Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Politika, komunikácia a ideologická kontrola

Číslo 2/2006 · Pavol Krištof · Čítanosť článku: 4441
 

Politika, komunikácia a ideologická kontrolaPolitika, komunikácia a ideologická kontrola

Pavol Krištof

Úvod
Ak by sme si položili otázku, čo je cieľom dnešnej politiky a ako takýto cieľ dosiahnuť, predpokladám, že jedna z najčastejších odpovedí by znela asi takto: politik musí vo voľbách získať hlas od pomerne najväčšej časti voličov a ich hlasy získa pravdepodobne tak, že ich presvedčí prostredníctvom masových médií. Inými slovami, jedna z prevládajúcich predstáv o dnešnej praktickej politike zužuje výkon politiky na sebaprezentáciu politikov prostredníctvom masových médií. Alebo inak, viaže sa na osobitý spôsob prezentácie a predstierania jednotlivých politických predstaviteľov, s čím sa neraz spája tvorba prekrúteného obrazu politickej reality. Zdá sa, že tak vzniká viac než dôverné puto medzi politickou mocou a médiami. Problém politiky sa tak zužuje na špecifický druh komunikácie v prostredí programovej beztvárnosti jednotlivých politických predstaviteľov. Je však takáto mediálna politika len nevinnou politickou hrou o voličov? Alebo treba z času na čas mediálny typ politiky okoreniť vkusnou manipuláciou? Môžeme komunikáciu považovať za spôsob, akým by mali fungovať politické inštitúcie? Je vôbec komunikácia vhodným pôsobiskom pre politické záležitosti ako také? Alebo smeruje nová politická realita k celkom rukolapnej mediálno-ideologickej perzekúcii?

Politická komunikácia alebo politika komunikácie?
Hoci sa predstava politiky zúženej na komunikáciu môže javiť ako viac-menej nepravdepodobná, predsa však takýto koncept politiky figuruje v modernej politickej teórii. Preto sa väčšina spomenutých otázok môže týkať práve teórie Karla Deutscha. Práve Deutsch spája politiku výlučne s komunikáciou. Preto aj povrchný pohľad na niektoré jeho závery môže, ako dúfam, pôsobiť inšpiratívne pri úvahách o povahe politiky a modernej masovej komunikácie. Ak práve v Deutschovej teórii komunikácia predstavuje najdôležitejšie hľadisko rozboru politiky, môžeme spolu s ním sledovať, až kam je možné zájsť, ak sa v teórii zohľadňuje iba jediný aspekt. Deutsch považuje komunikáciu za kľúčové hľadisko pre rozbor každej formy spoločenského usporiadania. Jeho koncept politiky je hodnotovo neutrálny. Zdá sa, že práve preto neuvažuje o tom, či je politický systém prijateľný pre celú spoločnosť, vrátane občanov, ale skôr sa zameriava na jeho fungovanie vo všeobecnej rovine. Preto hádam neprekvapí, že Deutschov politický systém predstavuje nervovú sústavu vlády, ktorú tvorí spleť komunikačných kanálov, prenášajúcich informácie. Avšak hodnotovo neutrálny prístup k politickým záležitostiam so sebou prináša predstavu, že politický poriadok nie je ani tak založený na politickej reprezentácii a legitimite, ale skôr na rozhodovaní a kontrole. Ako neskôr uvidíme, ide práve o kontrolu ideologickú. Napokon takýto rozbor moci nie je v bezhodnotových prístupoch ojedinelý. Podobne aj Max Weber, ktorý tiež nazerá na politické otázky hodnotovo neutrálnou optikou, definuje politickú moc ako štátny monopol na používanie násilia (Zwangsmonopol), čo, zdá sa, nezohľadňuje všetky aspekty moci, napríklad z hľadiska legitímnej politickej autority. Podstatu politickej moci, a teda aj politiky, charakterizuje Deutsch ako prístup k relevantným informáciám. A práve informácie umožňujú podľa neho vyjadrovať potrebné rozhodnutia a vyžadujú kontrolu. Preto aj jeho rozbor ideológií vychádza z rovnakých predpokladov.

