Da Vinciho kód a vydedení kresťania

Číslo 2/2006 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 4663
 

Da Vinciho kód a vydedení kresťania
Vladimír Palko

Niet dňa, že by som si po zapnutí televízora opakovane nekládol otázku, kde sú hranice slobody prejavu. Otázka je to neľahká. Neľahká je už samotná definícia pojmu slobody prejavu, a to v oboch slovách tohto pojmu. Čo sa rozumie pod slobodou a čo sa rozumie pod prejavom?

Slobodou sa rozumie prinajmenšom sloboda od trestného stíhania zo strany vlády, v širšom zmysle sloboda od iných sankcií zo strany vlády; väčší problém je s pojmom prejav. Práve v definovaní pojmu prejav nastal v praktickom verejnom živote obrovský kultúrny posun.

Pôvodne sa v kolíske slobody prejavu, v USA, myslelo pod pojmom prejav politický prejav – prednesený na politickom mítingu, uverejnený v tlači atď., teda prejav ako súhrn slovne sformulovaných tvrdení a z nich vyplývajúcich požiadaviek. Prejav ako názor, o ktorom má zmysel diskutovať, či je pravdivý, alebo nepravdivý. Sloboda takéhoto prejavu je slobodou hovoriť pravdu, a nebyť trestaný za prípadný omyl. Je to sloboda hovoriť to, čo si myslíme, že je pravda. Kvôli stručnosti jej hovorme výroková sloboda. Táto sloboda umožňuje každému občanovi povedať: „Táto vláda je dobrá (zlá). Treba ju vymeniť! Dane sú vysoké (nízke)! Treba ich znížiť (zvýšiť)! Táto vojna je nespravodlivá, zastavte ju!“ Všetky uvedené tvrdenia sú buď pravdivé (prípadne do istej miery), alebo (v istej miere) nepravdivé. Ukázať pravdivosť či nepravdivosť tvrdení je vecou diskusie.

V modernej dobe však silnejú tendencie považovať za prejav nie akési tvrdenie, ale prejavom majú byť i rôzne formy správania (ako sa človek navonok prejavuje), často správania šokujúceho, zásadne odporujúceho stáročným konvenciám, urážajúceho, neslušného. Takéto správanie nie je vyslovením názoru, ale je vykonaním činu. Činu, ktorý nie je odovzdaním informácie, ale je predvádzaním emócie. Slobodu takéhoto správania nazvime pre stručnosť slobodou neslušnosti, keďže ide o správanie skutočne neslušné, prinajmenšom z hľadiska doterajšej kultúry.

Učebnicovým príkladom takéhoto prejavu je, napríklad, protestné pálenie americkej (alebo akejkoľvek) vlajky. USA sú laboratóriom, v ktorom začínajú trendy, ktoré sa stávajú neskôr globálnymi. Dlhé roky sa v USA diskutovalo, či pálenie vlajky spadá do slobody prejavu. Rozhodnutie súdu stanovilo, že pálenie vlajky je využitím slobody prejavu; nečudo však, že väčšina Američanov s tým nesúhlasí. Američania strpia, ak ich spoluobčan kritizuje vládu, ale je naozaj otázne, prečo by mali strpieť hanobenie ich symbolu.

Do slobody neslušnosti spadá i protestné porušovanie elementárnych spoločenských konvencií, ku ktorým patrí neprípustnosť úplnej verejnej nahoty. V televíznom spravodajstve možno vidieť napríklad húf desiatok nahých cyklistov bicyklujúcich cez nejakú európsku metropolu v rámci protestu proti čomusi, čo si „samozrejme“ nikto nezapamätá.

Do slobody neslušnosti spadá i narastajúca vlna používania obscénnych vulgárnych výrazov v médiách a v mediálnej zábave. V zábavnom programe Nikto nie je dokonalý v českej televízii Prima obsahoval slovník účinkujúcich najvulgárnejšie „anatomické“ výrazy, pričom v hľadisku sedeli i deti. V relácii Tele-Tele opakovala minulý rok Veronika Žilková do omrzenia slová „k...a zasr...á“. To je iba niekoľko príkladov na ukážku. Pri tejto degradácii sa pípanie vymazávajúce vulgárne výrazy členov poroty v programe Slovensko hľadá Superstar zdá skoro nevinnou hrou. Ale nie je to nevinná hra. I malé dieťa pochopí, že pípanie znamená, že títo dospeláci hovoria neslušné slová, a napriek tomu sú v televízii.

Skutočným hitom slobody neslušnosti je však blasfémia – bohorúhačstvo. Slovensko s ním malo v slobodnej ére prvú skúsenosť začiatkom 90. rokov v prípade poviedky Martina Kasardu Azda posledná večera, v ktorej bol Ježiš Kristus vykreslený ako cudzoložník. Vo veľkom svete rovnaký motív použil už niekoľko rokov predtým režisér Scorsese v americkom filme Posledné pokušenie Krista. Knižný bestseller Da Vinciho kód, ktorý používa takisto motív cudzoložstva v súvislosti s Máriou Magdalénou, sa v tomto roku dočkal filmového spracovania.

Prechod od slobody výrokovej k slobode neslušnosti je charakterizovaný prechodom od racionálnej diskusie k iracionálnej emocionalite. Motív Krista a Márie Magdalény je toho dôkazom, pretože táto fikcia nemá žiadne opodstatnenie v evanjeliách.

