Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ceasarov palec

Číslo 4/2013 · Lord Nicholas Windsor · Čítanosť článku: 1177
 

Keď sme v Európe na konci dvadsiateho storočia skladali účty za činy tohto storočia i reakcie na ne, dospeli sme po tom všetkom k presvedčeniu, že sme sa svojej úlohy zhostili celkom dobre. Mohlo by sa nám toto presvedčenie odpustiť? Či sa nemôžeme pochváliť dlhým zoznamom úspechov, ktoré sme dosiahli po roku 1945? Nevyčísliteľnými ľudskými obeťami sme vymazali fašizmus a za jeho odčinenie sme zaplatili nesmierne reparácie. Zbavili sme sa kolonializmu a veľmi sme zlepšili hmotný údel chudobných ľudí v našich krajinách. Vybudovali sme silné demokracie a štáty so sociálnym zabezpečením občanov a zaviedli sme v Európe nové pravidlá, oslabujúce nacionalizmus a garantujúce mier medzi bývalými nepriateľmi. Pokročili sme v právach žien – skutočne je tu celá škála práv. Vyhrali sme studenú vojnu.

Myslím si, že by sa dalo pridať aj mnoho iného. Pred vstupom do ďalšieho milénia, keď pozorujeme aká obrovská práca sa v našich spoločnostiach urobila, mohlo by sa zdať celkom reálne, že najväčšie morálne zlá našej civilizácie sme aspoň ovládli a možno i vyhubili? Neboli dejiny – aspoň v tomto ich morálnom cykle – skutočne ukončené ?

V prvom desaťročí po prelome tisícročia sa však kultúrne rozpoloženie stalo menej optimistické, a to z rôznych dôvodov. Dokonca i Západ vo svojej sebaistote uznal, že ešte zostala práca, ktorú je potrebné vykonať. Tak napríklad postavenie najchudobnejších ľudí vo svete sa bude postupne a trvalo zlepšovať, ale len vtedy ak bude, hlavne rozvinutou časťou sveta, vynaložené dostatočné úsilie, na zmiernenie globálneho otepľovania a klimatických zmien postačia politické rozhodnutia, ktoré zmenia súčasný životný štýl hladu po uhlíku, spôsobujúci tento problém.

Má sa za to, že rozumná politická aktivita je to, čo je potrebné keď sa máme venovať týmto problémom, a je tu primeraná miera optimizmu, že takáto politická aktivita prinesie výsledok a nebude potrebné uchyľovať sa k silovým riešeniam.

Zostávajúca skupina problémov, s ktorou sa ešte bude potrebné vyrovnať, sa dá zahrnúť do jednej skupiny ako darebácke režimy, Taliban a Al-Káida. Táto skupina právom spôsobuje znepokojenie verejnosti a volanie po mohutnej, a kde je to potrebné, aj zničujúcej reakcii. Avšak tieto hrozby sa neukazujú ako existenčné a doteraz nevyvolali u verejnosti skutočný pocit krízovej situácie. Nevyvolali ani masové politické akcie na Západe. Domnievam sa, že sa na ne ešte vždy pozerá ako na problémy, ktoré budú nakoniec vyriešené, alebo aspoň udržané na uzde, a to bez veľkých spoločenských prevratov v našich krajinách a určite bez niečoho takého ako boli vojny, ku ktorým siahali predchádzajúce generácie.

Je ešte možné poukázať na niečo skutočne významné, čo sme prehliadli, na niečo nebezpečné, čo sa vpašovalo do tejto novej fázy dejín a zaskočilo nás? Povedal by som, že skutočne niečo také existuje, a chcel by som na to zvlášť zamerať pozornosť ako na záležitosť, ktorá je jedným z najbolestnejších morálnych deficitov súčasnosti: sú to potraty našich nenarodených detí.

