Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kapitál. Plaidoyer pro člověka

Číslo 4/2013 · Juraj Šúst · Čítanosť článku: 1182
 

Reinhard Marx: Kapitál. Plaidoyer pro člověka. Praha: Academia, 2013, 211 s.

„Jsem pevně přesvědčen, že sociální stát je nejen morálně, ale i politicky a ekonomicky nezbytnou podmínkou další existence tržního hospodářství“ (s. 198). Nie, túto vetu nenapísal Miloš Zeman, ale nemecký kardinál Reinhard Marx, ktorého kniha Kapitál – Plaidoyer pro človeka vyšla v roku 2013 v českom preklade vo vydavateľstve Academia. Kardinál Marx je, rovnako ako jeho slávnejší menovec, kritikom čistého kapitalizmu ako aj klasického ekonomického liberalizmu. V diagnostike laissez faire kapitalizmu (čím viac voľného trhu, čím menej štátnych regulácií) sa s Karlom Marxom prakticky zhoduje. Ten vidia obaja ako hrozbu pre spoločnosť, keď mu kladú za vinu vzrast chudoby, narušenie sociálneho zmieru a nakoniec aj stratu morálnej i politickej slobody. Kardinál Marx, samozrejme, tiež odmieta aj zrušenie súkromného vlastníctva a marxizmus. Riešenie vidí v účinnom regulovaní ekonomického systému štátom. „V klasickém ekonomickém liberalismu se většinou neviděla a občas ještě zase jen málo vidí a uznáva skutečnost, že stát není jen potenciálním ohrožením svobody, nýbrž že svoboda, i tržní, může být zabezpečena jedine státní autoritou“ (s. 63). Odmieta presvedčenie klasických liberálov, vychádzajúce od Adama Smitha, že sebeckosť jednotlivcov môže priniesť prospech všetkým. Naopak, jeho známu „neviditeľnú ruku trhu“ interpretuje ako metaforu pre tvrdenie, že „v moderní ekonomické společnosti se za tržních podmínek individuální motivy jednajících a sociálni důsledky jejich jednání rozcházejí“ (s. 61). „Skutečně neznám jediný příklad z historie, že by se svobodné tržní hospodářstvá bez jisté míry státních zásahů a regulace někde ve světě osvědčilo jako blahodárné pro chudé“ (s. 65). Aby bolo trhové hospodárstvo v súlade s dôstojnosťou človeka, je teda nevyhnutné, aby štát korigoval nespravodlivosť, ktorá trh sprevádza.

Podľa kardinála je v súčasnosti kapitalizmus v hlbokej defenzíve, pretože ignoruje otázky spravodlivosti. Kapitál totiž iba v obmedzenej miere prejavuje spoločenskú zodpovednosť a neváha sa kvôli efektívnejšej akumulácii zisku presúvať za priaznivejšími podmienkami bez ohľadu na dôstojnú mzdu a sociálne zabezpečenie zamestnancov. Kapitálu, samozrejme, nevyhovuje platenie daní a presúva sa do krajín, kde je daňové zaťaženie menšie. Kým výnos priamych daní sa v rozvinutých krajinách znižuje, spotrebné dane, na ktoré sa zbierajú všetci, sa zvyšujú. Sociálne nožnice sa roztvárajú: chudobných aj super bohatých pribúda. Dva a pol miliardy ľudí živorí pod dva doláre na deň a na druhej strane jedno percento najbohatších ľudí vlastní štyridsať percent svetového bohatstva. Stredná trieda sa stenčuje a naopak v USA vzrastá fenomén tzv. „working poor“. Rovnako aj malé či stredné firmy ťahajú za kratší koniec s veľkými nadnárodnými hráčmi. Manažéri týchto podnikov si nemajú problém dať vysoké mzdy či zlaté padáky, a to aj vtedy, keď svojej firme ordinujú úsporné opatrenia vrátane krátenia miezd zamestnancov. Záujmy kapitálu sú skrátka až príliš často nadradené záujmom zamestnancov či spoločnosti. Banky sú viac ako v minulosti ochotné riskovať na finančných trhoch, ale ich straty sú nútení znášať všetci. Zisky veľkých hráčov „se privatizují“, ale ich „stráty socializují“(s. 32). Aj veľké medzinárodné organizácie sú čiastočne zdiskreditované. Úvery chudobným krajinám podmieňujú liberalizáciou trhu, pričom bohaté krajiny svoje kľúčové trhy ponechávajú uzatvorené. Takto sa chudobné krajiny stávajú útočiskom najmä sociálne nezodpovedného kapitálu, ktorý sa vyhýba reguláciám pracovného trhu za účelom ochrany práv zamestnancov (s. 24 - 34). Navyše chudobné krajiny občas musia čeliť hedgeovým fondom, tzv. supím fondom (vulture funds), ktoré sa špecializujú na vymáhanie dlhov z tých krajín, ktoré ich sami nedokážu splatiť, s cieľom vytrieskať z pohľadávok čo najväčší zisk bez ohľadu na spravodlivosť (s. 101 - 103).

Ako chce kardinál Marx čeliť negatívnym dôsledkom kapitalizmu? Akú alternatívu klasickému ekonomickému liberalizmu ponúka? Keďže je presvedčený, že čistý kapitalizmus rozbíja spoločenský zmier, keď pred človeka stavia kapitál, považuje za potrebné nájsť ochrancu práv človeka pred kapitálom. Inak človek stratí nielen ekonomickú slobodu, ale aj slobodu sociálnu a politickú (Amartya Sen, s. 56). Ochrancu práv človeka vidí kardinál Marx v štáte, v Cirkvi ako aj v medzinárodných inštitúciách.

