K slobode svedomia a slobode náboženstva

Číslo 2/2006 · Marek Šmid · Čítanosť článku: 6404
 

K slobode svedomia a slobode náboženstva: o jednom známom impulze k diskusii

Marek Šmid

Hladina slovenskej a sčasti aj európskej mienky sa nedávno rozvlnila témou výhrad vo svedomí. Nešlo o celkom novú tému, skôr možno povedať, že išlo o historickú rozpravu o svedomí, jeho mieste v práve a jeho limitoch. Nový bol len impulz k diskusii. Bola ním dvojica návrhov medzinárodných zmlúv: Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o práve uplatňovať výhrady vo svedomí a Dohody medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami o práve uplatňovať výhrady vo svedomí. Podľa osvedčenej zásady býva vhodné vrátiť sa pokojnejšie k citlivým témam po tom, až stíchnu neústupčivé hlasy zanietených diskutujúcich.

K základnej otázke
Nechcel by som sa vracať ku konkrétnym článkom týchto zmlúv ani robiť na tomto mieste ich právnu analýzu. Taktiež nie je mojou úlohou hodnotiť postup jednotlivých štátnych orgánov pri príprave zmlúv. Už vôbec nemám námietky, skôr vítam čo najväčšiu mieru pripomienok a verejnej diskusie k tak citlivej otázke. Signál, ktorý by som chcel vyslať, sa týka skôr medzinárodných a vnútroštátnych záväzkov, ktoré Slovensko v tejto oblasti prijalo. Viac razy sa tieto záväzky prezentovali v zmysle „no čo, keď sa už raz prijali...“ alebo „nedali by sa nejako obísť?“. Išlo naozaj o neuvážené kroky Slovenska? S pocitom čiastočnej zodpovednosti by som sa preto radšej vrátil k podstate článkov 7 základných zmlúv s cirkvami a náboženskými spoločnosťami uzavretých v rokoch 2000 a 2002. Dovolím si oba odcitovať.

Článok 7 Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou z roku 2000 znie:
„Slovenská republika uznáva každému právo uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad Katolíckej cirkvi. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanoví osobitná medzinárodná zmluva uzavretá medzi zmluvnými stranami.“
Článok 7 Dohody medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami z roku 2002 znie takmer identicky:
„Slovenská republika uznáva právo každého uplatňovať výhrady vo svedomí podľa vieroučných a mravoučných zásad svojej registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Rozsah a podmienky uplatnenia tohto práva ustanovia osobitné dohody uzatvorené medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami.“

Slovensko sa takto rozhodlo pristúpiť na konkrétnu koncepciu právnej ochrany slobody svedomia vychádzajúcu zo zásad učenia náboženských subjektov a ustanoviť v týchto prípadoch právo na výhrady vo svedomí veľmi jednoznačným parlamentným prijatím uvedených zmluvných ustanovení. Diskusia, ktorú vyvolali zmluvy o výhradách vo svedomí, sa však prevažne zameriavala na to, či sa vôbec dá pripustiť, aby sa uplatňovanie výhrad vychádzajúcich z náboženských dôvodov upravilo takýmto spôsobom.
Myslím, že keď štát v nedávnej minulosti podporil týmto spôsobom slobodu svedomia, mal na to dôvod. Ako občania máme veľa skúseností s tým, že samotné právo bez dobrej vôle ľudí spoločnosť nevylieči. Paragraf je dosť zaokrúhlený na to, aby obratne skrýval temné zákutia, a primalý na to, aby požíval nedotknuteľnú úctu všetkých občanov. Realita je iná. Bojíme sa moci, kritizujeme nečestnosť a podlosť, postavenie silných nad zákonom, nedostatok svedomia. Vravíme, že občania si musia skutočne začať vážiť právo, rešpektovať ho a správať sa podľa neho; až potom bude spoločnosť fungovať. Možno nám niekedy uniká, že konať tak, ako by sme mali konať, je predovšetkým vecou svedomia. Treba sa učiť žiť podľa neho, nie potláčať ho. Táto úloha je tak naliehavá, ako sú dôležité naše každodenné potreby a plány. Bez snahy o jej naplnenie sa jednoducho ďalej nedostaneme; či už individuálne, alebo ako celok, ako Slovensko. Získať zdravé svedomie a používať ho nás udrží nad vodou. Akým smerom teda ísť? K počúvaniu svedomia, alebo do policajného štátu? Možnosť dať prednosť vo vážnych konfliktoch presvedčeniu pred všeobecným právom, ktoré predsa nemôže regulovať každú životnú situáciu, je jedným z dôležitých subjektívnych krokov k právnemu štátu, nie k jeho ohrozeniu alebo získavaniu neprimeraných výhod pre niektorú zo skupín obyvateľstva, ako sa to niekedy prezentuje.

