Podoby ukrajinského kresťanstva

Číslo 1/2014 · Ján Krupa · Čítanosť článku: 5901
 

„Zem, ktorá leží na kraji“. To je pôvodný význam pomenovania štátu, ktorý leží v pohraničí Európy a pri prahu Ázie. Ukrajina má dnes vyše 45 miliónov obyvateľov a svojou rozlohou je po Rusku druhým najväčším štátom Európy. V minulosti bolo jej územie väčšinu času pod nadvládou Ruska, Poľska, Rakúska a ďalších štátov a v istom zmysle sa formovanie moderného ukrajinského národa završuje až teraz. Náboženstvo v tomto vývoji zohráva dvojakú rolu, jednak ako spoločenská sila, ktorá aktívne formuje ukrajinskú identitu, a súčasne ako niečo, čo je ovplyvňované a formované záujmami iných štátov. V dôsledku toho je dnes spomedzi štátov strednej a východnej Európy cirkevná situácia najkomplikovanejšia práve na Ukrajine.

Ukrajinská pravoslávna cirkev

Ukrajinci prišli do styku s kresťanstvom vďaka Konštantínopolu. Počiatky cirkvi na Ukrajine sú späté s krstom kyjevského veľkokniežaťa sv. Vladimíra (†1015). Aby sa mohol oženiť s konštantínopolskou princeznou Annou, dal sa v roku 988 pokrstiť v Chersone pri Čiernom mori. Príkladom kniežaťa sa riadili aj poddaní, ktorí prijali krst hromadne v rieke Dnepri v Kyjeve. Takýmto spôsobom bolo kresťanstvo byzantského obradu zavedené ako oficiálne náboženstvo Kyjevskej Rusi. Novovzniknutá kyjevská metropólia bola v jurisdikcii Konštantínopolského patriarchátu a zahrňovala územia, ktoré dnes patria Ukrajine, Rusku a Bielorusku. Prvým kyjevským metropolitom bol pravdepodobne Teofilakt zo Sebaste (988-1018). Bol to Grék, tak ako väčšina metropolitov, ktorí sa v nasledujúcich troch storočiach vystriedali na kyjevskom metropolitnom stolci. Po zničení Kyjeva v roku 1240 Mongolmi začali kyjevskí metropoliti sídliť vo Vladimírsko-suzdaľskom kniežatstve a neskôr v Moskve. Toto sídlo bolo ustanovené ako oficiálne v roku 1300 za metropolitu Maxima (1238-1305). V roku 1448 sa však Kyjev opäť stal metropolitným sídlom pod konštantínopolskou jurisdikciou. Od roku 1461 moskovskí biskupi vo svojom titule už nepoužívali slovo „kyjevský“ a začali sa nazývať moskovskými metropolitami.

V roku 1686 došlo k rozdeleniu Ukrajiny medzi Rusko a Poľsko-litovský štát. Územia východne od Dnepra a mesto Kyjev sa dostali do Ruska. Kyjevská pravoslávna metropólia prešla v tomto istom roku, po súhlase kyjevského metropolitu Gedeona, spod jurisdikcie Konštantínopolského patriarchátu pod jurisdikciu Moskovského patriarchátu. Ukrajinská pravoslávna cirkev sa tak stala súčasťou Ruskej pravoslávnej cirkvi až do času, kým Ukrajina po 1. svetovej vojne a ruskej revolúcii nevyhlásila svoju nezávislosť. Ukrajinská pravoslávna cirkev mala v tomto období veľký vplyv na Ruskú pravoslávnu cirkev, a to predovšetkým v 18. storočí, keď mnoho biskupov a predstavených kláštorov (igumenov), pôvodom Ukrajincov, pôsobilo po celom Cárskom Rusku. V 19. storočí sa Kyjevská duchovná akadémia stala jedným z hlavných stredísk Pravoslávnej cirkvi Cárskeho Ruska a Kyjev priťahoval zástupy pútnikov. V roku 1919 vydala vláda novej Ukrajinskej ľudovej republiky zákon, ktorý počítal s vytvorením Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi. V roku 1920 pravoslávna ukrajinská synoda vyhlásila autokefáliu vlastnej cirkvi a rozhodla, pretože nemohla nájsť biskupa, ktorý by bol ochotný k nim prestúpiť, aby bol metropolita vysvätený vložením rúk prítomných kňazov a laikov. A hoci sa synoda odvolávala na starokresťanskú cirkevnú prax, túto „vysviacku“, a tak aj túto cirkev, neuznala žiadna okolitá pravoslávna cirkev.

