Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hanus a Povstanie

Číslo 1/2014 · Michal Čop · Čítanosť článku: 2171
 

Zdá sa mi, že spoločenstvo dnešných mladých kresťanov sa odvoláva na dve ústredné tradície: hanusovskú a kolakovičovskú. O prvej svedčí už názov organizácie Spoločenstvo Ladislava Hanusa, o druhej názov Kolégia Antona Neuwirtha. Obe tieto tradície majú mnoho spoločného. Historicky sa však vyvíjali rozdielne, a taktiež zaujímali rozdielne stanovisko k niektorým historickým udalostiam svojej doby. Asi najbadateľnejšie je to vidieť pri vojnovom Slovenskom štáte, respektíve Slovenskom národnom povstaní. Zatiaľ čo pre Hanusa bolo Slovenské národné povstanie „osudný omyl, tragický omyl, škvrna našich národných dejín... poblúdenie, pomýlený inštinkt slovenský“1 , pre Kolakoviča a jeho žiakov bolo Povstanie „svedectvo ich protifašistického a protinacistického postoja.“ 2 Myslím si, že Hanusov postoj v otázke SNP bol chybný a história v tomto prípade dáva za pravdu skôr Kolakovičovcom. Vychádzam totiž z toho, že Hanus nesprávne zhodnotil vtedajšiu politickú či vojenskú situáciu, nesprávne pomenoval ciele a hlavných protagonistov Slovenského národného povstania, a taktiež nepochopil, respektíve nechcel pochopiť, dôležitosť Povstania, ako akcie voči nacistickej nadvláde.

Hanus kontra Kolakovič

Ako teda vnímal Slovenské národné povstanie Ladislav Hanus? Jeho najväčšie výčitky voči tejto akcii boli podľa môjho názoru dve. Po prvé tvrdil, že to bolo povstanie Slovákov voči Slovákom, povstanie Slovákov, voči ich vlastnému štátu, čo bolo pre neho neprijateľné a nepochopiteľné. 3 Po druhé za hlavných protagonistov Povstania považoval najmä „cudzie elementy“ 4 – luteránov, Čechov Židov a komunistov, ktorí chceli zničiť samostatný Slovenský štát, pričom odmietal vedomé zapojenie národnej či katolíckej inteligencie do Povstania. Preto aj samotné Povstanie hodnotil, ako boj cudzích elementov a ich záujmov voči Slovenskému štátu, jeho ideám a predstaviteľom.

Na druhej strane stojí pohľad Kolakoviča. V porovnaní s Hanusom, podľa Kolakovičovej mienky nešlo o povstanie Slovákov voči Slovákom či Slovákov voči ich vlastnému štátu, ale o povstanie Slovákov, a teda aj katolíkov, inteligencie či národovcov voči neprijateľnej nemeckej nacistickej politike a ideológii. Kolakovič od začiatku poukazoval na nutnosť verejne sa postaviť voči spojenectvu s nacistickým Nemeckom. Rovnako – priam až prorocky – zdôrazňoval, že katolíci musia stáť pri povstaní na strane povstalcov, aby zabránili povojnovému spájaniu katolicizmu s nacistickou ideológiou, čím by sa ľahko mohla zdiskreditovať aj ich účasť na povojnovom usporiadaní spoločnosti. 5

Kto stojí za Povstaním?

Prvá Hanusova výčitka voči Povstaniu sa týkala toho, že bolo akciou „cudzích elementov.“ Pri pohľade na práce súčasných historikov sa síce dá čiastočne s Hanusom súhlasiť, keďže i dnešní historici uvádzajú, že Povstanie sa tešilo obľube najmä medzi luteránmi a komunistami, 6 avšak pri zvyšných skupinách, ktoré Hanus identifikuje, teda pri Židoch a Čechoch mu až tak za pravdu nedávajú. Akcieschopnosť Židov v SNP totiž nemohla byť veľká, keďže väčšina z nich bola v tom čase už buď deportovaná, alebo v sústreďovacích táboroch, prípadne bola natoľko zdecimovaná, že nemala takmer žiadnu možnosť podnikať akúkoľvek ozbrojenú akciu voči štátnemu režimu. Podobne počet Čechov bol v Slovenskom štáte veľmi nízky, keďže tí museli po vyhlásení samostatnosti opustiť svoje posty a väčšina bola nútená odsťahovať sa do protektorátu Čechy a Morava. Navyše, aj keby boli všetky tieto Hanusove predpoklady správne, zdecimovaní Židia a Česi, spoločne s málo početnými luteránmi a v tom čase i komunistami, by aj tak nedokázali pripraviť vojenskú akciu, ktorá by dokázala odporovať nemeckej či slovenskej armáde. Naopak, tu treba pripomenúť fakt, že aby malo SNP aspoň čiastočnú nádej na úspech, muselo byť akciou významných predstaviteľov štátu a najmä armády, keďže bolo potrebné zabezpečiť potrebnú výzbroj, pohonné látky, potraviny či iné nevyhnutné potreby, a taktiež dostatočný počet vojakov, čo by sa však bez podpory najvyšších štátnych a vojenských predstaviteľov, akými boli napríklad Imrich Karvaš či Ferdinand Čatloš, nikdy nepodarilo.

