Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Úvaha nad vojnami

Číslo 1/2005 · Róbert Letz · Čítanosť článku: 12600
 

Európsky kontinent si začiatkom mája pripomína ukončenie dosiaľ najväčšej vojny v dejinách. Už 60 rokov nás delí od tejto historickej tragédie. Nešlo tu iba o vojenské stretnutie proti sebe stojacích blokov, pri ktorom trpeli a zomierali milióny ľudí, ale najmä o prejav dlhodobej choroby európskej kultúry a civilizácie. Dva krátko posebe nasledujúce vojnové šoky, a to hneď so svetovým dosahom, to je dostatočný dôvod na bilanciu.

Ako je možné, že obidve vojny vznikli v prostredí so živou kresťanskou tradíciou? Príčin je viacero. Tá základná tkvie v ľudskom egoizme, ktorý, prostredníctvom ekonomického a politického liberalizmu, dostal široké možnosti uplatniť sa. Utilitaristické rozhodovanie podľa vlastnej prospešnosti a výhod narúšalo citlivú vnútornú rovnováhu spoločnosti a rýchlo ju polarizovalo. Potlačilo tak hlavnú zásadu katolíckej sociálnej náuky – bonum comunae (dobro celku). Takéto myslenie logicky smerovalo k vonkajšej expanzii, podrobeniu a podmaneniu, ba i likvidácii slabšieho. Proces sekularizácie znamenal postupnú stratu zmyslu pre posvätno a pre základnú duchovnú autoritu. Vzniknuté vákuum mal vyplniť Človek so svojimi potrebami, Človek ako najvyššie kritérium. Vojnová expanzia a egoizmus sa vždy skrývali za tie najušľachtilejšie myšlienky – pomoc inému, jeho oslobodenie spod národnostného či ekonomického útlaku, vlastenectvo, hrdinstvo, obeta. Zatiaľ čo v prvej svetovej vojne sa ešte najvyššie štátne autority bojujúcich strán často odvolávali aj na Boha a kresťanské hodnoty, v druhej svetovej vojne tento moment ustupoval. Ľudský egoizmus zbavený „zbytočného náboženského formalizmu“ už necítil potrebu zaštiťovať sa týmto typom argumentácie. Bojujúce strany však ukazovali veľký vonkajší zmysel pre náboženské potreby bojujúcich vojakov, hlavne aby bojovali za ich ciele.

Ani jedna z oboch vojen existujúcu krízu nevyriešila, ale urýchlila a prehĺbila. Ak prvú svetovú vojnu priniesol ekonomický a politický liberalizmus, ona pomohla uchytiť sa komunizmu a fašizmu. V stave vojnového stresu a núdze sa dosiahol technický pokrok, no súčasne sa technika úplne nezakryte dávala do služieb plánovaného zabíjania. Masové zabíjanie viedlo k poklesu ceny ľudského života a všeobecnému zosuroveniu mravov. Tí, čo nechápali Božiu prítomnosť vo svete a cenu ľudskej slobody, obviňovali z vojnových hrôz Boha, ktorý to všetko dovolí. Iní práve cez prežitú hrôzu pochopili ľudskú úbohosť a Boha našli. Po každej z vojen nasledovalo uzavretie prímeria, ktoré síce znamenalo pokoj zbraní, no krízu nevyriešilo. Politické dejiny začali písať triumfujúci víťazi. Porazení museli ich víťazstvo náležite pocítiť a zaplatiť. Horkosť krivdy pôsobila mobilizujúco. Mierové podmienky diktoval víťaz. Mal to byť mier na večné časy, no pre neveriacich mohol mať iba dočasnú platnosť.