Čo je zaujímavé na slovenskej a európskej diskusii o výhradách vo svedomí
V diskusii spravidla neprevažovala, skôr sa obchádzala, či nepripúšťala ako východisko, ľudská skúsenosť veľkej hodnoty slobody svedomia. Tá prirodzene vedie k obave pred jej potlačením, ako aj k snahe použiť právo na jej ochranu. Reakciou na pokus vytvoriť konkrétne právne garancie slobody svedomia v jednej z dôležitých oblastí života bolo množstvo vznesených pochybností o tom, či Slovensko nestratí status právneho štátu. Technicky išlo spravidla o právnickú terminológiu a význam slov v textoch návrhov zmlúv; námietky však vyjadrovali obavy z potlačovania práv jednej skupiny občanov na základe uplatňovania slobody svedomia druhou skupinou občanov. Týmto smerom sa zamerala celá spoločenská diskusia. Stretli sa tak dva veľmi rozdielne prístupy, dva motívy. Obvykle sa v diskusii stretávajú možnosti, ako riešiť problém; v prípade výhrad vo svedomí sa diskutovalo o tom, či problém je vôbec problémom, alebo či nie je dokonca prínosom. Diskutovalo sa tak, akoby išlo o novú, predtým neexistujúcu vec. Odpor voči základu všetkých návrhov bol navyše často tak intenzívny, že sa zriedkakedy diskutovalo o variantoch, možnostiach. Myšlienka právnej ochrany slobody svedomia vo forme zmlúv pripomínala nový typ architektonického návrhu vystaveného v teréne tornádu – či vydrží. Navyše, časť diskusie sa rozšírila aj na otázky, ktoré so zmluvami vôbec nesúvisia. Tí, ktorí diskutovali v prospech zmlúv o výhradách o svedomí, sa zase často bez vážnych dôvodov ospravedlňovali, že to tak predsa nemysleli a že nikoho nechceli uraziť či diskriminovať. Druhou vecou, ktorá mohla zaujať, bol prístup väčšiny hromadných komunikačných prostriedkov. Je pochopiteľné, že senzácie alebo mnohé výroky sú pre čitateľa, poslucháča alebo diváka zaujímavé svojou tvrdosťou. To, čo sa vysiela a tlačí, je aj vecou trhu. Očakával som však určité zamyslenie sa od žurnalistov, ktorí sú tak veľmi citliví na slobodu svedomia. Kdesi som počul, že na slobodu svoju i iných. Nebolo na mieste trochu spozornieť, trochu viac sa pýtať, trochu viac sa zorientovať, keď sa hovorí o slobode presvedčenia? Spúšťať mechanizmy kritiky je užitočné, zastať sa myšlienky slobody, ktorá je podstatou tejto diskusie, sa patrí. Samotná téma je predsa aj o ich povolaní. To ako keby pozornosti médií uniklo. Mám pred sebou obraz novinára, ktorý aplikuje myšlienku presvedčenia o pravde i za vyššiu cenu tohto postoja... Patrí už len do romantického filmu? Dodávam, že táto výčitka sa netýka všetkých. Poslednou vecou je stav spoločnosti. Možno sa zahrávať s takou vecou, akou je sloboda svedomia? Taká hra môže mať veľa podôb. Môže ísť o trhový mechanizmus ponuky a dopytu, hlasné výroky bez dostatočného poznania či premyslenia si celej veci, bezuzdné emócie alebo dokonca zámerné potláčanie čohosi veľmi dôležitého. Nie je to, čo sa udialo, lakmusovým papierikom? Ak áno, určite veľmi užitočným pre občanov, politikov, politológov, právnikov, teológov a psychológov.

Spoločný menovateľ diskusie
V tom, o čom bola celá diskusia, možno vnímať vplyv spoločného menovateľa: ľudskej neopatrnosti. Za zmluvami o výhradách vo svedomí, nech sú aj nedokonalé, je totiž jedna múdra myšlienka, ktorá sa objavuje v dielach zostavených z dobre pochopenej ľudskej skúsenosti. Človek je bytosť so svedomím, podľa ktorého má žiť. Štát, ktorý je – čo treba zdôrazniť – odrazom názorového spektra jednotlivých členov spoločnosti, buď tomuto ľudskému právu dá zelenú, alebo nie. Obe situácie sú už historicky reálne vyskúšané. Na dôsledky oboch správaní sa štátu sa zrejme zabúda. Inak: na vzácnu vec je každý z nás obvykle, ak sme pri zdravom rozume, opatrný a nevystavuje ju zbytočnému nebezpečenstvu, prázdnym rečiam alebo vplyvom, ktoré ju ničia. O čom sa hovorilo v prípade zmlúv o výhradách vo svedomí? Čo bolo východiskom diskusií na túto tému? Snáď pripomenutie si toho, čo je vlastne svedomie, čo možno vymyslieť na jeho ochranu, tejto vzácnej veci, tak krehkej a nachádzajúcej sa pod mimoriadnym tlakom, ktorý spôsobuje presvedčenie, že všetko okrem získania vplyvu, peňazí a využiteľných kontaktov urobí človeka slabším, zraniteľnejším, bezvýznamnejším a neschopnejším? Myslím, že nie, čo možno považovať za veľkú neopatrnosť.

Presvedčenie človeka bolo v náboženskej oblasti v histórii veľa ráz preskúšané so záverom, že právny poriadok nemá takú silu, aby donútil toto presvedčenie porušovať. To je pragmatický dôvod pre vylúčenie možných konfliktov vo svedomí na základe používania práva v štáte. Etickou stránkou tejto otázky je to, či právo môže spravodlivo viesť k tlaku na presvedčenie v konkrétnom prípade, resp. pri konkrétnom náboženstve. V tomto bode podľa môjho názoru spočíva kameň úrazu. Ak sú totiž zásady určitého náboženstva pre život spoločnosti aspoň prijateľné alebo dokonca prospešné, právo logicky nesmie spôsobovať tlak v smere ich porušovania na tie osoby, ktorých presvedčenie sa o takéto zásady opiera. Právo by v tomto prípade mohlo totiž pôsobiť na spoločnosť deštrukčne. Ak sa však raz uzná, že práve takýto tlak spôsobovať nesmie, znamená to zároveň, že zásady určitého náboženstva sa hodnotia pozitívne. Vtedy sa už však vstupuje na pôdu hodnotenia a úsudku, ktorá nie je neutrálnou, stabilnou a prijatou všetkými. Je to pochopiteľné. Tak ako zásady náboženskej povahy, známe v našom regióne, nie sú neutrálne vo vzťahu k rôznym životným javom a postojom, nie sú indiferentné ani pre členov spoločnosti s ich vlastnými životnými postojmi. Dostávame sa teda k otázke: môže štát, ktorý ústavne deklaruje svoju nezávislosť na náboženstve, poskytovať výnimky z právneho poriadku na základe náboženského presvedčenia?

