Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Voľby roku 1946 – víťazstvo alebo prehra

Číslo 2/2006 · Róbert Letz · Čítanosť článku: 6596
 

Voľby roku 1946 – víťazstvo alebo prehra
Róbert Letz

V dejinách hľadáme často povzbudenie a argumenty pre súčasnosť. Sú inšpiratívne a niekedy sa nám zdá, že sa až príliš často a nápadne opakujú. Tieto analógie nás vovádzajú do tajomstva dejín. Prinášajú poučenie a povzbudenie a súčasne sú odkazom, ktorý zaväzuje každého ukotveného mysliaceho človeka.
V nedeľu dňa 26. mája 1946, teda presne pred 60 rokmi, sa vo vtedajšom Česko-Slovensku konali parlamentné voľby. Boli to prvé povojnové voľby, ktoré odrážali nádeje i obavy povojnovej spoločnosti. Nie všetci občania si však želali pokojný život. Vojna svojou drsnosťou totiž sama produkuje určitý nespokojný typ ľudí, ktorí túžia po rýchlych riešeniach, cítia v sebe povolanie rozhodovať a – vládnuť. Presadzujú sa aj za cenu násilia, daný stav považujú za provizórium a pripravujú sa na ďalšie stretnutie s nepriateľom. Práve tento typ ľudí absorbovala Komunistická strana Slovenska (KSS). V danej situácii však radikáli dostali „náhubok“. V záujme úspechu cieľovej stratégie museli zmeniť taktiku. Moskva chcela totiž práve na československom príklade ukázať harmonickú spoluprácu síl spoločného národného frontu. Komunisti dokážu byť vládnou stranou, môžu byť štátotvorní. Všetky obvinenia, že by chceli niekoho prenasledovať za jeho presvedčenie alebo názory alebo všetko vyvlastniť, sú iba vymyslené bájky. Táto hra na demokraciu (alebo biblicky povedané príchod vlkov v barančom rúchu) v skutočnosti zmiatla tábor občianskych strán i veľkú časť verejnosti. Komunisti iniciovali revíziu pozemkovej reformy a rozdávali pôdu roľníkom, neboli nijako zvlášť iniciatívni pri presadzovaní „znárodnenia“ a hlásali, že chcú zachovať aspoň po určitú hranicu súkromné vlastníctvo.
Napriek komunistickej taktike uplatnenej v Československu boli sféry vplyvu medzi víťaznými veľmocami rozdelené. W. Churchill vo svojom prejave na univerzite v americkom Fultone 5. marca 1946 konštatoval už dlhšie známu skutočnosť – naprieč Európou sa spustila železná opona. Bolo len otázkou času, kedy sa táto opona nepriedyšne uzavrie. Výsledky volieb v Československu mali byť významným ukazovateľom demokracie ako reality, ktorá sa dokáže uplatniť na území predtým obsadenom Červenou armádou. Najväčšie šance zvíťaziť vo voľbách mala práve Komunistická strana. Mohla sa oprieť o autoritu osloboditeľskej sovietskej veľmoci, o svoje rozhodujúce pozície vo vláde a v bezpečnosti, ale aj o podporu významnej časti obyvateľstva. V prípade víťazstva komunistov by Sovietsky zväz mohol argumentovať pomerne slobodným rozhodnutím občanov Československa pre ideály komunizmu. Tu sa pred nami otvára otázka, či boli parlamentné voľby v roku 1946 skutočne slobodné. V obnovenej Československej republike sa od príchodu Červenej armády budoval pod názvom „ľudová demokracia“ autoritatívny režim socialistického razenia. Prezident Beneš vládol do konca októbra 1945 dekrétmi. Vďaka nim Nemci a Maďari stratili občianske práva, a teda i právo voliť a byť volení. Tisíce Slovákov a Čechov bolo obvinených z kolaborantstva s nacizmom. Pod zámerom potrestať kolaborantov s nacistami sa však skrýval aj politický zámer komunistov – vyradiť svojich politických protivníkov, ak neboli už skôr deportovaní do sovietskych gulagov. Strán mohlo byť viacero – pred voľbami ich bolo spolu osem: štyri v Česku a štyri na Slovensku, no systém Národného frontu nepripúšťal politickú opozíciu. Všetky strany museli byť súčasťou vynútenej koalície Národného frontu. Prakticky bolo celé pravicové spektrum bývalej medzivojnovej Česko-Slovenskej republiky vyradené.