Po pripojení Ukrajiny k Sovietskemu zväzu (1922) politické autority spočiatku podporovali existenciu Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi. No čoskoro ju začali považovať za nebezpečný prejav ukrajinského nacionalizmu a v roku 1930 ju donútili, aby sa rozpustila a stala sa súčasťou Moskovského patriarchátu.

Počas 2. svetovej vojny, keď bola Ukrajina obsadená Nemcami, došlo na krátky čas k obnoveniu Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi s riadne vysvätenými biskupmi. Keď sa však v roku 1944 Sovieti zmocnili územia Ukrajiny, táto cirkev bola okamžite zrušená a metropolitu Mstislava (Skripnika) donútili odísť do exilu v USA. V roku 1990 synoda tejto cirkvi v Kyjeve vymenovala Mstislava za patriarchu. Mstislav sa vrátil do vlasti v októbri 1991, len dva mesiace po tom čo Ukrajina vyhlásila svoju samostatnosť bez ohľadu na ďalší osud Sovietskeho zväzu. K znovuobnoveniu Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi sa pripojil bývalý kyjevský metropolita Filaret (Denisenko), ktorého predtým zosadil Moskovský patriarchát, lebo sa snažil o odpojenie Ukrajinskej od Ruskej pravoslávnej cirkvi. V novembri 1992 sa patriarcha Mstislav s Filaretom rozišiel, a tak na Ukrajine vznikli dve autokefálne jurisdikcie, ktoré tu existujú popri Ukrajinskej pravoslávnej cirkvi, ktorá je od roku 1992 autonómnou súčasťou Moskovského patriarchátu.

Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že na Ukrajine dnes existujú tri odlišné pravoslávne jurisdikcie. K pravosláviu sa hlási okolo 75 percent Ukrajincov. Počtom veriacich je najväčšia Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu, ktorá má 9922 kňazov a približne 12400 farností. Okrem Haliče na západnej Ukrajine, kde prevažuje Ukrajinská gréckokatolícka cirkev, má prevahu vo všetkých regiónoch Ukrajiny. Na jej čele stojí kyjevský metropolita Volodimir (Sabodan), ktorý sídli v Kyjevsko-pečerskej lavre. Zo strany pravoslávnych cirkví ostatných krajín je doposiaľ len táto cirkev uznaná za kanonickú cirkevnú štruktúru. Po nej nasleduje Ukrajinská pravoslávna cirkev Kyjevského patriarchátu. Vedie ju patriarcha Filaret (Denisenko), ktorý sídli v kyjevskom Chráme sv.Volodimira. Táto cirkev má 3088 kňazov a 4482 farností, ktoré sú najhustejšie koncentrované v okolí Ľvova a Kyjeva. Medzi oboma cirkvami existuje spor o legitimitu a cirkevné nehnuteľnosti. Po smrti patriarchu Dimitrija (Jarema) (†2000) vedie Ukrajinskú autokefálnu pravoslávnu cirkev kyjevský metropolita Metodij (Kudrjakov). Má 730 kňazov a okolo 1200 farností roztrúsených predovšetkým na západnej Ukrajine.

