Pokora

Číslo 4/2013 · Dino Buzatti · Čítanosť článku: 2023
 

Natrafil som pred rokmi medzi poviedkami talianskeho autora Dina Buzzattiho na hotový briliantový náhrdelník. Alebo skôr venček sviežich, naozaj milých lúčnych kvietkov – každý to môže vnímať inakšie. Ide, pravdaže, o sériu drobných majstrovských diel, jeho poviedok. Popravde, nájde sa v jeho tvorbe len málo dielok ne-majstrovských, no tie, čo mám na mysli, majú práve to čosi navyše, čo z drahého kameňa robí briliant a ružu akokoľvek dokonalú zmení na skromnú hlávku milšie sa prihovárajúcej fialky, konvalinky, sedmokrásky v najkrajšom lúčnom rozpuku. Tak či onak, jedným z najkrajších kvietkov (alebo briliantov) v tomto venčeku (náhrdelníku) je poviedka Pokora. Ešte dnes cítim mrazenie na chrbte pri čítaní poslednej vety, aj hrču v krku. Pomyslel som si vtedy: Bože, hádam sa to raz stane. Chcem veriť, že žijeme dobu, v ktorej sa to stalo.

Čítajte, priatelia.

Stanislav Vallo

Autor je bývalý veľvyslanec v Taliansku a prekladateľ.

Istý páter menom Celestín sa rozhodol pre pustovnícky život a usadil sa priamo v srdci veľkého mesta, kde býva osamotenosť ľudského srdca najväčšia a príťažlivosť Boha najsilnejšia. Hoci sila orientálnych púští plných kamenia, piesku a slnka, kde i ten najobmedzenejší človek pocíti vlastnú bezvýznamnosť tvárou v tvár nesmiernej rozľahlosti Stvoriteľovho diela a hĺbke večnosti, je zá¬zračná, ešte silnejšie pôsobí púšť miest, ktorú tvoria ľudské masy, ustavičný hluk, asfaltované dráhy, elektrické lampy a hodiny, čo spoločne odmeriavajú čas a v tom istom okamihu vyslovujú rovnaký rozsudok.

A práve v najonakvejšom kúte tejto jalovej pustatiny sa usadil pá¬ter Celestín, aby sa väčšiu časť svojho času oddával velebeniu Več¬ného; keďže sa však vedelo, aký je osvietený, prichádzali ho žiadať o radu a vyspovedať sa ľudia sužovaní útrapami alebo obavami aj z tých najvzdialenejších končín. Ktovie, ako sa mu to podarilo, no tesne za autoopravárenskou dielňou našiel rozpadnuté nákladné auto a tesná vodičova kabínka, žiaľ, už bez okienok, mu slúžila ako spovednica.

Raz večer, už sa zmrákalo a páter Celestín sa chystal opustiť svoju kabínku po tom, čo hodiny a hodiny počúval viac alebo menej skrú¬šené zoznamy hriechov, zrazu sa z prítmia vynorila štíhla postava a s hlavou kajúcne sklonenou sa blížila k nemu.

Až v poslednej chvíli, keď si už cudzinec kľakol na schodík, všimol si pustovník, že je to kňaz.

„Čo môžem pre teba urobiť, milý otče?" opýtal sa pustovník s ty¬pickou prívetivou trpezlivosťou.

„Prišiel som sa vyspovedať," odvetil muž a bez ďalšieho otáľania začal odriekať svoje previnenia.

Celestín bol navyknutý so svätou trpezlivosťou počúvať priznania osôb, najmä žien, ktoré sa prichádzali vyspovedať pod vplyvom akejsi zvláštnej mánie a zaťažovali ho nudnými, podrobnými výpoč¬tami celkom nevinných skutkov. No ešte nikdy nenatrafil na dobráka takého vzdialeného akémukoľvek zlu. Nedostatky, ktoré si mladý kňaz pripisoval za vinu, boli jednoducho smiešne, napospol zane¬dbateľné a bezvýznamné. Pustovník však dobre poznal ľudí a po¬chopil, že to hlavné ešte len príde, a mladý kňaz sa okolo toho krúti ako mačka okolo horúcej kaše.