Vývoj na Slovensku a v Česku sa výrazne odlišoval aj v povojnovom období. Slovenskí katolíci neboli spokojní v rámci Demokratickej strany (DS) a usilovali sa vytvoriť vlastnú politickú stranu v duchu rodiacich sa západoeurópskych kresťanských demokracií. Takéto riešenie nevyhovovalo vedeniu DS, ale v danej situácii paradoxne vyhovovalo komunistom, ktorí sa báli zjednotenia nekomunistických síl v jednej strane. Vznik strany pre katolíkov by podľa nich viedol k vytvoreniu širšieho manévrovacieho priestoru, z čoho by mohli ťažiť. Hoci prihláška novej strany do Národného frontu bola podaná, skupina katolíckych aktivistov okolo Jána Kempného a Andreja Cvinčeka sa rozhodla dohodnúť sa s vedením DS. Tak sa zrodila Aprílová dohoda, ktorá umožnila presadzovať kresťansko-demokratický program v rámci DS. Prijatie Aprílovej dohody zabránilo, aby sa z DS vyčlenila významná skupina katolíkov. Takto posilnené pozície DS viedli k tomu, že obyvateľstvo Slovenska ostalo verné pôvodnému modelu dvoch politických strán, ktorého zárodky sa vytvorili ešte na povstaleckom území v roku 1944. Vznik Strany slobody a Strany práce krátko pred voľbami na tejto skutočnosti už nemohli nič zmeniť.
Integrujúcu úlohu DS vystihol článok Jána Kempného v denníku DS Čas z 9. mája 1946: „Tu už nejde o Demokratickú stranu, tu už ide o všetkých, ktorí sa hlásia ku kresťanstvu a demokracii... tieto voľby neznačia len zmeranie síl medzi politickými stranami, ale tu ide o plebiscit, t. j. koľko Slovákov sa hlási ku kresťanskému pojatiu demokracie.“ DS teda išla do volieb ako určitá alternatíva voči Komunistickej strane, hoci reálne nemohla byť jej opozíciou. Na Slovensku sa suverénnou volebnou víťazkou stala DS. Získala až 62 % hlasov, čo bolo vôbec najvýraznejšie volebné víťazstvo v dejinách slovenskej politiky, ak neberieme do úvahy voľby, v ktorých boli postavené jednotné kandidátky. KSS dostala vo voľbách v roku 1946 celkovo 30,37 % hlasov. Zatiaľ čo v Česku získali socialistické strany (KSČ, Československá sociálnodemokratická strana, Československá strana národne socialistická) spolu 79,41 % hlasov (z toho KSČ 40,17 % hlasov), na Slovensku dostali socialistické strany (KSS a Strana práce) iba 33,48 % hlasov. Bol to výsledok tradičnej skúsenosti slovenských voličov, ktorí v parlamentných voľbách roku 1920 pod vplyvom povojnovej núdze omámení sľubmi agitátorov volili socialistické strany. Odovzdali im až 48,12 % hlasov (Československá sociálnodemokratická strana spolu s nemeckou a maďarskou sociálnodemokratickou stranou a s českými národnými socialistami), no v ďalších voľbách si už uvedomili obmedzenosť týchto strán a ich zameranie proti tradičnému náboženskému a národnému základu. Splnila sa tak vízia predsedu Slovenskej ľudovej strany Andreja Hlinku, ktorý si po voľbách v roku 1920 predsavzal: „Budem pracovať vo dne v noci do tých čias, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele, Slovensko slovenské a kresťanské.“ Z tohto hľadiska výsledky volieb v roku 1946 potvrdili, že Slovensko sa pozerá na situáciu triezvo a neverí vábivej socialistickej agitácii.