Ideologická komunikácia
Rovnako ako politiku, aj funkciu ideológie Deutsch analyzuje z hľadiska komunikácie. Avšak práve pojem ideológia sa stal, ako konštatuje Eric Voegelin, zdrojom terminologického zmätku. A to porozumenie práve neuľahčuje. Keď Karl Mannheim analyzoval ideológie, ich výklad rozšíril tak, aby zahŕňal všetky typy v tvrdení o politike. A tak napríklad úvahy o rozpornosti jednotlivých ideológií sú už samy osebe považované za politicky angažovaný postoj. Naopak, prístup teoretika by mal byť podľa Mannheima neutrálny. To by nebolo samo osebe až také skľučujúce, pokiaľ by jeho výklad nemal taký značný vplyv. Aj Deutsch vychádza z Mannheimom poznačeného širokého výkladu ideológie. Na jeho prístupe je nezvyčajné, že funkciu ideológie hodnotí kladne, a to aj bez toho, žeby z celého množstva ideológií vylúčil tie, ktoré môžu ohrozovať základné predpoklady politiky ako takej. Aj z toho dôvodu umožňuje Deutschove ponímanie ideológie širokú škálu výkladov.

Napriek tomu môžeme povedať, že jeho koncept ideológie je v zásade konceptom ideológie štátnej. A tak, počnúc hlavnými ideologickými prúdmi súčasnosti až po ústavný rámec politických systémov, všetko môže predstavovať ideológie. Ako sme však spomenuli, Deutschove východiská sú hodnotovo neutrálne, čo sa odzrkadľuje aj v rozbore ideológií. Preto Deutsch nerozlišuje napríklad medzi ideológiami a ústavným rámcom politických inštitúcií rovnako ako tradičným kultúrnym rámcom spoločnosti. Deutsch konštatuje, že niektoré informácie sú v komunikačnom procese ťažko stráviteľné. Sú to informácie, ktoré odporujú základným významovým schémam, ktoré si politický systém počas svojho trvania vytvoril. A tak vidíme, že absolutizovaný princíp komunikácie má aj v Deutschovej bezhodnotovej teórii svoje medze. Neprekonateľnou hranicou komunikácie je ideologický rámec politického systému. Takže Deutschov politický systém nie je voči informáciám hodnotovo neutrálny. Deutsch v tejto súvislosti skôr uvažuje v rovine relevantnosti informácií. Štátna ideológia zohráva rolu informačného filtra. Inými slovami, Deutsch predpokladá, že informácie, ktoré sú z ideologického hľadiska nepodstatné, narušujú jeho fungovanie. Systém sa zahltí nepodstatnými informáciami, ktoré znemožňujú jeho fungovanie. Preto treba relevantné informácie oddeliť od nerelevantných. Kde sa však nachádza hranica, za ktorou sa neposudzuje relevantnosť informácii, ale ich vhodnosť z hľadiska štátnej ideológie? Mohli by sme povedať, že tieto informácie treba posudzovať na základe iných než ideologických kritérií? Alebo je funkcia štátnej ideológie kvázi-hodnotová? Je však takáto funkcia ideológie primeraná pre porozumenie reality? Deutsch dáva ideológii v zásade selektívnu funkciu. Vďaka istým ideologickým schémam môže politický systém prijímať a stráviť informácie z celého spektra prichádzajúcich údajov. Štátna ideológia teda vytvára komunikačné vzorce pre konkrétny politický systém. Tieto schémy fungujú na princípe kľúča a zámku. Prijímanie informácií (kľúč) a ich výber sú závislé od ustálených ideologických vzorcov (zámok). Deutsch zároveň tvrdí, že neprimeraný ideologický kľúč nie je schopný splniť svoju funkciu. Znamená to, že mimo hlavného prúdu ideologického jazyka nebudú ani občania schopní uvažovať o význame jednotlivých informácii, s ktorými prichádzajú do styku? Vychádza Deutsch z modelu spoločnosti, ktorá je značne uniformná a pomerne nesvojprávna? Kde však leží v bezhodnotovej teórii rozmedzie, za ktorým sa komunikácia mení na indoktrináciu a manipuláciu? Zostáva táto otázka na ideológoch? Alebo spolu s Mannheimom môžeme tvrdiť, že to je otázka pre tých, ktorí už nie sú politicky nestranní? Pre teoretikov je tak vyhradený len neutrálny pohľad na vec. Smeruje teda vzájomný pomer ideológie a štátu k celkom triviálnemu záveru? Vzniká z aliancie medzi ideológiou, štátom a kontrolou ideologický štát, bez ohľadu na to, či už budeme štátnu ideológiu ponímať ako spôsob komunikácie, alebo perzekúcie?

