stanislav Siestrzencewicz navrhol preto nunciovi vo Varšave, aby mu delegoval na tri roky jurisdikciu pre správu nad rehoľami v Rusku. Nunciovi povedal, že chce konať ráznejšie proti Spoločnosti Ježišovej, než ako konal doteraz. Na túto žiadosť muselo však prísť povolenie z Ríma. Pápež Pius VI. na žiadosť o jurisdikciu reagoval najprv urazene. Napriek tomu ju udelil privilégiom z augusta 1778. Potom, v júli 1779, biskup S. Siestrzencewicz povolil jezuitom, aby mohli otvoriť noviciát. Varšavský nuncius reagoval po udelení povolenia nasrdene a rímsky štátny sekretariát sa ospravedlňoval francúzskym Bourbonovcom, že Siestrzencewicz svojvoľnou interpretáciou zverených fakúlt ukázal bezprecedentnú aroganciu, pre ktorú riskoval povýšenie na kardinála. Tu sa vlastne stretli dve sympatizujúce strany. Z jednej strany to bola cárovná Katarína II. a z druhej strany Svätá stolica – obe jezuitov chránili.

Jezuiti v roku 1782 zvolali mimoriadnu generálnu kongregáciu. Na nej zvolili za generálneho vikára Spoločnosti Ježišovej pátra Stanislava Czerniewicza. Zhromaždenie jezuitov zvolilo jeho troch asistentov, admonitora a provinciála. V referujúcom liste biskupovi sa jezuiti odvolávali na právo menovať si sami a slobodne vlastných predstavených. Takýmto spôsobom sa rehoľa vrátila k svojej pôvodnej regule a štruktúre spred roka 1773. Rehoľa mala vtedy 172 členov, čo zodpovedalo malej provincii. Vyslala navonok jasné posolstvo, že jej cieľom je obnovenie rádu v celej Cirkvi. Následne sa mnoho ex-jezuitov odobralo do Bieloruska, aby sa tam spojili s rehoľou. Do Bieloruska prišiel aj P. Gabriel Gruber, ktorý bol slovinského pôvodu, a ktorý sa potom stal generálnym predstaveným (1802 - 1805). Do noviciátu vstúpil tiež Jan Roothaan, ďalší generálny predstavený po obnovení jezuitov (1829 - 1853). Mnoho jezuitov zostávalo na svojich miestach a roztrúsení po Európe si súkromne obnovovali sľuby. P. Stanislav Czerniewicz, obdarený veľkými talentami a solídnymi čnosťami, nadväzoval kontakty s ďalšími ex-jezuitami žijúcimi mimo Bieloruska, aby s týmto potenciálom čo najlepšie pomohol komunite v Rusku.

V rokoch 1792/93 vojvoda z Parmy dovolil ex-jezuitom viesť komunitný život na území svojho vojvodstva. Aj keď to bol on, ktorý ich najprv zo svojho územia vyhnal, teraz sa spojil s provinciou v Bielorusku a vyžiadal si troch jezuitov pre potreby formácie v noviciáte. Pápež Pius VI. v roku 1794, v čase, keď vo Francúzskej revolúcii zahynulo veľa nepriateľov Spoločnosti Ježišovej, dal ústny súhlas na obnovu rehole vo vojvodstve Parma. Jeho slovo znamenalo zo strany pápeža zlom v prístupe k jezuitskej reholi. Pár kilometrov od Parmy, v Colorne, jezuiti prijali ponúknutý, opustený dominikánsky kláštor sv. Štefana a 6. decembra 1799 páter superior Giuseppe Pignatelli začal s niekoľkými novicmi rehoľnú formáciu. Noviciát povolil pápež len súkromným súhlasom, a tak sa celá záležitosť odohrala v tajnosti. Novici nenosili taláre, ani iné nápadné oblečenie a nikde inde okrem Bieloruska nemohli zložiť rehoľné sľuby.