Toto je historicky bezprecedentná lavína skazy spôsobená na ľuďoch: na synoch, dcérach, sestrách, bratoch, budúcich manželských partneroch a priateľoch, matkách a otcoch – zničených bytostiach, ktorým sme, jednoducho a iste, dlžní najväčšiu solidaritu a starostlivosť, lebo oni sú najslabší a najzávislejší z našich blížnych. Všetko, čo sa týka nášho záujmu o životy ľudských bytostí, vychádza z nevyvrátiteľnej skutočnosti, že tie životy, o ktoré sa zaujímame, najprv musia byť. Zanedbaním tohto samozrejmého faktu – bezprostredného dlhu voči nenarodeným – dovoliť im narodiť sa (a nezabúdajme, že všetkých nás mohol pred naším narodením stihnúť rovnaký osud), sú pošliapané a porušené najhlbšie inštinkty ľudstva.

Pred storočím to bola len nepredstaviteľná túžba najradikálnejších mysliteľov a aktivistov. Dnes je legálny a povolený potrat v našej kultúre skutočnosťou hlboko zakorenenou a dôsledne normalizovanou – a tým najzákernejším faktorom tejto normalizácie je –, že je v európskej politike neviditeľný. Dokonca i len zmienka o ňom sa stala najzákladnejším tabu našej kultúry.

Treba zdôrazniť, že v Európe ešte sú svedomité osobnosti, ktoré sú zapálené za spravodlivosť a ustavične sa usilujú túto najčernejšiu skutočnosť nášho verejného života dostať do verejných diskusií tak dôrazne, ako sa to deje za Atlantikom v Spojených štátoch. Nuž ale pre väčšinu našich súčasníkov je to málo podstatná vec. Účinnosť cielených kampaní propagandy – najprv otupiť svedomie a postupne vynútiť konformizmus, obávajúci sa spochybniť to, čo je už považované za vyriešený problém – funguje obdivuhodne.

A toto vynucovanie nového statu quo je také úspešné, nepochybne vďaka získaným výhodám systému, ktorý akceptuje dokonca zabíjanie nevinných ich ochrancami v takej miere, že tu končí každá predstavivosť. Ako veľa musí potom záležať na udržovaní tohto statu quo, udržovaní bez pochybností? V tom je podstata toho ideologického slova „choice“. Veď tak veľa iného by sme si mohli vybrať, ak by už bola spoľahlivo a beztrestne naporúdzi možnosť voľby zbaviť sa nechcených detí. Veď by sa dalo vytvoriť toľko nových opojných slobôd, ak by len ženám i mužom nebol potrat už nikdy zakázaný.

Ale za akú cenu? Tak, ako to bolo s cenou predošlých veľkých úmyselných likvidácií ľudského života – celých skupín ľudských životov, je isté, že ju bude treba znášať, nech už je jej povaha a rozsah akýkoľvek. Samozrejme, v prvom rade cena, zaplatená obeťami, nie je neznáma: nesmieme nikdy zabudnúť, že najvyššiu cenu zaplatia tí, ktorých životy nebudú žité.

A v druhom rade sa musíme bližšie pozrieť na skryté bremeno, ktorému sa vystavujú tí – obzvlášť matky –, ktorí sa podieľajú na týchto aktoch a na stratách, ktoré ovplyvňujú súčasnú i budúcu spoločnosť. Ako sa bude táto spoločnosť sama na seba pozerať či ceniť si svoju vlastnú pre ňu typickú kultúru, ak si dala priamo do svojho stredu takýto desivý akt, čím vedome schvaľuje, ba dokonca oslavuje svoje vlastné, do neba volajúce, morálne zlyhanie? Bude mať jednoducho odvahu obrodiť sa? Pretrvať splodením budúcej generácie detí v dostatočnom počte?

Rád by som zdôraznil, že nesmieme ani omylom pliesť druhotné dôsledky tejto morálnej ohavnosti s prvotnými, lebo to by bolo určite inštrumentalizáciou, istým variantom pragmatizmu k obetiam, a opäť by zlyhávala naša povinnosť k zodpovednosti voči týmto obetiam. Bola by to absurdnosť, ako keby skutočná tragédia holokaustu bola pociťovaná predovšetkým v jej spoločenských dôsledkoch. Vôbec nie! Čo musíme ľutovať ako prvé, je masové ničenie ľudských bytostí, ktoré boli považované za bezcenné. Tento samotný fakt je to, čo musíme mať predovšetkým na zreteli, a to bez ohľadu na to, čo sa z neho vyvinulo.

