Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Tri spory Jána Čarnogurského

Číslo 4/2013 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 3389
 

Ján Čarnogurský je mimoriadnym zjavom na slovenskej politickej scéne. Svojím politickým myslením a angažovaním prekonal nielen svojich predchodcov, ale aj svojich nasledovníkov. Ako každému významnému disidentovi, ani jemu nechýba odvaha, originalita a zároveň lojalita. Bez sentimentu a presne pomenoval chyby ľudáckej generácie, osobitne prezidenta Tisa, a so zmyslom pre širšie súvislosti založil vo februári 1990 stranu, ktorá čerpala z našich najlepších tradícií a zároveň sa stala súčasťou tradícií európskych. Nič z toho by bez Čarnogurského nebolo samozrejmé. Výnimočné na jeho politickom pôsobení je aj to, že hoci zastáva často vyhranené (niekto by povedal, že aj kontroverzné), ba neraz aj avantgardné stanoviská, zároveň bol celú svoju politickú činnosť integrujúcim politikom. Dokázal ísť za svojím, ale rovnako sa dokázal svojej témy vzdať, čo napokon dokazujú jeho vlastné denníky, ktoré vydal pred rokom. Ťažko si predstaviť iného politika, ktorý by dokázal v jeho postavení to, čo on. Niektorí politici, ktorí vyrástli v jeho strane dokázali integrovať, iní dokázali vnášať a odvážne formulovať nové témy, ale nikto nedokázal to, čo Čarnogurský: spojiť jedno aj druhé. °

Nepochybujem, že náš jubilant by si podobné poklony a chvály priveľmi nevážil, keby neboli doplnené kritickým uvažovaním a hodnotením jeho verejného pôsobenia. Preto si dovolím verejné a politické angažovanie Jána Čarnogurského charakterizovať tromi spormi, v ktorých nielen odhalil svoje myslenie, hierarchiu svojich hodnôt, ale popri silných stránkach ukázal aj svoje slabosti.

Prvým sporom je napätie medzi náboženskou slobodou a občianskymi slobodami.

Pri pohľade na Čarnogurského život je to jeho najdôležitejšia téma, vďaka ktorej vstúpil do slovenských dejín. Ide samozrejme o jeho disidentskú činnosť, pretože najdôležitejšie Čarnogurského texty, podobne ako u Havla, pochádzajú spred roku 1989. Čarnogurský v nich hájil náboženskú slobodu, nárok kresťanstva na verejné angažovanie, na prítomnosť vo verejnej sfére a prednosť náboženstva pred ideológiou. Či už písal o historickom význame pútí, alebo porovnával sociálnej učenie Cirkvi s Manifestom komunistickej strany, či organizoval Sviečkovú demonštráciu, náboženstvo hralo vždy centrálnu rolu. Nebol mužom podzemnej Cirkvi. Tým bol František Mikloško. Čarnogurský bol už pred rokom 1989 politikom sui generis. Nekandidoval, nikto ho nevolil a nezastával žiaden verejný post, ale mal politickú autoritu a správal sa ako politik – zastupoval veriacich a príslušníkov podzemnej Cirkvi.

Aj neskôr, v aktívnej politike, sa náboženská téma stala pre neho jednou z určujúcich. V roku 1998 v prvej Dzurindovej vláde sa napríklad kvôli chýbajúcemu záväzku, ktorým by sa vláda zaviazala ratifikovať zmluvu so Svätou stolicou, zdržal hlasovania. Hoci ho liberálne médiá za tento postoj kritizovali a iní ho vysmievali, Čarnogurský svoj cieľ dosiahol, a Slovensko o pár rokov neskôr ratifikovalo základnú a dve špeciálne zmluvy so Svätou stolicou a obdobné zmluvy s ostatnými registrovanými cirkvami a denomináciami. Potvrdením toho, že to bol dejinný moment, bolo aj správanie sa samotného Dzurindu, ktorý bol pri hlasovaní o programovom vyhlásení vlády koncom roka 1998 v tejto otázke jeho hlavným oponentom. A napokon, široký parlamentný konsenzus, kde zmluvu so Svätou stolicou podporili aj bývalí komunisti, ukázal, že radikálny v roku 1998 nebol Čarnogurský, ktorý zmluvu žiadal, ale tí, ktorí ju do programu vlády nechceli vložiť.