Už viac ako dvadsať rokov sa existujúce rozštiepenie ukrajinského pravoslávia odráža aj v postoji pravoslávnych cirkví k aktuálnym udalostiam na Ukrajine. Ukrajinská vláda odmietla v novembri 2013 podpísať asociačnú dohodu s EÚ, a namiesto toho podpísala obchodné dohody s Ruskom. Naopak ľudia demonštrujúci v Kyjeve a v ďalších mestách krajiny žiadali otvorenie sa EÚ. Janukovičovej vláde vyčítali, že sa príliš orientuje na Rusko. Ukrajinská pravoslávna cirkev Moskovského patriarchátu si oficiálne drží odstup od kyjevských protestov. Naopak Ukrajinská pravoslávna cirkev Kyjevského patriarchátu a Ukrajinská autokefálna pravoslávna cirkev poskytujú vo svojich chrámoch demonštrantom ochranu pred policajtmi a ich kňazi sa modlia s protestujúcimi na kyjevskom Majdane a v ďalších ukrajinských mestách. Orientáciu na EÚ veľmi silno obhajuje aj Ukrajinská gréckokatolícka cirkev. Aj jej kňazi neváhajú poskytovať duchovnú podporu protestujúcim priamo na mieste demonštrácií.

Ukrajinská gréckokatolícka cirkev

V štrnástom storočí sa veľká časť Ukrajinskej cirkvi ocitla pod kontrolou katolíckej Litvy. V roku 1569, keď sa Poľsko a Litva politicky zjednotili, prešla veľká časť Ukrajiny pod Poľsko. Mnoho ukrajinských pravoslávnych veriacich začalo čoskoro podporovať zjednotenie s Rímom s úmyslom zlepšiť situáciu ukrajinského kléru a zachovať byzantsko-slovanské tradície v dobe, keď sa rozmáhal poľský latinský katolicizmus.

Tieto udalosti vyvrcholili synodou pravoslávnych biskupov v roku 1595 - 1596 v Breste, na ktorej šesť pravoslávnych biskupov potvrdilo jednotu s Rímom, t.j. prešlo pod jurisdikciu Rímskeho patriarchátu. Haličské diecézy sa pripojili k únii oveľa neskôr (Ľvov v roku 1700). V 18. storočí boli už dve tretiny pôvodne pravoslávnych veriacich gréckokatolíkmi.

Počas trojitého delenia Poľska (1772, 1793, 1795) sa Halič stala súčasťou Habsburského cisárstva, zatiaľ čo zvyšok západnej Ukrajiny pripadol Rusku. V Rusku sa ukrajinčina pokladala iba za dialekt ruského jazyka. O Ukrajincoch sa dokonca muselo hovoriť ako o Malorusoch, nie ako o Ukrajincoch. Na území pod nadvládou Ruska bola únia s Rímom postupne potláčaná. V roku 1839 ju cár Mikuláš I. zrušil v celom Rusku. Na konci 19. storočia východný katolicizmus z Cárskeho Ruska už takmer úplne vymizol. Ukrajinská katolícka cirkev byzantského obradu prežila v Haliči, ktorá prešla v roku 1772 pod Rakúsko. Na rakúskom území uniatská cirkev dostala oficiálny názov „Gréckokatolícka cirkev“ a začala dostávať štátnu podporu, čo malo pozitívny dopad predovšetkým na jej svetský klérus (hmotné zabezpečenie, vzdelanie a pastoračná činnosť). Na konci 1. svetovej vojny prešla Halič pod Poľsko. Gréckokatolícka cirkev sa tu rozvíjala pod energickým vedením metropolitu Andreja Šeptického (†1944).

Situácia sa zmenila na začiatku 2. svetovej vojny, keď bola veľká časť Haliče pripojená k Sovietskemu zväzu. V apríli 1945 boli všetci ukrajinskí gréckokatolícki biskupi zatknutí a v roku 1946 odsúdení na nútené práce. V marci 1946 bola vo Ľvove komunistami usporiadaná synoda, ktorá oficiálne zrušila úniu s Rímom. Tí, ktorí sa postavili na odpor, boli zatknutí, vrátane viac ako 1400 kňazov a 800 rehoľníčok. Hlava cirkvi, metropolita Josip Slipyj (†1984) bol uväznený na Sibíri. V roku 1963 ho prepustili a poslali do vyhnanstva v Ríme. V tom istom roku mu bol v Ríme udelený titul vrchného arcibiskupa pre ukrajinských gréckokatolíkov so sídlom vo Ľvove. V roku 1965 bol vymenovaný za kardinála.

