Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Svedectvo o sile milosti

Číslo 1/2014 · Arcibiskup Gerhard Ludwig Müller · Čítanosť článku: 1773
 

Nerozlučiteľnosť manželstva, uzavretie nového občianskeho manželstva a sviatosti

Problém týkajúci sa veriacich, ktorí po rozvode uzavreli nový manželský zväzok, nie je nový. Cirkev sa vždy veľmi vážne zaoberala touto otázkou v snahe pomôcť ľuďom, ktorí sa do takejto situácie dostali. Manželstvo je sviatosť, ktorá sa obzvlášť hlboko dotýka ľudí v ich osobných, spoločenských a historických okolnostiach. Vzhľadom na stúpajúci počet ľudí žijúcich v krajinách s dlhodobou kresťanskou tradíciou, ktorí sú v takejto situácii, dosiahol tento pastoračný problém významných rozmerov. Dnes sa dokonca i hlboko veriaci ľudia vážne pýtajú: Nemôže Cirkev za istých podmienok pripustiť rozvedených a znovu zosobášených k sviatostiam? Má v tejto veci trvalo zviazané ruky? Preskúmali teológovia skutočne všetky aspekty a dôsledky?

Tieto otázky je potrebné riešiť v súlade s katolíckou náukou o manželstve. Zodpovedný pastoračný prístup predpokladá, že „sa celý človek slobodne odovzdáva Bohu tak, že sa rozumom i vôľou plne podriaďuje zjavujúcemu sa Bohu a dobrovoľne prijíma zjavenie, ktoré dal Boh“ (Dei Verbum 5). Aby sme urobili pravú náuku Cirkvi zrozumiteľnou, musíme začať Božím slovom, tak ako sa nachádza vo Svätom písme, vykladá Tradíciou Cirkvi a záväzne interpretuje cirkevným Magistériom.

Svedectvo Svätého písma

Hľadanie odpovedí na tieto otázky v Starom zákone nie je celkom bezproblémové, pretože v tých časoch sa manželstvo ešte nepovažovalo za sviatosť. Ale Božie slovo v Starom zákone je pre nás významné v tom zmysle, že Ježiš vychádza z tejto tradície a argumentuje na jej základe. V Desatore nájdeme prikázanie „Nezcudzoložíš!“ (Ex 20,14), avšak na iných miestach sa rozvod pripúšťa. Podľa (Dt 24,11 - 4) Mojžiš ustanovuje, že muž môže dať svojej manželke zapudzujúci list a poslať ju preč zo svojho domu, ak sa mu znepáči. Potom môžu aj manžel aj manželka vstúpiť do nového manželstva. Ale k takto chápanému rozvodu uvádza Starý zákon aj isté výhrady. Prirovnaním Božej zmluvy s Izraelom k manželskému zväzku, spomínaným u prorokov, sa zakladá nielen ideál monogamie, ale aj manželskej nerozlučiteľnosti. Prorok Malachiáš hovorí jasne: „Preto, že Pán je svedkom medzi tebou a medzi manželkou tvojej mladosti, ktorej si sa spreneveril, hoci je ona spoločnica a zmluvná manželka. ... Nuž chráňte si ducha a nespreneveruj sa manželke svojej mladosti!“ (Mal 2,14-15).

Predovšetkým, pri sporoch s farizejmi sa Ježiš vyjadril k tejto téme. Vyslovene sa dištancoval od starozákonnej praxe rozvodu, ktorý Mojžiš „napísal pre tvrdosť vášho srdca“ (Mk 10,5), a poukázal na pôvodnú Božiu vôľu „ich stvoril od počiatku stvorenia ako muža a ženu. Preto muž opustí svojho otca i matku ... a budú dvaja v jednom tele. ... Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje!“ (Mk 10,6-9, porov. Mt 19,4-9; Lk 16,18). Katolícka cirkev odvždy zakladá svoju náuku i prax, týkajúcu sa nerozlučiteľnosti manželstva, na tejto Ježišovej reči. Vnútorné puto, ktoré k sebe manželov viaže, bolo ustanovené samotným Bohom. Označuje skutočnosť, ktorá pochádza od Boha, a preto človek s ňou nemôže ľubovoľne nakladať.