Voči náboženstvu si Čarnogurský zachovával aj istý odstup, čo najlepšie vyjadruje jeho výrok, že „politika nemá byť pokračovaním náboženstva inými prostriedkami“. Tento jeho výrok však nemožno čítať ako kritiku náboženstva, ale, naopak, ako obhajobu politiky. Tá mala pre Čarnogurského vždy svoju vlastnú podstatu, svoje ciele a svoje nástroje, a všetko z toho bolo od náboženstva odlišné. Čarnogurského jednoducho nemožno obviniť z toľko predsudkami zaťaženého klerikalizmu, vedome neplietol náboženstvo s politikou, pričom súčasne zastával všetky princípy náboženskej slobody a podporoval verejné miesto náboženstva. V politike sa však nesprával ako zélota či kazateľský evanjelikál, nemiešal od nej dogmy a pristupoval k nej racionálne a často flexibilne. Príkladov je viacero, od jeho snahy presadiť v KDH zástupcu slovenských protestantov, po snahu definovať KDH ako stranu sociálnu a národnú.

Najdôležitejším programovým dedičstvom Čarnogurského politiky je étos Sviečkovej demonštrácie z marca 1988, kde sa spájala obrana náboženskej slobody a ľudských práv. Tým Čarnogurský spolu s Mikloškom prerástli hranice podzemnej Cirkvi a dovtedajšie pôsobenie Silvestra Krčméryho a Vladimíra Jukla.

V prípade Čarnogurského to znamenalo dve veci. Podporoval súlad náboženskej slobody a ľudských práv a súčasne upozorňoval, že ak exituje medzi nimi spor, môže byť len ideologicky motivovaný. Lakmusom – pred rokom 1989 aj po ňom – bolo pre Čarnogurského prirodzené právo. A keď bolo treba, tak ako v marci 1988, aj neskôr neváhal tvrdo kritizovať ideológiu, ktorá protichodnosť náboženskej slobody a ľudských práv hlásala. Po roku 1990 a najmä s blížiacim sa koncom storočia, sa touto ideológiou stal neskorý liberalizmus. Bol to liberalizmus, ktorý mal inú vnútornú povahu ako pôvodný liberalizmus. Na rozdiel od snahy o svetonázorové zmierenie (klasický liberalizmus), tento nový liberalizmus presadzoval ideologicky definované práva a nároky, ktoré boli v konflikte s náboženskou slobodou. Nehlásal viac zmierenie, ale nastoľoval svoju agendu – a často pritom útočil na identitu veriacich.

V tomto zmysle ostáva Čarnogurského dedičstvo stále aktuálne. Ak sa má kresťanská politika správať ako tretí autonómny politický prúd, znamená to, že nemôže mať stálych spojencov, iba stále záujmy. Inými slovami, prevedené do praktickej politiky, musí byť schopná a pripravená vládnuť rovnako so socialistami ako s liberálmi. Nie kvôli tomu, že by tak popierala vlastné princípy, naopak, kvôli tomu, aby ich dokázala efektívne presadzovať. Bol to Ján Čarnogurský, kto pomohol v roku 1990 vytvoriť rozdelenie spektra na koalíciu konzervatívcov a liberálov na jednej strane a postkomunisticko-nacionálny tábor na strane druhej, ten istý Čarnogurský však po roku 2000 tvrdil, že takéto rozdelenie spektra je prekonané a viac neslúži krajine, ani konzervatívcom.

Druhým sporom, ktorý charakterizuje myslenie Čarnogurského je vzťah k štátu.