K podstate práva na výhradu vo svedomí
Čo je podstatou práva na výhrady svedomia z právneho hľadiska? V demokratickej spoločnosti platí všeobecné pravidlo, že menšina by mala dodržiavať právny poriadok prijatý na základe vôle väčšiny. Tento demokratický princíp dopĺňa princíp vlády práva, systému právneho štátu. Tu sú dve výnimky. Prvou je nespravodlivé právo, ktoré porušuje právne princípy alebo základné práva, ktoré sa považujú za fundament usporiadania spoločnosti. Vtedy sa pripúšťa pasívna rezistencia, prípadne právo na odpor, ktoré môže ústiť až do spravodlivej revolúcie. Druhou výnimkou je situácia, v ktorej je právo síce všeobecne spravodlivé a vyjadruje vôľu väčšiny, avšak menšina môže v dobrej vôli (neporušovať právo) odmietnuť výsledok rozhodnutia väčšiny; to je základom princípu výhrad vo svedomí. Menšinu v prípade uplatňovania princípu výhrad vo svedomí môže tvoriť napríklad súbor jednotlivcov, ktorým spôsobuje závažný konflikt vo svedomí nesúlad medzi požiadavkami na ich správanie sa kladenými právnym poriadkom štátu a požiadavkami vyplývajúcimi z vieroučných a mravoučných zásad cirkví alebo náboženských spoločností. Konflikt vo svedomí môže spôsobovať prípadne aj presvedčenie o nevyhnutnosti správania sa podľa etických noriem, ktoré sa netýkajú priamo náboženského presvedčenia. Právna filozofia vysvetľuje, že právo na výhradu vo svedomí vzniká preto, lebo princíp neporušiteľnosti slobody svedomia prevažuje nad princípom všeobecnosti práva (the principle of the inviolability of conscience prevails over the principle of generality of law). Tento princíp sa uplatňuje v rôznych rovinách. Napríklad ústavná sloboda svedomia a náboženstva, potvrdená aj v prednostných medzinárodných zmluvách, má vyššiu právnu silu než povinnosti ustanovené obyčajnými zákonmi. Túto tendenciu možno potvrdiť aj v práve Európskej únie, ktoré v oblasti ľudských práv kopíruje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho interpretáciu a aplikáciu v rámci svojich prijatých kompetencií. Hmatateľným dôvodom existencie a praktického uplatňovania tohto princípu je aj skutočnosť, že právo na výhrady vo svedomí predstavuje transformáciu princípu tolerancie, ktorý sa považuje za sociálnu prekondíciu právneho štátu v oblasti ľudských práv.

Limity slobody svedomia a ich limity
Ak sa prijíma to, že princíp slobody svedomia má osobitné právne postavenie, vyššie než všeobecné právne princípy, neznamená to, že si každý môže robiť, čo uzná za vhodné. Veď individuálne svedomie ľudí sa formuje v celom spektre možností, i keď určité rozhodujúce, napríklad rodinné, rodové, regionálne, kultúrne, národné či náboženské prostredie spôsobuje, že v časti spoločnosti alebo národa prevažuje určitý druh myslenia a vedomia. I pochopenie významu svedomia sa v individuálnom prípade dosť odlišuje; niekedy sa kladie ironická otázka, či v určitej situácii má daný človek vôbec svedomie.
Preto treba rozlišovať dôvody, na ktoré sa určitý človek odvoláva, ak tvrdí, že jeho právna povinnosť koliduje s vlastným svedomím. Tieto dôvody by mali byť čitateľné. V prípade námietok, ktoré sa opierajú o zásady cirkví alebo náboženských spoločností, sú takéto dôvody transparentnejšie. Ucelený a kauzálne odôvodnený systém zásad, ktoré formujú život ľudí dlhšiu dobu, možno totiž ľahšie identifikovať a posúdiť než dôvody vyplývajúce z individuálnych názorov. Do prvého konceptu patrí najmä náboženstvo, ktorého učenie rozlišuje dobro a zlo a identifikuje a komparuje mravné konanie v relácii s presvedčením o vyššom, resp. transcendentnom poslaní človeka, ktoré vyžaduje dobrovoľné usmernenie svojho vlastného správania. Štát síce ani v tomto prípade nemá právo zasahovať do osobnej vnútornej sféry a skúmať pravdivosť uvádzaných dôvodov, môže však posúdiť minimálne dve veci: či ide skutočne o zásady subjektu, ktorý by mal podľa osoby namietajúcej konflikt vo svedomí byť ich nositeľom, a či uvádzané dôvody majú spôsobilosť skutočne vyvolať vážny konflikt vo svedomí z hľadiska konkrétneho systému zásad.