V súčasnosti zastávajú niektorí exegéti názor, že už dokonca v apoštolskej dobe boli tieto Ježišove slová aplikované do istej miery voľne, obzvlášť v prípadoch porneia/smilstva (porov. Mt 5,32; 19,9) a v prípadoch rozluky medzi kresťanom a neveriacim partnerom (porov. 1 Kor 7,12-15). Zmienky o smilstve sú medzi exegétmi od počiatku predmetom intenzívnych debát. Mnohí sú toho názoru, že sa nevzťahujú na výnimky z nerozlučiteľnosti manželstva, ale skôr na neplatné manželské zväzky. Nuž ale je jasné, že Cirkev nemôže budovať svoju náuku a prax na kontroverzných exegetických hypotézach. Musí sa pevne držať jednoznačného Kristovho učenia.

Svätý Pavol hovorí, že zákaz rozvodu zodpovedá Kristovej vôli: „Tým, čo uzavreli manželstvo, prikazujem, ani nie ja, ale Pán, aby manželka neodchádzala od muža – a ak by odišla, nech ostane nevydatá, alebo nech sa zmieri so svojím mužom – a muž nech neprepúšťa manželku“ (1 Kor 7, 10-11). Zároveň ale, sv. Pavol povoľuje – z vlastnej právomoci –, že nekresťan môže opustiť svojho partnera/partnerku, ktorý sa stal kresťanom. V takomto prípade kresťan nie je „viazaný“ zostať slobodný (1 Kor 7,12-16). Na základe tohto textu dospela Cirkev k poznaniu, že jedine manželstvo medzi pokrsteným mužom a pokrstenou ženou je sviatosťou v pravom slova zmysle, a len v tomto prípade sa dá aplikovať bezpodmienečná nerozlučiteľnosť. Manželstvo nepokrstených je síce tiež ustanovené k nerozlučiteľnosti, ale za istých podmienok – v záujme vyššieho dobra – môže byť zrušené (privilegium Paulinum). Teda v tomto prípade sa nejedná o výnimku z učenie nášho Pána. Nerozlučiteľnosť sviatostného manželstva, teda manželstva existujúceho v duchu Kristovho mystéria, ostáva nespochybnené.

Väčší význam pre biblickú podporu sviatostného pohľadu na manželstvo má List Efezanom, kde čítame: „Muži milujte manželky, ako aj Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu, “ (Ef 5,25). A o trochu ďalej dodáva: „Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi.“ (Ef 5,31-32). Kresťanské manželstvo je skutočným znamením zmluvy medzi Kristom a Cirkvou. A pretože toto znamenie označuje a hovorí o požehnaní tejto zmluvy, manželstvo medzi pokrstenými je sviatosť.

Svedectvo Tradície Cirkvi

Cirkevní Otcovia a koncily ponúkajú dôležité svedectvo o tom, ako sa vyvíjala pozícia Cirkvi. Pre Otcov sú biblické prikázania v tejto veci záväzné. Odmietajú rozvodové zákony štátu ako nezlučiteľné s Ježišovým učením. Cirkev Otcov odmietala rozvod a nové manželstvo a robila tak z dôvodu poslušnosti Evanjeliu. V tejto otázke je svedectvo cirkevných Otcov jednoznačné.

V patristických časoch1 rozvedení veriaci, ktorí znovu vstúpili do občianskeho manželstva, nemohli byť pripustení k prijatiu sviatostí, dokonca ani po uplynutí obdobia pokánia. Nuž ale, je potrebné povedať, že niektoré patristické texty naznačujú, že zneužitie tejto zásady nebolo vždy prísne napravené a že sa, z času na čas, hľadali pastoračné riešenia na veľmi zriedkavé chúlostivé prípady.