Breve Catholicae fidei

V Rusku v roku 1796 nastúpil cár Pavol I. Z priateľstva k jezuitom napísal pápežovi list, v ktorom ho požiadal o verejné uvedenie Spoločnosti Ježišovej na svojich územiach. Pápež Pius VII. ukázal veľkú odvahu a formou pápežského breve Catholicae fidei zo dňa 7. marca 1801 udelil pre Rusko túto milosť. Generálnemu vikárovi jezuitského spoločenstva sa zmenila hodnosť a znova mohol používať titul generálneho predstaveného. Keď o dva roky do čela rehole zvolili pátra Gabriela Grubera (1740 - 1805), pápež Pius VII. priznal reholi „stále väčšie zásluhy pre kresťanské náboženstvo“. Hlavná náplň jezuitskej činnosti, kvôli ktorej si ich cárovná Katarína II. v svojej krajine želala, tkvela v školskom apoštoláte pre Bielorusko. Na žiadosť Kataríny rehoľa otvorila polytechnickú školu v Polocku, kde sa formovali budúci učitelia vedeckých disciplín. V roku 1812 bola polocká škola cárskym výnosom povýšená na stupeň akadémie s tromi fakultami: teologickou, filozofickou a fakultou exaktných vied. Povýšením na vysokoškolský stupeň dostala škola aj právo udeľovať akademické stupne doktorátu z teológie, cirkevného i civilného práva. Do jej prvého ročníka sa zapísalo 84 študentov a profesorský korpus tvorilo 25 vyučujúcich. Cár Pavol I. si želal mať jezuitskú školu aj v Petrohrade. V decembri 1800 prišli jezuiti do hlavného mesta a ujali sa pastoračnej správy vo farnosti sv. Kataríny. Začali s katechizáciou a kázaním v štyroch rečiach pre poľských, francúzskych, talianskych a nemeckých katolíkov. Vo februári 1801 dostali budovu na zriadenie školy a v septembri už mohli začať s vyučovaním. Do prvého školského roku nastúpilo vyše sto študentov, predovšetkým z radov miestnej šľachty. Popredné ruské rodiny sem posielali na výchovu svojich synov, pre ktorých jezuiti po dvoch rokoch založili konvikt. Pravoslávne bohoslužby im v osobitnom chráme slúžieval miestny pop. Vďaka študentom zo zámožných rodín sa škola s konviktom po piatich rokoch transformovala na Collegium Nobilium (1806). Okrem týchto dvoch významných študijných centier rehoľa spravovala ďalších sedem kolégií v mestách Dyneburg, Orsza, Vitebsk, Mohylev, Mščislav. Od roku 1811 sa začalo s vyučovaním v novom kolégiu v Romanove a od roku 1817 v Užvalde. V jezuitských školách sa do roku 1802 vyučovalo po latinsky a neskôr po rusky. V čase obnovenia rehole mali kolégia v Rusku asi dvetisíc študentov. Keď do Ruska vtrhol s vojskom Napoleon (1812), obeťami jeho invázie sa stalo aj štrnásť pátrov.

Na žiadosť nového cára Alexandra I. (1801 - 1825) P. Gruber vyslal jezuitov na evanjelizačnú misiu ku Kaspickému moru do Astrachanu (1803) a do Saratova. V týchto končinách jezuiti objavili katolícke spoločenstvá nemeckého, poľského, francúzskeho a holandského pôvodu. Ďalšia misijná skupina odišla do Odesy k Čiernemu moru (1805), kde žili komunity Talianov a Nemcov. Nástupca P. Grubera vo vedení rehole P. Tadeusz Brzosowski (1749 - 1820) vyslal jezuitov na Sibír do Irkutska (1811), kde sa ujali exulovaných poľských katolíkov a neskôr podobnú misiu o exulantov otvorili aj v Tomsku (1815). V misionárskych aktivitách na území Ruska bolo v roku 1820 činných 72 jezuitov. Prácu týchto pátrov limitoval absolútny zákaz obracania pravoslávnych veriacich na katolícku vieru. Ich apoštolát na ruskom území bol charakteristický veľkým misijným úsilím a nevšednou schopnosťou adaptovať sa na odlišné kultúrne, sociálne, ekonomické a klimatické podmienky. Ich vyše štyridsaťročná aktivita na ruskom území mala dvojaký cieľ: udržať pri živote Spoločnosť Ježišovu a v katolíkoch pod ruským domíniom prehlbovať pastoračnou a intelektuálnou starostlivosťou ich identitu. Vo vernosti reholi a Katolíckej cirkvi pritiahli jezuiti na seba nevraživosť pravoslávia a laickej moci. Navyše, všetko sa odohrávalo v čase, keď aj v Rusku silneli osvietenecké hnutia, ruský mysticizmus, ako aj miestne slobodomurárske lóže. Ideový konflikt spôsobil nárast nepriateľských postojov voči Katolíckej cirkvi a voči západným hnutiam činným v Rusku. Keď po odchode ústredného riadenia rehole do Ríma (1814) sa kontrola jezuitskej rehole ruskej moci vymkla z rúk, došlo k jej zákazu najprv v Petrohrade (1815) a nakoniec (1820) na celom území Ruského impéria. V poslednom roku pôsobenia v Rusku mala rehoľa po celom svete 358 členov, z ktorých 307 žilo v Rusku. Najpočetnejší boli jezuiti narodení v Rusku (poľského, litovského a lotyšského pôvodu), ktorých bolo 142. V Nemecku bolo narodených 42 členov rehole. Rodákov z Litvy bolo 33, Francúzska 24, Poľska 21, Lotyšska 20, Belgicka 11, Švajčiarska 5, Talianska 4 a po jednom tu boli jezuiti z Čiech, Dánska, Anglicka, Holandska a Portugalska.

