Slovenská legenda Milan Laluha
Číslo 4/2013 ·
·
Čítanosť článku: 2149
Posledný deň svojej výstavy, v rovnaký mesiac a skoro v rovnaký deň, ako sa narodil pred osemdesiatimi tromi rokmi, zomrel maliar Milan Laluha. Maliar s popularitou a širokou publicitou aká sa nepodarila nikomu ďalšiemu. Veľmi skoro objavil svoj výtvarný spôsob, ľahko rozpoznateľný a zapamätateľný, ktorým sa stal značkou Slovenska a slovenskosti. Bohatier generácie, ktorá odmietla socialistický realizmus, a vedome sa prihlásila k modernosti s dôrazom na kontinuálnosť. Táto spoločnosť, spočiatku konškolácka, postupne našla programové prepojenie a do dejín slovenského výtvarného umenia vstúpila ako Skupina Mikuláša Galandu. Značka sa zaužívala hlavne medzi teoretikmi, galeristami a obchodníkmi s umením, až sa napokon zlegendarizovala. Bola to posledná generácia, ktorá sa usilovala prepojiť moderné s národným. Ďalším generáciám to už veľa nehovorilo.
Z Galandovcov (ako sa im dôverne začalo hovoriť) oslovil verejnosť najpriamejšie práve Milan Laluha. Samozrejme tvorbou, ale trochu aj rustikálnou rétorikou, spojenou s okázalým pohŕdaním intelektuáskeho nazerania na umenie a život (ktoré akiste považoval za mudrovanie kaviarenských povalačov). „Viem kydať hnoj,“ vykríkne v polemike s kritikom. „Umelec nemusí vedieť kydať hnoj,“ kontruje Radislav Matuščík. Alebo inde: „Keď prídem domov (z mesta na Mičinú), prvé je, že navštívim richtára Jána Barana a spolu posedíme pri domácej pálenke, domácej klobáske a slaninke, pri domácom chlebe“ (dôraz na „domáce“ povedome vyjadruje záruku rýdzosti, nezkazenosti). Širokej verejnosti tieto vyznania museli znieť ako rajská hudba. Pripomeňme si, že aj toť nedávno, jeden z prezidentských kandidátov použil na predvolebných bilbordoch podobné rekvizity.
To sa prejavilo aj v motívoch jeho tvorby. Od oneskorených kubistických či tubistických légerovských inšpirácií sa pomerne rýchlo orientuje na vidiecky svet, ktorý je od čias Benku akýmsi archetypom Slovenska. Inšpirácia raným Malevičom je zrejmá (aj keď ju vraj maliar nepripúšťal) nielen tvaroslovím, farebnosťou, ale i motivicky: kosci, hrabačky, dedinskí chlapi... Túto realitu postupne abstrahuje, presnejšie vyštylizováva, neskôr až do čistých geometrických tvarov. Vzniká znak, emblém, ktorého dôslednosť podporuje jednoduchá farebnosť: červená, zelená, žltá, modrá, všetko základné tóny a k tomu čierna a biela. Emblém – moderné plus národné rovná sa Laluha – je prijatý v celom spoločenskom rozvrstvení (dnešným nárečím – naprieč politickým spektrom). Nezabúdajme, že v šesťdesiatych rokoch na Slovensku prebieha tichý zápas proti pražskému centralizmu reprezentovanému prezidentom Novotným, ktorý napokon vyústi jeho detronizáciou Alexandrom Dubčekom. Maliara Laluhu obklopia kunsthistorici, básnici, hudobníci, spisovatelia, herci, všetci v elitnom vydaní. Samozrejme aj ľudia nehodní, špekulanti, ktorí si chcú ukradnúť trocha lesku z jeho slávy. A tá čoskoro prichádza. Výstavy, nielen domáce, ale i zahraničné, mnohé skutočne špičkové. K tomu katalógy, štúdie, články a ocenenia. Najatraktívnejšia je Cena Osvalda Liciniho na XXXIII. bienále v Benátkach. Šesťdesiate roky sú roky odmäku a svet nám fandí. Kvalita Laluhovej tvorby je potvrdená.
Štylizácia reality, tak typická pre maliara, sa prenáša i do jeho života. Vidiecky svet, súčasť Laluhovej tvorby, postojov a rétoriky je štylizovaný mýtus. Skutočný vidiek, prevalcovaný násilnou kolektivizáciou, veruže baladický nebol. Maliar si vidiek uchoval nanajvýš v spomienkach z detstva (tie, ako vieme, bývajú vždy idealizované), pretože celý plodný život prežil v hlavnom meste so všetkými výhodami a nevýhodami.
Vylúčenie zo Zväzu slovenských výtvarných umelcov v rokoch normalizácie znamenalo zákaz výstav a nakupovania galériami. V prípade Laluhu to bol však zákaz mäkký, naoko, a len málokedy sa dodržiaval. Naopak, stal sa ďalším impulzom pre súkromných zberateľov. Možnože aj niektorí striktní normalizátori v súkromí dávali prednosť Laluhovi pred povedzme preferovaným Nemčíkom. Čo i len trochu vzdelaný a trochu pri peniazoch Slovák, chcel mať Laluhu. Zahraniční krajania v ňom videli symbol zakázanej domoviny. Laluhovo dielo sa stalo žiadanou značkou obrazne i formálne. Značka sa však stáva vzorcom, ktorý sa dá iba variovať. Narastá množstvo so zárukou istoty, ale i s nudnými výsledkami. Od variovania je niekedy iba vlások k opakovaniu a opakovanie nie je vždy matkou múdrosti. Zvlášť nie v umení. Ale väčšinový vkus je určujúci a strhujúci. Každý chce Laluhu typického – aj keď sa to nezdá, úspech nemusí byť tou najlepšou živinou pre tvorbu. Ďalšie generácie, ktoré prišli s inými predstavami o modernosti, Laluhove variácie považovali za vyfabrikované, za produkciu bez znateľného vývoja. Najmä kritici s orientáciou na hnutia intelektuálnej povahy mu všeličo vytýkali. Rustikálnou rétorikou, ktorá zčasti vytvárala Laluhov imidž, pohŕdali a jeho husličky im boli na smiech. Umelca neváhali vykresliť ako prostoduchého dedinčana. Kritický duch však nekriticky prehliadol maliarovu umeleckú výbavu, t.j. čo dostávame do kolísky. Inými slovami, vlastný tieň sa prekročiť nedá, najmä nie v prípade osobitého talentu, akým Laluha bezosporu bol. Dielo je uzavreté, čas oddelí zrno od pliev. Čo maliar mohol a čo mal robiť, považujme za historickú futurológiu. Prísny výber, s orientáciou na staršie veci, však nie je na škodu, ale v umelcov prospech. Talent sa ukazuje v plnej mohutnosti a v očistenej podobe potvrdzuje silu umenia Milana Laluhu. Ako hovorievali husiti: „Na množství nehleďme.“
Autor je výtvarník.