Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Propaganda v antickom Ríme

Číslo 1/2014 · Marek Babic · Čítanosť článku: 3094
 

Reč bude o fenoméne, ktorý sa v našej západnej civilizácii tiahne už celé tisícročia. Na jednej strane malá elita bohatých, mocných či geniálnych osobností, ktorá má v rukách všetky prostriedky reálne meniť a ovplyvňovať politiku a ekonomiku v celých štátoch a regiónoch, na druhej strane masa priemerných ľudí, v širokom vzdelanostnom aj majetkovom spektre, ktorí síce vytvárajú hodnoty, ale v skutočnosti im zostáva len zanedbateľný vplyv na veci verejné.1 V najlepšom prípade, pokiaľ ide o západné demokracie, je to aspoň volebné právo či schopnosť krátkodobo presadiť sa v médiách.

Dnešný svet poskytuje mnoho možností ako narábať s informáciami. Technologický pokrok dáva súčasným vládam a nadnárodným obchodným spoločnostiam stále efektívnejšie prostriedky, ktoré umožňujú formovať verejnú mienku a osobné postoje či už otvorene, alebo subtílne, či dokonca podprahovo. Normálny človek takmer nemá šancu ani na jeden deň uniknúť manipulatívnemu stroju dnešných elektronických či printových médií, ktorých ekonomický i mocenský vplyv neustále rastie. S ich pomocou sa vyhrávajú vojny aj voľby, menia politické režimy, formujú zákony, predávajú výrobky či tvoria ideológie. 2

Ide o to, do akej miery si priemerne vzdelaný človek dokáže uvedomiť a rozoznať prítomnosť a povahu všadeprítomnej mediálnej manipulácie a zaujať k nej stanovisko či životný postoj. Jedna z foriem mediálnej manipulácie má pomenovanie mediálna propaganda. 3 Angažovaný intelektuál, ktorý chce pochopiť spoločenské udalosti okolo seba, by mal mať snahu porozumieť vnútornej štruktúre propagandy, ktorá vychádza z historického vývoja spoločnosti. V tomto článku venujem pozornosť obdobiu, ktoré je z hľadiska teórie propagandy najmenej známe – rímskej antike. Chcem poukázať na špecifiká propagandy v prostredí Rímskeho impéria, ktoré pred dvetisíc rokmi vládlo takmer celej Európe.

Na začiatku tejto úvahy si treba položiť otázku, či nie je anachronizmom skúmať charakter propagandy v tisícročiach vzdialenej rímskej antike. Veď okrem veľkej časovej vzdialenosti nás od nej delí aj veľká priepasť technologickej, hospodárskej a aj politickej úrovne spoločnosti. V rímskej antike neexistovali elektronické ani tlačené masovokomunikačné prostriedky, ktoré dnes považujeme za kľúčové nástroje propagandy. Nevieme o žiadnej inštitúcii, ktorá by mala na starosti organizovanie propagandy v zmysle systematického nanucovania nejakej ideológie, tak ako to poznáme z dvadsiateho storočia. 4 A nepoznáme ani odpovede rímskeho obyvateľstva na možné pokusy rímskych elít o presadzovanie svojich záujmov prostredníctvom dostupných médií ako boli mince, nápisy, monumentálna architektúra či literárne diela. Aj napriek týmto faktom si však myslím, že propaganda v Ríme existovala, predovšetkým v období principátu (27 pred Kr. - 476), hoci vo veľmi odlišnej podobe ako v dvadsiatom storočí. Vždy totiž existovali záujmy vládnucich elít, ktoré chceli a potrebovali zdôvodniť svoje privilegované postavenie voči masám chudobných a bezprávnych obyvateľov. Skúmať propagandu v antických podmienkach má zmysel, pretože vtedy sa formovali princípy šírenia politických posolstiev od vládnych vrstiev k pospolitému ľudu.

Propaganda v antickom Ríme sa mohla rozvíjať v rôznych podobách, ktoré pre lepšie porozumenie jej zložitej podstaty dnešní odborníci aj pomenovali. 5 Napríklad J. Ellul rozdelil propagandu na agitačnú a integračnú, horizontálnu a vertikálnu, racionálnu a iracionálnu. Pre všetky tieto kategórie, ktoré sa navzájom prelínajú, sa dajú nájsť ekvivalenty aj v staroveku. Základné rozdelenie na agitačnú a integračnú propagandu, v sebe skrýva horizontálne alebo vertikálne (smerom zhora od exekutívy k masám obyvateľstva) smerovanie informácií, racionálne alebo iracionálne a emotívne argumenty.