Naopak, posúdiť dôvody námietky je veľmi ťažké, ak ide o zásady, ktoré nemajú oporu v určitom ucelenom a historicky dlhšiu dobu fungujúcom systéme myslenia a presvedčenia. Viac by priniesla štúdia, ktorá by mala za cieľ zodpovedať otázku, ktoré z noriem dotýkajúcich sa svedomia nemajú priamo alebo geneticky v 21. storočí náboženský základ, resp. ktoré z tohto druhu noriem nevychádzajú z učenia jednotlivých cirkví a náboženských spoločností. Ak totiž skutočne existuje súbor noriem týkajúcich sa svedomia, ktorý nemá náboženskú povahu a ktorý vo svedomí vážne zaväzuje človeka a jeho porušovanie vyvoláva výrazný psychologický konflikt, možnosť vyhnúť sa tomuto konfliktu by sa mala zákonom ustanoviť. Nie je jednotný názor o existencii súboru takýchto morálnych noriem. Niekedy sa však poukazuje na „neutrálne“ normy, ktoré ovplyvňujú rozhodovanie človeka. Na prvý pohľad by sa etické normy nenáboženskej povahy mohli nachádzať napríklad v oblasti postojov k vykonávaniu vojenskej služby alebo k ochrane zvierat. Tieto postoje však taktiež pokrýva učenie niektorých cirkví a náboženských spoločností. V medzinárodnej legislatívnej a súdnej praxi sa v tomto smere uvažuje najmä o odmietaní pokusov na zvieratách, platenia daní, ktorých časť vytvára príjmy ozbrojených síl, či pacifizmus vo všeobecnosti. V medzinárodnej praxi sa vyskytol problém pri deklarovaní národnosti (v provincii Bolzano v Taliansku pri sčítaní ľudu v rokoch 1961 a 1991). I pri týchto formách však možno nájsť hlbšie dôvody a tie sú spravidla náboženskej povahy. V Republike San Marino sa kvôli uplatneniu slobody svedomia riešila otázka možnosti odmietnuť prísahu na náboženskú knihu. V tomto prípade, hoci obsahuje náboženský prvok, nejde o konflikt vo svedomí spôsobený nesúladom so zásadami cirkvi alebo náboženskej spoločnosti. Ide o konflikt základnej slobody náboženstva a svedomia s právnym poriadkom štátu v negatívnej polohe, teda práva odmietnuť náboženské prejavy. Uplatňovanie zásad konkrétneho náboženstva v prospech slobody svedomia a náboženstva by v právnom poriadku malo mať určité hranice. Úlohou práva je aj obmedzenie slobody tak, aby sa zamedzilo neoprávnenému zasahovaniu do slobody iných. Na druhej strane, úlohou práva je taktiež zabezpečiť ochranu hodnôt, na ktorých spočíva ochrana a rozvoj jednotlivca, jeho spolužitie v spoločnosti a fungovanie štátu. Tu však vzniká jeden z problémov; možno viac subjektívny, ale určite objektívne existujúci: ak právny poriadok deklaruje určité náboženské zásady za taký prvok, ktorému sa priznáva úloha kritéria pre rozpoznávanie opodstatnenosti výnimiek z právnej normy, ako je to v prípade výhrad vo svedomí podľa článkov 7 základných zmlúv, ide zároveň o určité hodnotenie, prisúdenie pozitívnej úlohy náboženským zásadám. Takéto hodnotenie nie je určite vlastné všetkým. Už len preto, lebo náboženstvo z hľadiska presvedčenia v praxi nemôže byť podľa môjho názoru indiferentnou vecou. Takzvaná neutralita v postoji k náboženstvu sa snáď môže prejaviť v podobe rovnosti práv veriacich a tých, ktorí sa od náboženstva dištancujú, v nadštandardnom nepodporovaní náboženských organizácií, v náboženskej slobode, v personálnej a finančnej laicite štátu; nie však v „neutralite“ k samotnému náboženstvu, jeho ponuke, princípom a požiadavkám. Tie posledné sa buď prijímajú, alebo nie. Otázku prínosu či nebezpečia pôsobenia náboženstva a života podľa náboženských zásad v súlade so svedomím z nich vychádzajúcim však podľa môjho názoru možno zodpovedať v konkrétnych podmienkach života, v konkrétnej spoločnosti a krajine či regióne, a to aj bez ohľadu na individuálny postoj k náboženstvu. Úsudok môže vzniknúť na základe dôkladného oboznámenia sa s obsahom učenia danej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, prejavmi tohto učenia a dopadom náboženskej aktivity, neobchádzajúc historickú, teoretickú i konkrétnu skúsenosť. Štát sa síce môže v tejto otázke poradiť, rozhodnúť však musí sám. V podmienkach Slovenska je podľa môjho názoru vytvorený mechanizmus, ktorý zásadne uľahčuje prijatie takéhoto rozhodnutia: systém registrácie cirkví a náboženských spoločností. Tento systém totiž predpokladá, že právny status sa môže udeliť registráciou len za podmienky, že doktrína konkrétnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti spĺňa požiadavky prijateľnosti pre štát a spoločnosť. Vieroučné a mravoučné zásady žiadnej z registrovaných cirkví alebo náboženských spoločností na Slovensku by preto nemali prekračovať hranicu prijateľnej miery slobody správania sa ich členov či veriacich. V oblasti uplatňovania výhrad vo svedomí to znamená, že tieto zásady nie sú tajomstvom, sú v praxi odskúšané a nemali by spôsobovať narušenie niektorej z úloh práva. V tom prípade nevzniká žiadna prekážka vo vzťahu k uplatneniu si základnej slobody svedomia. O tom je celá otázka: uplatňovanie práva v rozpore s takým osobným presvedčením človeka, ktoré nekleslo pod úroveň spoločenskej prijateľnosti, nemá spravidla zmysel, nie je spravodlivé a napokon vyvoláva destabilizáciu a nedodržiavanie práva. Úsilím zákonodarcu by teda malo byť vytvorenie právnej možnosti človeka s takýmto presvedčením vyhnúť sa konfliktu v jeho svedomí spôsobenému príkazmi zo strany práva. To nie je otázka, nad ktorou sa mávne rukou a ktorá sa odloží na príhodnejší čas, lebo „teraz sa rieši veľa iných dôležitých vecí“. Reálna aplikácia slobody svedomia je jednou zo základných vecí, pre ktorú boli ochotní ľudia prinášať najvyššie obete. To je dlhodobá historická skúsenosť, ktorá často viedla k vytvoreniu demokratického prostredia. Pri hlbšom zamyslení by sa našli tieto prvky aj v príčinách dnešných nepokojov vo svete. Štát má na druhej strane právo i povinnosť ustanoviť slobode človeka v jej prejavoch primerané obmedzenia. Preto, aby tieto obmedzenia neprekročili hranicu svojho účelu a zmyslu, štát môže ustanoviť zároveň limity limitom slobody. Táto konštrukcia sa ujala.

Poznajú ju ústavy štátov, vrátane slovenskej ústavy, univerzálne i regionálne medzinárodnoprávne systémy ochrany ľudských práv i európske právo, vrátane súdov, ktoré rozhodujú v oblasti ľudských práv.

Prečo sa sloboda náboženstva spája so slobodou svedomia
Otázky náboženskej slobody sú tradične vyčlenené v rámci systémov ochrany základných práv a slobôd ako samostatná oblasť. Spravidla sa k nim pričleňuje aj sloboda svedomia.