V súvislosti s oboma svetovými vojnami, ktoré poznačili 20. storočie, vystupuje zaujímavá symbolika – striedanie pápežov na prahu oboch vojen. Na začiatku prvej svetovej vojny, pod priamym dojmom vojnových hrôz, zomrel v auguste 1914 pápež Pius X. a vystriedal ho Benedikt XV. Na prahu druhej svetovej vojny vo februári 1939 zomrel Pius XI. a vystriedal ho Pius XII. Každý z týchto pápežov sa usiloval, v rámci svojich možností, zabrániť vojnovému konfliktu, alebo po jeho vypuknutí nájsť cestu k jeho rýchlemu ukončeniu. Pius X. v predtuche blížiacej sa vojny presadil, aby na eucharistickom kongrese vo francúzskych Lurdách v júli 1914 odzneli modlitby za mier medzi národmi. Krátko po vypuknutí vojny sa 2. augusta 1914 obrátil k veriacim celého sveta s posolstvom, v ktorom vyzýval na obrátenie ku Kristovi ako Kráľovi pokoja. Mocní ostali k hlasu pápeža ľahostajní. Rakúsko-uhorský vyslanec pri Svätej stolici prosil pápeža o požehnanie pre víťazstvo zbraní svojej krajiny. Bol však zaskočený pápežovou reakciou: „Povedzte cisárovi, že nežehnám ani vojne, ani tomu, kto ju chcel. Žehnám mieru!“ Keď vyslanec prosil aspoň o požehnanie pre cisára, Pius X. odpovedal: „Môžem len prosiť Boha, aby mu odpustil.“1 Pri rozlúčke s francúzskymi bohoslovcami sa pápež vyjadril k rozhárajúcej sa vojne: „Obetoval by som rád svoj život, keby som zadržal túto hroznú metlu.“2 Jeho ďalšie protivojnové angažovanie prerušilo prudké zhoršenie zdravotného stavu, ktoré viedlo k jeho smrti.

Nástupcom Pia X. sa stal pápež Benedikt XV. Prioritou jeho pontifikátu bolo rýchle skončiť vojnu a dosiahnuť spravodlivý mier medzi národmi. Vyvinul pre to maximálne diplomatické úsilie, korunou ktorého bola nóta z 1. augusta 1917, adresovaná všetkým bojujúcim stranám. Vychádzala z myšlienky nestrannosti, vzájomných ústupkov a uprednostňovania medzinárodnej spolupráce pred konfrontáciou. Táto iniciatíva sa však stretla iba s čiastočným súhlasom bojujúcich strán. Benedikt XV. sa okrem toho významne zaslúžil o zmiernenie utrpenia zajatcov, ranených a chorých v jednotlivých krajinách. Zriadil kanceláriu na pátranie po nezvestných. Dodnes je pamiatkou jeho angažovaného postoja pomník, ktorý mu postavili v Carihrade, s nápisom: „Veľkému pápežovi tragickej doby, Benediktovi XV., dobrodincovi národov bez rozdielu národnosti a viery, na znamenie vďačnosti postavil Orient.“3 Ukázalo sa, že mierové rokovania, z ktorých architekti povojnovej Európy vylúčili Svätú stolicu, nedokázali zabezpečiť trvalejší mier.