Vo viacerých krajinách sa začali neskôr robiť väčšie kompromisy, najmä ako dôsledok rozvíjajúcej sa vzájomnej závislosti Cirkvi a štátu. Na Východe tento vývoj ďalej pokračoval, a hlavne po oddelení sa od Petrovej stolice to viedlo k stále liberálnejšej praxí. V ortodoxných cirkvách v súčasnosti existuje veľké množstvo dôvodov k rozvodu, ktoré sú väčšinou ospravedlnené z titulu oikonomia či pastoračnej zhovievavosti v zložitých individuálnych prípadoch, a tak otvárajú cestu k druhému i tretiemu manželstvu s kajúcnym charakterom. Tento prístup nemôže byť zlučiteľný s Božou vôľou tak, ako je jednoznačne vyjadrená v Ježišových slovách o nerozlučiteľnosti manželstva. Toto však predstavuje ekumenický problém, ktorý nemožno brať na ľahkú váhu.

Na Západe bola Gregoriánska reforma zameraná proti týmto liberalizujúcim tendenciám a dala nový podnet k pôvodnému chápaniu Písma a cirkevných Otcov. Katolícka cirkev obraňovala absolútnu nerozlučiteľnosť manželstva dokonca aj za cenu veľkých obetí a utrpenia. V Anglicku sa schizma oddelenia Cirkvi od Petrovho nástupcu udiala nie z doktrinálnych rozdielov, ale preto, že pápež z dôvodu poslušnosti Ježišovým slovám nemohol vyhovieť požiadavkám kráľa Henricha VIII. na zrušenie jeho manželstva.

Tridentský koncil2 potvrdil náuku o nerozlučiteľnosti sviatostného manželstva a objasnil, že to zodpovedá učeniu Evanjelia (porov. DH 1807). Niekedy sa tvrdí, že Cirkev de facto toleruje prax východných cirkví. Ale to nie je pravda. Odborníci v kanonickom práve neustále hovoria o tom prístupe ako o zle. A dôkazom toho je skutočnosť, že keď skupiny ortodoxných kresťanov prestupujú na katolicizmus, musia podpísať výslovné prehlásenie o nemožnosti druhého či tretieho manželstva.

Druhý vatikánsky koncil v Pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete (Gaudium et Spes) poskytuje teologicky a spirituálne hlbokú náuku o manželstve. Jasne a rozhodne potvrdzuje nerozlučiteľnosť manželstva. Manželstvo je chápané ako všetko zahrňujúce spoločenstvo života a lásky, tela a ducha medzi mužom a ženou, ktorí sa vzájomne jeden druhému odovzdávajú a prijímajú ako osobnosti. Takto cez osobný akt vzájomnej dohody je ustanovená trvalá Božia inštitúcia, ktorá je zameraná na dobro ich oboch aj ich potomkov a už nie je viac závislá na ľudských rozmaroch: „Toto dôverné spojenie – ako vzájomné sebadarovanie dvoch osôb – i dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a nástoja na nerozlučiteľnosti ich jednoty“ (Čl. 48). Touto sviatosťou Boh udeľuje manželom zvláštnu milosť: „Lebo ako sa Boh kedysi ponáhľal v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Církvi ide naproti kresťanským manželom sviatosťou manželského stavu. A zostáva naďalej s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a seba samého obetoval za ňu.“ A tak touto sviatosťou nerozlučiteľnosť manželstva získava nový a hlbší zmysel: stáva sa obrazom trvalej Božej lásky k svojmu ľudu a Kristovej neodvolateľnej vernosti k svojej Cirkvi.

Manželstvo je možné pochopiť a žiť ako sviatosť iba v kontexte Kristovho mystéria. Ak je sekularizované3 alebo považované za čisto prírodnú realitu, jeho sviatostný charakter sa zatemňuje. Sviatostné manželstvo patrí do stavu milosti, je vyzdvihnuté do plného spoločenstva lásky medzi Kristom a jeho Cirkvou. Kresťania sú pozvaní žiť svoje manželstvá s eschatologickou perspektívou na príchod Božieho kráľovstva v Ježišovi Kristovi, vtelenom Božom Slove.

