Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Zážitok z domova

Číslo 4/2013 · Michal Čop · Čítanosť článku: 1249
 

Dnes je v móde čosi, čo sám pre seba nazývam zážitkové písanie. Autor počuje o istom probléme, vydá sa na miesto činu, väčšinou niekde v cudzej krajine alebo aspoň na nejakom nezvyčajnom mieste, a pútavým spôsobom opíše čo videl a čo zažil, a vlastne všetkým nejako tak zaujímavo a rôznymi okľukami vysvetlí, ako to v skutočnosti podľa neho je. Zhruba takto podľa mňa píše nám dobre známy Martin Leidenfrost, ale napríklad aj Ben Judah, autori, ktorých články si vždy veľmi rád prečítam. Paradoxne, môj život je presne opačný. Veľa som sa nenacestoval, a dokonca aj moja snúbenica sa sťažuje, že nikdy nikde nechodím. Avšak mne sa zdá, že aj takýto obyčajný svet obyčajného človeka (ba možno až podpriemerného cestovateľa) môže byť zaujímavý a podnetný, a že aj ja mám zaujímavé zážitky hodné opísania. Jeden taký sa mi napríklad stal minulý semester.

Neviem totiž veľmi dobre po anglicky. A taktiež som lenivý na to, aby som sa to konečne naučil. Avšak využil som kontrast dnešnej doby a práve preto, že neviem po anglicky, som sa prihlásil na konverzácie v anglickom jazyku. No a preto som chodil minulý semester k jednej mladej Američanke, menom Isabel, na súkromné hodiny. Väčšinou sme boli na hodine tak štyria. Občas menej, občas viac. Raz sa však stalo, že som prišiel na hodinu sám. Isabel, síce ako obvykle začala hodinu s nejakým vopred pripraveným cvičením, po chvíli však na mňa hodila zamyslený pohľad a dala mi zaujímavú ponuku: „Ak chceš, môžeme pokračovať v cvičeniach, ktoré robíme obvykle, alebo sa môžeme len tak nezáväzne baviť o nejakej zaujímavej téme.“ Samozrejme, v momente ma opantala túžba vedieť, čo behá hlavou mladej Američanke bývajúcej v Bratislave, a preto som súhlasil s druhou možnosťou a opýtal sa jej, o čom by sa chcela rozprávať. Jej odpoveď ma trochu zarazila. Chcela sa totiž baviť o nezamestnanosti na Slovensku. Musím priznať, že touto ponukou ma veľmi nenadchla, ale keďže v tomto štádiu mi už bolo trápne jej ponuku odmietnuť, a navyše som bol tak trochu aj zvedavý na to, ako sa na našu situáciu pozerá mladá, inteligentná Američanka, súhlasil som.

Isabel začala na prvý pohľad jednoduchou otázkou: „Čo je dôvodom vysokej nezamestnanosti na Slovensku?“ Pritom ju zaujímal najmä východ Slovenska. Na to ma postavila pred tabuľu, dala mi do ruky fixku, posadila sa a čakala na moju odpoveď. Nechcel som samozrejme vyzerať, že som neznalý domácich pomerov, a tak som začal zoširoka vymenovávať a zapisovať na tabuľu všetky možné faktory, ktoré som vedel mojou lámanou angličtinou preložiť a ktoré bežne uvádzajú naše denníky, týždenníky či internetové portály – chýbajúce diaľnice, slabá vymožiteľnosť práva, vysoká korupcia, klientelizmus, vysoké odvodové zaťaženie firiem, živnostníkov a malých podnikateľov, neflexibilný zákonník práce a čo ja viem, čo ešte ma v danej chvíli napadlo. Moju americkú lektorku však takýto rozsiahly zoznam nijako neohúril a pýtala sa ďalej: „Ktorý z tých dôvodov považuješ za najzávažnejší?“