Na štát sa, v zhode tzv. neoliberálnou školou, pozerá predovšetkým ako na nástroj pre vyrovnávanie nespravodlivostí trhového systému. Hlási sa k ekonómom, ako sú Ludwig Erhard, Walter Eucken, Franz Böhm, Alesander Rüstow, Wilhelm Röpke a Afred Müller -Armack (s. 33 - 34). Ďalej vyzdvihuje nemeckú skúsenosť s tzv. tarifnou autonómiou, bez nej by vraj skutočná sloboda pri dohadovaní pracovných zmlúv nenastala (s. 63 - 64). Veľkú výzvu v súčasnosti vidí v rodinnej politike, pretože rodina je zdaňovaná dvakrát, keďže výchova budúcich platcov sociálnych systémov sa neberie dostatočne do úvahy. Uvádza myšlienku prof. Althammera, podľa ktorého by mal „každý porod – nezávisle na jeho době, na výši příjmu rodičů a výdělku toho, kdo vychovává – podnítit jednotný a bezpodmínečný nárok na důchod“ (s. 151 - 152). Tieto návrhy chápe kardinál Marx ako pokusy aplikovať v politike sociálne učenie Cirkvi, podľa ktorého má každý človek rovnakú ľudskú dôstojnosť a plná ľudská sloboda zahŕňa tak ekonomickú, ako aj morálnu a politickú slobodu.

Ale nielen štát, ale aj Cirkev má podľa kardinála Marxa nezastupiteľnú úlohu pri ochrane slobody a ľudských práv. Aj keď modernú dobu považuje kardinál za pokrok v dejinách, zároveň tvrdí, že osvietenstvo síce začalo proces garantovania práv a slobôd jednotlivcom, ale nedokázalo dať slobode obsah. Osvietenstvo teda „potřebuje samo nějaké osvícenství“ (s. 52), inak sloboda bude iba „prázdnou frází“, „oteveřenou libovolností, hrou zájmů a moci“ (s. 52). Ako môže Cirkev dať slobode obsah? Nie tak, že sa stane len akýmsi „morálnym producentom“, hoci sa to od nej očakáva, ale cez sprostredkovanie prístupu k Bohu. „Nedovedu v evangeliu najít, že by tohle byla jeho hlavní starost. Jeho stěžejní starostí i motivem bylo něco jiného: otevřít lidem přístup k Bohu, aby zažili osvobodujíci zkušenost skutečnosti, která je větší než člověk, a přesto se ho ujímá. Přesně to je výchozí bod, z nějž vyplývá nový způsob života, nová morálka. Ale nemohu uvádět druhé před prvním, protože náboženství není totožné s morálkou. Jednou z příčin krize křesťanství u nás je, že leckdo pod tím pojmem rozumí pouze morálku. Což je strašlivé nedorozumění, protože ta není jádrem náboženství. Je výsledkom křesťanství, ale ne jeho podstatou“ (s. 53). Hoci „stát samozřejmě nemá co vládnout s Biblí v ruce,“ kardinál odmieta privatizáciu náboženstva. „Samozřejmě je rozhodnutí k víře soukromou věcí, ale je zároveň předmětem svrchovaně veřejného záumu stejně jako rozhodnutí mít rodinu a vést mravný život... Není bez významu pro stát a společnost, když je o Bohu na veřejnosti neustále slyšet, když se věří, že člověk má svou důstojnost, kterou si sám nevytvořil, že existuje budoucnost, která není jen v lidských rukou“ (s. 53). Preto je dôležité, aby Cirkev a štát spolupracovali.

A nakoniec, kardinál volá aj po väčšej zodpovednosti medzinárodných inštitúcií, pretože globalizácia vyžaduje celosvetového garanta spravodlivosti. „Možná je zvláštním úkolem nás Evropanů ukázat světu, že takový řád není pouhou utopií, nýbrž reálnou možností“ (s. 201).

Kardinál Marx je predsedom Komisie biskupských konferencií krajín EÚ a je tiež v skupine kardinálov, ktorých si pápež František vybral, aby mu pomohli zreformovať Rímsku kúriu. Jeho stanoviská teda v mnohom odrážajú pohľad predstaviteľov Katolíckej cirkvi na sociálne otázky. Pre mnohých súčasných katolíckych ekonómov to môže byť tak trochu aj šok – nakoľko mnohí z nich nechcú či nedokážu vidieť otázky spravodlivosti v kontexte ekonomického myslenia a na rozdiel od kardinála si nevedia predstaviť štát ako garanta morálky v ekonomickej sfére. Naopak, štát je v ich očiach až príliš často usvedčovaný z toho, že ekonomický život skôr hatí, korumpuje a deštruuje. Čo je lepšie: oddeliť štát od biznisu s tým, že biznis sa vyčistí sám, alebo sa snažiť zreformovať štát tak, aby dokázal plniť úlohu garanta a zástancu spravodlivosti? Odpoveďou Cirkvi je jednoznačne druhá možnosť. Bez vonkajšieho garanta má ekonomický život tendenciu zvrhnúť sa na hru silných proti slabým. Ak to pripustíme, doplatíme na to všetci. Zreformovať štát, aby nebol iba lúpežníckou bandou, však stále ostáva neukončenou výzvou.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.