Svedectvo Magistéria v súčasnosti

Apoštolská exhortácia Familiaris Consortio Jána Pavla II. z 22. novembra 1981, ktorá bola zverejnená po Biskupskej synode „Kresťanská rodina v modernom svete“ – má až doteraz zásadný význam – , lebo dôrazne potvrdzuje dogmatické učenie Cirkvi o manželstve. Ale tiež dáva najavo pastoračnú starostlivosť o občiansky znovu zosobášených veriacich, ktorí sú stále viazaní cirkevne platným manželstvom. Pápež tu prezentuje veľkú starostlivosť a pochopenie. Odsek 84 o „rozvedených osobách, ktoré sú znovu zosobášené” obsahuje tieto kľúčové konštatovania: 1. Duchovní pastieri majú vedieť, že z lásky k pravde sú povinní dobre rozlišovať rozličné situácie. Nie všetky situácie a každý prípad má byť posudzovaný rovnakým spôsobom. 2. Duchovní pastieri a farské komunity sú povinné stáť pri veriacich, ktorí sa dostali do takejto situácie, so „zdvorilou ochotou a láskavosťou”. Oni tiež patria do Cirkvi, majú právo na pastorálnu starostlivosť a mali by sa zúčastňovať života Cirkvi. 3. Nuž ale, nemôžu mať prístup k Eucharistii. Na to sú dva dôvody: a) „ ich stav a životné okolnosti sú v objektívnom rozpore s jednotou lásky medzi Kristom a Cirkvou, ktorá sa práve v Eucharistii naznačuje a uskutočňuje.” b) „keby sa takéto osoby pripustili k prijatiu Eucharistie, veriacich by to uviedlo do pochybností a neistoty ohľadom učenia Cirkvi o nerozlučiteľnosti manželstva.” Zmierenie vo sviatosti pokánia, ktoré otvára cestu k Eucharistii, môže sa udeliť len tým, čo ľutujú, že porušili znamenie zmluvy a vernosti s Kristom a sú úprimne ochotní viesť taký život, ktorý nie je v rozpore s nerozlučiteľnosťou manželstva. Konkrétne to znamená, že ak z vážnych dôvodov, ako je výchova detí, nemôže byť nový zväzok rozviazaný, potom sa títo dvaja noví partneri musia „zaviazať, že budú žiť v úplnej zdržanlivosti”. 4. Duchovní majú vyslovene zakázané, kvôli podstatným sviatostným a teologickým dôvodom a nie formálnym nutnostiam, „konať akýkoľvek obrad” rozvedeným ľuďom v novom občianskom manželstve, pokiaľ sviatostné manželstvo stále existuje.

Stanovisko Kongregácie pre náuku viery o prijímaní Sviatosti oltárnej rozvedenými a znovu zosobášenými veriacimi zo 14. septembra 1994 zdôrazňuje, že cirkevná prax v tejto otázke „nemôže byť upravovaná podľa rôznych situácií” (č. 5). Tiež jasne hovorí, že veriaci, ktorých sa to týka, nemajú pristupovať k prijímaniu Sviatosti oltárnej na základe vlastného svedomia. „Ak by sa rozhodli tak urobiť, duchovní pastieri a spovedníci ... majú vážnu povinnosť im pripomenúť, že takéto rozhodnutie je v priamom protiklade k učeniu Cirkvi” (č. 6). Ak pochybnosti o platnosti rozpadnutého manželstva pretrvávajú, musí ich preskúmať a posúdiť kompetentný manželský súd (porov. č. 9). Je nanajvýš dôležité „so starostlivou kresťanskou láskou urobiť všetko, čo sa dá, na povzbudenie týchto veriacich nachádzajúcich sa v neusporiadaných manželských pomeroch, v láske Krista a Cirkvi. Iba to im umožní naplno prijať zvesť o kresťanskom manželstve a vytrvať v nádeji napriek ťažkostiam ich situácie. V pastoračnej činnosti je potrebné urobiť všetko, čo sa dá, aby bolo jasné, že toto nie je vec diskriminácie, ale len úplnej vernosti Kristovej vôli, ktorý obnovil a nám zveril nerozlučiteľnosť manželstva ako dar Stvoriteľa“ (č 10).

