O čo ide Babišovi

Číslo 1/2014 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2318
 

Andrej Babiš vyhral na prvostupňovom súde spor s ÚPN o ochranu osobnosti. Súd mu dal za pravdu, že bol neoprávnene evidovaný v zväzkoch ŠtB ako agent Bureš. Bol to zaujímavý a spoločensky užitočný spor a bolo by dobré, aby niečo podstatné v našej spoločnosti zmenil.

Pôvodný zväzok agenta Bureša bol na rozkaz generála Lorenca skartovaný. Ústav pamäti národa však v spore s týmto miliardárom a ministrom financií spriatelenej krajiny presvedčivo zdokumentoval pôsobenie agenta Bureša v štruktúrach ŠtB, čo ilustroval dvanástimi zväzkami, kde je zachytený pôsobenie tohto agenta, podľa ÚPN je to dôkaz vedomej a dobrovoľnej spolupráce Andreja Babiša s ŠtB. Babiš podľa ÚPN minimálne sedemnásťkrát „poskytol spoľahlivé informácie, ktoré boli ďalej spravodajsky využité“. Hodnovernosť zvyšuje skutočnosť, že pod týmito správami je podpísaných vyše 40 rôznych príslušníkov ŠtB, rovnako ako to, že Burešov zväzok prešiel desiatimi vnútornými kontrolami a agent Bureš bol pre ŠtB cenný natoľko, že keď sa v roku 1984 znižoval počet zamestnancov príslušnej správy ŠtB o pätinu, agent Bureš si svoje miesto udržal. Napokon, bez významu nie je ani to, o čom Bureš svojich nadriadených informoval. Podľa ÚPN išlo napríklad o oznámenia týkajúce sa korupcie zahraničných firiem voči osobám zo zahraničného obchodu ČSSR. Téma, ktorá je dodnes Babišovi blízka. V prospech Babiša svedčili bývaí nadriadení agenta Bureša, ale aj Milan Žitný, spojeného s vyšetrovaciou komisiou udalostí 17. novembra 1989 v Prahe. Prvostupňový súd uznal Babiša za neprávom poškodenného, rozsudok zatiaľ nie je právomocný.

Tento súd znamená štyri veci.

Po prvé, potvrdzuje zmysel a oprávnenie ÚPN. Nebyť Langošovho ústavu, nebyť zverejnených zväzkov, o Andrejovi Babišovi by sme nevedeli to, čo vieme. Rozsudok tiež neznamená, že ÚPN by mal Babišovu kauzu odsunúť ad acta. Práve naopak, pre jej vyšší spoločenský význam, by sa jej mal venovať naďalej a ak by sa archivárom a historikom na ústave podarilo rekonštruovať nové udalosti, mali by sa k téme vrátiť v podobe ucelenejšieho knižného spracovania. Od verejnej inštitúcie si to zaslúži verejnosť, aj dotknuté osoby.

Po druhé, Andrej Babiš nám urobil službu. Obraz agenta ŠtB bol v spoločenskej pamäti pod vplyvom viacerých filmov, ako napríklad Kawasakiho ruža, Eštébák či Životy tých druhých, obrazom chladného zla. Agenti boli často zbrazovaní ako postavy, ktoré sú možno na prvý pohľad nevýrazné, ale pri bližšom pohľade odhalíte, že to nie sú ľudia ako my ostatní. Babišov proces nám ukázal, že to tak nie je. Fotografie usmiatych spokojných eštébakov, ktorí svedčili na súde v jeho prospech, podávajú o práci agenta ŠtB lepší obraz, ako natočené televízne filmy. Nech to znie akokoľvek nezvykle, agent ŠtB mohol byť charizmatický usmiaty človek, ktorý vedie úspešný spokojný život. Asi tak, ako ho mohol viesť Adolf Eichmann.

