Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Jubileum ako podnet pre odklad životnej bilancie

Číslo 4/2013 · Peter Zajac · Čítanosť článku: 1458
 

Sedemdesiatka zvádza k bilancii, ale na to je Ján Čarnogurský pridynamický, a preto sa mu bilancovanie tvrdošijne vyhýba. Neviem, či všetkým čím bol, bol rád, ale toho, čím bol, je veľa. Bol synom poslanca vojnového Slovenského štátu, vnútorným nepriateľom komunistického režimu, spolupodpisovateľom Prehlásenia k deportáciám Židovských občanov zo Slovenska v roku 1987, organizátorom Sviečkovej manifestácie v roku 1988 s Františkom Mikloškom, a vedno s Hanou Ponickou, Mirom Kusým, Vladimírom Maňákom a Antonom Seleckým členom Bratislavskej päťky. Málokomu sa stane v živote to, čo jemu – 25. novembra 1989 sa dostal z väzenia rovno na míting na bratislavskom Námestí SNP a odtiaľ ako nominant VPN do funkcie podpredsedu vlády a spolugaranta fungovania ministerstva vnútra prvej ponovembrovej federálnej vlády. Stal sa zakladateľom KDH, po voľbách v roku 1990 podpredsedom vlády SR a po odvolaní Vladimíra Mečiara jej predsedom, v rokoch 1998-2002 ministrom spravodlivosti SR, úspešným advokátom, spoluzakladateľom Paneurópskej vysokej školy, do januára 2013 dlhoročným predsedom Slovensko-ruskej spoločnosti a od 27. júna 2013 kandidátom na funkciu prezidenta SR.

Je toho veľa. O význame Jána Čarnogurského bude možno celkovo uvažovať až v jeho „pokojovom stave“ a k tomu má naozaj ďaleko. Preto pokladám za dôležité povedať vo chvíli, keď sa dožíva sedemdesiatky, len to najosobnejšie a najpotrebnejšie. Jano Čarnogurský patrí medzi najkorektnejších a najlojálnejších ponovembrových politikov, pričom cena jeho osobnej lojality a korektnosti radikálne vzrastá s rastúcou mierou nelojálnosti a nekorektnosti ostatných politikov. Nepamätám sa, že by porušil sľub či dané slovo. Bol konsenzuálny, niekedy som mal pocit, že v súvislosti s KDH až priveľmi, ale bolo to jeho rozhodnutie. Jediný raz v živote, po voľbách v roku 1990, som videl, že sa zasekol; asi bol výsledkom veľmi sklamaný. V zápase s Vladimírom Mečiarom preukázal neobvyklú odvahu. Bol jedným z mála politikov, ktorý sa zastal Fedora Gála, keď Mečiar vypustil z reťaze slovenský antisemitizmus. Po jeho odvolaní sa nestal predsedom vlády preto, že „moc ležala na zemi“. Neležala. KDH nominovalo vtedy do funkcie predsedu vlády Viliama Oberhausera, ale v čase verejnosti afrodiziakovanej Mečiarom, bolo treba veľa osobnej odvahy a odolnosti, preto sme trvali na Čarnogurskom a on sa zhostil svojej funkcie so cťou, rovnako ako vtedy, keď poslanci za KDH vystupovali v roku 1991 v Slovenskej národnej rade jeden po druhom so slovami: „Nebudeme hlasovať za toto znenie ústavy,“ aj keď zožali veľkú nenávisť. Ale tá ústava bola naozaj zlá.

Chcem však – lebo sa mi to zdá nezanedbateľné – v tejto chvíli pomenovať aj niečo, čo by som nazval „Čarnogurského paradoxom“. Ján Čarnogurský má kazuistický štýl myslenia. V právnej oblasti to znamená, že v niektorých kauzách nestačia na definovanie skutkového stavu právne zásady, ale je potrebné pribrať si skúsenosť z prípadov, v ktorých už bolo rozhodnuté. V medicíne ide zase pri kazuistike často o popis jednotlivých prípadov, z ktorých možno potom odvodiť všeobecné poučky, zásady či pravidlá. U Jána Čarnogurského mi však ide v jednotlivých prípadoch najmä o formy usudzovania na základe politických a geopolitických analógií.

K Čarnogurského paradoxu dochádza potom tam, kde nemožno použiť v odlišných situáciách tie isté analógie. Uvediem len jeden politický a jeden geopolitický príklad. Ján Čarnogurský stál na čele zápasu proti mečiarizmu, ktorého základnou vlastnosťou bolo porušovanie základných občianskych práv, korupcia a kriminalita, pardonovaná amnestiami. To samozrejme Ján Čarnogurský vedel. Zároveň sa však, vzhľadom na Mečiarovu rolu pri zakladaní Slovenskej republiky v roku 1992, vyslovil za jeho beztrestnosť. V tej istej veci vystupoval raz ako demokratický politik, druhý raz ako politický historik, používajúci analógie z odlišných historických kontextov. V dnešnej geopolitickej situácii to môže byť zase v prípade Ukrajiny pre Čarnogurského otázka rozhodovania medzi blízkosťou k Rusku a našou príslušnosťou k Európskej únii.

Vždy som slobodný názor Jána Čarnogurského plne rešpektoval a vážim si ho ako slobodného človeka. Myslím si však, že práve pri prezidentskej kandidatúre naráža na hranice vlastného štýlu myslenia, na rozpor medzi slobodným myslením a obmedzujúcou povahou politickej praxe. Čarnogurský potom prichádza do situácií, keď si chce udržať oboje, a dostáva sa do neriešiteľných rozporov. Som si však istý, že bez ohľadu na to, či sa stane alebo nestane prezidentom Slovenskej republiky, ostane dynamickým človekom, ktorý nebude mať ešte dlho potrebu ani dôvod na životné bilancovanie. To sa odkladá na neurčito.

Autor je politik a literárny vedec.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.