Ideologický jazyk a komunikácia
Ak teda Deutsch neposkytuje primeraný rámec pre vyjasnenie spomenutých otázok, neposkytne porovnanie s protikladným konceptom politiky a politickej vedy viac svetla do predchádzajúcich otázok? Práve dielo Erica Voegelina môžeme charakterizovať ako pokus obnoviť politickú vedu. Voegelin nachádza krízu politickej vedy práve v hodnotovo neutrálnom pozitivizme. Pozitivizmus, ako sme už naznačili, sa ukázal ako nevhodný alebo neschopný posúdiť kľúčové politické problémy. Preto môžeme Voegelinov koncept politickej vedy postaviť do priameho protikladu ku konceptu Karla Deutscha. Jeho koncept ideológií je iný než Mannheimov. Podľa Voegelina sú ideológie vedecky neudržateľné. Napriek tomu sú imúnne voči teoretickej kritike, pretože ich štruktúra nie je vedecká. Voegelin konštatuje, že aj v politickej vede by mala metóda kritického objasňovania pojmov začínať tam, kde tieto pojmy vznikajú. Keď sa objavila politická veda, nezačínala, ako tvrdí Voegelin, ako nejaká tabula rasa, na ktorú by mohla písať svoje pojmy. Naopak, teoretici museli vychádzať z rozsiahleho súboru sebainterpretácií spoločnosti, aby potom pokračovali ich kritickým objasnením. Voegelin tvrdí, že práve ideológie stoja za deštrukciou jazyka. Príčinou spomínanej deštrukcie je to, že konštrukcia ideológii nie je vybudovaná na kriticky objasnených pojmoch. Naopak, tieto pojmy neboli podrobené žiadnemu vedeckému alebo teoretickému rozboru.

Mohli by sme teda povedať, že s ideologickým jazykom je to podobné ako s „newspeakom“ v Orwellovom románe 1984. V ideologickom jazyku pojmy, ktoré poznáme z bežného jazyka, nemajú tie isté významy ako v bežnom jazyku, ale často celkom protikladné. Rovnako v oblasti teórie nekritické pojmy nemajú nič spoločné s tým, aký význam mali tieto pojmy tam, kde vznikli. Rovnako nemajú žiadnu väzbu na konkrétne historické súvislosti a problémy, ktoré tieto pojmy vyjadrovali. Tým tieto pojmy stratili spojenie so skutočnosťou. Sú bez puta, ktoré by ich spájalo s problémami, ktoré prežívame v skutočnom svete. Ideologický jazyk teda objasňuje abstraktným spôsobom abstraktné problémy. To znamená, že v ideologickom jazyku sa pojmy používajú v tom význame, aký je napríklad účelný z hľadiska politickej moci. Alebo inak, ideológovia nevidia dôvod, prečo by ich jazyk mal vôbec čosi zohľadňovať. Jednoducho používajú pojmy podľa toho, ako sa im to práve hodí, prípadne ako ich práve napadne. To, samozrejme, nevylučuje ani tú možnosť, že si budú nárokovať, aby práve ich nekritický výklad bol jediný autentický a záväzný. Podobne to je aj s autentickými interpretáciami marxizmu, liberalizmu a konzervativizmu. Voegelin poukazuje na to, že sa tu nachádza zjavné spojivo medzi ideologickým jazykom a všeobecnou dekulturáciou akademického a intelektuálneho sveta. Práve spojenectvo nekritického jazyka a odkultúrneného akademického sveta dáva vzniknúť podmienkam spoločenskej nadvlády ideologických názorov. Voegelin konštatuje, že ideológie sú teoreticky neudržateľné. Ideológie nie sú tvorené kritickým alebo teoretickým jazykom. Práve preto sú proti teoretickej argumentácii imúnne. A to je zároveň dôvod, prečo sa práve v súvislosti s ideológiami prejavuje fenomén intelektuálnej nepoctivosti kvázi-teoretikov. Intelektuálna nepoctivosť ideológov nie je náhodná, ale podľa Voegelina je priam spätá s ideologickým videním sveta. Svet ideológov je svetom intelektuálnej nepoctivosti. Preto sú ideológie nezlúčiteľné s vedou v kritickom zmysle racionálnej analýzy. Inými slovami, nemá zmysel uvažovať o komunikačnej hodnote ideologického jazyka. Komunikačná funkcia ideológií je neudržateľná práve preto, že ideologický jazyk zabraňuje kriticky spoznávať problémy skutočného sveta.