V Posynodálnej apoštolskej exhortácii Sacramentum Caritatis z 22. februára 2007 Benedikt XVI. sumarizuje výsledky práce Biskupskej synody o Eucharistii, a rozvíja ju ďalej. V č. 29 sa zameriava na situáciu rozvedených a znovu zosobášených veriacich. Pre Benedikta XVI. tiež „ide o boľavý a komplexný pastoračný problém”. Potvrdzuje „prax Cirkvi, založenú na Svätom písme (porov. Mk 10,2-12), nepripúšťať k sviatostiam rozvedených, ktorí uzavreli nový zväzok,” ale zároveň pobáda kňazov venovať im „osobitnú pozornosť” v ich túžbe „aby praktizovali, nakoľko je to možné, kresťanský štýl života prostredníctvom účasti na svätej omši, i keď nemôžu pristupovať k svätému prijímaniu, počúvaním Božieho slova, eucharistickou adoráciou, modlitbou, účasťou na živote spoločenstva, dôverným rozhovorom s kňazom alebo učiteľom duchovného života, venovaním sa charitatívnym službám, skutkom pokánia a úsilím vychovávať svoje deti.” Ak sú pochybnosti ohľadom platnosti rozpadnutého manželstva, tieto majú byť starostlivo prešetrené kompetentným manželským súdom. Súčasné zmýšľanie je v silnej opozícii ku kresťanskému chápaniu manželstva, čo sa týka jeho nerozlučiteľnosti a jeho otvorenosti prijať deti. Nakoľko mnohí kresťania sú týmto zmýšľaním ovplyvnení, manželstvá sú v súčasnosti pravdepodobne neplatné častejšie, ako to bolo v minulosti, pretože chýba túžba po manželstvách, ktoré sú v zhode s učením Katolíckej cirkvi a je tu príliš slabé začleňovanie sa a identifikácia s veriacim prostredím. Preto hodnotenie a formovanie názoru, čo sa týka platnosti manželstva, je dôležité a môže pomôcť riešiť problémy. V prípadoch, kde sa nedá preukázať neplatnosť manželstva, je požiadavkou na rozhrešenie a prijatie Eucharistie podľa Cirkvou zavedenej a schválenej praxe to, že dvojica žije „ako priatelia, ako brat a sestra”. Treba sa vyhnúť požehnaniu neusporiadaných zväzkov „aby medzi veriacimi nevznikol zmätok o hodnote manželstva”. Požehnanie (bene-dictio: Boží súhlas) vzťahu, ktorý je v protiklade s Božou vôľou, je contradictio in adiecto. Benedikt XVI. počas homílie na VII. svetovom stretnutí rodín v Miláne 3. júna 2012 mal opäť príležitosť hovoriť o tomto bolestivom probléme: „Rád by som venoval slovo tým veriacim, ktorí, i keď súhlasia s učením Cirkvi o rodine, majú bolestivé skúsenosti s jej rozpadom a rozdelením. Chcem, aby ste vedeli, že vás pápež a Cirkev podporuje vo vašom zápase. Povzbudzujem vás, aby ste zostali spojení s vašimi komunitami a úprimne dúfam, že vaše diecézy vyvíjajú vhodné iniciatívy privítať a sprevádzať vás.”

Posledná Biskupská synoda na tému „Nová evanjelizácia pre šírenie kresťanskej viery” (7. - 28. októbra 2012) sa ešte raz vrátila k situácii veriacich, ktorí po zlyhaní manželského vzťahu (nie zlyhaní manželstva ako takého, ktoré, keďže je sviatosťou, naďalej pretrváva), vstúpili do nového zväzku a žijú spolu bez sviatostného manželského puta. V záverečnom odkaze ich synodálni otcovia oslovili takto: „Im všetkým chceme odkázať, že Božia láska neopúšťa nikoho, že Cirkev ich miluje tiež, že Cirkev je domov, ktorý víta všetkých, že zostávajú členmi Cirkvi, i keď nemôžu dostať sviatostné rozhrešenie a prijať Eucharistiu. Kiež naše katolícke komunity privítajú všetkých, čo žijú v takejto situácii a posilňujú tých, čo sú na ceste obrátenia a zmierenia.”