Pius XI. – pápež medzivojnového obdobia – však prebral iniciatívu svojho predchodcu a aktívne vystupoval pri riešení vojnových konfliktov v Južnej Amerike a v Afrike. Téme mieru venoval tri milostivé roky, ktoré prebiehali za jeho pontifikátu. Cítil aj hrozbu, ktorú predstavovali pre svet ideológie komunizmu a nacizmu. Preto ich demaskoval v encyklikách Divini Redemptoris a Mit brennender Sorge, vydaných v roku 1937. Spoločnou črtou oboch ideológii bol ich odklon od kresťanstva, násilie a falošná propaganda. Pius XI. hľadal východisko v katolíckom sociálnom učení, ktoré si zodpovedné vlády nemali odvahu osvojiť, a vo väčšom a všestrannejšom spoločenskom angažovaní katolíkov. Keď sa v roku 1938 schyľovalo v Európe opäť k vojne, Pius XI. 29. septembra 1938 verejne prosil národy a vlády, aby zachovali mier. Tento pápež však na prahu novej, ešte väčšej vojny zomrel. Jeho nástupca Pius XII. vo svojom prvom posolstve svetu z 3. marca 1939 vyjadril túžbu väčšiny ľudstva – mier ako plod spravodlivosti a lásky: „Stojíme síce bez zbraní proti zlu, ale sme silní v dôvere v pomoc Božiu a je našou povinnosťou varovať pred zlom.“4 Nový pápež vynaložil enormné úsilie zachovať mier. Vo svojom rozhlasovom prejave 24. augusta 1939, teda týždeň pred vypuknutím vojny, adresoval svetu toto sugestívne posolstvo: „Spravodlivosť si razí cestu silou pravdy, a nie silou zbraní. Nie sú Bohom požehnané ríše, ktoré nie sú založené na spravodlivosti. Voľnomyšlienkárska politika spravodlivosti zradí tých, čo ju vyznávajú. Nebezpečenstvo hrozí, ale ešte je čas. V mieri nič nie je stratené. Všetko možno stratiť vojnou... Nech nás silní počúvajú, aby sa nestali slabými v nespravodlivosti.“5 Pápežove slová mocní opäť nepočuli. Počas najväčšieho svetového vojnového konfliktu to bol opäť pápež, ktorý predstavoval nádej, ktorý prenášal základné hodnoty ľudskej civilizácie cez vojnové besnenie. Prakticky každé významnejšie verejné vystúpenie Pia XII., osobitne jeho veľkonočné a vianočné posolstvá, zdôrazňovali hodnotu mieru a odsudzovalo ukrutnosti, dosahujúce masové a dosiaľ nevídané rozmery. Rozhodne to nebol pápež, ktorý mlčal, ktorému by bol osud trpiacich ľahostajný. Naopak, hovoril dosť a ešte viac prakticky konal, no jeho slová nenašli dostatočnú odozvu u tých, ktorí viedli národy do vojny.

Pozícia pápežov oboch svetových vojen bola veľmi podobná a až neznesiteľne ťažká. Prakticky od začiatku svojich pontifikátov boli konfrontovaní s vojnovou realitou apokalyptických rozmerov. Katolíci, ako občania jednotlivých bojujúcich krajín, boli nútení politicky podporovať vojnové ciele svojho štátu. To narúšalo medzinárodnú katolícku solidaritu. Navyše, bojujúce strany striehli na každé ich vyhlásenie, ktoré si potom aj tak vysvetľovali podľa svojho, alebo ak sa im nehodilo, tvrdili, že je adresované protivníkovi. Tí, čo neboli nikdy ochotní uznať aspoň mravnú autoritu pápežov a Katolíckej cirkvi, a to bez ohľadu na to, na ktorej z bojujúcich strán stáli, zhodne vyčítali obom „vojnovým pápežom“ ich malú dôraznosť, mlčanie a neschopnosť aktívne prispieť k ukončeniu vojnového konfliktu. Oni však vo vojnovom hluku predstavovali nádej, nestrannosť a objektivitu. Ich výzvy na rýchle ukončenie vojny uzavretím spravodlivého mieru boli volaním všetkých trpiacich, ktoré nemohla úplne umlčať ani cenzúra, ani politická propaganda bojujúcich strán.

Naše Slovensko zasiahli obidve svetové vojny veľmi citlivo. Bojiská prvej svetovej vojny sa mu prakticky vyhli. Počty padlých vojakov zo Slovenska v tejto vojne (69 700 osôb), však boli paradoxne vyššie než počty padlých v druhej svetovej vojne (asi 20 000 osôb). Druhá svetová vojna, ktorá priamo zasiahla územie Slovenska zase priniesla väčšie straty na životoch u civilného obyvateľstva. Obe vojny predstavujú pre Slovákov politické, štátoprávne a kultúrne medzníky. Zatiaľ čo vývoj po prvej svetovej vojne u nás smeroval k parlamentnej demokracii, vývoj po Druhej svetovej vojne smeroval k totalitarizmu komunistického typu. V oboch prípadoch sa sťažili pozície Katolíckej cirkvi a v oboch prípadoch sa ako výsledok vojen konštituoval česko-slovenský štát. Ak po prvej svetovej vojne tento štátny útvar slúžil ako článok francúzskeho spojeneckého systému na kontrolu porazeného Nemecka, po druhej svetovej vojne sa jeho funkcia obrátila. Bol začlenený do sovietskeho systému satelitných štátov ako vysunutý západný spojenec.