Agitačná propaganda je formou otvorenej a často agresívnej agitácie štátnej exekutívy alebo jej najvýznamnejších predstaviteľov proti vyhranenej skupine nepriateľov alebo nekonformných obyvateľov. Najznámejší prípad, ešte z čias republikánskeho Ríma, je vytrvalá agitácia M. P. Catona za zničenie afrického Kartága. Tento prominentný rímsky veliteľ, senátor a censor sa okrem svojho silného konzervativizmu preslávil aj ako nezmieriteľný odporca Kartága, ktoré v druhej púnskej vojne (218 - 202 pred Kr.) spôsobilo Rímskej republike obrovské množstvo ľudských strát i materiálnych škôd. Hoci bolo Kartágo po druhej vojne porazené a jeho politická a vojenská moc de facto neexistovala, Cato každú svoju reč v senáte zakončil vetou: „ …ceterum censeo Carthaginem esse delendam… (napokon si myslím, že Kartágo má byť zničené)“. Toto vytrvalé presvedčovanie vo svojich dôsledkoch znamenalo posilnenie nepriateľských resentimentov a nálad vo všetkých vrstvách rímskej spoločnosti voči, už aj tak dosť zdecimovanému, mestu. To vyústilo do likvidačnej tretej púnskej vojny, po ktorej púnske Kartágo prestalo existovať a jeho obyvatelia skončili väčšinou v otroctve. Rím vtedy vymazal z povrchu zemského jediné mesto, ktoré v tom čase mohlo konkurovať rímskej rozpínavosti.

Integračná propaganda má iné ciele a metódy. Jej úlohou je podporiť u jednotlivcov spoločenskú konformitu a ochotu spolupracovať s vládnou mocou, prípadne vzbudiť úctu, až lásku k existujúcemu štátnemu zriadeniu. Táto propaganda je samozrejme oveľa menej nápadná, má sofistikovanejšie formy ako agitačná a odhaliť ju dokážu len vzdelaní intelektuáli, ktorí poznajú ideologický kontext vo všetkých jeho úrovniach. Tí sa s ňou môžu stotožniť a dokonca sa aj dať do jej služieb, alebo ju odmietnu a spôsobia si tým mnoho problémov. Klasickým vykonávateľom integračnej propagandy v antickom Ríme bol cisár Augustus. Ten využíval presvedčovacie techniky, ktoré mali viesť k stabilizácii štátu po takmer storočnom období občianskych vojen a následnom rozvrate morálky. Jeho propaganda vyvolávala dojem, že panovník túži povzniesť starodávne cnosti, obnoviť úctu k posvätnu, povzbudiť lásku k slávnym činom predkov, od ktorých sa dá čerpať poučenie a sila pre súčasné generácie.

Na to používal rôznorodé metódy a prostriedky. Azda najznámejším a najúčinejším nástrojom mu boli v čase absencie masových mienkotvorných médií spisovatelia a básnici, menovite Vergílius, Ovídius či Horácius. Vergílius, ako veľmi vzdelaný muž a skvelý umelec, vložil do služieb cisára všetky svoje schopnosti, výsledkom čoho bol veľkolepý epos Aeneis o príbehu založenia Ríma. Vergílius ním oslávil nielen rímsky národ, ktorý podľa neho prevzal civilizačnú štafetu od Grékov, ale aj julsko-klaudiovskú dynastiu, ktorej bol Augustus najslávnejším predstaviteľom. Augustus mal veľký záujem na dokončení a rozšírení tohto diela a podarilo sa mu to skvele, pretože tento epos sa svojím vplyvom v antike a neskôr aj v stredoveku a novoveku vyrovnal Homérovým eposom a stal sa akousi rímskou bibliou. Deti sa na týchto textoch učili čítať a dospelí vedeli celé pasáže naspamäť. Okrem iného sa učili aj túto vetu v šiestom speve, kde sa opisuje, ako Aeneas zostúpil do podsvetia a tam mu jeho mŕtvy otec Anchísés predstavuje ešte nenarodeného Augusta:

