Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Umenie a etické otázky – tvorivá deštrukcia

Číslo 2/2006 · Andrej Botek · Čítanosť článku: 6660
 

Umenie a etické otázky – tvorivá deštrukcia

Andrej Botek

Ak sa podujmeme otvoriť otázku etiky v dnešnom umení, musíme konštatovať, že to vôbec nie je ľahká úloha. Zložitosť umenia – jeho stavu, rôznorodosti, širokospektrálnosti tém, konceptov, individualít, zámerov a techník – je veľká a táto nesmiernosť sa, samozrejme, odráža v jeho obsahu a posolstve, v riešeniach, postojoch, možnostiach i konfliktoch. Pritom mám na mysli len oblasť výtvarného umenia, hoci treba povedať, že v zmysle pokračujúcich tendencií presahovať hranice je táto oblasť čoraz nejasnejšie ohraničená. Problematika umenia je natoľko dôležitá, že sa mi zdá až trestuhodné, ako je vo všeobecnosti podceňovaná. Povedzme to otvorene: bežná populácia žije mimo vedomého kontaktu s moderným umením. Nerozumie mu, nepotrebuje ho a myslí si, že sa ho netýka. Omyl. Dnešná doba so svojimi technickými možnosťami, prostriedkami a presahmi podmienila i transformáciu nových postupov, prvkov a prostriedkov umenia. Globalizácia a technický pokrok umožňujú úkaz „zmasovenia“ pôsobenia umeleckej výpovede, ktorá už nemá ambície rýdzo estetické, ale ktorá chce umením, jeho prejavmi, priamo usmerniť životné postoje jedinca. Od kvality tohoto vstupu bude závisieť i kvalita myslenia a prežívania ďalších generácií. Umeniu sa nemožno obrátiť chrbtom a nevšímať si jeho dosah. Je významným partnerom dialógu o existenciálnych otázkach, životnom štýle, názoroch, katalyzátorom rodiaceho sa sveta budúcnosti. A v tejto súvislosti sa vynára dôležitosť etických kritérií.

Žijeme vo svete neuveriteľného technického pokroku, ale aj vo svete, ktorý zápasí s množstvom problémov. Vo svete vojen a konfliktov, obrovských rozdielov kvality života a životnej úrovne, sociálnych napätí a strachu pred chorobami, ktoré ani pri všetkom pokroku nevieme liečiť; vo svete, ktorý smeruje ku globalizácii, ale vyrába i anarchiu, terorizmus, vo svete drog, biedy i konzumu. V postmodernom svete krízy životných i osobných hodnôt, vo svete nivelizácie, ktorý pripúšťa všetky (alebo aspoň zdanlivo všetky) názory, vo svete širokého pluralizmu, individuality hraničiacej so solipsou, vo svete liberalizmu, ktorý uvoľňuje temer všetky putá a väzby. Tradičné hodnoty a väzby sú nabúrané a spochybnené. Nemienim šíriť myšlienky krajného nihilizmu, ale musím podotknúť, že dnešné negatíva sú oproti minulým niečím úplne novým. Množstvo autorov v tejto súvislosti hovorí o kríze západného sveta, o kríze kultúry. Podľa nich sú korene tejto krízy najmä v postupnej negácii ľudskej prirodzenosti. V zásade ide o odkresťančovanie základov, o demontáž doterajších istôt a autorít, čo je vyjadrené i krízou v morálnych a etických normách.

