Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Suchá ratolesť

Číslo 1/2014 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2368
 

Za ústrednú otázku života a diela Ladislava Hanusa považujem to, že rozumel hlavnému vnútornému rozporu slovenského vojnového štátu, ale nedokázal urobiť maritainovské rozhodnutie. Ten rozpor nebol náboženský, aj keď náboženstvo ho pomáhalo vidieť jasnejšie. Ten rozpor bol svojou povahou politický.

V svojej eseji Slovenská štátnosť (1941) Hanus napísal, že zmyslom slovenského štátu má byť politická emancipácia slovenského národa:

„Takto každý Slovák má a môže mať ku svojmu štátu ten náruživý subjektívny vzťah, ako ku svojmu národu. Oboje patrí k jeho vnútornému svetu. Oboje prežíva v jedinom vrúcnom pochope, ktorý mu vpĺňa celý duševný obzor. Je mu nielen domovom a životným priestorom, ale priam životnou formou.“

Hanus nebol žiadny povrchný ideológ režimu. To bola úloha pre iných. V čase, keď písal tieto riadky, poznal katolícku kritiku nacizmu a fašizmu. Vedel, že jeho veľké vzory a obľúbení autori – Romano Guardini a Jacques Maritain – už nežili vo svojich vlastiach. Guardini opustil nacistické Nemecko, kde pôsobil, ešte v roku 1939, Maritain opustil Francúzsko v roku 1940. Navyše, encyklika Pia XI. Mit brennender Sorge bola dostupná už celé štyri roky.

Hanus nielenže rozumel kritike týchto režimov, ale snažil sa túto kritiku čiastočne aplikovať aj do interpretácie slovenského štátu. Jeho cieľom malo byť bonum commune, blaho občanov, ktoré nemôže poprieť prirodzené právo a individuálne slobody. Otázky rasy, národa či vodcu sa dokonca snažil istým spôsobom hierarchicky oslabiť. Ako napísal: „(...) aj kresťanský štát uznáva národ za najprirodzenejší a najtrvalejší, hoc aj nie jediný štátotvorný princíp. Je aj jeho želaním a ideálom, keď a kde je možný.“

Rozumel aj vzťahu jednotlivca a celku, keď porovnával zhodu štátu ľudového a kresťanského v otázke postavenia indivídua:

„Oba uznávajú základné práva jednotlivca na život, slobodu i majetok, duchovný a hmotný a koncom koncov je jednotlivec, osoba, je im cieľom všetkého pospolitého snaženia. Záujem jednotlivca sa však musí podrobiť záujmu spoločnému, ale zase len pre dobro jednotlivca.“

Podobne sa snažil redukovať aj význam rasy. Vyňal ju síce na osobité miesto, cieľom však bolo jej „poníženie“ v hierarchii hodnôt štátu. V tej istej eseji, z ktorej pochádzajú vyššie dva citáty, stojí aj nasledovné:

„Možno hovoriť o slovenskej rase, bo aj ona má svoje charakteristické a od ostatných odlišné biologické zloženie. Máme svoje telesné znaky a vlastnosti podmienené touto pôdou, stravou, ovzduším a spôsobom života.“

Hanus neupadol k povrchnému sociálnemu darwinizmu či šovinizmu. Naopak, dal si záležať, aby okamžite za týmito slovami dodal:

„Ale krv, zloženie krvi je len najnižší hmotný substrát. Krv sama od seba nemá ani charakter, ani zjednocujúcu a tvorivú moc. Podlieha fyzickým zákonom a rozkladu. Slovenská predstava o národe je väčším dielom duchovná. (...) Duch je, ktorý oživuje, telo nezmôže nič. I telu dá charakter a svojskú tvárnosť duch. (...) Duch tvorí kultúru, mravné i náboženské hodnoty.“

A napokon, Hanus sa pokúsil oslabiť aj vodcovský princíp, slovami:

„Prítomnosť učí, že (...) bolo potrebné hnutie s politickým programom a nadovšetko vodcovská osobnosť. Osobnosť je ústrednou hodnotou nového poriadku. Však osobnosť začlenená do tela živej pospolitosti.“

Hanus teda rozumel tomu, že nosné piliere novej ideológie protirečia kresťanstvu aj zásadám spravodlivého štátu. Pokúsil sa to vyjadriť otočením hierarchie týchto hodnôt, ale nebol úspešný. Nebojoval totiž s vlkmi svojej doby. Naopak, hľadal si ľahšie terče.

Keby Hanus dôsledne aplikoval svoje presvedčenie, že národ nie je jediným štátotvorným princípom, keby sa dôsledne držal zásady, že spoločné dobro nemožno zlúčiť s potieraním práva jednotlivca na život, slobodu a majetok, bol by namiesto kritiky liberalizmu, na ktorom mu vadilo, že zásadne dáva za pravdu „dieťaťu proti rodičovi, žiakovi proti učiteľovi, ba i občanovi proti zákonu“, radšej písal o naliehavejšej otázke. Zvlášť v krajine, ktorá mala za sebou už prvú etapu vyhnania vlastného židovského obyvateľstva do Maďarska v roku 1939, a ktorá práve riešila Židovský kódex, najprísnejší svojho druhu na kontinente.