Obnovenie rehole po celom svete

V Cirkvi silneli čoraz viac hlasy, že pre jej dobro bude vhodné jezuitskú rehoľu obnoviť. Príhodný čas pre tento krok nastal po napoleonských vojnách, keď veriaci svet očakával od Cirkvi pomoc pri obnove viery. Túto pomoc mnohí spájali s obnovou jezuitskej rehole. Pápež Pius VII. po svojom návrate z Francúzska, v máji 1814, pri jednej príležitosti v súvise s obnovou jezuitskej rehole napísal: „Cítili by sme sa vinnými z vážneho hriechu proti Bohu, ak by sme v ťažkých časoch, ktorým je Cirkev vystavená po celom svete, nevyužili zvláštnu pomoc Božej Prozreteľnosti, ktorú nám dáva v tejto chvíli.“ Dňa 7. augusta 1814 prostredníctvom buly Sollicitudo omnium ecclesiarum obnovil pápež po celom svete Spoločnosť Ježišovu a zrušil breve Dominus ac Redemptor svojho predchodcu Klementa XIV. Piova bula začína slovami: „Po tom, čo sme v prosbách a vo vrúcnych modlitbách o Božiu pomoc vypočuli mienky a rady našich ctihodných bratov kardinálov Svätej rímskej Cirkvi, s vedomím a s plnou apoštolskou mocou rozhodli sme sa prikázať a stanoviť – ako to konáme týmto naším dokladom, ktorého platnosť je naveky – , že všetky oprávnenia a všetky výsady Nami udelené (Spoločnosti Ježišovej) pre Ruské impérium a pre Kráľovstvo oboch Sicílií hodláme rozšíriť... na celý náš Cirkevný štát a aj pre každý iný štát.“

Rozhodnutie pápeža Pia VII. (vlastným menom Barnabáša Chiaramontiho) bolo historické v tej miere, v akej zrušilo predchádzajúce pápežské rozhodnutie. Vo svojej dobe otvorilo novú dejinnú etapu Spoločnosti Ježišovej, ktorá vďaka tomu oživila vlastné tradície a apoštolské nasadenie. S odstupom času vidíme, že obnovenie Spoločnosti je vo všeobecnosti omnoho menej skúmanou udalosťou než jej zrušenie. Rehoľa, ktorú pápež na začiatku devätnásteho storočia obnovil, časom podľahla stereotypu, ktorý plodil predsudky vedúce až k zamlčovaniu niektorých historických súvislosti. Je to náročná téma nielen pre jej komplexnosť, ale aj pre jej polemický charakter. Rozhodnutie obnoviť rehoľu vyvoláva ďalšie otázky: Kedy vlastne obnovenie začalo, a kedy bolo skončené? Aké sú rozdiely medzi jezuitami 18. a 19. storočia? Je tu kontinuita Spoločnosti pred zrušením a po jej obnovení?