Čarnogurský si ako prvý politik uvedomil, že Slovensko po roku 1990 smeruje k nezávislému štátu. Pri spätnom pohľade je zrejmé, že všetky základné podmienky boli splnené: priaznivá medzinárodná situácia, vnútorná predispozícia aj ďalšie potreby rozvíjajúceho sa národa. Československo skrátka splnilo svoju dejinnú rolu a stalo sa prekážkou ďalšieho vývoja Čechov aj Slovákov. Tak ako bol vznik Československa v roku 1918 prejavom politického realizmu, prejavom rovnakého realizmu bol po páde komunizmu vznik dvoch samostatných štátov. A bol to práve Čarnogurský, kto diskusii o štátoprávnej otázke dával historickú dimenziu, keď dlhodobo upozorňoval, že Československo nestálo v kritických rokoch ani jednému, ani druhému národu za obetu. A to by štát mal.

Navyše, tak ako Čarnogurský vo vzťahu k náboženstvu prekonal klerikalizmus slovenských ľudákov z tridsiatych a štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia bez toho, aby rezignoval na obhajobu náboženskej slobody a obhajobu verejnej roly náboženstva, tak vo vzťahu k štátu prekonal ľudácky nacionalizmus. Hoci Čarnogurský v celej svojej kariére považoval štát za hodnotu, v rozhodujúcom momente demonštroval, že režim je viac ako štát.

Tento jeho postoj sa stal nedoceneným, pretože Slovensko sa napriek počiatočným problémom vyvíjalo úspešne. Bolo to zrejme najťažšie rozhodnutie, aké musel Čarnogurský v svojej politickej kariére urobiť, a spätne zrejme aj jeho najväčšia politická chyba. Ukázalo sa totiž, že Masarykova téza o štáte, ktorý žije v zajatí idey, na ktorej vznikol, neplatí. Štát nie je mechanizmus, ale skôr organizmus, preto sa vyvíja, a ten vývoj záleží od jeho vnútorného potenciálu. Slovensko sa nestalo Mečiarovou republikou, neskončilo na Mečiarovom „rozhľade“, nedoplatilo na hriechy a zločiny zakladateľskej generácie, a najväčšiu zásluhu mal na tom práve vodca opozície proti Mečiarovi, Ján Čarnogurský. Nič to však nemení na tom, že takým istým vodcom opozície mohol byť (a bol by), aj keby vznik štátu podporil.

Zdôvodnenie tohto taktického rozhodnutia z konca roku 1992 bude s plynúcim časom čoraz ťažšie pochopiteľné. Zohralo však pri ňom rolu dedičstvo roku 1939 a obavy z príliš turbulentného a nekontrolovaného vývoja po voľbách v roku 1992. Čarnogurskému slúžia ku cti motívy, ktoré ho viedli k tomuto rozhodnutiu, ako aj opatrnosť a vedomie historickej skúsenosti. Jeho rozhodnutie sa stalo finálnym zavŕšením emancipácie kresťanskej demokracie od ľudáckej tradície, čo významne ovplyvnilo budúcnosť tejto strany. Bude však záležať od budúcich predstaviteľov KDH či sa tento kolakovičovský étos v hnutí uchová, či si zachová svoju silu a presvedčivosť, alebo ju stratí, prípadne v diskusii s budúcou možnou recidívou ľudáctva prehrá.

Tretím sporom, ktorý charakterizuje Jána Čarnogurského je jeho vzťah k Rusku a strednej Európe.

Historickým dedičstvom slovenského rusofilstva je rezignácia na domácu politiku. Štúr zašiel vo svojom vzťahu k Rusku v pamflete Slovanstvo a svet budúcnosti tak ďaleko, že absolútne poprel svoje dovtedajšie pôsobenie. Zaprel nielen vlastný liberálny politický program z roku 1848/49, ale aj nacionalizmus a dokonca aj náboženskú identitu. Rusofilstvo je tak na Slovensku nielen neliberálnou tradíciou, ale najmä tradíciou popierajúcou (či ohrozujúcou) slovenskú suverenitu a identitu. A celá táto rozporuplnosť je ešte znásobená štyridsiatimi rokmi komunizmu, ktoré vzťah k Rusku (nielen kvôli tomu, kto sa k Rusku hlási, ale aj tomu, čo Rusko reprezentuje) ešte viac komplikuje.