Keď sa blížil zánik Sovietskeho zväzu, začali ukrajinskí gréckokatolíci vychádzať zo skrytého života. Koncom roku 1989 bola ukrajinským katolíckym komunitám byzantského obradu daná ukrajinskou vládou možnosť zaregistrovať sa. Ukrajinskí katolíci tak začali postupne získavať späť chrámy, ktoré im patrili. Bol to začiatok veľkého znovuzrodenia ukrajinských katolíkov v danej oblasti. V roku 1991 sa ľvovský metropolita kardinál Miroslav Ivan Ľubačivskij, hlava Ukrajinskej katolíckej cirkvi, ktorý až do tej doby sídlil v Ríme, mohol presťahovať späť do svojho sídla vo Ľvove. Po jeho smrti sa v roku 2001 stal hlavou Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi kardinál Ľubomír Husar, ktorý v roku 2005 presunul sídlo vrchného arcibiskupa do Kyjeva (Katedrála Vzkriesenia Krista). V roku 2002 bola vo Ľvove otvorená Ukrajinská katolícka univerzita. Od roku 2011 je vrchným kyjevsko-haličským arcibiskupom Svjatoslav Ševčuk. Ukrajinská gréckokatolícka cirkev má vyše 2545 kňazov a 3700 farností prevažne v Haliči na západnej Ukrajine (Ľvovská, Ternopiľská a Ivano-Frankivská oblasť). Hlavným centrom Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi je Kyjev spolu s Ľvovom. Odhaduje sa, že táto cirkev má okolo 5,5 milióna veriacich (pričom uvedené číslo zahŕňa aj diecézy ukrajinských gréckokatolíkov v Poľsku, USA, Latinskej Amerike, Austrálii a západnej Európe), takže v súčasnosti je najpočetnejšou východnou katolíckou cirkvou. Konflikty medzi Ukrajinskou gréckokatolíckou cirkvou a Ukrajinskou pravoslávnou cirkvou Moskovského patriarchátu sú Moskovským patriarchátom považované za najväčšiu prekážku ekumenizmu.