Pius VII. vydal prvé rozhodnutie o obnovení jezuitského spoločenstva brevem Catholicae fidei zo dňa 7. marca 1801 pre územie Ruského impéria. Breve vyvolalo v nasledujúcom desaťročí celý rad ďalších písomných žiadostí adresovaných pápežskému dvoru od jednotlivých skupín z Európy a z USA. Ich autori si želali, aby dovolil ďalším jezuitským spoločenstvám pričleniť sa k bieloruským jezuitom. Pápež schválil niekoľko žiadosti, ktoré prišli zo Švajčiarska, Belgicka, Holandska, Anglicka a USA. Tieto pápežské rozhodnutia urýchlilo niekoľko skutočností. Silným faktorom bolo narušenie jednoty medzi Bourbonovcami v tábore jezuitskej opozície. Práve despotizmus bourbonských monarchií, ktorých králi si nárokovali kontrolovať moc Cirkvi (a zvlášť Spoločnosti Ježišovej z dôvodov štvrtého sľubu poslušnosti pápežovi), bol v polovici 18. storočia na svojom epochálnom vrchole. Bourbonský vojvoda Ferdinand z Parmy, ktorý ešte v roku 1768 vydal dekrét o vyhnaní jezuitov, neskôr ich znova vyzval, aby sa v roku 1794 vrátili do jeho štátu. Obrátil sa aj na ruskú cárovnú Katarínu II. (1793), aby mu pomohla v jeho zámeroch vyslaním skupinky pátrov. Pius VII. rozšíril 30. júla 1804 platnosť dokumentu Catholicae fidei aj na Kráľovstvo oboch Sicílií osobitným breve Per alias. Ferdinand IV. – Bourbon (na Sicílii ako Ferdinand III.) – zasiahnutý udalosťami Francúzskej revolúcie, požiadal pápeža o dovolenie pre jezuitov, aby sa vrátili do Neapola, aj keď ich predtým v roku 1768 z kráľovstva vypudil.

V dekréte Sollicitudo omnium ecclesiarum pápež zveroval jezuitom výchovu mládeže v dobrých zvykoch, čo malo za cieľ obnovenie jezuitských kolégií a seminárov. Pápež prijal jezuitov pod svoju zvláštnu ochranu a rezervoval si právo zasiahnuť „pri upevňovaní, vybavení, ... a očisťovaní ľudskej spoločnosti, ... ak by to bolo nutne potrebné“. Rehoľa verná svojim poriadkom sa vrátila znova k apoštolskej horlivosti. Jednako si však vybrala cestu oficiálne príliš podmieňovanú politikou reštaurácie, ku ktorej viedli v Európe závery Viedenského kongresu (1814 - 1815). Následkom toho možno zaradiť jezuitov medzi antiliberalistické skupiny. Absolutistické vládnuce kruhy si ochotne poslúžili jezuitami, aby si v spoločnosti poisťovali stabilitu a pretrvávanie starých poriadkov. Vytvoril sa tým vzájomný zväzok, ktorý jezuitom liberálna buržoázia nikdy neodpustila. Jej reformizmus mal cielene na muške ako svoj prioritný cieľ neutralizáciu jezuitov, čo sa ukázalo aj novými či opakovanými vypovedaniami jezuitov z niektorých krajín.

Aj odpoveď na otázku, či Pius VII. obnovil takú Spoločnosť, aká bola v časoch sv. Ignáca, keď ju schválil Pavol III., možno uspokojivo zodpovedať poukázaním, že charizmu dostatočne garantovala Spoločnosť v Bielorusku, ktorá ju odovzdávala bez prerušenia novej generácii. Nepriazeň voči nej bola vyvažovaná mnohými novými povolaniami. Je možné, aby bol zo strany Spoločnosti počas štyroch desaťročí vystavený riziku prázdnoty taký vysoký počet povolaní? Najčastejšou odpoveďou je, že obnovená Spoločnosť by sa potom mala stáť konzervatívnejšou, než aká bola predtým. Dokonca, že by prijala na seba viac konventuálny štýl, ktorý v spojení s apologetickým prístupom, ako jej bol ukladaný historickými okolnosťami, by napomohol opustiť jej predchádzajúcu charizmu. Hypotéza diskontinuity predpokladá, že obnovená Spoločnosť sa podobala na kongregáciu konventuálneho typu, ktorá by skôr potrebovala vysvetlenie a nie prejavenie sa. Treba ale aj pripomenúť, že dôraz na duchovný a komunitný život nepochádza výlučne z devätnásteho storočia. Naliehanie na organizovanosť náboženského života v Spoločnosti objavíme v časoch generálneho predstaveného P. Mercuriana (1573 - 1580), od ktorého pochádza známy Súhrn pravidiel (sumarium), služobné pravidlá, zachovávanie času predpísanej modlitby aj pre profesov, normy pre domové pravidlá a Ordo pre probačné domy.