Už v roku 1919, teda krátko po skončení prvej svetovej vojny, sa muselo Československo spolu s Poľskom, Rumunskom a Kráľovstvom Srbov, Chorvátov a Slovincov zaviazať, že zaplatia poplatok za oslobodenie vo výške 1,5 miliardy zlatých frankov. Z toho na Československo pripadlo 750 miliónov zlatých frankov (asi 5 miliárd vtedajších československých korún, t.j. vyše 50 miliárd dnešných Sk).6 Navyše muselo prevziať časť dlhov bývalého Rakúsko-Uhorska a uhradiť prevzatý štátny majetok Habsburskej monarchie. Nepomohol argument, že Československo bolo uznané za víťaznú krajinu, ktorá sa sama ešte pred koncom vojny vymanila z rámca Rakúsko-Uhorska a prostredníctvom svojich zahraničných légií prispela k porážke Nemecka a jeho spojencov. Termín „oslobodenie“ v tomto prípade nebol úplne priliehavý. Vyjadroval aj povinný tribút víťazným veľmociam, ktoré od začiatku bojovali proti Nemecku a jeho spojencom a podporili realizáciu myšlienky česko-slovenského štátu. Daň za oslobodenie v sebe skrývala aj trvalý záväzok byť vďačný. Iný význam termínu „oslobodenie“ v súvislosti s koncom prvej svetovej vojny vyjadruje dosiahnutie základných demokratických práv a slobôd občanov v relatívne demokratickom politickom systéme v porovnaní s predchádzajúcim stavom absencie týchto práv a slobôd.

Termín „oslobodenie“ sa v našom politickom a kultúrnom kontexte najhojnejšie používal a ešte stále používa v súvislosti s druhou svetovou vojnou. Stal sa neoddeliteľnou súčasťou ideologickej indoktrinácie komunistického režimu, ktorá jednostranne vyzdvihovala sovietsku armádu ako osloboditeľku. Fakt príchodu sovietskej armády do obnovujúceho sa Československa mal dostatočne zdôvodniť záväzok, vznikajúcu a prehlbujúcu sa závislosť od Sovietskeho zväzu. Sovietska armáda však nebojovala iba preto, aby naplnila spojenecký záväzok o boji proti nacistickému Nemecku až do jeho bezpodmienečnej kapitulácie. Bol tu ešte iný úplne pragmatický cieľ. S postupujúcimi vojskami sa šírili idey komunizmu do strednej Európy. Táto skutočnosť bola dostatočne známa aj anglo-americkým spojencom, no tí sa dostatočne neusilovali šíreniu sovietskeho vplyvu zabrániť, aby svojho vojnového spojenca veľmi nedráždili. Francúzsko už stratilo svoje veľmocenské postavenie, Veľká Británia sa prednostne zaoberala Balkánom a stredomorskou oblasťou a USA upriamovali svoju pozornosť na Japonsko. Priestor strednej Európy tak ostal otvorený pre vplyv novej – komunistickej totality. Tento fakt mení jednostrannú propagandistickú osloboditeľskú interpretáciu spojenú s príchodom sovietskej armády.

Boli sme síce oslobodení od nedemokratického režimu a závislosti na nacistickom Nemecku, no neexistovali žiadne záruky nášho slobodného politického, národného, kultúrneho a ani náboženského života. V tomto zmysle teda nešlo o oslobodenie, ale skôr o vystriedanie tútorov. Väčšina Slovákov na tento fakt reagovala citlivejšie ako ich susedia Česi a Poliaci. Slovensko bolo totiž v rokoch 1939–1944 ako samostatný štátny útvar ušetrené vážnejších vojnových otrasov. Nezažilo tvrdý dlhodobý nacistický okupačný režim spojený s hromadnými represáliami ako Poľsko alebo Česko. Náboženský život tradičných cirkví, najmä katolíckej, na Slovensku zaznamenal rozvoj. Svoju činnosť upevňovali existujúce katolícke inštitúcie a vznikali aj nové inštitúcie, spolky a periodiká. Bol to výsledok namáhavej práce biskupov, duchovenstva a laikov, ktorá často narážala na nepochopenie niektorých vládnych činiteľov. Preto porovnanie stavu Katolíckej cirkvi pred rokom 1944 a po ňom znamenalo na Slovensku v mnohom obrat k horšiemu. Tento stav bol skutočnosťou, a nemožno ho zjednodušene považovať iba za dôsledok vtedajšieho spojenectva Slovenska s Nemeckom.

