Altamiro

Číslo 4/2013 · Daniel Hevier · Čítanosť článku: 2068
 

Miroslav Cipár v Galérii mesta Bratislavy. Výstava prebieha v Pálffyho paláci od 22. novembra 2013 do 2. marca 2014. Kurátor výstavy: PhDr. Ivan Jančár

Priznám sa, aj za cenu rizika, že nebudem správne pochopený, že som návštevu novej výstavy Miroslava Cipára v Galérii mesta Bratislavy dosť dlho odkladal. Keď som vnútorne skúmal, prečo tomu tak je, vylúčil som možnosť, že by som bol z neúnavnej maliarovej vitality unavený. Alebo že by mi zovšednela. Alebo že by som nadobudol presvedčenie, že ma Cipár už nemá čím novým prekvapiť. (Patrím k tým reliktom, ktorí si nemyslia, že podstatnou vlastnosťou umenia je byť inovatívny a neustále sa „vyvíjajúci“ dopredu či kde vlastne.) Nemohol som si ani povedať, že sa mi Cipárove obrazy nepáčia, aj keď slovo „páčiť sa“ v jeho prípade nie je celkom presné.

K Miroslavovi Cipárovi a k jeho „cipárstvu“ mám oveľa intenzívnejší vzťah než číre páčenie sa. Na obrázkoch Miroslava Cipára som vyrastal, a práve v tom citlivom roztvárajúcom sa veku, keď sa buduje v decku niečo ako výtvarný cit, vkus, preferencie. Áno, smelo môžem povedať, že Miroslav Cipár bol jedným z tých, ktorí formovali moju vizuálnu citlivosť (bolo to najskôr prostredníctvom Feldekovej knihy Hlava, ktorú som mal vtedy, ktorú ilustroval, a neskôr aj množstvom jeho ďalších ilustrácií). A tu sa vo mne nenápadne formuluje dôvod, pre ktorý som otáľal s návštevou výstavy Miroslava Cipára v GMB. Bola to oná samozrejmosť, intímnosť, dôvernosť, ktorá nám niekedy zabraňuje, aby sme vykročili za niečím alebo niekým, kto nám vrástol pod kožu, kto sa stal súčasťou nášho sveta. Pravdupovediac, vedel som, čo pri vstupe do galerijných miestností uvidím a, pravdupovediac, nemýlil som sa.

Videl som to, čo som vedel, že uvidím: videl som Cipára. Vedel som, že uvidím obrazy, ktoré už mám načítané z jeho niekoľkých monografií, že uvidím rukopis, ktorý by som dokázal kedykoľvek identifikovať medzi inými maliarskymi signatúrami.

Keď som zastal vo dverách do miestností, s centrálnym obrazom v mojom zornom poli a s ďalšími ubiehajúcimi v siločiarach perspektívy, mal som pocit jaskyne. Jaskyne pokrytej farbami, formami, tvarmi, znakmi, odkazmi, kódmi, značkami, slepeckým písmom vedenia i tušenia. Jaskyne, ktorej by som mohol dať meno Altamiro. Táto jaskyňa obývaná a zadýchaná svojím tvorcom, sa otvárala aj pre mňa, nepýšila sa svojou individualitou a výlučnosťou, naopak, ukazovala to, čo je spoločné, „zdeliteľné a zdieľatelné“, čo vychádza z tradície a kontinuity a čo buduje novú tradíciu a novú kontinuitu.

Ako som prechádzal od obrazu k obrazu, ale často aj vchádzal do stredu maliarskeho diania, formuloval som si postoje, ktoré som si doteraz pri Cipárovi nekonkretizoval. Napríklad to, že hoci tak často používa transparentné farby (bez ambície s farbou pracovať, miešať ju, tónovať, lomiť), jeho plátna sú antitransparentom. Nie sú vývesným štítom nijakej ideológie (dokonca ani tej výtvarnej), nie sú maliarskym prepisom programov a koncepcií, aj keď za spontánnym a niekedy intuitívnym gestom maliara je premyslený koncept a názor.