„Tam je ten hrdina, čo ti ho sľubujú! Počul si o ňom, Augustus Caesar, božský syn. On obnoví zlatý vek tam v Latiu na nivách, ktorým kedysi vládol Saturnus. Ríšu až za Indov, ba až za Garamantov rozšíri po tie kraje, čo ležia za hviezdnym kruhom, za ročnou slncovou dráhou, kde podpierač oblohy Atlas otáča na pleciach jasnými hviezdami skrášlenú klenbu. Bohovia veštia už jeho príchod. To naháňa hrôzu Kaspickej ríši aj krymským krajom už teraz a ústie Nílu sa vo všetkých siedmich ramenách od strachu búri." 6

V tomto ohľade bola propaganda cez literatúru vo svojom zameraní odlišná od propagandy diktátorských, ale aj demokratických režimov v modernej dobe, ktoré vždy konajú s úmyslom zasiahnuť masy. Bohatstvo literatúry v antike bolo prístupné len elitám spoločnosti. Vyplývalo to z dvoch jednoduchých faktov – jednak to bola ťažká dostupnosť literárnych diel v ich materiálnej podobe (neexistovala kníhtlač, diela sa museli ručne prepisovať), a tiež z relatívne malého podielu ľudí, ktorí vedeli čítať a písať. V podstate sedemdesiat až osemdesiat percent ľudí, medzi ktorých rátame otrokov, nemajetných ľudí a väčšinu žien, nebolo a ani nemohlo byť cieľovou skupinou literárnej propagandy. To však neznamenalo, že bola málo účinná, alebo že túto cestu šírenia politických ideí cisári nechceli využívať. Naopak, vládne špičky zrejme konali programovo s úmyslom ovplyvniť názory úzkej skupiny intelektuálnej elity. Ak sa vládcom podarilo presvedčiť pre svoje vízie vzdelancov, tak propaganda mala zaručený úspech. Klientsky systém v Ríme znamenal rýchle šírenie ideí od bohatých a vzdelaných k chudobným a nevzdelaným.

Cisár sa však nezdráhal použiť štátne prostriedky na to, aby zasiahol aj pospolitý ľud, a to nielen v Ríme, ale aj v provinciách. V tom mu výborne poslúžila monumentálna verejná architektúra, ktorá svojím vizuálnym zjavom ohurovala všetkých ľudí, aj tých nevzdelaných, ktorí nevedeli čítať. Augustov staviteľský program nemal v dejinách Ríma obdobu. Ako sa vraj sám pochválil, našiel Rím tehlový a nasledujúcim pokoleniam ho odovzdal mramorový. Jeho veľkoleposť nám dáva tušiť dnes najlepšie zachovaná antická stavba v Ríme, monumentálny Pantheon s obrovským staviteľským nápisom na jeho architráve. Sochy s Augustovou idealizovanou podobizňou sa nachádzali vo všetkých kútoch Impéria, nápisy hlásali jeho všemožné úspechy. Najvýrečnejším príkladom takejto propagandy sú tzv. Res Gestae Divi Augusti (Činy božského Augusta). Bol to cisárov osobný závet, napísaný v prvej osobe, ktorým pripomenul rímskemu ľudu a senátu svoje zásluhy. 7 Za osobitnú zmienku z pohľadu integračnej propagandy stojí veta v závere:

„V mojom šiestom a siedmom konzuláte, kedy som uhasil plamene občianskej vojny a získal som so súhlasom všetkých zvrchovanú moc nad všetkým, vzdal som sa svojej moci nad štátom a vrátil štátne záležitosti slobodnému rozhodovaniu senátu a rímskemu ľudu. Za túto zásluhu som obdržal titul Augustus rozhodnutím senátu... od tejto doby som všetkých prevyšoval svojou vážnosťou, moci som však nemal viac ako kolegovia v úradoch.“ 8