Po tretie, uzavretie sporu na vyššom odvolacom súde vyriekne správu o stave slovenského súdnictva 25 rokov po Novembri 1989. Zatiaľ čo politická trieda, akokoľvek nie je v optimálnom stave, predsa len dokáže prechádzať istou obnovou, vnútorným procesom, ktorý dokáže pomenovať a napraviť minulé chyby, a niečo podobné platí aj pre ďalšie oblasti verejného života, sudcovský stav je v tomto zmysle slova zakliaty. Keby záležalo len na moci a rozhodnutiach súdov, s minulosťou by sme sa vyrovnávali podstatne ťažšie a problematickejšie. Je preto dobré mať na pamäti, že inštitúcie, ktoré získali rýchlo po Novembri 1989 autonómiu, ako napríklad súdy, ale aj univerzity, zaostávajú za stavom spoločnosti a sú s predchádzajúcim režimom zviazané hlbšie, ako iné demokratické inštitúcie.

Po štvrté, nemali by sme zabúdať, že súd nerozhodol v prospech Andreja Babiša len na základe výpovedí troch bývalých príslušníkov ŠtB Andreja Kuľhu, Františka Hákača a Júliusa Šumana, ale aj vďaka podpornému vyjadreniu Milana Žitného. Hoci je to istý paradox, potvrdzuje sa tým, že prekonávame obdobie postkomunizmu. Predmetom tohto zápasu je síce spor o Babišovu minulosť spred roku 1989, ale spoločnosť sa už v tomto spore mechanicky nedelí podľa príslušnosti ko komunistickému režimu. Inými slovami, Žitný ukazuje, že pre ďalší rozvoj našej spoločnosti sú dôležitejšie veci, ako je príslušnosť k ŠtB alebo KSČ a teda, že spoločenská nebezpečnosť Žitného je väčšia, ako nebezpečnosť Kuľhu či Šumana.

A napokon po piate, na celej kauze je azda najzaujímavejší Babišov motív. Prečo mal Babiš potrebu „očistiť“ svoje meno? Andrej Babiš rozumie dobe, vie, že pre väčšinu verejnosti nebude rozhodnutie slovenského súdu vierohodné, rovnako ako vie, že verejnosti na jeho členstve v ŠtB v podstate nezáleží. Babiš vedel, že súd bude tému jeho minulosti oživovať a médiá sa jej budú venovať viac, ako by to robili bez toho. Prečo to teda robil? Mám na to dve možné vysvetlenia. Po prvé preto, že nechcel nič podceniť a keď sa rozhodol vstúpiť do českej politiky, chcel vyriešiť aj svoj problém s lustračným zákonom. Je to svojský znak jeho profesionálneho prístupu. Babiš jednoducho rešpektuje formálne pravidlá hry. Súd sa však naťahoval vyše dva roky, navyše v Českej republike padla vláda a boli vyhlásené predčasné voľby, preto rozhodnutie súdu prišlo neskôr, a preto sa Andrej Babiš musel zachovať flexibilne a lustračný zákon obísť iným spôsobom. Druhé vysvetlenie je vážnejšie. Ukazuje, že Babiš síce rešpektuje formálne pravidlá hry, ale cíti sa dostatočne mocný na to, aby ich ovplyvňoval či definoval. Jeho vstup do politiky je udalosťou dekády nielen preto, že založil populárnu stranu, ale najmä preto, že súčasne vlastní silné médiá, čím deformuje verejnú sféru a demokratickú kontrolu. Je to do veľkej miery nebezpečný precedens a pre Slovensko a ďalšie krajiny v regióne by mal pôsobiť ako vážne varovanie. Keďže medzi miliardármi vo východnej Európe sa Babiš teší uznaniu niekoho, kto stanovuje trendy a koho preto treba nasledovať, slovenská politika by sa mala zamyslieť nad novou formou ochrany politiky – menovite neformálnej deľby moci (či skôr vplyvu). Povedané priamo: mali by sme včas predísť tomu, aby majitelia veľkých médií, osobitne televízii, nemohli priamo vstupovať do politiky.