I keď treba priznať, že Hanusov predpoklad nie je celkom nepravdivý, keďže, ako sám poukazuje, Čatloš bol luteránom a SNP sa tešilo podpore pravdepodobne u všetkých českých dôstojníkov, ktorí v tom čase slúžili v slovenskej armáde, 7 a svoju úlohu taktiež zohrali aj komunisti. Avšak znova zdôrazňujem, že tieto elementy by nestačili na to, aby bolo SNP akciou takých rozmerov, aké v konečnom dôsledku dosiahlo. Naopak, treba povedať, že zo všetkých zborov slovenskej armády sa jednoznačne proti SNP postavila len nitrianska posádka. Všetky ostatné posádky buď SNP podporili, alebo boli kvôli svojej nerozhodnosti odzbrojené. Na základe týchto informácii teda môžeme povedať, že SNP nebolo len akciou „cudzích elementov“, ako hovorí profesor Hanus, ale bolo akciou širokých vrstiev obyvateľstva, no najmä slovenskej armády, ktorej výrazne pomohli viacerí čelní predstavitelia Slovenského štátu.

Neangažovanosť

Najväčší Hanusov omyl však spočíva v jeho snahe o vojenskú neangažovanosť Slovákov v 2. svetovej vojne. Nečinnosť a nádej, že vojnové hrôzy Slovensko obídu a že samostatné Slovensko zostane nejakým spôsobom zachované, bol, podľa Vaška, na Slovensku v období druhej polovice 2. svetovej vojny široko rozšírený názor. 8 I keď priamo u Hanusa rovnaké slová nenachádzame, zároveň sa v jeho pamätiach nevyskytuje ani žiadny alternatívny scenár, ako by mala slovenská vláda, respektíve inteligencia v tomto období postupovať. Môžeme teda predpokladať, že i on bol zástancom myšlienky nezasahovania, keď bude Slovensko zázračne uchránené pred hrôzami vojny a ktorého výsledkom bude, nevedno ako, vytvorenie pozitívneho pohľadu medzinárodného spoločenstva na pôsobenie Slovenského štátu a jeho zachovanie.

Tu však treba povedať, že takýto scenár bol veľmi nepravdepodobný, priam až utopický, keďže Slovenský štát bol na základe svojho konania (vypovedanie vojny USA, Sovietskemu zväzu, vojenská i materiálna pomoc nemeckej armáde, transporty Židov, atď.) považovaný za spojenca nacistického Nemecka. Navyše, ako zdôrazňuje historik Martin Lacko, proti zachovaniu samostatného Slovenska svedčí aj podpis československo-sovietskej zmluvy z decembra 1943, ktorá zaručovala obnovenie ČSR. 9

Preto, aby sa predišlo tvrdeniam, že Slovenský štát bol len dočasným, nevyhnutným zlom či produktom nacistickej politiky, bolo potrebné vymyslieť plán, ktorý by spojencom poskytoval dôvod, prečo by Slovensko nemalo byť po skončení vojny považované za porazený štát, a prečo by sa malo uvažovať nad ponechaním istej samostatnosti pre Slovákov. Široko prijímaný postoj ničnerobenia však tieto závery nezaručoval. Skôr naopak. A keďže Hanus vo svojich pamätiach ani v iných mne známych prameňoch nepredstavuje alternatívne riešenie, dá sa predpokladať, že ani on nedokázal triezvo zhodnotiť význam Slovenského národného povstania a na rozdiel od Kolakovičovcov sa nechal ukolísať akýmsi čudne vzniknutým ovzduším, ktoré propagovalo práve toto ničnerobenie.

Na druhej strane tu treba povedať, že práve Kolakovičovci hovorili o potrebe otvoreného povstania voči nacizmu a najmä živého zapojenia Cirkvi do takejto akcie, aby sa zabránilo jej povojnovému spájaniu s nacizmom. Kolakovičovci sa preto snažili o aktívne zapojenie (alebo aspoň neprotestovanie) zo strany katolíkov voči Povstaniu, k čomu sa im podarilo získať väčšinu tamojších farárov či biskupa Škrábika, ktorý súhlasil s umiestnením vojenských kaplánov do niektorých partizánskych skupín. 10

Neoblomný postoj

Zaujímavý je však fakt, že samotný Hanus viac menej pozná zmýšľanie, ktoré hovorí o aktívnej politike Slovákov, a sám priznáva, že Povstanie bolo práve snahou dištancovať sa od politiky Nemecka, no aj tak ho odmieta. Ba práve naopak hovorí, že takýto postoj bol u mnohých len pokryteckou snahou „pre budúcnosť robiť si dobré oko... a ďalej chrániť svoju kožku“. 11 A teda aj keď Hanus odmieta nacizmus i vojnovú politiku Nemecka, zároveň odmieta aj Povstanie.