Poznámky opierajúce sa o antropológiu a posvätnú teológiu

Náuka o nerozlučiteľnosti manželstva sa v sekularizovanom prostredí často stretáva s nepochopením. Tam, kde sa stratilo základné chápanie kresťanskej viery, konvenčná cirkevná afiliácia4 nedokáže podporovať dôležité životné rozhodnutia či zabezpečiť pevnú oporu uprostred manželských kríz, ako i kríz v kňazskom a náboženskom živote. Mnoho ľudí sa pýta: Ako sa môžem viazať k jednej žene alebo k jednému mužovi na celý život? Kto mi vie povedať, aké bude moje manželstvo o desať, dvadsať, tridsať alebo štyridsať rokov? Je trvalý zväzok s jednou osobou vôbec možný? Mnohé rozpadajúce sa manželské vzťahy v súčasnosti len posilňujú skepticizmus mladých ľudí, čo sa týka definitívneho životného rozhodnutia.

Na druhej strane ideál vernosti medzi jedným mužom a jednou ženou – zabudovaný do poriadku stvorenia – nestratil nič na svojom pôvabe, ako je to zjavné zo súčasných prieskumov medzi mladými ľuďmi. Väčšina z nich túži po stabilnom a trvalom vzťahu v súlade s duchovnou a morálnou prirodzenosťou človeka. A navyše, nesmie sa zabúdať na antropologickú hodnotu nerozlučiteľného manželstva: ochraňuje partnerov pred vrtochmi a tyraniou pocitov a nálad. Pomáha im prežiť osobné ťažkosti a prekonať bolestivé skúsenosti. Ale predovšetkým ochraňuje deti, ktoré rozpadom manželstva trpia najviac.

Láska je viac ako pocit či inštinkt. Vo svojej podstate je to dávanie sa. V manželskej láske si dvaja ľudia vedome a dobrovoľne jeden druhému povedia: Len ty – a ty navždy. Slová Pána „Čo Boh spojil,” zodpovedajú sľubu snúbencov: „Beriem si ťa za svojho manžela ... Beriem si ťa za svoju manželku ... Budem ťa milovať, vážiť si ťa a mať v úcte kým budem žiť, až kým nás smrť nerozdelí.” Kňaz tento sľub, ktorý si manželia jeden druhému pred Bohom vzájomne potvrdili, požehnáva. Ak by niekto pochyboval, či je manželský zväzok ontologický, 5 nech sa poučí z Božieho slova: „Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: ,Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?´ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo” (Mt 19,4-6).

Pre kresťanov má manželstvo pokrstených ľudí včlenených do Kristovho tela sviatostný charakter, a preto predstavuje nadprirodzenú skutočnosť. Zo skutočnosti, že mnohí ľudia dnes posudzujú kresťanské manželstvo výhradne svetskými a pragmatickými kritériami, pochádza vážny pastoračný problém. Tí, ktorí rozmýšľajú podľa „ducha sveta” (1 Kor 2,12), nemôžu pochopiť sviatostnosť manželstva. Cirkev nemôže reagovať na nepochopenie posvätnosti a nezrušiteľnosti manželstva pragmatickým prispôsobovaním sa údajnej nevyhnutnosti. Môže len dúfať a spoliehať sa na „Ducha, ktorý je z Boha, aby sme vedeli, čo nám Boh daroval” (1 Kor 2,12). Sviatostné manželstvo je svedectvom sily milosti, ktorá mení človeka, a pripravuje celú Cirkev pre sväté mesto, nový Jeruzalem, Cirkev, ktorá je „vystrojená ako nevesta, ozdobená pre svojho ženícha” (Zj 21,2). Radostná zvesť o posvätnosti a nezrušiteľnosti manželstva sa má hlásať s prorockou otvorenosťou a úprimnosťou. Prispôsobením sa duchu doby, unavený a vyčerpaný prorok hľadá svoju vlastnú spásu, ale nie spásu sveta v Ježišovi Kristovi. Vernosť manželskému súhlasu je prorocké znamenie spásy, ktorým Boh obdarúva svet: „Kto to môže pochopiť, nech pochopí” (Mt 19,12). Sviatostnou milosťou sa manželská láska očisťuje, posilňuje a zušľachťuje. „Táto láska, potvrdená obojstranným sľubom a nadovšetko spečatená sviatosťou Kristovou, zachováva nerozlučnú vernosť telom i mysľou v šťastí aj nešťastí, a preto vylučuje každé cudzoložstvo a podvod“ (Gaudium et Spes 49). Silou sviatostného manželstva sa manželia podieľajú na definitívnej a neodvolateľnej Božej láske. Môžu preto byť svedkami vernej Božej lásky, ale svoju lásku musia neustále živiť vierou a láskou.

