Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Súčasný ekonomický systém a jeho vplyv na úpadok morálky a kultúry

Číslo 4/2013 · Daniel Tóth · Čítanosť článku: 1853
 

Ekonomický liberalizmus typu laissez-faire podporuje šetrnosť, spravodlivosť, disciplinovanosť a humánnosť a je v priamom súlade s kresťanskou či ešte prísnejšou islamskou morálkou. Súčasný ekonomický, resp. monetárny systém, podporuje presný opak, a takzvané pravicové, liberálne reformy, ktorými postkomunistické krajiny prešli v nedávnej minulosti, mali za úlohu predpripraviť živnú pôdu pre vstup ekonomického systému, ktorý je aj ťažko pomenovať, no jeho reálne dôsledky pre morálku a kultúru sú deštruktívne.

Predstavme si, zo sociologického hľadiska tradičnú a z ekonomického hľadiska mimoriadne chudobnú spoločnosť. Ľudia lopotia od svitu do mrku na svojich políčkach. Úspory sú v takejto spoločnosti logicky veľmi malé. Ľudí nezaujímajú márnosti typu: do akého piliera investujú, kde pôjdu na dovolenku o desať rokov, aké auto si kúpia o tri roky a na akú univerzitu pošlú svoje deti, pretože jednoducho jediná ich starosť je, kde a ako si zaobstarajú zajtrajší chlieb.

Zrazu príde niekto, a povie: „Ja vám postavím kozmodróm (automobilku, diaľnice alebo kompletnú jadrovú infraštruktúru), avšak nemám na to peniaze, požičajte mi, investujme.“ Ľudia ale nemajú záujem o autá, ani nevedia poriadne čo sú to diaľnice, a ani ich to nezaujíma. Chcú v prvom rade jesť a ošatiť ako tak svoje deti, preto z tých malých úspor takémuto potenciálnemu investorovi ani nepožičajú. Zrazu však príde niekto iný a povie: „Ak mi požičiate, postavím pekáreň a budem vám vedieť v dlhodobej perspektíve napiecť viac chleba, vyššej kvality a lacnejší.“ Takémuto investorovi ľudia požičajú za primerane vysoké úroky. Keď majú ľudia možnosť zakúpiť si lacnejšie potraviny, dokážu viac ušetriť svoj čas aj peniaze a už ich prestane zaujímať len zajtrajší chlieb a začnú ich zaujímať iné, vyššie duchovné hodnoty alebo také materiálne hodnoty, ktoré im opäť dokážu ušetriť čas aj peniaze. Život človeka nie je konzumný, ani keď dosiahol po stáročiach tohto kolobehu relatívne vyššiu životnú úroveň. Bohatstvo sa distribuuje v spoločnosti spravodlivo (kto pracuje a šetrí, ten sa aj má lepšie) aj pre tých chudobnejších. Keďže množstvo peňazí v obehu sa nemalo prečo zvýšiť (neexistuje nikto, kto by tlačil nekryté bankovky, nikto, kto by vedel vyrobiť zlato, striebro, soľ, meď a pod.), ale postupnou prácou, a teda zväčšovaním množstva služieb a tovarov zákonite klesá ich nominálna, a v tomto prípade aj ich reálna cena. Aj ten chudobnejší si za desať euro, dokáže tento rok kúpiť viac ako ten minulý. Je bohatší, keďže aj spoločnosť ako taká zbohatla. Ekonomika zažíva nekonečnú defláciu.

Predstavme si však, že do nášho príbehu vstúpi štát. A štát ako jediný aktér nič neprodukuje, len konzumuje. Na svoj konzum (vojny, výdavky na celkový chod štátu, ale aj šľachetné úmysly v rámci chybného ekonomického myslenia, ako je napríklad podpora hospodárskeho rastu, aktívne znižovanie nezamestnanosti) potrebuje peniaze. Najjednoduchším spôsobom je získať ich z daní a odvodov. Na väčšie investície však tieto peniaze nestačia. Druhým spôsobom je založiť si vlastnú banku a predať jej svoj vlastný dlh, a získať tak peniaze, ktoré si štátna banka vytlačila. Takto štátna banka bez akéhokoľvek vlastníctva reálnej hodnoty získala peniaze, bankovky, ktoré štát uzákoní ako jediné platné a zákonné platidlo, zruší povinné krytie úspor zlatom, striebrom, meďou, soľou (čímkoľvek čoho množstvo sa nedá meniť podľa ľubovôle), a príležitostne zakáže súkromné vlastníctvo zlata (to sa stalo v USA po veľkej hospodárskej kríze) a krytie zlatom, a prikáže krytie papierom (stav, v ktorom sú peniaze v obehu kryté papierom, ktorý je sám o sebe množiteľným podľa ľubovôle národnej banky, je de facto aj súčasný stav, a jeho kríza spočíva čiastočne aj v tom, že už nie je možné zrušiť ani ten papier ako krytie, a preto sa bude zvyšovať tlak na využívanie elektronického bankovníctva v čoraz väčšej miere).