Keď som pred chvíľou písal, že táto téma ma nenadchla, tak tu sa moje zlé tušenie potvrdilo, a musím priznať, že touto otázkou ma Isabel vôbec nepotešila. Chvíľu som síce premýšľal, no časom už nezaberala ani moja národná hrdosť a snaha pôsobiť dojmom, že viem odpovedať na všetky otázky týkajúce sa Slovenska, a preto som sa rozhodol z témy vycúvať. Aby som pôsobil dôveryhodným dojmom, opätovne som sa zadíval na to, čo som vykúzlil na tabuli, a začal som mojej lektorke vysvetľovať, že nie som žiaden ekonóm, len obyčajný študent politológie, a preto neviem nejako presne odpovedať na jej otázku. Táto taktika však neslávila úspech. Práve naopak, zdalo sa mi, že týmto vykrúcaním som ju skôr nahneval, lebo sa jej akosi nápadne zväčšili oči, a nie práve najvľúdnejším tónom povedala: „Ja predsa viem, že nie si ekonóm, ale snáď nemusíš byť ekonómom na to, aby si dokázal vybrať jeden z bodov, ktoré si napísal na tabuľu.“ Pochopil som, že ústup bude bolestnejší, ako som predpokladal, no svojej taktiky som sa ešte stále nemienil vzdať, a tak som opäť začal tým, že v médiách sa najviac pretriasajú diaľnice, a že mne ako východniarovi sa teda dosť krivdí, že k nám na východ (teda za Košice a Prešov) ešte žiadna nedorazila, a tajne som dúfal, že takto ju uspokojím. Isabel však na mňa poriadne začudovane pozrela a opýtala sa: „Takže chýbajúce diaľnice sú najhlavnejším dôvodom nezamestnanosti na Slovensku?“

V tej chvíli som prišiel k sebe, uvedomil som si, že som poriadny zbabelec, a pochopil som, že to, čo tu meliem, je poriadne hlúpe, a takáto odpoveď ju samozrejme vôbec nemôže uspokojiť. Priznám sa, v tej chvíli som asi očervenel. Avšak rýchlo som sa pozviechal a rozhodol sa zmobilizovať všetky sily, a postaviť sa k tomu ešte raz, avšak tentoraz ako chlap. Trochu neslušne som sa teda otočil chrbtom k dáme a čelom k tabuli, pozeral som sa na tie body, čo som tam vypísal, a premýšľal som. Po trochu dlhšej chvíli som sa otočil späť a začal som z úplne iného konca.

„Myslím si, že hlavným problémom toho, prečo je na Slovensku vysoká nezamestnanosť, je chýbajúci podnikateľský duch.“ „A čo znamená ten chýbajúci podnikateľský duch?“ spýtala sa, ešte stále nespokojná, Isabel. „No, že my Slováci akosi nepremýšľame nad tým ako začať s vlastným podnikaním, ale stále len čakáme na niekoho, kto tu vybuduje fabriky, kto nás zamestná, kto nám dá prácu. Čakáme na štát, na vládu, na Kórejcov, Nemcov, Francúzov, Američanov. Ale sami podnikáme veľmi málo a tvárime sa, akoby bol niekto iný povinný zamestnať nás. Avšak ak ten niekto neprichádza, tak my sami sa možnosti nechopíme.“ „A prečo je to tak? pokračovala. „No zdá sa, že sme nejako zabudli myslieť vlastnou hlavou. Vieš, štyridsať rokov v plánovanom hospodárstve a k tomu zákaz súkromného podnikania, robia svoje.“ Takto nejako pokračovala moja debata s Isabel ešte asi desať minút, až nakoniec priznala, že to, čo vravím, asi má niečo do seba. Kyslý výraz z jej tváre preto napokon zmizol, no nenahradil ho nejaký blažený výraz typu heuréka, skôr to bol výraz začudovania a pohľad, ktorý hovoril, že si to ešte musí sama urovnať v hlave. Ja som bol na tom pocitovo podobne, aj keď na druhej strane bol som aspoň hrdý na to, že som sa z tejto šlamastiky predsa len dostal, a nezostal som zahanbený, že neviem odpoveď na základnú otázku, týkajúcu sa mojej domoviny. Samozrejme, naša hodina s Isabel pokračovala ďalej a bavili sme sa o ďalších slovenských špecifikách, avšak o tom som tu nechcel písať, a preto zanechajme moju americkú lektorku a poďme ďalej.