Hlavnou príčinou vysokého volebného víťazstva DS bola skutočnosť, že politici DS, a najmä jej katolíckeho krídla, si uvedomili dôležitosť spoločného integrovaného postupu proti nastupujúcemu komunizmu. V českých pomeroch zvíťazil skôr stranícky partikularizmus. Dôležitú úlohu v rozdielnych výsledkoch volieb v Česku a na Slovensku zohrala skúsenosť s vojnovým obdobím. Slovensko ako pomerne samostatný štátny útvar bolo väčšiu časť vojny ušetrené od masovej perzekúcie domáceho civilného obyvateľstva, s výnimkou Židov a Rómov. Naproti tomu v Protektoráte Čechy a Morava vládol od začiatku prísny nacistický okupačný režim, spojený s tvrdou perzekúciou širokých vrstiev civilného obyvateľstva. Rozdielna bola aj hospodárska úroveň. Na rozdiel od povojnového Slovenska sa komunistom v Česku prostredníctvom ministerstva poľnohospodárstva a pozemkovej reformy podarilo získať významnú časť stredných českých roľníkov, predtým voličov pravicovej agrárnej strany, ktorí dostali prídel pôdy v rámci pozemkovej reformy.
Komunistická strana, ktorá tvorila iba formálne dve strany – KSČ a KSS –, sa stala celoštátnou víťazkou volieb. Jej stranícke vedenie začalo ihneď po voľbách pracovať na kompromitácii DS. Na základe konštrukcií vyprodukovaných vtedajšou Štátnou bezpečnosťou sa usilovalo dokázať spojenie DS s „ľudáckym podzemím“ a so slovenskou emigráciou z roku 1945. Dosiahlo jej izoláciu a obmedzenie. Víťazstvo DS na slovenskej úrovni bolo znehodnotené odňatím kompetencií slovenským národným orgánom v prospech pražského mocenského centra. Ďalším úderom proti DS bola komunistami vyvolaná politická kríza na jeseň 1947, ktorá vlastne už znamenala generálnu skúšku na definitívne prevzatie moci v štáte komunistickou stranou.
Volebné víťazstvo DS na Slovensku bolo viac než politickou udalosťou. Nešlo tu iba o víťazstvo určitej politickej strany, ale o akt sebapotvrdenia – sebaidentifikácie Slovákov a ich hodnotového sveta. Slovenskí občania dali najavo, že sú pevne zakotvení v kresťanskej a národnej tradícii a v jej duchu sa chcú vyvíjať ďalej. Svoj konzervatívny postoj prejavili tým, že odmietli utópiu, o ktorej sa už v tom čase vedelo, že je spojená s násilím a odmietaním kresťanských hodnôt. Bol to zásadový, nie pragmatický a konjunkturálny postoj ako u veľkej časti českých voličov. Moskovskú komunistickú centrálu výsledky volieb na Slovensku znepokojili. Slovensko považovala za „slabý článok“ tvoriaceho sa sovietskeho bloku, za agrárnu krajinu so silnými pozíciami Katolíckej cirkvi. Práve preto sa výsledky volieb z roku 1946 stali dôvodom zostrenej perzekúcie tisícok statočných slovenských ľudí pred Februárom 1948 i po ňom. Slovenská pevnosť a nepoddajnosť, spojená s trvaním na svojom mravnom, kultúrnom a národnom základe, je aktuálnym posolstvom volieb z roku 1946 aj pre dnešok, keď pod silným ekonomickým a mediálnym tlakom určujúcich nadnárodných finančných skupín dochádza k deštrukcii pôvodných kultúr, k vytláčaniu kresťanstva z verejného života a k pokusom nahradiť pôvodné hodnoty rôznymi pseudokultmi.

Copyright © 2005-2018 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.