„No tak, synku, už je neskoro, a ak mám byť úprimný, začína mi byť zima. Prejdi k veci!"
„Otče, neodvážim sa..." vyjachtal drobný kňaz.
„Vrav, čo také si spáchal? Mne sa vidí, že si vcelku poriadny chla¬pec. Nikoho si nezabil, aspoň predpokladám. Nepoškvrnil si sa pý¬chou."
„Presne to..." ledva počuteľné vyšepol mládenec.
„Vražda?"
„Nie. To druhé."
„Pýcha? Bolo by to možné?"
Kňaz skrúšene prikývol.
„Hovor, hovor, duša moja, všetko mi povedz. Aj keď sa dnes z mi¬losrdenstva Božieho spotrebovalo neúrekom, celkom sa iste nemi¬nulo; myslím, že to, čo tam ešte zostalo v zásobe, by malo pre tvoj prípad postačovať."
Mladý kňaz sa napokon odhodlal:
„Tak dobre, otče. Je to veľmi jednoduché, aj keď... dosť strašné. Za kňaza ma vysvätili len pred niekoľkými dňami. A hneď som na¬stúpil do farnosti, ktorú mi pridelili. A zakaždým..."
„Len hovor, môj zlatý, hovor! Prisahám, že ťa nezjem."
„A zakaždým... keď ma oslovia reverend, nuž čo... možno sa vám budem zdať smiešny, ale zakaždým pocítim akúsi radosť, akoby ma v hĺbke duše niečo rozohrialo..."
Pravdu povediac, nebol to veľký hriech; ba väčšine veriacich, kňa¬zov nevynímajúc, by ani len um nezišlo vyspovedať sa z neho. Ako¬koľvek dokonale pustovník poznal fenomén nazývaný človek, čosi také nečakal. A preto ani v prvej chvíli nevedel, čo na to povedať (a to sa mu ešte nikdy nestalo).
„Nuž... ehm... ehm... chápem... nie je to pekné... Ak to nieže sám diabol, čo ťa rozohrieva tam vo vnútri, určite od toho nemáš ďa¬leko... Ale našťastie si to všetko sám pochopil... A ak sa za to hanbíš, je tu oprávnená nádej, že sa to nezopakuje... Veď by bolo naozaj smutné, keby si sa v takom mladom veku dal pokaziť... Ego te absolvo."

Prešli tri či štyri roky a páter Celestnín už na to všetko takmer za¬budol, keď sa raz neznámy kňaz opäť prišiel k nemu vyspovedať.
„Ale ja som ťa už kdesi videl, alebo sa mýlim?"
„Nemýlite."
„Počkaj, nech sa ti lepšie prizriem... no pravdaže, áno, ty si ten... ten, čo sa mu tak páčilo, že ho nazývajú reverendom. Alebo sa mý¬lim?"
„Je to tak," povedal kňaz, ktorý azda pôsobil menej nesmelo, lebo tvár mal poznačenú akousi väčšou dôstojnosťou, no inak bol ešte vždy mladý a štíhly ako predtým, a prudko očervenel v tvári.
„Ale, ale..." v okamihu pochopil a odmerane prehodil Celestín s odovzdaným úsmevom, „to sme sa za celý ten čas nevedeli polepšiť?"
„Horšie, horšie."
„Takmer mi naháňaš strach, synku. Hovor."
„Tak dobre..." začal kňaz, nesmierne sa premáhajúc. „Je to oveľa horšie ako predtým... Ja... ja..."
„Len hovor, neboj sa," povzbudzoval ho Celestín, stískajúc mu obe ruky vo svojich dlaniach, „nenapínaj ma už toľko."
„Vec sa má tak... zakaždým, keď ma niekto osloví monsignor, ja... ja..."
„Chceš povedať... cítiš uspokojenie?"
„Áno... žiaľ."
„Hreje ťa vo vnútri pocit blaženosti?"
„Presne tak..."
No páter Celestín ho odbavil veľmi stručne. Keď mladý kňaz pri¬šiel po prvý raz, pripadalo mu to pomerne zaujímavé, bola to taká ľudská zvláštnosť. No teraz už nie. Očividne - uvažoval - očividne ide o úbohého prostáčika, možno skutočne zbožného muža, ktorého si ľudia radi doberajú. Bolo vari na mieste odopierať takému neborá¬kovi rozhrešenie? Páter Celestín ho raz-dva poslal spánombohom.

Uplynulo zo desať rokov a pustovník bol už starý, keď sa malý fa¬rár opäť ukázal. Pochopiteľne, aj on zostarol, bol vyziabnutejší, bledší a sivovlasý. Páter Celestín ho v prvej chvíli takmer nespoznal. No len čo neznámy otvoril ústa, tón jeho hlasu prebudil vyblednutú spomienku.
„Aha, veď ty si ten reverend a monsignor. Alebo sa pletiem?" opý¬tal sa Celestín s odzbrojujúcim úsmevom.
„Máš dobrú pamäť, otče."
„Koľko rokov odvtedy prešlo?"
„Takmer desať."
,A po desiatich rokoch máš... máš stále rovnaký problém?"
„Ešte horšie, ešte horšie."
„Ako tomu mám rozumieť?"
„Vieš, otče... teraz... zakaždým, keď ma niekto osloví excelen¬cia..."
„Nemusíš pokračovať, milý synku," prerušil ho Celestín a pohár jeho trpezlivosti sa len-len že neprelial. „Všetko som pochopil. Ego te absolvo."
A pritom uvažoval: žiaľ, ako plynú roky, tento úbohý farár sa stáva čoraz naivnejší a prostejší; a ľudia sa na ňom zabávajú a doberajú si ho. A on zakaždým naletí, dokonca má z toho radosť, neborák. Sta¬vím sa, že o takých päť, šesť rokov sa tu zasa zjaví, aby sa vyspove¬dal, že zakaždým, keď ho oslovia eminencia, a tak ďalej, a tak ďalej.
Presne tak sa stalo. O rok skôr, ako predpokladal.