História nám ukázala, že tieto slová neboli pravdivé. V danom čase to však ani nebolo potrebné, rímski občania nechceli počuť skutočnú pravdu, ale jej oficiálnu interpretáciu v duchu sentimentálnych odkazov na slávnu históriu, v tomto prípade na tú republikánsku. Ak nie je propaganda efektívna, nie je propagandou. Ak má byť efektívnou, musí sa opakovať v rôznych podobách a musí zasiahnuť čo najväčšie obecenstvo. Všetky tieto podmienky boli splnené v Augustovej dobe. Pritom túto propagandu Augustus nemusel nanucovať vojenskou mocou, diala sa akoby mimovoľne, a obyvatelia ju prijímali a šírili ochotne, ba dokonca s hrdosťou. V tejto historickej epoche, ktorá je známa aj ako Pax Augusta (Augustov mier) alebo Pax Romana (rímsky mier) sa ideálne skombinovali ciele štátnej exekutívy s potrebami a očakávaniami más obyvateľstva. Augustova samovláda sa takmer nestretla s odporom (hoci intelektuálna opozícia existovala), a zostane otvorenou otázkou, či to bolo vďaka jeho rozumnej politike alebo priaznivej zhode historických okolností. 9

Formy propagandy v neskoršom období Rímskej ríše nadobúdali naozaj rôznorodý charakter a menili sa v priamej úmere ku koncentrácii moci v rukách imperiálnej exekutívy. Cisári pomenúvali podľa seba v Ríme celé námestia, stavali veľkolepé triumfálne oblúky, uskutočňovali monumentálne verejné slávnosti a hry, a od čias cisára Diokleciána (284 - 305), ktorý sa nechal oficiálne zbožňovať, sa propaganda vniesla do každého úradného činu či dokumentu. 10 Napokon cisár Konštantín (306 -337) nechal po sebe pomenovať nové hlavné mesto ríše, a tak integračná propaganda dostala svoju takmer dokonalú podobu. Kolosálne sochy imperátora Konštantína presiahli svojimi rozmermi aj podobizne bohov v najslávnejších gréckych chrámoch. V literatúre sa rozmohli tzv. panegyriky, čiže oslavné reči, ktoré z dnešného pohľadu až nevkusne vychvaľovali hrdinské činy rímskych vládcov, a to v období, keď sa Impérium muselo brániť intenzívnym barbarským nájazdom, zmierovať sa s postupným zmenšovaním ovládaného územia a počítať s dramatickým úbytkom vyberaných daní.

Propaganda v antike bola iná, ako si predstavujeme propagandu dnes. Jej nástroje, ciele a metódy boli rozdielne, tak ako je rozdielna úroveň civilizácie v antike a dnes. Mnohé prvky v propagande ako takej sa však ukázali v priebehu dvoch tisícročí ako nadčasové. Je to predovšetkým potenciál malej skupiny ľudí prezentovať svoj pohľad na veci verejné, ovplyvniť či formovať názory, postoje a emócie pospolitého obyvateľstva. Procesy propagandy ale nikdy neboli jednosmerné, mocní a bohatí vždy museli rešpektovať existujúce politické nálady v spoločnosti, religiózne prostredie, rôzne ideologické predpojatosti a historickú pamäť. Ak mala byť propaganda úspešná a efektívna, museli vládne elity v minulosti, tak ako to robia aj dnes, použiť také prostriedky a šíriť také posolstvá, ktoré viac-menej odrážali očakávania väčšinovej populácie. Pohľad na svet a na udalosti v ňom sa tak vytváral vo vzájomnej súčinnosti elít, šíriteľov ideologického posolstva a príjemcov, schopných pochopiť a akceptovať názory v rámci istej, vopred definovanej štruktúre hodnôt. Jednou vetou by sa dali všeobecné ciele vládnej propagandy v rímskej antike zhrnúť asi takto: Odkazovať na slávu minulosti a podporiť u ľudí hrdosť na veľkolepé skutky predkov, zdôvodniť legitimitu súčasného politického usporiadania, a napokon vzbudiť dojem, že súčasná garnitúra je jedinou nádejou pre prosperitu budúcich pokolení.

Autor je historik a vysokoškolský pedagóg, prednáša na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Otázkam antickej propagandy sa venoval na vedeckom pobyte v roku 2013, na Institut für Alte Geschichte und Altertumskunde, Papyrologie und Epigraphik, Universität Wien. V brnenskom vydavateľstve CDK mu vyšla kniha Od antiky k stredoveku. Dejiny neskorého rímskeho cisárstva medzi rokmi 284-476 (2009).