Umenie je jednak citlivým seizmografom duchovnej klímy spoločnosti, jednak je samo podnecovateľom i znakom zmien. Pretože veľmi osobitým spôsobom reflektuje skutočnosti sveta a života, zachytáva a sugestívne tlmočí všetky zložitosti dnešnej doby a jedinca v nej. Písať o etických otázkach v umení je dnes zložitejšie než inokedy i z toho dôvodu, že v umení viac než kdekoľvek inde panuje široký pluralizmus názorov a myslení, z ktorých každé sa domáha práva tlmočiť svoje stanoviská a prejaviť sa. Umenie vo svojej podstate pramení zo slobodného tvorivého prejavu, nedá sa sputnať šablónami a obmedzeniami – ak ich aj vytvorí (a to sú obdobia slohov, štýlov, škôl a zoskupení), vzápätí ich prekračuje. Tento prejav dnes radikálnejšie než predtým neznáša obmedzenia. Slobodu umelca stavia na najvyššiu priečku. Vo vzťahu k etike a morálke sa dnes zastáva názor, že umenie stojí nad nimi, a teda nie je ich kritériami nijako viazané; že tvorivý čin a umelecký zámer nie sú viazané žiadnymi morálnymi normami. Všetko je dovolené. Ak napríklad etiku prijímame ako disciplínu, ktorej predmetom sú hodnotiace súdy, rozlišujúce vhodné a nevhodné, dobré a zlé, tak potom pri súčasných trendoch sa to javí ako anachronizmus (a o morálke to platí ešte viac). Navyše, tieto pozície sú oslabené v samotnej etike, už od začiatku 20. storočia plnej kontroverzných mienok, hypotéz, smerov a systémov. A preto aj jednotlivé etické systémy dávajú rozdielne odpovede na otázky, čo je dobré, čo je spravodlivé, čnostné, ako má človek konať atď. Napriek odlišnostiam týchto odpovedí však nik nepochybuje, že tieto pojmy majú obsah a zmysel (aj keď stratili ešte donedávna platný univerzalizmus). Opustili sme jednu cestu a ocitli sme sa v spleti labyrintu, v ktorom pociťujeme rozkoš z blúdenia. Už nie je rozhodujúce, či dospejeme do cieľa. Cesta prestala byť dôležitá tým, že niekam vedie, stáva sa zaujímavou výlučne pre zážitky, ktoré sprostredkuje.

Predmetom záujmu umenia sa dnes stalo už všetko. Človek, predmety bežnej spotreby, banalita, všednosť, hnus. Závratný technický pokrok mu dáva nové netušené možnosti, vytvára virtuálny svet ilúzií, siaha po hĺbkovej psychológii, tvorí nové štruktúry vnímania. Úsilie umenia riešiť problémy formálne či estetické, ako s nimi začali zápasiť už rôzne -izmy a avantgardy i chladné intelektuálske koncepty, akoby sa postupne vyčerpalo. Okrem už spomínaného narábania so supertechnikou je typické, že umenie sa stáva „diagnózou“ dnešného sveta. Napriek spochybňovaniu a odmietaniu, napriek nivelizácii hodnôt umenie dneška paradoxne nastoľuje a chce riešiť etické otázky. V mnohých prípadoch poukazuje na chorobné symptómy doby, frustrácie, amorálnosť, krivdy, bôle a problémy jedinca, skupín, ľudstva. Volá nie po estetike, ale po etike. Na druhej strane však spochybňuje etické konvencie a smeruje k ich negácii. Aj keď sa všeobecne deklaruje strata záväzných etických noriem, ktoré by umenie malo zohľadňovať, etika ostáva dôležitým pozitívnym zdrojom umeleckej kreativity ako odozvy na politické, vojenské, ekonomické, rasové problémy, ktoré sa nás bytostne dotýkajú. Množstvo akcií, videoinštalácií, multimediálnych projektov reflektuje odcudzenosť človeka, globálne násilie, prenasledovanie. Robí to však svojím jazykom, rovnako drsným ako absurdným. Spomeniem Marinu Abramovičovú, ktorá čistením kostí na benátskom Bienále 97 pranierovala vojnu v Juhoslávii (výrazný posun oproti umelcom starších generácií, ktorí reagovali na sociálne problémy či vojnové utrpenie prejavom fixovaným na expresívny výtvarný prejav). Iným príkladom citlivosti na etické postoje k prírode a životnému prostrediu je environmentálne a ekologické umenie. Zhotovovanie rozmerných plastík z odpadového materiálu nastavuje zrkadlo etike nášho euroamerického konzumného života. Častým obsahom umeleckej výpovede sú i rôzne duchovné posolstvá (často reflektujúce svojbytný spirituálny koncept tvorcu); a je tu aj umenie, ktoré sa hlási k odkazu kresťanstva a jeho posolstva nádeje.