Táto súvislosť, vyjadrená v právnych dokumentoch, vychádza často z dlhodobých životných skúseností. Stačí použiť nám blízky príklad: obdobie rokov 1948 až 1989 na Slovensku. Veriaci mali právne zakázané spolu sa modliť a konať bohoslužby normálnym spôsobom bez povolenia štátnych orgánov a akákoľvek verejná náboženská činnosť, ktorá bola označená za nebezpečnú, sa trestala. I keď nie je vhodné nijakým spôsobom podceňovať túto skutočnosť, viac nežiaducim javom bolo dlhodobé negatívne formovanie ľudského vedomia: sudcovia súdili proti svojmu svedomiu alebo jednoducho nesúdili vôbec, učitelia učili nepravdy v histórii, politike a náboženstve, veľký počet ľudí sa proti svojej vôli dobrovoľne zúčastňoval na straníckych schôdzach, deti boli povinne členmi pionierskych organizácií pod hrozbou vylúčenia z kolektívu. To všetko zabezpečoval právny systém, počnúc ústavným článkom o vedúcej úlohe politickej strany. Išlo jednoznačne o porušovanie slobody svedomia; z pohľadu veriaceho človeka, teda subjektu základnej slobody náboženstva, išlo o jednu a tú istú záležitosť – nedostatok náboženskej slobody ako tlak smerujúci k zúčastňovaniu sa na individuálnom porušovaní mravoučných a vieroučných zásad cirkvi. Sloboda svedomia založená na náboženskom titule je v tomto zmysle len bližšou charakteristikou náboženskej slobody. Toto sa v praxi nevyhnutne rešpektuje aj v právnej oblasti, keďže reálne nie je možné od seba oddeliť jeden a ten istý princíp – vierouku a mravouku cirkvi, zahrňujúcu tak vyznávanie viery, ako aj život podľa nej, resp. nedvojtvárny život v súlade so svedomím. Svedomie nie je osobitnou kategóriou základných slobôd, ale len prostriedkom rozpoznávania, ktoré konanie či nekonanie je v súlade alebo v rozpore s presvedčením, v tomto prípade spojeným s náboženskou vierou. Je popretím samotných náboženských princípov redukovať slobodu vyznania na obrady, či už liturgické, alebo individuálne, kult a pod. Sloboda vyznania je v tomto zmysle teda predovšetkým možnosť správania sa v súlade s vieroukou a mravoukou príslušnej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Možno zhrnúť, že bez akýchkoľvek pochybností primárnou, integrálnou a neoddeliteľnou súčasťou náboženstva a viery je osobné presvedčenie a konanie v súlade s obsahom tohto náboženstva, teda jeho vieroukou a mravoukou. Garancia slobody náboženstva znamená garanciu možnosti konať v súlade s jeho obsahom. Konať v súlade s obsahom náboženstva obsahuje prostriedok rozlišovania, usmerňovania a motivácie takéhoto konania a tým je svedomie človeka. Konať v súlade so svedomím (teda mať slobodu svedomia) je vo vzťahu k osobe vyznávajúcej určité náboženstvo to isté, ako konať v súlade s obsahom náboženstva, ktoré táto osoba vyznáva. V tomto zmysle sa neodporúča pracovať s koncepciou striktne oddelenej slobody svedomia od slobody náboženstva; uvažovať o takomto oddelení možno snáď len v súvislosti s etikou ako nenáboženskou formou svedomia.

Koncepcia návrhov zmlúv o práve uplatňovať výhrady vo svedomí v Slovenskej republike
Po predchádzajúcom dejinnom období, v ktorom bola u nás možnosť vyznávať a uskutočňovať vieru v súlade s individuálnym presvedčením a svedomím človeka vo veľkej miere právne obmedzená, sa prirodzene hľadá efektívna a stabilná právna norma, ktorá by zabezpečila, aby sa uvedená skúsenosť neopakovala. Obe základné zmluvy, uzavreté so Svätou stolicou ako aj registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ustanovili v článku 7 právo na výhradu svedomia podľa vieroučných a mravoučných zásad jednotlivých náboženských spoločenstiev ako podstatnú súčasť slobody náboženstva. Toto právo sa v súlade s medzinárodným právom a Ústavou Slovenskej republiky obyvateľom Slovenska priznalo v rokoch 2000 a 2002 na základe uzavretia základných zmlúv. Prijatím tejto koncepcie sa zavŕšila celá kapitola uplatňovania základnej ústavnej slobody svedomia vychádzajúcej z náboženského presvedčenia. Treba dodať, že obe základné zmluvy schválil slovenský parlament bez hlasu proti a vyjadril tým jasný spoločenský konsenzus s uvedenou koncepciou. Táto by teda nemala byť spochybňovaná. Podstatu inštitútu výhrady vo svedomí možno definovať ako imunitu (vyňatie) fyzickej alebo právnickej osoby z povinností uložených právnymi normami na základe garancií náboženskej slobody. Cieľom tejto právnej úpravy je garancia súladu medzi základnou slobodou podľa článku 24 odsek 1 ústavy a povinnosťami, ktoré ukladá slovenský právny poriadok. Tým štát plní nielen svoje medzinárodné a vnútroštátne záväzky, vyplývajúce zo základných zmlúv s cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ale aj svoje základné ochranné funkcie, ako aj efektivitu vlastného právneho poriadku. Nik netvrdí, že navrhované texty zmlúv o výhradách vo svedomí sú dokonalé. Neriešia všetky podrobnosti a nevyjadrujú konsenzus všetkých obyvateľov Slovenska. Uvedomujúc si však zákonitý rozdiel medzi možnosťami pri individuálnom posúdení prípadu zo strany sudcu a možnosťami zákonodarcu tvoriaceho právnu normu, ktorý nemá možnosť predpokladať vopred všetky jednotlivé prípady a ich osobitosti, možno konštatovať, že dokonalosť nemôže byť reálnou ambíciou práva. Pozitívne právo sa k dokonalej norme správania len spokojne približuje; raz je vo väčšej a raz v menšej vzdialenosti od nej.