Musím priznať, že nad týmto paradoxom som si dosť dlho lámal hlavu. Na základe jeho prác sa totiž dá predpokladať, že nacizmus považoval za rovnako zlý, ako ostatné existujúce politické ideológie (komunizmus a liberalizmus), a preto sa ho chcel pri priaznivejšej medzinárodnej situácii vzdať. Avšak pri jedinečnej príležitosti to, nepochopiteľne, odmietol. Jediným dôvodom, ktorý sa mi zdá byť pravdepodobný, je, že keďže SNP považoval za sprisahanie „cudzích elementov“ nepredpokladal, že jeho úspešné zrealizovanie by zaručovalo zachovanie samostatného Slovenska s kresťanským ideovým zameraním, ktoré podľa neho vojnový Slovenský štát jednoznačne mal, a ktoré bolo pre neho jediné vhodné pre budúcnosť spoločnosti. 12 Tu sa však oproti Kolakovičovcom naplno prejavuje jeho nesprávny predpoklad. Keby totiž správne rozpoznal, že Povstanie je najvhodnejším spôsobom zachovania slovenskej štátnosti a aj ideologicky jemu najbližšej politickej reprezentácie, ako aj najvhodnejšou obranou proti obviňovaniu Cirkvi zo spolupráce s nacizmom, pravdepodobne by bol stúpencom SNP, a namiesto na povstalcov by sa rozhorčoval nad tými, ktorí sa k tomuto Povstaniu nepridali.

Osobnosť Ladislava Hanusa

Keďže tento môj príspevok si kládol za cieľ aspoň v krátkosti zhodnotiť myslenie a osobnosť Ladislava Hanusa, rád by som ešte dodal pár poznámok. Po prvé pri čítaní diel Ladislava Hanusa ma prekvapili jeho detailné vedomosti o politicko-spoločenskej situácii (a to mnohokrát na základe osobných skúsenosti). V jeho pamätiach sa totiž nachádza viacero faktov, ktoré neboli počas nahrávania pamätí, teda v čase normalizácie, známe ani vtedajším historikom. Mám tu na mysli najmä jeho znalosti o partizánskych popravách, prípravách SNP či úlohe viacerých osobností nekomunistického odboja v Povstaní. Taktiež ma prekvapil jeho neoblomný postoj, ktorý neovplyvnila ani vtedajšia komunistická propaganda, či, ako sám priznáva, opačné názory spoločníkov v komunistických väzniciach. 13 A to nie z dôvodu nejakej márnomyseľnosti či tvrdohlavosti. Skôr preto, lebo osobne preň nenašiel dostačujúce argumenty. A tak – opäť paradoxne – aj napriek odlišnému názoru na Slovenské národné povstanie som v Ladislavovi Hanusovi spoznal človeka hodnotovo veľmi podobného práve Kolakovičovi a jeho žiakom.

Aj keď celkový rezultát pre Hanusa nevyznieva v otázke Slovenského národného povstania veľmi priaznivo, keďže podľa môjho názoru zle zhodnotil aktérov, možný dopad Povstania a celkovú politickú situáciu tej doby, predsa len sa mi zdá, že Ladislav Hanus môže byť v mnohom inšpiratívny. Jeho postoj je totiž, aj napriek všetkým mojim výčitkám, postojom človeka vzdelaného, úprimného a zásadového. A to rozhodne nie je málo. A aj keď by mu za jeho názory pravdepodobne nebola udelená cena Jána Langoša, predsa len je príkladom hodným nasledovania. 14

Autor je absolvent Kolégia Antona Neuwirtha.



1 - HANUS, Ladislav: Pamäti svedka storočia. Bratislava : Lúč, 2006. s. 297.
2 - JUKL, Vladimír – KRČMÉRY, Silvester: V šľapajach Kolakoviča. Bratislava : Charis, 1996. s. 22.
3 - Porov. HANUS, Ladislav: Pamäti svedka storočia, s. 296.
4 - HANUS, Ladislav: Pamäti svedka storočia, s. 295.
5 - Porov. VAŠKO, Václav: Profesor Kolakovič. Bratislava : Charis. s. 26.
6 - Porov. LACKO, Martin: Slovenské národné povstanie 1944. Bratislava : Slovart, 2008. s. 23.
7 - Porov. HANUS, Ladislav: Pamäti svedka storočia, s. 296.
8 - Porov. VAŠKO, Václav: Profesor Kolakovič, s. 22.
9 - Porov. LACKO, Martin: Slovenské národné povstanie 1944, s. 40.
10 - Porov. VAŠKO, Václav: Profesor Kolakovič, s. 26.
11 - HANUS, Ladislav: Pamäti svedka storočia, s. 295.
12 - Pozri HANUS, Ladislav: „Slovenská štátnosť“ In: Kultúra, 1941, č. 1, s. 11 – 17.
13 - HANUS, Ladislav: Pamäti svedka storočia, s. 298.
14 - V čase písania tejto eseje bolo odopreté udelenie ceny Jána Langoša, ktoré udeľuje Ústav pamäti národa, významnému slovenskému historikov Františkovi Vnukovi pre jeho pozitívne hodnotenie vojnového Slovenského štátu.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.