Uvažujeme tak, že históriu nesmieme redukovať na zjednodušovanie medzi konzervatívnym či progresívnym pólom. Je potrebné pochopiť, že evolúcia, ktorá vznikla v Spoločnosti Ježišovej počas devätnásteho storočia, je v podstate sprítomňovanie štrukturálnych napätí, ktoré ju charakterizujú od jej založenia. Nadšenie, apoštolská horlivosť, ultramontanizmus, antiliberálna bojovnosť a disciplinárne predstavy poslušnosti devätnásteho storočia, aké v historickej Spoločnosti možno stretnúť, môžeme prirovnať k farbám a tieňom, ktoré definujú vzhľad obnovenej Spoločnosti. Ak k tomu prirátame zabezpečenie zo strany sociálneho sektora, zreteľne konzervatívneho, lepšie pochopíme, že jezuiti sa znova stali terčom nemilosrdných kritík.

Od roku 1814 sa Spoločnosť Ježišova objavuje v úplne odlišnom historickom rámci, než aký bol pri jej založení. Bolestné skúsenosti z čias jej zrušenia, ako aj tých, ktoré vzišli z dôvodov antiklerikálnej legislatívy v jednotlivých krajinách, zaväzovali jezuitov adaptovať sa s obrannými postojmi. Takýto prístup im nadlho prekážal osvojovať si hodnoty rovnosti a slobody, ktoré ľudskej spoločnosti priniesla Francúzska revolúcia. Jednako však štedrosť a sebazapieranie mnohých duchovných synov sv. Ignáca ukazuje, že proces konsolidácie rehole a jej šírenie po celom svete nebol len jednoduchým príkladom konzervatívneho prečkania náročných čias.

Generálne vedenie jezuitskej rehole po obnovení

Po obnovení rehole v roku 1814, ruská vládna moc, napriek opätovaným žiadostiam generálneho predstaveného Tadeusza Brzozovského, nedala súhlas, aby sa mohol presťahovať do Ríma. Až po jeho smrti, keď XX. generálna kongregácia v roku 1820 zvolila nového predstaveného Alojza Fortisa (1820 - 1829), tento problém odpadol. Generálna kongregácia všeobecne pociťovala naliehavé ťažkosti najmä v udržaní duchovného charakteru rehole a tiež jej právnej stránky ako inštitúcie. Druhou náročnou otázkou bola formácia jej členov a účinnosť apoštolátu v kolégiách. Páter Fortis sa pustil do širokého plánu obnovy rehole. Problémy vyvstávali napríklad z nesúladu viacerých jej sektorov v Taliansku, kde sa nevedelo nájsť vyváženie medzi starými tradíciami a novými okolnosťami. V roku 1824 pápež Lev XII. vrátil Spoločnosti Ježišovej budovu rímskeho kolégia a Kostol sv. Ignáca v Ríme. Reholi opäť zveril kolégium Germanicum a kolégium Nobili. Po dvoch rokoch pápež bulou Plura inter potvrdil reholi ďalšie privilégia a pridal novšie. Najväčším úspechom P. Fortisa bolo odovzdanie rehole ďalšej generácii ako Spoločnosti, ktorá si je istá svojou historickou kontinuitou. Výsledkom toho bol aj nárast rehoľných povolaní, keď z jej 1300 členov v roku 1820 vzrástol na 2100 v roku 1829.