Ak dnes poukazujeme na tendencie v umeleckej oblasti, ktoré pociťujeme negatívne vzhľadom na ich etické faktory, je to preto, že umenie je stavané ponad morálku a etiku. Umelec tvorí v presvedčení, že môže použiť hocičo, čo poslúži jeho umeleckému zámeru, aj keby to vzhľadom na tradičné hodnoty etiky a morálky bolo neprípustné. Ukázal to jasne na začiatku 20. storočia Marcel Duchamp, keď namaľoval Mone Lise fúzy a pripísal nadávku. Zaútočil na idol, a nič sa nestalo. Keď umenie zaútočilo pred vyše 150 rokmi na zažitý vkus ale i dobovú (aj pokryteckú) morálku, začalo vedome používať metódu šoku, odtabuizovávať témy, estetizmus nahradilo negáciou krásy, harmóniu deformáciou a rozbíjaním tvaru. Metóda šoku úspešne pokračovala v celom 20. storočí, najmä od 60-tych rokov (spomeňme si na rôzne akcie – happeningy, performance, sexualizáciu a pod.), takže dnes niektorí tvrdia, že divákov už nič neprekvapí. Zvykli si, že v umení sa dejú všetky predstaviteľné veci. Taktiež otázky práva minorít, najmä homosexuálov, či rôzne ultrafeministické koncepcie sa nastoľujú často s intoleranciou voči opačným (tradičným) názorom, čo zapadá do súčasnej diskusie o plnom zrovnoprávnení vo všetkých oblastiach. V najsúčasnejšom umení sa už rozlišujú nové smery, ako „umenie homosexuálov“, „umenie feministiek“ a pod., čo je kvalitatívny posun oproti „klasickému“ členeniu, založenému na štýlových znakoch. V tejto súvislosti chcem upozorniť náročky na problematické a negatívne prípady, niekedy pertraktované aj v médiách.

Úcta k človeku ako jedincovi, úcta k jeho osobe, telu, intimite, dôstojnosti – to je jeden z okruhov, kde sa nerešpektovanie etických noriem prejavuje snáď najmarkantnejšie. Dovoľme si krátky historický exkurz. V minulosti niektoré prejavy umenia, ktoré sa nám dnes vôbec nezdajú problematické, vyvolávali u svojich súčasníkov vlny odporu a pobúrenia, boli hodnotené a vyhlasované za amorálne. Caravaggiovi vytýkali, že ako svätcov maľuje bezdomovcov, dokonca so špinavými nohami. Najväčšie napätia však nastávajú od doby, keď umenie začína hľadať autonómne, nezávislé cesty, keď sa začína proces jeho odpútavania od rámca náboženskej skutočnosti a smeruje k sekularizácii. Aj tieto konflikty však boli dobovo podmienené. Klasický príklad sú Manetove Raňajky v tráve. Škandál nespôsobila skutočnosť, že v prírode bola zobrazená skupina dvoch oblečených mužov s nahou ženou (nahoty je plné aj umenie predošlých storočí), ale to, že dobové oblečenie mužov túto tému posúvalo z roviny alegórie do bezprostrednej súčasnosti, do aktuálnej životnej situácie. A to bol rozmer etický. Je to teda len otázka „návyku“ na istý prejav, ktorý naši nasledovníci budú vnímať ako čosi prirodzené? V istom zmysle ide o posun nastavenej latky, ale toto posúvanie je možné len po určitú hranicu a, zdá sa, že táto je dnes prekročená.