1 - V januári tohto roku vyšla v médiách správa o veľmi nespravodlivom rozdelení svetového bohatstva. Podľa štúdie Oxfamu vraj 85 najbohatších ľudí sveta vlastní rovnaký majetok ako polovica ľudstva. Z nich mnohí zbohatli a bohatnú na poskytovaní, vyhľadávaní a spracovaní informácií. Ako príklad azda stačí Bill Gates (software), Carlos Slim (telekomunikácie), Mark Zuckenberg (sociálne siete) či Sergej Brin (internet).
2 - Za všetky príklady azda stačí uviesť osobu Silvia Berlusconiho, ktorý ako mediálny magnát dokázal viackrát uchopiť najvyššiu moc v Taliansku.
3 - Ako terminus technicus má slovo propaganda pôvod v 17. storočí, keď pápež Gregor XV. v roku 1622 zriadil kolégium kardinálov pre misijnú činnosť s názvom Sacra congregatio de propaganda fide, v slovenskom preklade Svätá kongregácia pre šírenie viery. Slovo propaganda však neskôr nadobudlo svoje pejoratívne historické konotácie, predovšetkým so zločineckými diktatúrami nacistického Nemecka a stalinského Sovietskeho zväzu. Dnes preto mnohí vnímajú propagandu ako nástroj klamstva, ktorý využíva mocenská elita pre ovplyvnenie určitej skupiny ľudí za účelom dosiahnutia konkrétnych (väčšinou ziskuchtivých) cieľov či už mocenských, politických, alebo ekonomických.
4 - Výrečným príkladom inštitucionalizovanej propagandy bolo Goebbelsovo ministerstvo propagandy (Reichsministerium für Volksaufklärung und Propaganda) v nacistickom Nemecku.
5 - Treba zdôrazniť, že súčasníci v imperiálnom Ríme takúto kategorizáciu nerozoznávali. Nepoznali ani slovo propaganda. Medzi najväčšie vedecké autority, ktoré definovali modernú propagandu v celej jej komplexnosti patrí francúzsky filozof a sociológ Jacques Ellul. Viď: Jacques Ellul. Propaganda: The Formation of Men's Attitudes. New York: Vintage Books, 1973. Otázkami antickej propagandy sa v poslednom desaťročí vo svete zaoberalo viacero monografií a zborníkov. Za reprezentatívne sa dnes považujú: Gregor Weber - Martin Zimmermann (Hgg.) Propaganda - Selbstdarstellung - Repräsentation im römischen Kaiserreich des 1. Jhs. n. Chr. Stuttgart: Franz Steiner Verlag, 2003; Karl A.E. Enenkel, Ilja Leonard Pfeijffer. The Manipulative Mode. Political Propaganda in Antiquity: A Collection of Case Studies. Mnemosyne, Suppl. 261. Leiden: Brill, 2005.
6 - Vergilius, Aeneis, 6. 790 - 800. In: Publius Maro Vergilius. Eneida. Prel. Viera Bunčáková, Pavol Bunčák, Ernest Zmeták. Bratislava: Tatran, 1969. s. 204.
7 - Tento text bol napísaný pred cisárovou smrťou v roku 14. Augustus nariadil senátu, aby originál vytesal na bronzové stĺpy pred jeho mauzóleom, ale ten sa nezachoval. Avšak mnohé kópie, ktoré sa umiestňovali po stenách chrámov a iných monumentov, sa zachovali. Takmer úplný text v latinčine aj gréčtine sa našiel na Augustovom chráme v Ankare, preto sa niekedy Res Gestae nazývajú aj ako Monumentum Ancyranum.
8 - Res Gestae 6.34.
9 - Čo sa týka opozície, veľkým kritikom dokázal byť jeden z najvýznamnejších rímskych historikov Tacitus. Ten sa vyjadril, že Augustus bol posadnutý mocou a mier v Impériu bol vykúpený krvou vrážd a prenasledovaní. Tacitus, Annales, 1.10.
10 - Napríklad známy je Diokleciánov edikt o maximálnych cenách (Edictum de pretiis venalium rerum), ktorý bol distribuovaný vo všetkých provinciách v podobe nápisov. Najlepšie sa zachovali vo východnej časti Impéria.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.