Žijeme skutočne v morálnom svete obrátenom naruby a najväčšou iróniou môže byť, že v politickom prostredí s vysokým právnym povedomím existuje široký konsenzus v prospech do neba volajúceho zneužívania jedného z najvážnejších ľudských práv, aké kedy spoločnosť tolerovala. Myslia vôbec Európania na to, že by už nikdy nemali, ani nesmeli, znova zabíjať na priemyselnej úrovni? Aký je to krutý podvod, klam či zavádzanie, ktorý nás vedie k tomuto masovému zabíjaniu detí kvôli – teoreticky – vyššiemu dobru a ktorý je v tomto prípade iba, jednoducho, želaním nebyť viazaný tehotenstvom, ak toto nie je plne a slobodne zvolené a ktoré, ak to tak nie je, má byť úradne vyhlásené za neplatné.

Klamlivosť takejto sofistiky je ohromujúca: Ak si vyberiem život a želám si dieťa, potom ipso facto mu poskytujem právo žiť a ono bude žiť. Ale aj v opačnom prípade je to to isté; nie je to nič viac ani menej než môj výber (choice): Caesarov palec smeruje buď hore alebo dolu. A keď príde na šírenie tejto myšlienky, robíme to s nadšením a odhodlaním cez také inštitúcie ako Spojené národy a Európska únia.

Uzurpovanie si práva každoročne svojvoľne zabiť milióny našich potomkov hneď na počiatku ich života – toto je otázka otázok pre Európu. Prax potratu je smrteľnou ranou do srdca Európy, do centra helénskej a židovsko-kresťanskej kultúry.

Po takomto ľahkomyseľnom a nezodpovednom prenesení tohto jedu z dvadsiateho storočia – najohavnejšieho zo všetkých storočí – ujasnime si, kvôli všetkému čo je dobré, krásne a pravdivé v kultúre Západu, že tu je pred nami naliehavá morálna priorita. Nazvime ju „Nový abolicionizmus1 pre Európu“. Výraz abolicionizmus dáva dôraz na kontinuitu medzi výzvou, ktorej čelíme teraz, a kampaňami jasnozrivo vedenými v Amerike koncom 19. storočia predchádzajúcimi generáciami, ktoré ju zbavovali nespravodlivosti otroctva. Som presvedčený, že bojovníci za zrušenie otroctva nám dali dostatočný príklad odvahy a imaginácie i keď neponúkajú presné návody pre to, čomu teraz čelíme.

Toto je úloha, ktorá volá po širšom prístupe k ochrane života, ako sme sa poučili z predchádzajúcich zápasov o stanovenie hodnoty, o ktorej sa predtým ani nesúdilo, že existuje. Musíme znova oživiť hodnotenie života, a toto nie je možné obmedziť len na otázku abortu, napriek tomu, že je z morálneho hľadiska ústrednou. Musí sa týkať každého ohrozenia integrity ľudských bytostí na všetkých úrovniach ich existencie a za každých okolností.

Našou úlohou nie je len púhe odstránenie. Musíme tiež tvorivo predvídať nové a závažné odpovede na problémy, ktoré sú príčinou tejto praxe, keď najľahšie riešenia môžu byť deštruktívne či deformujúce. A cieľom je, že ľudský život – bez akejkoľvek výnimky – má byť cenený a rešpektovaný tak, ako požaduje najvyššia morálna idea a ako ozvena určite znie v našom svedomí.

Lord Nicholas Windsor študoval teológiu na Oxfordskej univerzite a je patrónom a mecenášom charitatívnej nadácie Právo na život a Katolíckej národnej knižnice. Je pravnukom Juraja V. kráľa Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a severného Írska a prvým pokrvným členom britskej kráľovskej rodiny, ktorý bol prijatý do Katolíckej cirkvi od čias kráľa Karola II., ktorý sa stal katolíkom na smrteľnej posteli v roku 1685.


1 - Abolicionizmus je politické hnutie, ktoré sa snažilo dosiahnuť zrušenie (odstránenie) otroctva a obchodu s otrokmi. Jeho počiatky siahajú do obdobia osvietenstva, najväčší rozmach zaznamenalo v 18. a 19. storočí v USA a Európe.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.