Možno tiež poukázať na množstvo zámerných obscénností a perverzít, využívania falických symbolov a pod. Pritom nejde vôbec o pornografiu (na to je dnes oveľa jednoduchší internet) a často ani o túžbu šokovať alebo len tak prekročiť konvencie (spomenúť možno v tomto „presláveného“ J. Koonsa). Samozrejme, takéto zámery tu iste sú, často ale ide jednoducho o prostriedok vyjadriť extrémnosť dnešného sveta, uvoľniť podvedomé tlaky, ventilovať frustrácie, fóbie. A pritom táto poloha je dnes už viac-menej banálna a ľudia si aj privykli. Otupeli sme. Podobne sú za nami niekdajšie prejavy body-artu, kde ako prejav a prostriedok tvorby slúži často vlastné telo umelca. Tieto akcie, pri ktorých dochádzalo k zraňovaniu, rezaniu, bodaniu, testovaniu prahu bolesti, autodeštrukcii (a kritici poukazujú na masochistické pozadie), sú otázkou etiky postoja voči vlastnému telu. Argumentuje sa poukázaním na sebaumŕtvovanie, konané askétmi a pestované v prísnych reholiach. Sebaumŕtvovanie kresťanských askétov nebolo podmienené exhibicionizmom (hoci sa nám to dnešní psychoanalytici snažia nahovoriť). Pramenilo z túžby (i keď preexponovanej) konať skutky pokánia a podobať sa Kristovi v utrpení. Dnes môžeme diskutovať o vhodnosti týchto prejavov, musíme ich ale posudzovať v dobovom i zvykovom kontexte. Pritom sa tieto skutky konali väčšinou v skrytosti, často sa na ne prišlo až po smrti ich vykonávateľov. Nešlo o formu prezentácie ako dnes pri body-arte. To by sa dalo vnímať pri flagelantoch, avšak ich prax bola už vo svojej dobe kritizovaná. Ďalším spôsobom umeleckej reflexie býva vedomý posun od krásy k hnusu. V sedemdesiatych rokoch napr. S. Brisley v londýnskej galérii strávil niekoľko dní vo vani, kde vo vode plávali zvieracie vnútornosti. Aj tento prejav body-artovej akcie možno vnímať v kontexte so zaobchádzaním so sebou samým. Často nastanú paradoxné situácie. Keď jeden z čelných protagonistov povojnového umenia Josef Beuys vystavil v galérii ako exponát rôznymi materiálmi „zašpinenú“ vaňu, upratovačka ju iniciatívne vyčistila. Beuys reagoval žalobou, že zničila jeho dielo, a spor vyhral.

Predohrou jedného z najväčších súčasných rozruchov bolo, keď vystavili porazenú a z kože stiahnutú kravu na benátskom Bienále i anatomicky preparované mŕtvoly v Mannheime v r. 1995, pričom niektoré boli dekorované okuliarmi alebo inými súčasťami každodenného všedného použitia. Tento smer už aj dostal svoje pomenovanie: plastinácia. V roku 2002 sa uskutočnila putovná výstava takýchto preparátov ako umeleckých exponátov, pričom profesor Gunther von Hagens vykonal ako predstavenie verejnú pitvu mŕtvoly 72-ročného muža v londýnskej galérii Atlantis. Z čisto technického hľadiska môžeme poznamenať, že veď to isté sa demonštruje študentom medicíny denne a že umenie dneška sa zmocňuje nielen tabuizovaných tém, ale i tém civilných a siaha po iných disciplínach. Odpoveď na takúto námietku nemôžeme hľadať nikde inde, len v etických a morálnych postojoch, v otázkach o posmrtnej dôstojnosti jedinca a jeho telesnej schránky. Podobne sa vyskytli ako súčasť inštalácie fľaše s preparovanými plodmi. V rakúskom periodiku som zachytil správu, že predvádzač japonského pôvodu v rámci videopredstavenia predviedol kanibalizmus, s vyjadrením, že chcel poukázať na nedoriešenosť právnej ochrany mŕtvonarodených plodov. Tento extrémny a ojedinelý jav poukazuje, kam až môže zájsť bezbrehá sloboda činu, ak nie je reflektovaná etickou a morálnou základňou. Inštalácia v r. 2004 v štokholmskej galérii, pri ktorej v bazéne plnom krvi plávala na lodičke fotografia usmiatej palestínskej samovražednej atentátničky, vyvolala spontánnu reakciu izraelského veľvyslanca vo Švédsku, ktorý do bazéna hodil reflektor a tak dielo zničil. Určite tu nešlo o estetický, ale o etický dôvod.