Nuž ale je pravda, že sú situácie – a každý kňaz to pozná – , v ktorých sa manželské spolužitie stáva nemožným z najrozličnejších dôvodov, ako je napríklad fyzické alebo psychické násilie. V takýchto vážnych prípadoch Cirkev vždy dovoľuje partnerom oddeliť sa a nežiť spolu. Ale nesmie sa zabúdať, že manželský zväzok, ktorý bol platne uzavretý, zostáva z Božieho pohľadu neporušený a jednotlivé strany tohto zväzku nemôžu uzatvárať nové manželstvá, pokiaľ je druhý z dvojice ešte nažive. Preto kňazi a kresťanské komunity sa musia tiež vynasnažiť v takýchto prípadoch napomáhať uzmiereniu, alebo ak zmierenie nie je možné, pomáhať týmto ľuďom čeliť ich ťažkej situácii vo viere.

Poznámky opierajúce sa o morálnu teológiu

Často počuť názor, že rozvedení, ktorí znovu uzavreli manželstvo, by mali mať možnosť rozhodovať sa podľa svojho svedomia či pristúpia k svätému prijímaniu. Takáto argumentácia, založená na problematickom koncepte „svedomia”, bola odmietnutá dokumentom Kongregácie pre náuku viery v roku 1994. Pochopiteľne, veriaci musia zakaždým počas svätej omše zvažovať či môžu prijímať Eucharistiu, a vážny nevyznaný hriech je vždy prekážkou. Zároveň ale veriaci majú povinnosť formovať svoje svedomie a vždy sa postaviť na stranu pravdy. Ak tak konajú, zároveň počúvajú Magistérium Cirkvi, ktoré im pomáha „aby neodbočovali od pravdy o dobre človeka, ale aby najmä v ťažších otázkach bezpečne nachádzali pravdu a zotrvali v nej” (Veritas Splendor, 64). Ak rozvedení, ktorí uzavreli manželstvo, sú vo svojom svedomí subjektívne presvedčení, že predchádzajúce manželstvo bolo neplatné, musí to byť objektívne preukázané kompetentným manželským súdom. Manželstvo nie je len vzťah dvoch ľudí k Bohu, je to tiež realita Cirkvi a sviatosť, a nie je na jednotlivcoch, ktorých sa to týka, aby rozhodovali o jeho platnosti, ale je to skôr na Cirkvi, do ktorej sú títo jednotlivci včlenení vierou a krstom. „Ak predchádzajúce manželstvo dvoch rozvedených veriacich ľudí, ktorí uzavreli nové manželstvo, bolo platné, za žiadnych okolností nemožno ich nový zväzok považovať za zákonitý, a preto prijímanie sviatostí je zo svojej podstaty nemožné. Svedomie jednotlivca je v tejto veci bezvýhradne viazané.” (Kardinál Joseph Ratzinger: Pastoračný prístup k manželstvu sa musí zakladať na pravde. L´Osservatore Romano, anglické vydanie, 7. december 2011, str. 4).

Ani na učenie epikeia – podľa ktorého zákon, hoci vo všeobecnosti platný, sa nedá vždy použiť na konkrétnu ľudskú situáciu – sa tu nedá odvolávať, pretože v prípade nerozlučiteľnosti sviatostného manželstva sa jedná o Božiu normu, ktorá nepatrí do pôsobnosti Cirkvi. Nuž ale – ako vidíme z privilegia Paulinum – Cirkev skutočne má právomoc jasne vysvetliť podmienky, ktoré musia byť pre nerozlučiteľnosť manželstva, tak ako učil Ježiš, splnené. Na základe toho Cirkev stanovila prekážky manželstva, dôvody pre jeho anulovanie a vypracovala podrobný proces na ich skúmanie.