Pri pohľade na Štúra je však nutné povedať, že Čarnogurského rusofilstvo je inej povahy. A to napriek tomu, že Čarnogurský si občas nedáva dostatočne záležať, aby to objasnil. Ako však ukazuje aj jeho prezidentská kandidatúra, Čarnogurský nerezignoval na charakter domáceho režimu, úroveň ľudských práv a slobôd či geopolitické postavenie krajiny medzi Nemeckom a Ruskom. Čarnogurského rusofilstvo teda nemá Štúrovu či Vajanského povahu. Jednej pasci sa však Čarnogurský nevyhol. Jeho rusofilstvo občas pôsobí nesuverénne, najmä keď hodnotí Putinovu politiku a stav slobôd a práv v Rusku. V Čarnogurského ponímaní však ide o daň za vyšší princíp, a tým je snaha o európsko-ruskú alianciu, ktorá by čelila Číne a podobne. V tom duchu treba rozumieť aj forme tohto rusofilstva. Čarnogurský ho neháji akademicky alebo kultúrne, ale politicky, je teda súčasťou politickej kampane, nie duchovného presvedčenia.

Geopolitika je vôbec niečo, čo Čarnogurský v slovenskom verejnom živote nielen rehabilitoval a oživoval, ale aj pestoval. Najlepším dôkazom sú opäť jeho denníky. Osobitý paradox však predstavuje Čarnogurského geopolitické uvažovanie o strednej Európe. Po rozdelení Česko-Slovenska reprezentoval Čarnogurský oslabenie väzby na Česko a posilnenie väzieb na Poľsko. Za najdôležitejšieho suseda však systematicky označoval Maďarsko, najmä kvôli sporu o územie a južnú hranicu. Potiaľ je to v poriadku. Paradox spočíva v tom, že hoci Čarnogurský správne krotil eufóriu liberálnych elít, ktoré si so vstupom Slovenska a Maďarska do EÚ spájali aj konečné vyriešenie slovensko-maďarských sporov a napätí, nesprávny bol jeho postoj voči členstvu v NATO. Ak by totiž Slovensko na rozdiel od Maďarska a Poľska nebolo členskou krajinou NATO, nesmierne by nás to vo vzťahu voči našim susedom oslabovalo. V uvažovaní o NATO tak Čarnogurský uprednostnil niektoré širšie globálne otázky (týkajúce sa najmä Ruska a USA), a tak povediac podcenil mapu – naše miesto v strednej Európe, najmä otázku rovnováhy moci.

Dejiny však majú zmysel nielen pre veľké koncepty a veľké idey, ale aj pre trochu zjednodušenia. Čarnogurský v nich preto má zaručené miesto, pretože na rozdiel od väčšiny svojich kritikov zanechal po sebe stopu. Z konzervatívnych kresťanov druhej polovice dvadsiateho storočia a začiatku nového storočia napokon dosiahol v politike najviac. Bol vodcom politického disentu, slovenským premiérom a najvýznamnejším vodcom opozície po páde komunizmu. Jeho jedinečnosť však predsa len spočíva v niečom inom. Stopa, ktorú v slovenskom verejnom živote zanechal, nie je spojená s jeho mocenskými postami, ale s jeho myslením. Hoci ako každý správny politik má vôľu k moci, jeho silou bola vždy myšlienka.

Ján Čarnogurský nestál pri vzniku štátu, hoci si ho sám želal. Stál však pri vzniku našej modernej štátnej tradície. O štáte vždy uvažoval inak, ako jeho oponenti: nielen v hraniciach ekonomických reforiem, osobných ambícii či dosiahnutia a zachovania moci. Pre Čarnogurského bol štát vždy niečím viac. Mal cit pre hierarchiu práv a slobôd vo vnútri krajiny, aj vlastnú predstavu o geopolitike, mal vôľu k moci, ale nie pre moc samotnú, ale pre vzťah k politike, výkonu moci. Bez Čarnogurského si preto nemožno predstaviť nielen disent, ale ani politiku v slobodnej krajine.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.