Trojaké limity v zmluvách o výhradách vo svedomí
Základné zmluvy obsahujú záväzok ich strán dotiahnuť dohodnuté pravidlá do konca tak, aby nevznikali pochybnosti o podmienkach a spôsobe používania práva na výhradu vo svedomí. Pri diskusiách o otázke výhrad by sa mali diskutujúci držať otázky, ako zabezpečiť právo na výhradu vo svedomí v zmysle článkov 7 základných zmlúv. Celá otázka je o trojakých limitoch, ktoré pripomínajú slovnú hračku – limity povinností – limity limitov povinností – limity limitov limitom povinností. Prvé sú limitmi voči povinnostiam občanov vyplývajúcim pre nich z právneho poriadku z dôvodu slobody svedomia. Druhé sú limitmi voči neprimeranému použitiu týchto limitov. Napokon tretie limitujú limity voči neprimeranému použitiu výhrad vo svedomí tak, aby sa nestratil zmysel slobody svedomia. Prvé limity obsiahnuté v zmluvách o výhradách vo svedomí sa týkajú upresnenia práva, ktoré ustanovujú základné zmluvy – práva na uplatnenie námietky svedomia vedúcej k vyňatiu z právnej povinnosti. Osobitné zmluvy v úvode vymedzujú svoj cieľ – ustanoviť v súlade s článkom 7 základných zmlúv rozsah a podmienky uplatňovania výhrad vo svedomí, nič viac. Strany zmluvy v nich uznávajú slobodu svedomia vo vzťahu k všeľudským hodnotám, ktoré taxatívne vymenúvajú; k ľudskej dôstojnosti, zmyslu ľudského života, k rodine a manželstvu. Zmluvy vymedzujú konkrétne oblasti právnych vzťahov, v ktorých možno uplatňovať výhradu vo svedomí. Ide o činnosť v ozbrojených silách, v zdravotníctve, výchove a vzdelávaní, poskytovanie právnych služieb (nie v justícii) a pracovnoprávne a iné pracovné vzťahy, ktorých obsah sa týka predmetu úpravy zmluvy. Ustanovujú záväzok neuložiť súkromným nemocniciam a zdravotníckym zariadeniam zriadeným cirkvami alebo náboženskými spoločnosťami povinnosť vykonávať určité zdravotnícke výkony a ani ustanoviť tieto výkony ako podmienku ich vzniku alebo činnosti; tým sa ponecháva súčasný právny stav v tejto oblasti. Zmluvy ďalej vylučujú právnu zodpovednosť za oprávnené uplatňovanie výhrad vo svedomí. Obsahujú legálnu definíciu výrazov „vieroučné a mravoučné zásady“ ako noriem, ktoré sú titulom uplatnenia námietky voči právnej povinnosti. Definujú aj výraz „konať“, ktorý zahrňuje spoluúčasť, časovo neobmedzenú činnosť, ak má súvis s konaním, a asistenciu. Aplikovať uvedené práva môže podľa návrhov zmlúv každý a nik nie je obmedzený ani tým, ku ktorým zásadám sa hlási. Zmluvy ani ich jednotlivé ustanovenia nie sú samovykonateľné. Zakladajú práva, avšak nie priamo; na ich vykonanie je potrebný vnútroštátny zákon. Druhé limity sa týkajú hraníc používania výhrad vo svedomí. Tie sú formulované pomerne široko, čo je správne. Zmluvy v tomto smere zakazujú konanie vedúce k zneužitiu výhrad. Ak by išlo o zneužitie uplatnenia výhrady vo svedomí, právna zodpovednosť za takéto konanie sa nevylučuje, ale zostáva. Zmluvy výslovne odkazujú na nevyhnutnosť posudzovať všetky prípady námietok svedomia v kontexte s celým slovenským právnym poriadkom. V článku 5 výslovne ustanovujú, že „právo uplatňovať výhrady vo svedomí možno uplatniť podľa právneho poriadku Slovenskej republiky a v jeho medziach“. Na tomto pravidle sa obe strany dohodli. To znamená, že navrhnutý text zmluvy treba posudzovať tak, ako keby jeho súčasťou boli texty jednotlivých súvisiacich slovenských právnych predpisov. O ktoré predpisy ide? O Ústavu Slovenskej republiky, Základnú zmluvu medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou, zákony a iné všeobecne záväzné právne predpisy upravujúce správanie sa v oblastiach vymedzených zmluvou. Súčasťou právneho poriadku sú aj judikatúra slovenského Ústavného súdu, medzinárodné zmluvy, ktorých je Slovensko stranou, a akty Európskych spoločenstiev alebo Európskej únie. Nemožno teda pochybovať, že slovenský právny poriadok, najmä jeho ústava, je v tomto zmysle takým dohodnutým prostriedkom právnej regulácie uplatňovania výhrad vo svedomí, ktorý zamedzuje vzniku právnej normy spôsobujúcej nesúlad s právom Slovenskej republiky, medzinárodným právom alebo európskym právom. Ústava SR je v každom prípade právnym predpisom vyššej právnej sily než medzinárodná zmluva tohto charakteru a ústavná ochrana práv ako aj ich obmedzenia, vzťahujúce sa na slobodu svedomia, sa budú vo vzťahu k nej aplikovať v celom rozsahu, a to tak priamo, ako aj prostredníctvom zákonov. Veľká časť vyjadrených obáv smeruje k možnosti vzniku diskriminácie. Dohodnutou súčasťou zmluvy je však aj článok 12 odsek 2 ústavy, ktorý sa vo vzťahu k uplatňovaniu výhrad vo svedomí interpretuje tak, že nikoho nemožno z dôvodu uplatňovania garancií v oblasti slobody náboženstva a svedomia poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať (v zmysle pozitívnej i negatívnej diskriminácie). Ide o antidiskriminačnú klauzulu, ktorú zmluva do seba inkorporuje. Napokon, súčasťou inkorporovaného právneho poriadku je aj antidiskriminačný zákon, ktorý transponuje smernice Rady do slovenského právneho poriadku. Zmluvy ďalej priamo ustanovujú zásadu, že uplatnenie výhrady vo svedomí nesmie ohroziť zdravie alebo život človeka. Táto zásada vo vzťahu k zdraviu korešponduje s článkom 24 odsek 4 ústavy. Podľa tohto článku, ktorý má identický obsah ako článok 9 odsek 2 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, by sa na podmienky výkonu práva výhrady vo svedomí vzťahovala aj ústavná možnosť ďalších zákonných obmedzení: opatrení nevyhnutných v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, ochrany mravnosti a ochrany práv a slobôd iných. Uprostred všetkých týchto kontrolných mechanizmov proti zneužitiu práva na výhradu vo svedomí ustanovujú zmluvy tretí druh limitov. Podľa ústavy totiž medze práva na výhradu vo svedomí možno upraviť len zákonom za podmienok ustanovených ústavou; zákonné obmedzenia musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky; pri obmedzovaní práva na výhradu vo svedomí musí zostať zachovaná podstata a zmysel tohto práva a napokon obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Možno dodať, že hľadanie podstaty a zmyslu ľudských práv nie je novou záležitosťou, ale má hlboké historické korene. Už rímska jurisprudencia, ako jeden z historických prameňov súčasného európskeho práva a myslenia, sa opierala o grécku filozofiu a etiku, čím sa vytvárali predpoklady a základy modernej právnej vedy. Pre interpretáciu zmlúv bol i z tohto dôvodu od konca rímskej republiky rozhodujúci ich účel a zmysel. Právo na výhradu vo svedomí má však predsa špecifické postavenie. Potvrdzujú ho judikatúra štrasburských súdnych orgánov, článok 70 Zmluvy o ústave pre Európu, zahrňujúci spoločné európske ústavné tradície, interpretácia niektorých ústavných súdov i logická interpretácia článku 24 ústavy. Prijal sa výklad, že výhrady vo svedomí sú prejavmi základnej slobody svedomia a náboženstva podobne, ako je tomu pri iných prejavoch individuálnej slobody svedomia a náboženstva. Medzinárodná politická i zahraničná právna prax tomu tiež nasvedčujú. Napríklad rezolúcia Európskeho parlamentu o výhradách vo svedomí v štátoch Spoločenstva zo dňa 19. januára 1994 v bode 1 uvádza, že považuje výhrady vo svedomí za subjektívne právo uznané rezolúciou Komisie OSN pre ľudské práva č. 89/59. Ústavný súd Talianskej republiky vo svojom rozsudku z 11. apríla 1985 v spore týkajúcom sa interrupcií uviedol, že právo uplatniť výhrady vo svedomí existuje a môže byť vykonávané nezávisle od zákona; tvorí časť obsahu základnej slobody ideológie a náboženstva podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Talianskej republiky a je priamo aplikovateľné – je teda základným právom a možno ho uplatniť priamo bez vydania vykonávacieho zákona.