Ideológie a perzekúcia
Ako sme uviedli, Voegelin v protiklade k Deutschovej teórii tvrdí, že ideológie nie sú vedecký udržateľné. To by ale znamenalo, že ideologické predstavy musia naraziť na vlastnú rozpornosť s každodennou realitou skutočného neideologického sveta. Preto by mali ideológie stroskotať na celkom rukolapných problémoch. Podobne takúto rozpornosť konštatuje aj David Levy, keď tvrdí, že realitu nie je možné potlačiť, pretože veci, ako sú, zostávajú. Realita môže byť potlačená len na úrovni vedomia. To sa deje zväčša prostredníctvom propagandy a nátlaku. A nielen to. S fenoménom intelektuálnej nepoctivosti súvisí aj neochota analyzovať východiská, ktoré by ohrozovali konštrukciu, na ktorej je ideologický systém postavený. Práve preto Voegelin konštatuje, že dobrý ideológ musí zabrániť tomu, aby sa diskutovalo o premisách jeho ideologického systému. Súčasne poukazuje na skutočnosť, že aj Marx bol proti tomu, aby jeho nasledovníci kládli otázky, ktoré by demaskovali jeho východiská. A tak Levy konštatuje, že poslednou možnosťou je umlčiavať každého, kto vidí pod masku.

Predpokladajme, že si Deutsch uvedomoval, že nie všetky ideológie sú v praxi, povedzme, bezproblémové. Ako sa s vyrovnať problémami, ktoré vznikajú ako rozpor medzi ideológiou a realitou? Predpokladaná rozpornosť štátnych ideológií by ohrozovala existenciu celého politického systému. Nemal by byť politický systém zabezpečený proti takému kolapsu? Pozrime sa, aké je Deutschovo riešenie.

Ideologická kontrola komunikácie
Deutsch tvrdí, že pre plynulý chod politického systému je nepostrádateľná funkcia vnútornej rozviedky. Práve na prípade funkcie vnútornej rozviedky sa zdá, že sa najzreteľnejšie prejavuje väzba medzi hodnotovo neutrálnym prístupom, politikou a komunikáciou. Vnútorná rozviedka má totiž za úlohu ideologicky kontrolovať informácie, ktoré prúdia „nervovou sústavou“ štátu. Vnútorná rozviedka rovnako zabezpečuje rozbor príčin a dôsledkov neschopnosti ideologického štátu zabezpečiť celistvosť a funkčnosť systému.