Otázky etickosti prinášajú i príklady z rôznych projektov využívajúcich video, či v kombinácii s inštaláciami, ktoré často vstupujú do výsostne súkromných oblastí, ktoré nepatria pred verejnosť. Jeden z takýchto projektov, uskutočnených slovenskou autorkou, bol spojený s tajným snímaním nôh žien na verejnom WC v Anglicku. Ak to teraz spochybňujem, tak nie pre snahu obmedziť slobodu autora, ale pre zneužitie osobnej slobody iného, pre neetické vniknutie do intimity a jej zverejňovanie. Autorka osobujúca si právo v slobode rozhodovať o záležitostiach iných v mene tejto slobody tvorcu neberie do úvahy slobodu nedobrovoľných aktérov rozhodnúť o takejto akcii. Je sloboda tvorcu viac než sloboda každého jedinca? A na tom nemení nič ani skutočnosť, že nedobrovoľné účinkujúce ostávajú anonymné, veď kamera im snímala „len nohy“. Pred pár rokmi sa v bratislavskej galérii konala výstava mladých finalistov prestížnej výtvarnej ceny. Jeden z autorov zrealizoval inštaláciu Prdiaci psi útočia. Deklaroval, že chce poukázať na banalitu a absurditu a vyjadriť tak vlastný postoj k uvedenej cene, dokonca náročky znevážiť dôstojnosť celého podujatia. Tvrdí, že pocit, ktorý by mal z umenia plynúť, sa stráca v lobizme manažmentov. Neeticky však nanucuje vlastnú formu protestu a kladie otázku medzí tolerancie. Dovolím si zapochybovať, či by v dnešnej situácii kurátor nabral odvahu otvorene vystúpiť s protestom založeným na etickej argumentácii. Ani nie tak preto, že by bol o správnosti takéhoto činu presvedčený, ale skôr z obavy, že by bol onálepkovaný ako spiatočník a profesionálne by sa mohol odstaviť. Napadá mi paralela s Andersenovou rozprávkou o cisárových nových šatách. Otázky etiky manipulovania s aktérmi nastoľujú i rôzne happeningy, performance a ďalšie akcie. Masové inscenácie temer rituálneho charakteru, zahŕňajúce i zabíjanie zvierat, natieranie sa krvou i rozličné pseudonáboženské odkazy, akcie, pri ktorých živelnosť a spontánnosť davu bola scenáristicky usmerňovaná, vyvolali svojho času v Rakúsku vlnu prekvapenia a rozpakov. Ich inscenátor H. Nitsch je uznávaný umelec a dnes profesor na akadémii. Ak si odmyslíme záležitosť používania náboženských symbolov, stále ostáva priestor na úvahy o etickosti manipulácie až k vybičovaniu do extrému a možnej strate sebakontroly. Etické, avšak skôr morálne otázky vyvolávajú časté zneužívania náboženských symbolov ale aj osobností a ich používanie v priamej kontravýznamovej polohe, dokonca ich znevažovanie.

Príklady, ktoré som uviedol, som vybral zámerne. Zámerne preto, aby som demonštroval, že smer, ktorým sa umenie budúcnosti môže uberať, môže nadobudnúť alarmujúce prejavy. A že to možno málokomu bude vadiť. „Veď je to len umenie.“ Treba sa však prebudiť z pocitu, že umenie je nezáväzná hra. Umenie je potenciál, ktorý bezprostredne ovplyvňuje pociťovanie a dotýka sa záhybov duše celých generácií. Spoluvytvára hodnotový systém, kultúrnu identitu, vzťah k duchovným skutočnostiam i normy konania. Nedá sa, samozrejme, sputnať a nesmieme čakať, že umelci budú tvoriť podľa lacných estetických predstáv a očakávaní väčšiny populácie. Z umenia nemožno robiť všemocného tyrana, ktorý nanucuje svoju ideu iným, ale ani bezprávneho otroka, ktorý robí len to, čo sa od neho očakáva. Umenie je výsostne špecifická ľudská činnosť, je prejavom slobodného ľudského činu, a teda sa nemôže vymykať hodnotiacim súdom. Nielen odborným, ale ani morálno-etickým. Lebo žiadny ľudský skutok, ako skutok jedinca rozoznávajúceho dobro a zlo, sa nemôže vyhnúť morálnemu posúdeniu. Ak poukazujem na silnejúce a všeobecne akceptované tendencie s pochybnými etickými kvalitami, netreba zmeniť štýl, ale vnútro človeka. Najlepšou zárukou je etická vyspelosť tvorcu, jeho orientácia v spleti protichodných názorov a hodnôt. Vedomie, že sloboda, ktorú vlastní, má aj isté hranice. Tie nie sú vytýčené na papieri, ale majú byť napísané v srdci. Veď aj sám život má svoje hranice. Zrod a skon.

Autor je pedagógom Vysokej školy výtvarných umení a Fakulty architektúry STU v Bratislave.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.