Inými slovami, Hanus rozumel, že v čase vojny a nacizmu si má „slovenský štát uvedomiť, že vznikol a existuje na rozhraní časov, poriadkov a svetonáhľadov“, uvedomoval si, že ho v tej víchrici môže zachrániť iba správna hierarchia hodnôt, vedel ako má vyzerať – ale namiesto toho, aby upozorňoval, kto ju ohrozuje, venoval sa dobovo neaktuálnej kritike liberalizmu.

Iný a trochu otvorenejší prístup v kritike pomerov ukázal Hanus v eseji s názvom Všeobecné kresťanstvo, ktorá vyšla v roku 1944. Na pokraji konca vojny, v roku, keď Spojenci z juhu obsadili Taliansko, z východu oslobodzovali Poľsko a zo západu začali oslobodzovať Francúzsko, v roku povstaní v Banskej Bystrici aj vo Varšave, si Hanus uvedomoval význam chvíle. Napísal:

„V dňoch, ktoré treba zažiť nášmu pokoleniu, pochopujeme a priam skusujeme pravdu, že život sa skladá zo situácií. Rozhoduje sa v nich o bytí a nebytí, o hmotnom i duchovnom osude dlhej budúcnosti, o osude tohto jednotlivca, slovenského človeka, i celej pospolitosti, slovenskej, i širšej, európskej, ba celoľudskej.“

V eseji Všeobecné kresťanstvo sa Hanus v porovnaní s vyššie spomínanou Slovenskou štátnosťou posúva od obrany slovenského štátu k obrane kresťanstva. Čelí tým dvom veciam naraz: domácej propagande, ktorá sa v roku 1944 ešte viac koncentrovala na národ a náboženstvo, a širšej situácii v Európe, najmä túžbe po tom, aby kresťanstvo zohralo novú rolu pri obnove kontinentu. Voči domácej propagande, ktorá považuje kresťanstvo za niečo, čím chce rozdeľovať a s čím chce bojovať proti vnútornému aj vonkajšiemu nepriateľovi, Hanus tvrdí presný opak: „Vnútorná katolicita je princíp tvorivý, snímajúci všetku skutočnosť v poriadok podľa hierarchie bytostného rozvrstvenia.“ Vadí mu, ak sa kresťanstvo zneužíva na propagandistické ciele:

„Neraz sa pod kresťanským názvoslovím skrýva apoteóza seba samého, skrýva sa šovinizmus, panovačnosť, expanzivita. Neraz sa kresťanská apoteóza berie za zámienku rasovo sa povyšovať nad iných, za zámienku potlačovať, zotročovať iných, nepriznávať iným to, `čo chceš, aby tebe činili`. Kresťanstvo je na to, aby postrehlo nebezpečenstvo krvi, i keby sa chýlilo pod kresťanským rúchom. Je strážcom prirodzených práv proti akýmkoľvek prechmatom.“

Presnejšie sa to azda ani nedá povedať. V skutočnosti možno tieto riadky považovať za skrytú kritiku Tisovho režimu. Ten totiž symbolizoval presne tú perverziu, ktorú Hanus kritizoval vo všeobecnosti, vrátane onoho kresťanského rúcha.

V ďalšom texte sa Hanus vracia k encyklike Pia XI. Mit brennender Sorge, upozorní, že „národ nie je jediným ani najvyšším cieľom človeka“, a zájde dokonca tak ďaleko, že poprie svoju tvrdenia zo skorších esejí, keď napíše: „kresťanstvo (...) sa nestotožňuje s nijakou politikou a nijakou politickou stranou“ rovnako ako nijakou triedou ani stavom. Hanus je dôrazný, škoda len, že takéto vety nenapísal v roku 1939.

Žiaľ, na podobnú kritiku bolo v roku 1944 už neskoro. Hanus de facto kopíroval vývoj muža, ktorý bol považovaný za politický talent svojej generácie – Karola Sidora. Aj ten, ako dokazujú jeho denníky, chápal podstatu nacizmu aj tragickú politiku Jozefa Tisa. Najskôr však ľutoval, že Hitlerovi nepovedal „áno“ on, že sa tým pripravil o kariéru, potom príliš dlho odkladal vyjadrenie k holokaustu, stratil kontakt so Slovenskom (o Povstaní sa dozvedel z tlače), aby začal písať o potrebe novej pro-americkej politiky na Slovensku. Bolo však už neskoro.

Najvážnejšia otázka, ktorú možno o zodpovednosti Hanusa a jeho generácie položiť, však znie inak. Ako by sa bolo Slovensko vyvíjalo, keby sme mali len ich? Čo by znamenalo pre slovenský disent, tajnú Cirkev, ale aj vývoj po roku 1989, keby sme neboli mali vplyv profesora Kolakoviča, jeho Rodinu a žiakov ako Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Václav Vaško a ďalší? Obávam sa, že ortieľ dejín by bol tvrdý.

Ladislav Hanus bol mimoriadny talent slovenskej katolíckej inteligencie. Mal rozhľad, bol sčítaný, dokázal dobre písať a formulovať, ale v osudovej chvíli zaváhal. Možno v inej dobe, s menej vážnymi problémami, by to nič neznamenalo. V tej jeho dobe, to bolo zlyhanie. Ladislav Hanus je preto najmä varovaním, ako sa z talentovaného intelektuála môže stať suchá ratolesť.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.