Už povstalecká Slovenská národná rada v Banskej Bystrici nariadením č. 5/1944 zo dňa 6. 9. 1944 poštátnila celé slovenské školstvo. Išlo o nedemokratickú normu, ktorá vôbec nerešpektovala právo na existenciu súkromných a cirkevných škôl. Školstvo na Slovensku ostalo poštátnené aj po vojne, a to až do pádu komunistického režimu. Československá vláda sa už od roku 1945 pokúšala využiť politickú protikolaboračnú vlnu a pod zámienkou kolaborácie odvolať slovenských katolíckych biskupov Jána Vojtaššáka, Michala Buzalku, Andreja Škrábika a Eduarda Nécseyho. Biskupi Vojtaššák a Buzalka boli dokonca niekoľko mesiacov väznení. Pokojná petičná akcia proti poštátneniu cirkevného školstva viedla v lete 1945 k násilným prehliadkam na biskupských úradoch. Zrušené alebo obmedzené boli katolícke spolky a tlač. V roku 1944 vychádzalo na Slovensku 50 katolíckych periodík. V apríli 1945 museli všetky katolícke periodiká zastaviť svoje vydávanie. Táto situácia trvala do augusta 1945 a až po tomto medzníku postupne dostávali povolenie vychádzať niektoré periodiká.7 Trvalo takmer tri roky, kým v roku 1948 počet katolíckych periodík dosiahol číslo 41. Náklad týchto periodík však bol náročky obmedzovaný a obsah upravovala cenzúra. Spolky, pri ktorých sa vyžadovala štátna registrácia, zrušili, a vyžadovali vymeniť ich funkcionárov a upraviť stanovy. Po roku 1945 nepovolili katolícky mládežnícky spolok, ktorý by aspoň čiastočne nahradil Združenie katolíckej mládeže, pôsobiace v rokoch 1939-1945.

Vedúci činitelia vtedajšej Štátnej bezpečnosti (NB II., VI., neskôr VII. odbor Povereníctva vnútra), ktorá už v tom čase bola pod kontrolou komunistov, považovali Katolícku cirkev za nebezpečného politického protivníka a „baštu reakcie“, ktorá poskytuje útočisko nepriateľom „ľudovej demokracie“. Masové púte i kázne dedinských farárov boli pozorované miestnymi komunistickými činiteľmi a orgánmi Štátnej bezpečnosti. Obete udania končili vo väzeniach a pracovných táboroch. Slovo „katolík“ sa malo stať synonymom pohŕdania a opovrhnutia.

Výrazom všeobecnej nespokojnosti slovenských katolíkov bolo memorandum, ktoré v mene episkopátu, po sústredení podrobného dôkazového materiálu, podal Predsedníctvu Slovenskej národnej rady 8. októbra 1945 arcibiskup K. Kmeťko: „S vďakou uznávame, že môžeme vykonávať bohoslužby v kostoloch a vo verejnosti bez všetkých prekážok. Predsa badať, že sa šíri a uplatňuje protikatolícka mentalita natoľko, že ľud si povráva o „prenasledovaní katolíkov“, a preto je krajne znepokojený. Časopisy uverejňujú z pera štátnych činiteľov útočné články, založené na mýlnych informáciách. Katolíci sú odstavovaní z úradníckych miest, a to najmä z vedúcich, pre príčiny a či prečiny, ktoré sa nachádzajú aj u nekatolíkov ponechaných alebo aj povyšovaných v štátnych úradoch. Podobne je to aj so zatváraním občanov. Na stá katolíkov je zaistených pre viny, ktoré v podobnej alebo aj vo väčšej miere možno nájsť u prívržencov iných vierovyznaní, ktorí sú ponechaní predsa na slobode. Uráža najmä početné zaisťovanie katolíckych duchovných na jednoduché, často z osobnej pomsty pochádzajúce udanie nezodpovedných ľudí. Zaistených potom držia vo väzení týždne a mesiace cez vyšetrovania a vypočutia a nútia ich k tým najnižším prácam.“8 Bolo to už prvé zastavenie dlhoročnej kalvárie, ktorou musel slovenský katolicizmus prejsť.