Ďalším argumentom pre pristúpenie rozvedených, ktorí znovu uzavreli manželstvo, k sviatostiam je požiadavka milosrdenstva. Vzhľadom na skutočnosť, že sám Ježiš sa solidarizoval s trpiacimi a vylieval na nich svoju milosrdnú lásku, sa hovorí, že milosrdenstvo je typická vlastnosť skutočného učeníctva. To je pravda, ale toto tvrdenie sa míňa cieľu, keď sa aplikuje ako argument v oblasti posvätnej teológie. Celá posvätná ekonómia je dielom Božieho milosrdenstva, a to sa nedá jednoducho ignorovať. Objektívne chybným odvolávaním sa na milosrdenstvo sa riskuje degradácia obrazu Boha tým, že sa naznačuje, že Boh nemôže robiť nič iné, len odpúšťať. Tajomstvo Boha zahŕňa nielen jeho milosrdenstvo, ale tiež i jeho svätosť a spravodlivosť. Ak by sa mali potláčať tieto charakteristické vlastnosti Boha a hriech by sa nebral vážne, v konečnom dôsledku by dokonca ani Božie milosrdenstvo nad človekom nebolo možné. Ježiš mal veľké zľutovanie pri stretnutí s cudzoložnicou, ale povedal jej: „Choď a už nehreš!” (Jn 8,11). Ježišovo milosrdenstvo nás nezbavuje plnenia jeho prikázaní alebo cirkevných predpisov. Je nám skôr zdrojom milosti a sily potrebnej k ich plneniu, aby nás dvíhala po pádoch a pomáhala žiť život v jeho plnosti podľa predstavy nášho Nebeského Otca.

Pastoračná starostlivosť

Aj keď nie je možné – vzhľadom na vnútornú podstatu – pripustiť znovu zosobášených rozvedených k sviatostiam, o to viac je to výzva preukázať pastoračnú starostlivosť týmto veriacim, s úmyslom poukázať jasne na to, čo musí povedať teológia zjavenia a Magistérium. Cesta, ktorú Cirkev ukazuje, nie je pre tých, ktorých sa to týka, ľahká. Ale mali by vedieť a cítiť, že Cirkev ako komunita spásy ich sprevádza na ich putovaní. Ak sa všetky strany snažia pochopiť cirkevnú prax a zdržať sa prijímania Eucharistie, sami podávajú svedectvo o nerozlučiteľnosti manželstva.

Samozrejme, starostlivosť o znovu zosobášených rozvedených sa nesmie zúžiť len na otázku prijímania Eucharistie. Týka sa podstatne viacerých pastoračných problémov, ktorým je potrebné sa v najrôznejších situáciách plne venovať. Je dôležité si uvedomiť, že okrem sviatostného prijímania sú aj iné cesty ako byť v spoločenstve s Bohom. K Bohu sa dá približovať obrátením vo viere, v nádeji, v kresťanskej láske, v pokání a v modlitbách. Boh môže prejaviť svoju blízkosť a spásu ľuďom na najrôznejších cestách, dokonca i keď sa nachádzajú v rozporuplných životných situáciách. Ako zdôrazňujú posledné dokumenty Magistéria, kňazi a kresťanské komunity sú vyzvané, aby prijímali ľudí nachádzajúcich sa v neobvyklých situáciách otvorene a úprimne, aby stáli pri nich s pochopením a pomáhali im, a uisťovali ich o láske Dobrého Pastiera. Ak pastoračná starostlivosť pramení z pravdy a lásky, nachádza si tie pravé cesty a prístupy neustále novými spôsobmi.

Arcibiskup Gerhard Ludwig Müller je prefekt Kongregácie pre náuku viery.
Článok bol publikovaný 23.10.2013 v časopise L'Osservatore Romano.




1 - V 2. až 8. storočí, pozn. red.
2 - Tridentský koncil (Tridentinum) bol cirkevný snem Katolíckej cirkvi, ktorý sa konal v rokoch 1545 -1563. Zvolal ho pápež Pavol III. a Karol V. Habsburský, ktorý chcel dosiahnuť kompromis medzi katolíkmi a protestantmi. Zasadal v talianskom meste Trident (Trento), pozn. red.
3 - Zbavené náboženského charakteru, pozn. red.
4 - Utváranie sociálnych kontaktov združovaním, pozn. red.
5 - Existenčný

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.