Ak je teda politický systém podľa Deutscha závislý na toku relevantných informácií, vnútorná rozviedka by mala zabezpečovať ich preverovanie podľa ideologicky záväznej schémy. Každá cudzorodá informácia bude ponímaná ako prekážka v komunikácii. Cudzorodé informácie nielenže budú problematizovať štruktúru ideologického systému, ale priamo ohrozia jeho existenciu. Preto, ako sme už spomenuli, zostáva jediná možnosť: kontrola vnútornou rozviedkou. Deutsch konštatuje, že všetky historické režimy, ktoré revolúcie zmietli zo sveta, zlyhali práve pre neúspechy vlastnej vnútornej rozviedky. Strata kontroly nad informačným tokom sa rovná strate vlády. Politický systém sa pre nedostatok užitočných informácii stáva nefunkčným. Znamená to azda, že keby boli spomenuté historické režimy dôsledné v kontrole a v perzekúcii, mohli aj v týchto skúškach obstáť? Inými slovami, Deutsch navrhuje, aby bol politický systém nekompromisný v ideologickej kontrole a perzekúcii voči všetkým, ktorí by chceli spochybňovať ideologický rámec politického systému. Môžu len za takých okolností prúdiť ideologicky prefiltrované informácie? Je takýto politický systém funkčný len vtedy, keď prenasleduje všetkých, ktorí sa nehodia do jeho ideologického rámca? Rovnako je namieste otázka, či Deutsch funkciou vnútornej rozviedky nepriamo nedokazuje, že práve štátne ideológie sú v bežnom živote bez štátnej kontroly neudržateľné. Ako bude rozviedka posudzovať neschopnosť ideologického štátu zabezpečiť celistvosť a funkčnosť systému, ak bude v rozpore s realitou? Ak je prenasledovanie opozičných skupín v štáte funkčné, môže byť synonymom pre funkciu vnútornej rozviedky napríklad funkcia cenzúry, manipulácie, selekcie alebo funkcia perzekúcie? Je možné nazerať aj na pôsobenie represívnych orgánov, povedzme, Sovietskeho zväzu z hľadiska funkčnosti? Bol sovietsky experiment funkčný dovtedy, kým boli predstavitelia strany pripravení robiť čistky? Bola v tomto kontexte nedôsledná kontrola a uvoľnenie systematického prenasledovania ideologicky nevhodných skupín zlyhaním? Rovnakou otázkou zostáva, do akej miery je navrhovaná ideologická mašinéria politickým usporiadaním. Nie je to práve koncept ideo­logického štátu, ktorý ohrozuje životy, slobodu a majetok svojich občanov?

Záver
Samotná komunikácia sa javí ako značne neprimerané hľadisko pre rozbor ideológií rovnako ako pre rozbor politiky ako takej. Inými slovami, koncept politiky zúženej na komunikáciu nemusí nutne viesť k usporiadaniu, ktoré bude priaznivé pre bežný život. Navyše, ideológia znemožňuje komunikáciu v pravom zmysle slova, čo naznačuje aj funkcia ideologickej kontroly v Deutschovej teórii.

Iste, Deutsch vo svojej práci výslovne netvrdí, že perzekúcia je nevyhnutná pre komunikáciu, ale rovnako necháva nezodpovedaný celý rad problémov, ktoré súvisia s ideologickou kontrolou. Preto jeho teória do veľkej miery ilustruje, ako je prevládajúce pozitivistické ponímanie teórie neschopné analyzovať kľúčové problémy politiky. Otázkou zostáva, či nebezpečenstvo jeho modelu nesúvisí práve s nezodpovedanými otázkami. Bezhodnotové východiská, ako sme mali možnosť vidieť, nemusia nutne znamenať ideologickú nezaujatosť. Naopak. Aj Deutschov koncept politiky zúženej na komunikáciu vedie k vzniku ideologického štátu, ktorý podopiera akási mašinéria ideologickej kontroly. Pričom spojenectvo hodnotovej neutrality a ideológie nemusí priniesť to najumiernenejšie politické zriadenie. Napokon, prečo by sme mali veriť, že sa dnešná programovo amorfná politická virtualita, ktorá je doménou skôr mediálnych kampaní, neudomácni aj na úrovni politických inštitúcií? Zdá sa, že model ich komunikačného pôsobenia by nemusel byť príliš odlišný od Deutschovho politického systému.

Autor pôsobí na Katedre politológie FF TU.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.