Holandský páter Ján Roothaan (1829 - 1853) bol do čela rehole zvolený generálnou kongregáciou 9. júla 1829. Jeho dvadsaťštyriročné predsedanie reholi prinieslo rozvoj a znovuobnovený vplyv. Rehoľa sa geograficky rozšírila do oboch Amerík, Ázie, Afriky a Austrálie. Počet jej členov narástol na 5209. Z nich devätnásť percent pôsobilo v misiách. J. Roothaan začal písať rehoľníkom exhortácie (povzbudenia), z ktorých boli najznámejšie: O láske k Spoločnosti a k jej inštitútu (1830), O navodení a podpore túžby po zahraničných misiách (1833), O štúdiu a používaní duchovných cvičení sv. Ignáca (1834). Okrem listov najdôležitejším dokumentom, ktorý Spoločnosti zanechal, je Ratio studiorum (1832). Dokument predstavoval pravidlá pri pedagogickom a školskom úsilí v rehoľných dielach. Nové Ratio studiorum zahrňovalo v sebe cirkevné dejiny a kánonické právo skĺbené do teologických súvislostí. Vo filozofických štúdiách dokument posilňoval úlohu matematiky, fyziky a chémie. Humanistické štúdia naproti tomu obohatil o zemepis a dejiny, pričom väčší dôraz kládol na miestne jazyky. V rehoľnej formácii ústredné miesto zaujali duchovné cvičenia. J. Roothaan uverejnil ich literárnu verziu, a tiež všeobecnú verziu (vulgata). Jej latinský preklad bol taký populárny, že ešte za jeho života vyšli štyri vydania. Podporoval ľudové misie a apoštolát modlitby, ktorý založil P. Gautrelet. Zvlášť sa sústredil na zámorské misie. Vďaka jeho starostlivosti prišli do Indie (Kalkata) v roku 1834 anglickí jezuiti. V Číne došli do Šanghaja v roku 1841 francúzski jezuiti. Vďaka P. Roothanovi sa vrátili jezuiti aj do Rakúska (1829) a odtiaľ prišli 18. mája 1853 do Uhorska. Ich prvým miestom bola Trnava. Arcibiskup J. Scitovský im slávnostne odovzdal kostol, dom a zakladaciu listinu probačného domu. Po úspešných misiách v Bratislave jezuiti po roku aj tu založili svoj dom. Rakúska provincia zriadila v roku 1854 v bratislavskom dome (na mieste dnešného mestského magistrátu) filozofický inštitút, kde sa formovali mladí jezuiti z celého Rakúsko-Uhorska. Časté stretávania P. Roothaana s pápežom Gregorom XIV. (1831 - 1846) viedli k tomu, že Rimania nazvali jezuitského predstaveného čiernym pápežom. Je však fakt, že pápež Gregor sa málokedy pýtal na mienku jezuitov v nejakej veci, ale väčšinou chcel byť informovaný od patričnej autority. P. Ján Roothaan zomrel v Ríme 20. mája 1853 a je pochovaný v kostole del Gesú.

Záver

Zrušenie jezuitov a ich obnovenie po napoleonských vojnách fascinuje bádateľa histórie aj po dvesto rokoch. Reholi sa podarilo, aj vďaka revolučným pohybom poosvieteneckých rokov, osvojovať si popri spirituálnych činiteľoch tiež kultúrny štýl a osobitnú charakteristiku. Iné rehole museli podobne budovať odznova svoje spoločenstvá v novom duchu v neskorších časoch. K veľkej obnove sa nakoniec v dvadsiatom storočí odhodlala aj celá Katolícka cirkev. Duch druhého vatikánskeho koncilu ju vďaka zmenám dobre vybavil pre nové milénium. A nebudú to ani jediné, ani posledné zmeny. Ak sa však aj k tým najťažším budeme odhodlávať zo situácie samoty a bez vplyvu mocných tohto sveta, v skúsenosti viery v nášho Pána, nájdeme obnovenú cestu. Odkaz dvestoročného jezuitského jubilea obnovenej Spoločnosti je ten, že hľadať a nachádzať Boha vo všetkých veciach, milovať ho a slúžiť mu vo svete a v jeho Cirkvi je aj výsledkom poctivého ľudského hľadania a úprimných túžob.

Autor je členom Spoločnosti Ježišovej.


Použité články z Annuario della Compagnia di Gesú. Ed.: Giuseppe Bellucci SJ,
Curia Generalizia della Compagnia di Gesú, Roma 2013.


Sabina Pavone: La Compagnia di Gesú nella tormenta, s. 13 - 15.
Pedro Miguel Lamet, SJ: Il Calvario dei gesuiti spagnoli, s. 21 - 22.
Arturo Reynoso, SJ: I gesuiti esiliati negli Stati Pontifici, s. 25 - 26.
Paul Oberholzer, SJ: Il cammino verso la ricostituzione, s. 29 - 31.
Marc Lindeijer, SJ: La sopravvivenza nella Russia Bianca, s. 33 - 36.
Marek Inglot, SJ: L´attivitá dei gesuiti nell´Impero Russo, s. 37 - 39.
Robert Danieluk, SJ: La Compagnia fra continuitá e discontinuitá, s. 45 - 46.
Délio Mendonça, SJ: India e Asia: il ritorno dopo la soppressione, s. 53 - 54.
Festo Mkenda, SJ: La Compagnia di Gesú in Africa, s. 61 - 64.
Miguel Coll, SJ: Gli inizi della nuova Compagnia, s. 65 - 68.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.