Nenávistné postoje ku katolíkom vyznievajú absurdne vzhľadom na princíp kolektívnej viny i vzhľadom na skutočnosť, že katolíci tvoria väčšinu slovenského národa. Už v tomto neľahkom období počiatkov prenasledovania slovenských katolíkov sa Katolícka cirkev predsa dokázala skonsolidovať, vnútorne upevniť, získať morálny kredit a vytvoriť si aspoň čiastočnú rezervu pre budúce obdobie tvrdého prenasledovania. A nielen to. Práve vtedy sa kládli základy modernej kresťansko-demokratickej politiky podľa vzoru Talianska, Francúzska a demokratickej časti Nemecka. Dôkaz jej úspechu na Slovensku bol jednoznačný – triumfálne víťazstvo Demokratickej strany v parlamentných voľbách v máji 1946. Toto historické povojnové víťazstvo však súčasne znamenalo ďalšiu „dedičnú vinu“ slovenského katolicizmu, na ktorú sa nezabudlo v Prahe ani v Moskve.

Dva veľké svetové konflikty a vývoj bezprostredne po nich priniesli bolestivú, no cennú skúsenosť pre Katolícku cirkev i pre celé ľudstvo. Ukázali neschodnosť cesty „svätého egoizmu“ v akejkoľvek individuálnej či kolektívnej podobe. Odhalili mravný a hodnotový chaos a bezvýchodiskovosť modernej doby, ktorá sa navonok hlási k princípom humanity a pokroku, no súčasne odmieta záväznosť mravnej autority a tradície, z ktorej tieto princípy vychádzajú. Už na záver druhej svetovej vojny boli použité nové atómové zbrane a začali sa utvárať obrysy nového potenciálneho konfliktu medzi komunistickým Východom a demokratickým Západom. Aj pri tvorbe Organizácie spojených národov, ktorá sa mala stať zárukou povojnovej bezpečnosti, bol vplyv Svätej stolice vylúčený. Morálna autorita pápežov a ich možný konštruktívny vklad pri budovaní skutočného spravodlivého mieru sa prehliadal. Čoskoro sa však ukázalo, že toto neprirodzené vákuum sa nedá ničím iným vyplniť.

Obrovský celosvetový ohlas mali mierové prejavy pápeža Jána XXIII., ktorých jadro obsahuje encyklika Pacem in terris z roku 1963. Poukázal v nej na súčasný stav pretekov v zbrojení, ktoré vychádzali z tézy, že podmienkou ako zabezpečiť mier je rovnováha ozbrojených síl. Vyzval na ukončenie zbrojenia, jeho obojstrannú kontrolu a zákaz nukleárnych zbraní. Zároveň však Ján XXIII. zdôraznil, že to bude možné iba vtedy, ak sa dospeje k „integrálnemu odzbrojeniu myslí... t.j. ak sa všetci svorne a úprimne pričinia o to, aby sa srdcia zbavili vojnovej psychózy. Nevyhnutná je radikálna zmena základných podmienok, na ktorých je vybudovaný súčasný mier; totiž že pravý pokoj medzi národmi môže zabezpečiť jedine vzájomná dôvera, a nie rovnováha vo vyzbrojení.“9

Za pápeža Pavla VI. v roku 1964 Vatikán vyslal svojho stáleho pozorovateľa do OSN. Pavol VI. začal ako prvý z pápežov cestovať po svete, pričom jedna z jeho prvých ciest – a vôbec prvá na západnú pologuľu – smerovala do sídla OSN v New Yorku. Dňa 4. októbra 1965 tu predniesol prejav zástupcom 117 štátov. OSN označil za „veľkú školu mieru“, pričom mier „nesmie spočívať iba na hmotných a pozemských základoch, pretože by to bol dom postavený na piesku“. Pápež odsúdil preteky v zbrojení, varoval, aby sa vojna viac neopakovala a vyhlásil, že Katolícka cirkev sa zaviazala slúžiť mieru.10