Reprodukčné zdravie
Niekoľko slov možno dodať k problematike, ktorá najviac rezonuje v súvislosti s prípravou zmlúv o výhradách vo svedomí: ide o práva žien na reprodukčné zdravie, najmä umelé ukončenie tehotenstva.

V tomto smere treba striktne rozlišovať medzi otázkou práva na tieto konania, napríklad práva ženy na umelé ukončenie tehotenstva podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré nie je predmetom úpravy zmlúv o výhradách vo svedomí, a otázkou práva na výhradu vo svedomí v uvedených konaniach.

Ďalej, ak slovenský právny poriadok zakazuje určitý druh konania, nemá ďalej zmysel otázka uplatnenia výhrady. Výhrada sa uplatňuje v prípade povinnosti, nie zákazu. V Slovenskej republike ide o prípady eutanázie, asistovaného suicídia ako aj homosexuálnych zväzkov. Je pomerne zvláštne, že diskusia, dokonca na pôde Európskej komisie, sa napriek tomu zaoberala aj týmito konaniami. Obavy vznikajú často z predstavy, že slovenský právny poriadok nebude obsahovať garancie práv žien na reprodukčné zdravie v prípade, ak sa prijmú zmluvy o výhradách vo svedomí. Bola by táto oblasť skutočne právnou dierou?