Mukačevská eparchia

Počiatky cirkevného života na tomto území siahajú do druhej polovice 9. storočia a súvisia s apoštolskou prácou sv. Cyrila a Metoda a ich žiakov. V 12. storočí sa tu centrom miestneho duchovného života stal Monastier sv. Mikuláša na Černečej hore pri Mukačeve. Mnísi sa tu usídlili pravdepodobne ešte za maďarského kráľa Andreja I. (†1061), ktorý sa oženil s Anastáziou, dcérou kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho. S kňažnou prišli aj kyjevskí rehoľní kňazi – misionári. Usadili sa na Černečej hore a šírili kresťanskú vieru. Hoci prvé písomné zmienky o mukačevskom biskupovi sú z 15. storočia, traduje sa, že počiatky eparchie treba hľadať ešte v predtatárskych časoch (pred rokom 1242). Začiatkom 14. storočia, po vymretí rodu Arpádovcov (1301), nastala v Uhorsku silná latinizácia a veriaci na Zakarpatsku boli zbavení svojho biskupa. V tejto situácii duchovenstvo eparchie uznalo jurisdikciu ukrajinského biskupa v Přemyšli, a tým sa vlastne podriadilo jurisdikcii Konštantínopolského patriarchátu. Na konci 16. storočia bola Mukačevská eparchia vtiahnutá protestantskými zemepánmi do sféry Sedmohradska a prešla pod moldavského pravoslávneho metropolitu, tiež pod jurisdikciou Konštantínopolského patriarchátu. Užhorodskou úniou z roku 1646 však pravoslávny ruténsky klérus Mukačevskej eparchie ustanovil jednotu s Rímskou cirkvou, t.j. prešiel pod jurisdikciu Rímskeho patriarchátu. V roku 1780 bolo sídlo eparchie prenesené do Užhorodu, ale jej tradičný názov zostal. Koncom 18. storočia sa Mukačevská eparchia na severovýchode Uhorska rozprestierala na území 13 žúp a mala viac ako 800 farností. Začiatkom 19. storočia došlo v rozľahlej Mukačevskej eparchii k niekoľkým územným deleniam, pričom pápež Pius VII. z nej v roku 1818 vydelil 193 farností a vytvoril samostatnú Prešovskú eparchiu. Po páde Rakúsko-Uhorska sa Zakarpatsko stalo súčasťou prvej Československej republiky ako Podkarpatská Rus. V čase prvej Slovenskej republiky bolo okupované horthyovským Maďarskom. V roku 1945 bolo Zakarpatsko pripojené k Ukrajinskej sovietskej socialistickej republike. Na území východného Slovenska sa ocitlo 80 farností Mukačevskej eparchie (oblasť Zemplínu). Vznikla samostatná apoštolská administratúra, ktorá dnes tvorí Košickú eparchiu. V roku 1949, po násilnej likvidácii Užhorodskej únie, bola Mukačevská eparchia násilne sovietmi pripojená k Moskovskému patriachátu. Po rokoch podzemnej Cirkvi Svätá stolica 16. júna 1991 potvrdila v úrade mukačevského biskupa Ivana Semediho. Na čele vyše 300-tisícovej eparchie s 350 kňazmi a 420 farnosťami dnes stojí Slovák Milan Šášik, najskôr od roku 2003 ako apoštolský administrátor, a neskôr – od roku 2010 – ako sídelný biskup.

Rímskokatolícka cirkev na Ukrajine

Katolícka cirkev latinského obradu na Ukrajine má svoju hierarchickú štruktúru rozšírenú všade tam, kde bolo ukrajinské územie pod nadvládou susedných, rímsko-katolíckych krajín. Tradične je spájaná s poľským vplyvom. Najsilnejšie zastúpenie má v západnej časti Ukrajiny, najmä v Podolí. Najväčšie percento rímskokatolíkov má Žytomyrská a Chmeľnycká oblasť (okolo desať percent obyvateľov). Počas éry Sovietskeho zväzu bola Rímskokatolícka cirkev na Ukrajine prakticky zlikvidovaná. V celej krajine fungovalo len niekoľko kostolov. Po roku 1991, keď Ukrajina vyhlásila svoju nezávislosť, obnovila Rímskokatolícka cirkev na Ukrajine svoju hierarchickú štruktúru. Na čele tejto Cirkvi, ktorá má v súčasnosti 918 farností a vyše 1,1 milióna členov, je ľvovský arcibiskup a metropolita Mieczyslaw Mokrzycki.

Iné cirkvi a denominácie

Počiatky Nemeckej evanjelicko-luteránskej cirkvi na Ukrajine sa začali písať na prelome 18. a 19. storočia, keď ruskí cári pozvali nemeckých osadníkov na územie severného pobrežia Čierneho mora. Počas boja komunizmu proti náboženstvu táto Cirkev vymizla, lebo obeťami Stalinovho teroru v tridsiatych rokoch 20. storočia sa stali aj mnohí pastori z Ukrajiny. Obdobie sovietskej Ukrajiny prežilo len veľmi málo zo štyristotisíc ukrajinských Nemcov. Hoci rozpad Sovietskeho zväzu otvoril Nemcom možnosť vrátiť sa do vlasti svojich prarodičov, v roku 1992 sa na Ukrajine k nemeckej národnosti predsa len hlásilo ešte 40 tisíc ľudí. Ich záchytnými miestami sa stali nemecké kultúrne spolky s názvom „Znovuzrodenie“. Z nich vznikli prvé skupiny, ktoré sa dali registrovať ako cirkevné zbory. Dnes sú prítomné vo veľkých ukrajinských mestách, ako Kyjev, Odesa, Dnepropetrovsk, Charkov a Ľvov, a taktiež na Kryme a na východnej Ukrajine. Nemecká evanjelicko-luteránska cirkev na Ukrajine má od svojho opätovného založenia v roku 1992 okolo 1000 členov v 30 zboroch s 15 pastormi a 23 kazateľmi.