Zväčšujúci sa časový odstup od konca druhej svetovej vojny znamená aj vzďaľovanie sa od priamej empirickej skúsenosti s vojnou. Táto skúsenosť je akoby vyblednutá, nejasná a akčný človek dneška už nechce počúvať frázy o poučení z dejín. Postupne pod najrôznejšími zámienkami rehabilituje vojnu a vôbec násilie ako romantické dobrodružstvo a hru. Aj tie najzodpovednejšie spomedzi veľmocí akoby vynašli v útočnej vojne a v jej exporte do rôznych končín sveta najschodnejšie a najrýchlejšie riešenie hromadiacich sa problémov súčasnosti zabúdajúc, že ani tie najušľachtilejšie ideály sa nedajú vnucovať násilím.

Vyvrcholením mierových snáh pápežov v súčasnom svete sú iniciatívy Jána Pavla II. Práve on do istej miery prispel k pádu komunistického systému, a tým aj bipolárneho sveta dvoch proti sebe stojacich politických, ideologických a hospodárskych blokov. Ján Pavol II. sa vo svojej encyklike Centesimus annus, vydanej v roku 1991, teda už po páde komunistických režimov v Európe, pokúsil nájsť príčiny tragických vojen 20. storočia. Ich základná príčina podľa neho tkvie v mylnom ponímaní ľudskej slobody, zbavenom poslušnosti voči pravde a spravodlivosti, a tým aj povinnosti rešpektovať práva iných ľudí. Obsahom slobody sa potom stáva sebaláska, ktorá ústi až do opovrhnutia Bohom a blížnym. Dve svetové vojny boli vojnami, ktoré „pochádzali z militarizmu, vybičovaného nacionalizmu a s tým spojených foriem totalitarizmu, vojny vyrastajúce z triedneho boja, občianske a ideologické vojny.“11 Ján Pavol II. vo svojej encyklike poukazuje na dôležitosť poučenia z oboch svetových vojen. V tejto súvislosti apeluje na zodpovedných štátnikov sveta a upozorňuje na nebezpečenstvo nových ideológii vedúcich k vojne: „Kiež spomienka na tie strašné udalosti zapôsobí na konanie všetkých ľudí a najmä na konanie zodpovedných štátnych činiteľov našej doby, keď nové neprávosti živia novú nenávisť a na horizonte sa vynárajú nové ideológie, ktoré velebia násilie... Skutočný pokoj nikdy nie je výsledkom vojnového víťazstva, ale zahŕňa odstránenie príčin vojny a úplné zmierenie medzi národmi.“12 Všeobecne sa očakávalo, že po páde komunizmu nastane obdobie solidarity a mierového riešenia medzinárodných sporov. Skutočnosť však podrobila mierové úsilie Svätej stolice i autoritu pápeža v tejto oblasti novým zaťažkávajúcim skúškam – a tým vlastne potvrdila jej dôležitosť.

Od prvého väčšieho vojnového konfliktu v Perzskom zálive v rokoch 1990-1991 až do dnešnej vojny v Iraku Ján Pavol II. vždy odmietal vojnové riešenie sporov a požadoval, aby „dialóg a rokovanie zvíťazili nad použitím nástrojov ničenia a smrti.“13 V čase kríz nepovažuje Ján Pavol II. za svoju úlohu legitimizovať pred verejnosťou spravodlivú vojnu. Naopak, vyzdvihuje zásadné morálne princípy, ktoré by pôsobili na medzinárodnú politiku, aby sa skutočne vyčerpali všetky prostriedky mierového urovnania sporov a zvážili dôsledky vojnového násilia. Úlohou všetkých katolíkov je vytvárať hrádze násiliu. Je to najnáročnejšia, ale súčasne najkrajšia úloha – premáhať zlo láskou.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.