V prípade umelého ukončenia tehotenstva je relevantnou informácia o zákonoch č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti a č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti. Zákon o zdravotnej starostlivosti totiž upravuje povinnosť zdravotníckych pracovníkov informovať o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, a to navyše zrozumiteľne, ohľaduplne, bez nátlaku, s možnosťou a dostatočným časom slobodne sa rozhodnúť pre informovaný súhlas pacienta. Zákon obsahuje ďalej právo každého na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, zakazuje diskrimináciu z dôvodov pohlavia, náboženského vyznania a ďalších kritérií. Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti ďalej nesmie nikoho pre uplatnenie jeho práva postihovať alebo znevýhodňovať. Navyše, každý má právo vybrať si poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Právny vzťah, ktorého predmetom je poskytovanie zdravotnej starostlivosti, vzniká na základe dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti, ktorú osoba uzavrie s poskytovateľom. Všetky tieto povinnosti zásady cirkví a náboženských spoločností zdôrazňujú a podporujú, takže konflikt vo svedomí v tejto oblasti neprichádza do úvahy. Zákon rieši samotnú situáciu konfliktu vo svedomí. Na ustanovenia, ktoré túto záležitosť riešia, odkazujú zmluvy o výhradách vo svedomí v ich článku 5, keď ustanovujú, že práva zo zmlúv sa uplatňujú podľa zákonov a v ich medziach. Ich obsahom je, že poskytovateľ môže odmietnuť návrh na uzavretie uvedenej dohody len za zákonom vymedzených podmienok, z ktorých jednou je situácia, ak poskytovaniu zdravotnej starostlivosti bráni osobné presvedčenie zdravotníckeho pracovníka, ktorý má zdravotnícku starostlivosť poskytovať, ak poskytovateľ nedisponuje iným zdravotníckym pracovníkom, ktorému nebráni osobné presvedčenie, ak ide o umelé ukončenie tehotenstva, sterilizáciu alebo asistovanú reprodukciu. V praxi sa takáto situácia nevyskytuje často, prichádza do úvahy skôr pri prevádzke cirkevných zdravotníckych zariadení. Odmietnuť, samozrejme, nemožno neodkladnú starostlivosť ani v uvedených prípadoch. Takúto garanciu poskytujú výslovne aj zmluvy o výhradách vo svedomí. Poskytovateľ ďalej nemôže z uvedených dôvodov svedomia pracovníka odstúpiť od už uzavretej dohody a je povinný poskytnúť dohodnutý rozsah zdravotníckej starostlivosti i v prípade, že zdravotnícky pracovník uplatní výhradu vo svedomí počas poskytovania zdravotníckej starostlivosti; treba teda rozlišovať vzťah zdravotníckeho pracovníka a poskytovateľa od vzťahu poskytovateľa a pacienta. Ak poskytovateľ odmietne návrh na uzavretie dohody, na podnet osoby preverí takéto rozhodnutie príslušný samosprávny kraj (lekár samosprávneho kraja) a bezodkladne určí, ktorý poskytovateľ s ňou uzavrie takúto dohodu. Ak zistí, že odmietnutie nebolo opodstatnené, môže prikázať výkon starostlivosti aj tomu poskytovateľovi, ktorý dohodu odmietol. Náhradný poskytovateľ sa určí tak (vzhľadom na reálne možnosti), aby bol čo najmenej vzdialený od bydliska alebo pracoviska osoby. Rozhodnutie samosprávneho kraja je pre poskytovateľa právne záväzné. V prípade domnienky o diskriminácii má každý podľa tohto zákona právo obrátiť sa na príslušné orgány určené v zákone ako aj na nezávislý súd. Podľa zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti je poskytovateľ povinný bezodkladne informovať pacienta napríklad aj o dôvodoch odstúpenia od dohody a ďalších náležitostiach. Obsahuje aj povinnosť zdravotníckeho pracovníka vykonávať svoje povolanie v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (na dodržiavaní ktorých sa dohodli aj strany zmluvy) a etickým kódexom. Podľa etického kódexu, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou platného zákona a ktorý zakazuje diskrimináciu, vrátane sexuálnej orientácie, od zdravotníckeho pracovníka nemožno vyžadovať taký výkon alebo spoluúčasť na ňom, ktorý odporuje jeho svedomiu, okrem prípadov bezprostredného ohrozenia života alebo zdravia osôb. Ak zdravotnícky pracovník vopred (pred poskytovaním zdravotnej starostlivosti) uplatní výhradu vo svedomí, je povinný o tejto skutočnosti informovať svojho zamestnávateľa (poskytovateľa zdravotníckych služieb), a ak ide o odmietnutie na základe výhrady vo svedomí pri jej poskytovaní, aj pacienta. Ďalej preberá zodpovednosť za výkon zdravotnej starostlivosti voči pacientovi poskytovateľ, ktorý postupuje tak, ako sa to uvádza vyššie. Tieto pravidlá sa uplatňujú aj v oblasti predmetných konzultácií s lekárom alebo iným zdravotníckym pracovníkom. Vyššie uvedené práva a povinnosti zdravotníckeho pracovníka ako aj postup pri žiadostiach o nápravu zo strany pacienta sa vzťahujú aj na lekárnika a platia aj pre oblasť farmaceutiky, napríklad v oblasti prístupu k antikoncepčným prostriedkom, ktoré sa vydávajú na lekársky predpis, a to pri ich predpisovaní, nákupu držiteľom povolenia na poskytovanie lekárenskej starostlivosti a výdajom v lekárni. Túto oblasť, vrátane povinnej držby liekov a ich vydávania v lekárňach, upravuje zákon č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach. Pri predpisovaní a odporúčaní liekov, vrátane antikoncepčných prostriedkov a zdravotníckych pomôcok, sa zdravotnícky pracovník riadi poznatkami lekárskej vedy, profesionálnym úsudkom, potrebou pacienta, ale aj svojím svedomím. Treba pripomenúť, že takýto druh práv, napríklad právo na umelé ukončenie tehotenstva, nemá povahu ľudského práva a má nižšie postavenie v rebríčku práv než základné práva, vrátane slobody svedomia, čiže v prípade uplatnenia slobody svedomia prostredníctvom práva na výhradu vo svedomí nevzniká otázka kolízie rovnocenných práv. Uvedené práva môžu vznikať spravidla ako individuálne subjektívne práva na základe príslušnej právnej normy SR. Odmietnutie splnenia povinnosti, ktorá takémuto právu korešponduje, sa priamo v návrhu zmluvy o výhradách vo svedomí vylučuje v prípade ohrozenia zdravia alebo života. Inak ide o otázky právnej úpravy podobného charakteru, s ktorými sa už v súčasnosti vysporiadala, prípadne má záväzok vysporiadať sa, vnútroštátna časť právneho poriadku Slovenskej republiky. Zmluva na celý slovenský právny poriadok priamo odkazuje a takúto predmetnú úpravu nelimituje iným spôsobom než právom uplatniť výhradu svedomia, v súlade s antidiskriminačnou klauzulou uvedenou v článku 12 odsek 2 poslednej vety ústavy.

Záver
Námietka, že princípy, ktoré sa nachádzajú v zmluvách o výhrade svedomia, nadraďujú výhrady svedomia zakladajúce sa na náboženstve nad výhradami svedomia, ktoré sa nezakladajú na náboženských princípoch, ale majú sekulárne dôvody, by sa ad absurdum mohla vzniesť aj v súvislosti so základnými medzinárodnoprávnymi a ústavnými princípmi a pravidlami týkajúcimi sa náboženskej slobody. Ústavy štátov a medzinárodné zmluvy vyčleňujú náboženskú slobodu, teda ochranu svetonázorového náboženského presvedčenia a svedomia veriacich ako osobitný druh základnej slobody. To platí aj v inštitucionálnom rozmere (sloboda cirkví a náboženských spoločností). Náboženstvo a viera sú skutočne záležitosťami sui generis. Naopak, zdá sa, že objektívna existencia právnych noriem spolu s presvedčením obyvateľov o ich správnosti a nevyhnutnosti dodržiavania dnes vyžadujú riešenie umožňujúce odmietnuť niektoré zákonom ustanovené povinnosti z dôvodu slobody svedomia prostredníctvom uplatnenia práva. Tým sa právny poriadok stáva konzistentným a efektívnym. V súlade s historickou pamäťou, týkajúcou sa správania sa ľudí v súvislosti s ich náboženstvom, možno potvrdiť, že náboženstvo nie je len jednou z najvážnejších osobných záležitostí človeka, ale má objektívne podstatný vplyv na sekulárny právny poriadok a fungovanie štátu. Diskusie o mieste náboženstva a jeho prejavoch sú na programe dňa v medzinárodnom spoločenstve, podobne ako najvážnejšie problémy sociálneho, bezpečnostného a ekonomického charakteru. Do týchto diskusií nevyhnutne patria otázky slobody svedomia opierajúceho sa o náboženské princípy. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy rokujúce v roku 2002 o náboženstve a zmenách v strednej a východnej Európe konštatovalo, že zabezpečenie ochrany slobody svedomia a náboženstva zo strany štátu je podstatou harmonických vzťahov medzi náboženskými inštitúciami a štátom. Preto som presvedčený, že by bola škoda nenájsť primeranú a vhodnú cestu a prostriedky na splnenie záväzkov chrániacich svedomie obyvateľov Slovenska.

Autor je Vedúci katedry medzinárodného práva a európskeho práva Právnickej fakulty Trnavskej univerzity.