Prví luteráni žili na Ukrajine už v 16. storočí. Vďaka Deklarácii o náboženskej slobode ruského cára Petra Veľkého, z roku 1702, vzrástol počet luteránskych zborov na území východnej Ukrajiny, ktorá bola v tom čase pod nadvládou Ruska. Luteráni sa tešili náboženskej slobode aj na území západnej Ukrajiny, ktorá bola pod nadvládou Habsburskej monarchie. Počas komunistického režimu, v 20. storočí, boli prenasledovaní aj luteránski kresťania. V roku 1992 bol nanovo registrovaný prvý zbor Ukrajinskej luteránskej cirkvi. Ukrajinská luteránska cirkev má dnes 25 zborov a 2500 členov. Slávi vlastným potrebám adaptovanú byzantskú liturgiu sv. Jána Zlatoústeho.

Zakarpatská reformovaná cirkev sa koncentruje hlavne na juhozápade Ukrajiny, ktorý v minulosti patril k Uhorsku. Väčšinu jej veriacich predstavujú etnickí Maďari. Preto udržiava živé kontakty s Maďarskou reformovanou cirkvou. Na Zakarpatsku sa vyskytovali reformátori už na začiatku tridsiatych rokov 15. storočia. Na dvoch reformovaných synodách v Berehove v roku 1545 bol kalvinizmus vyhlásený za konfesiu maďarského obyvateľstva. Zakarpatská reformovaná cirkev má dnes okolo 135-tisíc členov v 103 zboroch s 12 pastorkami a 62 pastormi.

V Bratskej jednote baptistov na Ukrajine sa spojili rozličné baptistické zbory, ktoré sú rozšírené vo všetkých 25 regiónoch Ukrajiny. Prvými baptistami na Ukrajine boli nemeckí osadníci na južnej Ukrajine v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 19. storočia. Zväz baptistov na Ukrajine má medzičasom už takmer 2400 zborov s viac ako 125 tisíc členmi, čím je po Zväze baptistov vo Veľkej Británii druhým najväčším členom Európskej federácie baptistov.

Autor je gréckokatolícky kňaz a programový riaditeľ rádia Lumen.

Použitá literatúra:
M. Baus: Die Kirchen und die Proteste in der Ukraine; http://www.mdr.de/mdr-figaro/kirche/glaubensfragen-ukraine100.html
T. Bremer, Zur kirchlichen Situation in der Ukraine, in: Cardo, Ein Bazar für das theologiche Studienjahr Jerusalem, Heft 7 des Jahres 2007; http://www.studienjahr.de/fileadmin/Mediendatenbank/PDFs/Cardo/cardo._Heft_7.2009.pdf
Evangelische Kirche in Deutschland: Evangelische Kontakte und Partnerbeziehungen zu Kirchen in Mittel- und Osteuropa, Länderinformation Belarus, Ukraine und Moldau, Stand: Oktober 2013; http://www.ekd.de/download/belarus_ukraine_moldawien_2013.pdf
E.G. Farrugia (ed.): Dizionario enciclopedico dell'Oriente cristiano, Pontificio Istituto Orientale, Roma 2000.
S. Gábor: Z dejín Mukačevskej eparchie; http://www.zoe.sk/?citaren&id=92
R. Goncharenko: Ukraine: Gespaltenes Land, gespaltene Kirche; http://www.dw.de/ukraine-gespaltenes-land-gespaltene-kirche/a-17296273
Religijno-informacijna služba Ukrajiny; http://old.risu.org.ua/ukr/