Aby sme pochopili, prečo je toto všetko potrebné, vráťme s k našej rozprávke o chudobnej a tradičnej spoločnosti. Štát, aby znížil chudobu a znížil nezamestnanosť, potrebuje investovať do takých oblastí, ktoré na to majú silný potenciál. A teda, obíde ľudí, ktorí si krvopotne šetria na chlieb, a automobilkám nemajú záujem požičať, a ponúkne automobilkám pôžičky (prostredníctvom komerčných bánk), teda úspory, ktoré nikto nikdy nenašetril, za mimoriadne nízke úroky, indikujúce automobilkám, že spoločnosť je bohatá, má veľa úspor, a preto majú ich investície potenciál na zisk, a ľuďom v podstate rozkáže: „Vy budete mať záujem o autá!“ Tieto čerstvo vytlačené peniaze, vo forme lacných pôžičiek putujú do automobiliek a tieto chrlia jedno auto za druhým. Medzitým si aj tých zopár pekárov všimne, kde je vidina zisku, prestane piecť chlieb a začne sa orientovať na výrobu komponentov pre automobilky. A tak je chleba menej a stúpa jeho cena. Ľudia trpia, nemajú na chlieb, ale zrazu majú v ponuke mimoriadne lacné automobily, ktoré ani veľmi nepotrebujú. Samozrejme, týmto kanálom, ktorým putujú nové peniaze do ekonomiky, putujú aj do marketingu a reklamy, ktoré sa starajú o to, aby v ľuďoch podporili a zosilnili ich konzumné inštinkty. Aby radšej nejedli, ale mali jedno auto za druhým, a aby ho menili každý rok. Ekonomika však rastie, nezamestnanosť klesá, vyrába sa čoraz viac áut. Časom sa však aj tieto nové peniaze, cez výplaty zamestnancom a dodávateľom, rozlievajú po ekonomike, ceny začínajú rásť a ľudia nemajú toľko peňazí na autá, ako si investori mysleli, že majú. Autá sú na sklade, automobilky začínajú prepúšťať, krachujú. HDP klesá, nezamestnanosť stúpa, ľudia sa vracajú na svoje polia. Ceny potravín a energií začínajú klesať – a nastáva kríza. Čo teraz urobí štát, aby tomu zabránil? Znova roztočí svoj tlačiarenský stroj a znova ponúkne lacné pôžičky.

V dejinách môžeme pozorovať takýto kolobeh najvypuklejšie na ekonomických dejinách USA krátko pred, a počas prvej svetovej vojny, a po veľkej hospodárskej kríze v tridsiatych rokoch. Celé semeniská hriechov, ako napríklad Las Vegas, boli vybudované práve z lacných, vytlačených peňazí a zo zákazu zlata, ktoré umožnilo práve takéto nevídané tlačenie. Prezident Roosevelt vyhral v krízových rokoch voľby s heslom: „We need more abundant life. (Potrebujeme konzumnejší život.)“ Krízu ako takú vyvolali práve banky, ktoré mohli znižovať svoje rezervné krytie v dôsledku zníženia rezervného krytia samotnej americkej (de facto) centrálnej banky, ktorej založenie celé roky pred jej skutočným založením v roku 1913, presadzovali v súčasnosti známe americké finančnícke rodiny cez svojich blízkych v Kongrese a Senáte USA.

Samozrejme, toto je veľmi zjednodušený obraz celého vývoja. Systém, ktorý si však takto formuje spoločnosť a vytvára si také inštitúcie, ktoré ho chránia pred kolapsom, je však aj napriek všetkým snahám z dlhodobej perspektívy neudržateľný.

Nemusíme ani hovoriť, že konzum, lenivosť, primitívnosť, hedonizmus, rozmaznanosť, zbožšťovanie človeka sú hlavnými znakmi a dôsledkami systému, ktorý držia pri živote fiktívne úspory, konzum veľkej časti populácie, znižovanie nárokov na kvalitu (znižovanie životnosti výrobkov), životný štýl typu „tu a teraz“. Nemusíme ani hovoriť, že takýto systém má nutne na svedomí zväčšovanie priepasti medzi superbohatými a superchudobnými, keďže veľkí nadnárodní investori, a veľké finančné inštitúcie disponujú pri každej novej dávke vytlačených peňazí, s ich plnou kúpnou silou, no kým sa dostanú do rúk obyčajným robotníkom, cenová hladina základných tovarov a služieb (po ktorých majú práve poslední robotníci najväčší dopyt) sa medzitým už dávno zvýšila (prostredníctvom platieb investorov za materiál, energie, mzdy a pod.) – , pretože veľké investície nikdy nesmerujú do sfér, ktoré nemajú taký potenciál na dynamické znižovanie nezamestnanosti a zvyšovanie HDP.

Takisto takýto systém, aby sa ochránil pred kolapsom, vytvoril na svoju ochranu celú sieť vzdelávacích inštitúcií, ktoré modelujú absolventov presne tak, aby do systému zapadali, aby nekazili hru, aby neohrozovali tie subjekty, ktoré sedia na megamrakodrapoch fiktívnych peňazí.

Samozrejme, etické ideológie, filozofické smery, náboženské sekty, ktoré vďačia za svoj priamy vznik práve tomuto systému a ktoré sú ich slúžkou, určite nehlásajú dôstojnosť, ľudskosť, šetrnosť, skromnosť, zbožnosť, tobôž bázeň pred Bohom a spravodlivosťou. Veď čo by sa stalo s mobilnými operátormi, ktorých marketing je vrcholom hnusu, komerčnými rádiami a televíziami, ktorých produkcia je vrcholom primitivizmu, bulvárnymi denníkmi, ktorých články sú vrcholom nevkusu, automobilkami, ktorých výrobky sú vrcholom ohavnosti, ak by ľudia túžili po opaku? Preto áno, kultúrny liberalizmus a ekonomický systém, ktorý ho podporuje, vyvoláva a kontroluje, sú určite dve strany tej istej mince, avšak tým ekonomickým systémom určite nebude ekonomický liberalizmus, ktorý sa v našich končinách skončil založením prvej národnej banky.

Autor absolvoval dva ročníky University of Edinburgh. Táto esej reaguje na Sympózium o ekonomickej slobode v Impulze 3/2013.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.