Hneď na začiatku výstavy sú maľby namaľované na papundekli a zarámované v ornamentálnych pozlátených rámoch. Aj podkladová plocha aj rám sú priznane lacné, ale to, že dielo ako artefakt nie je lacné, je vyvolané kvalitou obsahu. Tu ide Cipár proti tej tendencii postmodernej vizuality, ktorá pôsobí opačne: niečo sa tvári hlboko a exkluzívne, ale pre svoj kalkul a nepoctivosť vyznieva v konečnom dôsledku lacno, tupo a plocho.

Diváka poteší, keď v Cipárovom rukopise nájde prvky známe z tvorby iných maliarov, tu objaví figúry podobnú Načeradského modlivkám, inde tapiésovskú atmosféru, tu rothkovské pásy či skôr pásma, príbuznosti s Paštékom alebo v dreveným objektoch s Kompánkom, znakovú reč súzvučiacu s tvaroslovím Paula Kleea... Tieto príbuzenstvá nie sú dôkazmi eklekticizmu, ale naopak – poctivého výtvarného rodokmeňu Miroslava Cipára. Ktorý vie, že boli celé obdobia v ľudských epochách, keď sa nepatrilo výstredne vytŕčať z rieky umeleckých počinov, keď sa nepatrilo byť excentrický a exkluzívny, nie preto, že by umelec takéto pokušenie nemal, ale že pre svoju vnútornú integritu mu nepodľahol. Keď ešte dnes nachádzame v starých artefaktoch (Žonglér z roku 1964) fascináciu, je zo zaiste aj preto, že východiská a impulzy takého informelu poznačili univerzálne celé západné maliarstvo.

A ako kontrapunkt k tejto oddanosti spoločnej myšlienke presahujúcej národy i stáročia, je Cipár neochvejne svoj, nezameniteľný a nerecyklovateľný. Kód SEM. neznamená iba skratku jeho kysuckého Semeteša, ale sú to aj súradnice jeho výtvarného názoru – sem, do stredu, do srdca, do hĺbky, do podstaty, do centra.

Jeho súcno je Ky-Súcno, jeho plátna sú často juta, vrecovina, hobra, podklady manifestujúce svoju hrubú materialitu, ktorá povstáva k štruktúre novej duchovnosti. Roztrasené čiary prezrádzajú nesmiernu istotu ruky a farba vypovedá o sebe samej. Cipár nevyfarbuje, ale aj tak je jedným z najväčších koloristov novšieho výtvarného jazyka. Azúrová nehovorí iba o azúrovej, ale aj o sivej, na ktorú je natiahnutá, oranžová je vpálená do černe tak, že nanovo vidíme kvality oboch farieb. A paradoxne, farebne žiaria aj obrazy monochrómne, čierne maľby, z ktorých vystreľujú šípy farebného spektra.

Jedným z najdojímavejším zážitkom tejto výstavy bola pre mňa kompozícia Otcove palice, ktorú som už poznal z dávnejšej Cipárovej monografie. Ale až tu, zavesenú v priestore, tak ďaleko od času jej nositeľa a od priestoru, z ktorého tieto drevené svedectvá pochádzajú, som naplno pocítil jej prenikavý účinok, ktorý mal tak blízko k citovému pohnutiu.

Z výstavy Miroslava Cipára som odchádzal svojím spôsobom zmenený. Moju sebaistotu, že tvorbu môjho priateľa poznám natrvalo, rozknísalo zistenie, že sme obaja (aj ona aj ja) schopní voči sebe ešte stále sa otvárať. Zároveň sa vo mne rozhostila akási plachosť, ktorá mi nedovoľuje po hlbokom hudobnom zážitku ihneď vpadnúť do lavíny iných zvukov a ktorá bude po tomto intenzívnom pôsobení maliarskeho tvaroslovia Miroslava Cipára na nejaký čas vo mne odolávať ataku iných vizuálnych podnetov.