A uplynuli, hrôzostrašne rýchlo, ďalšie roky. A páter Celestín bol taký starý a vetchý, že ráno čo ráno ho museli priniesť do spovednice a zasa ho odniesť do jeho brloha, keď sa zvečerilo.
Treba vari podrobne opisovať, ako sa malý bezmenný farárik jed¬ného dňa znovu zjavil? A ako aj on ostarol, aký bol šedivý, zhrbený a zošúverený? A ako ho ešte vždy kvárila tá istá výčitka? Nie, samo¬zrejme, to nie je potrebné.
„Och, môj úbohý malý farárik," láskavo ho privítal staručký pus¬tovník, „ty si sa ešte stále nezbavil svojho starého hriechu, ešte ťa trápi pýcha?"
„Čítaš mi v duši, otče."
„A teraz... akože ti teraz ľudia lichotia? Usudzujem, že teraz ti už hovoria vaša svätosť."
„Presne ako vravíte," povedal ticho kňaz tónom tej najpálčivejšej skľúčenosti.
„A zakaždým, keď ti tak povedia, premkne ťa pocit radosti, blaže¬nosti, ba takmer šťastia?"
„Žiaľ, žiaľ, je to tak. Bude mi môcť Pán Boh odpustiť?"
Páter Celestín sa v duchu usmial. Až natoľko zakorenená čistota ducha ho dojímala. A v okamihu si predstavil, aký ubíjajúci život musí tento úbohý, pokorný a nie práve najbystrejší farárik viesť na zapadnutej fare kdesi uprostred hôr, obklopený bezduchými, tu¬pými alebo zlomyseľnými tvárami. A predstavil si jeho jednotvárne dni, podobajúce sa ako vajce vajcu, a jednotvárne ročné obdobia a jednotvárne roky, on čoraz zatrpknutejši, jeho farníci čoraz kru¬tejší. Monsignor... excelencia, eminencia... a teraz vaša svätosť. Ne¬poznali vo svojich dedinských posmeškoch nijaké hranice. A predsa... on sa preto nehneval, naopak, tie veľké, žiarivé slová mu napĺňali srdce ozvenami detinskej radosti. Blahoslavení chudobní duchom, uzavrel v duchu pustovník. Ego te absolvo.

Až napokon jedného dňa staručký páter Celestín, cítiac už blízkosť smrti, po prvý raz v živote požiadal o niečo pre samého seba. Aby ho dajako dopravili do Ríma. Skôr ako navždy zavrie oči, rád by uvidel, čo len na okamih, Chrám svätého Petra, Vatikán a Svätého Otca. Mohli mu povedať nie? Zaobstarali nosidlá, posadili do nich pus¬tovníka a zaniesli ho až do samého srdca kresťanstva. A to ešte ne¬bolo všetko. Keďže Celestín mal už svoje hodiny zrátané, nestrácali čas, vyniesli ho hore vatikánskymi schodmi a vedno s tisíckami iných pútnikov ho voviedli do veľkej siene. Tu ho nechali v kúte, aby čakal.

Čaká páter Celestín, čaká, až nakoniec vidí, ako sa davy rozostu¬pujú a zo vzdialeného konca veľkej siene sa blíži drobná biela, mierne zohnutá postava. Pápež!

Aký asi je? Akú má tvár? Páter Celestín, odnepamäti krátkozraký ako nosorožec, si s neopísateľnou hrôzou uvedomil, že si zabudol vziať okuliare.

No biela postava sa našťastie približovala, bola čoraz väčšia a vä謚ia, až sa zastavila práve vedľa jeho nosidiel. Pustovník si spakruky pretrel oči zastreté slzami a pomaly zdvihol pohľad. Uzrel pápežovu tvár. A hneď ho spoznal.

„Ach, to si ty, môj úbohý farárik, môj úbohý malý farárik," zvolal starec v nezadržateľnom poryve ducha.

A v prastarej majestátnosti Vatikánu sa po prvý raz v dejinách odohrala nasledovná scéna: Svätý Otec a staručký neznámy páter, ktorý prišiel nevedno odkiaľ, sa držali za ruky a spoločne vzlykali.

Autor (1906-1972) bol taliansky spisovateľ, kritik a novinár. Písal pre denník Corriere della Sera, jeho najslávnejším románom je Tatarská púšť.