Sloboda, ktorú sme nazvali výrokovou, zrejme nie je v rozpore s kresťanstvom. Kresťanstvo obsahuje mnohé výzvy na hľadanie pravdy, ktorá je koniec-koncov oslobodzujúca, a na skúmanie podstaty vecí; a je pochopiteľné, že pri hľadaní pravdy treba vzhľadom na ľudskú nedokonalosť rátať aj s omylmi.

Naproti tomu právo na slobodu, ktorú sme nazvali slobodou neslušnosti, sa mi javí byť fikciou moderného sekularizmu, ktorá je podľa všetkého v rozpore s názormi väčšiny ľudí. Právo na takúto slobodu je spochybniteľné, a síce preto, lebo zasahuje do slobody tých, ktorí nesúhlasia s neslušnosťou, a to tým, že ich odsudzuje na život na duchovnom smetisku.

Aká je prognóza vývoja týchto dvoch slobôd prejavu, medzi ktorými treba rozlišovať? Keď analyzujeme vývoj posledných desaťročí, vidíme, že vďaka modernému sekularizmu tento vývoj smeruje k absurdite. Sloboda výroková, teda sloboda vyslovovať pravdu, sa stále viac obmedzuje novelami trestných kódexov. Ide o obmedzenia, ktoré by sme si pred niekoľkými rokmi nevedeli predstaviť. V Impulze sme už uvádzali prípady ľudí odsúdených súdmi v západnej Európe za vecné výroky, ktoré kritizovali homosexuálny spôsob života, a za výroky, ktoré tvrdili, že imigrácia moslimov do Európy je pre Európu hrozbou. Naproti tomu sloboda neslušnosti sa teší stále väčšej a väčšej podpore moderného liberalizmu. Pred niekoľkými rokmi by som si nebol vedel predstaviť, že na blogu denníka SME bude niekto verejne otvorene obhajovať svoje pedofilné sklony. Dnes sa to však deje. Pripomeňme, že Ake Green bol odsúdený pred dvoma rokmi i za tvrdenie, že stále väčšia tolerancia voči homosexualite prinesie i stále väčšiu toleranciu voči pedofílii. Bol odsúdený za pravdu!

Vývoj teda smeruje k zvrátenosti. Hovoriť pravdu bude stále nebezpečnejšie, a neslušnosť sa bude podporovať.

Vývoj slobody prejavu sa popri tendencii k zvrátenosti vyznačuje i zvláštnou do očí bijúcou vnútornou nekonzistenciou, ktorá však vzhľadom na spomínanú iracionálnosť slobody neslušnosti neprekvapuje. Ako sme už uviedli, moderný sekularizmus sa vyžíva najmä v bohorúhačstve, pričom to rád skúša ako smerom ku kresťanstvu, tak smerom k islamu. Príklad Mohamedových karikatúr ukazuje, že ak narazí na silu, stiahne sa. V prípade karikatúr Mohameda na tú silu narazil. Pod vplyvom masových moslimských demonštrácií sa zrazu začali veľké médiá ospravedlňovať za zverejnenie karikatúr a vplyvní európski a svetoví politici začali hovoriť, že náboženské cítenie sa nemá urážať. Vyjadril sa tak Javier Solana a Kofi Annan.

Mimochodom, v prípade islamu sa niekedy cítenie veriacich rešpektuje i tam, kde je blasfémia len domnelá. Pred šiestimi rokmi firma Nike menila logo na istom type vyrábanej športovej obuvi, pretože pripomínalo slovo Allah v arabskom písme. Z podobného dôvodu Burger King zmenil logo na obale jedného zo svojich nanukov.

Obrovským paradoxom je, že niekoľko týždňov po skúsenosti celej Európy s karikatúrami prichádza v naprostom pokoji do európskych kín Da Vinciho kód, ktorý ponúka nepomerne horšiu blasfémiu vzhľadom na cítenie kresťanov, než boli karikatúry vzhľadom na cítenie moslimov. Nikto akosi nespomína, že ani náboženské city kresťanov sa nemajú urážať.

Ktovie, koľko lokálnych prejavov protikresťanskej blasfémie sa vyrojilo v Európe v poslednej dobe. Na Slovensku by som dal do pozornosti televíznu reklamu na istú minerálku, u ktorej sa spomína „božská chuť“ a prinajmenšom neprimeraným spôsobom sa spomína Boh Otec. V Čechách existujú horšie prípady. Keď vo februári tohto roku český minister vnútra F. Bublan spomenul, že pôsobenie jedného českého servera organizujúceho súťaž v karikovaní Mohameda môže byť protizákonné, oslovila ho listom katolícka publicistka Michaela Freiová a upozornila ho na to, že v Čechách je kresťanská viera urážaná nepomerne horšie než islam v prípade karikatúr. Ako príklad uviedla karikatúry Ježiša s kondómom na hlave v týždenníku Reflex a niektoré ešte horšie.

Uvedené skutočnosti ukazujú jasne, že kresťanská viera, na ktorej bola Európa postavená, je rešpektovaná v Európe Európanmi menej, než je rešpektovaná viera moslimov, s ktorými Európa tisíc rokov zápasila. Je to absurdné, ale v dejinách sa často presadili absurdné trendy. Je to ďalší dôkaz krízy rozumu na našom sekularizovanom kontinente.

Otázka je, kto má kresťanskú vieru brániť, keď nie sami kresťania? Ak sa nezaktivizujú, na rozdiel od čoraz sebavedomejších moslimov, budú čeliť hrozbe kultúrneho vydedenectva a bezdomovectva.