O niekoľko mesiacov po tomto zážitku z angličtiny som sedel, teraz pre zmenu, s mojím českým spolužiakom na obede. Popri tom, ako sme si vychutnávali jednu zo študentských špecialít – špagety s paradajkovou omáčkou z Lidla, keďže sme piataci, bavili sme sa o tom, čo máme v pláne po škole, o tom, čo plánujú naši spolužiaci, a podobne. Keď sa už zdalo, že sme tému skoro vyčerpali, Jarek, tak sa volá ten môj spolužiak, povedal: „Vieš čo ma na vás, Slovákoch, zaráža? Zaráža ma, koľko našich spolužiakov chce zo Slovenska odísť. A vlastne celkovo, koľko mladých ľudí chce zo Slovenska odísť pracovať a žiť do zahraničia. Niežeby u nás v Česku neboli takéto prípady, ale určite to nie je v takej miere ako u vás. Veď vy tu máte priam exodus mladých ľudí.“ Týmito slovami ma Jarek trochu zaskočil, a preto som spočiatku nevedel, čo povedať, a tak som len tupo potriasol hlavou a chvíľu som mlčal. Po chvíli som však prišiel k sebe a sucho som dodal: „A to tu v Bratislave je to ešte dobré, ale keby si prišiel k nám na východ, to by si pozeral.“ Jarek sa zamračil, pokrútil hlavou a asi chcel ešte niečo povedať, no nakoniec si to rozmyslel a namiesto toho si dal ďalšie sústo. Keď ho prehltol, zdvihol hlavu, milo sa usmial a dodal: „A pritom je tu tak krásne.“ „A pritom je tu tak krásne,“ prikývol som s úsmevom aj ja.

No a ešte jedna, záverečná skúsenosť. Môj otec nedávno oslavoval päťdesiatku. Pri oslave tohto životného jubilea sa zišla celá rodina a mnohí rodinní známi. Po čase, keď už boli všetky „povinné“ časti oslavy za nami, ocitol som sa v úzkom kruhu v jednom zo salónikov reštaurácie, kde oslava prebiehala, a stal som sa tu svedkom rozhovoru istého mladíka, ktorý nechce byť menovaný, s miestnym podnikateľom. Nepamätám sa už presne, ako rozhovor začal, utkveli mi však v hlave slová podnikateľa, ktorý mladíkovi radil, aby čo najskôr odišiel do zahraničia: „Tam sú možnosti, tam je život. Tu sa neoplatí lopotiť.“ Na to sa mladík na podnikateľa usmial a hovorí mu: „Viete, ono je to asi ako v tom vtipe o obchodníkoch s obuvou v Afrike. Poznáte?“ „Nepoznám,“ odpovedal podnikateľ. „Tak teda, vybrali sa raz dvaja obchodníci s obuvou do Afriky. Po mesiaci, keď sa podrobne oboznámili so situáciou, obaja poslali domov telegram. Prvý obchodník napísal: ,Situácia je beznádejná. Stop. Oni nenosia topánky. Stop.‘ Druhý obchodník však napísal: ,Obrovská príležitosť. Stop. Oni ešte stále nenosia topánky. Stop.‘ “ Podnikateľ sa srdečne na mladíka usmial, a tým ukončil rozhovor. Nebolo treba nič viac dodať.

No a teraz, čo som tým všetkým vlastne chcel povedať. Čo majú spoločné Isabel, Jarek a nemenovaný mladík? Možno sa to na prvý pohľad nezdá, no podľa mňa všetci traja zhodne poukazujú na problém zodpovednosti za svoje okolie, za spoločnosť. Isabel ukazuje, že zodpovednosť je otázka utilistická, teda otázka úžitku. Totiž, ak sa nerozhýbeme a nezačneme sa o seba starať, nevezmeme zodpovednosť do vlastných rúk a nezačneme podnikať, pravdepodobne nám nikdy nebude ekonomicky tak dobre, ako by mohlo byť, keby sme tak urobili. Jarek posúva túto otázku ďalej a poukazuje na to, že otázka zodpovednosti nie je len o úžitku, ale je to aj otázka srdca, otázka zmyslu pre krásu. Inými slovami hovorí, že človek sa nemá snažiť len kvôli úžitku, ale aj kvôli vzťahom, ktoré z toho vyplývajú a ktoré sa pri zodpovednom prístupe zlepšujú, stávajú sa krajšími a sú omnoho vznešenejším cieľom ako hmotný úžitok. Krajšou sa tak nestane len naša zem, krajšími sa totiž stanú aj naše vzájomné vzťahy, a to je teda, milí čitatelia, príťažlivo vznešený dôvod na aktivitu. A napokon je tu neznámy mladík. Jeho slová sú pre mňa varovaním. Varovaním, že ak neotvoríme oči a šance sa nechopíme my, tak to spraví niekto iný. A my v očiach histórie navždy ostaneme v roli neschopného obchodníka, ktorý mal pred očami príležitosť svojho života, no on ju aj napriek tomu nezbadal.

Autor je absolvent Kolégia Antona Neuwirtha a člen Spoločenstva Ladislava Hanusa.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.