K životnému jubileu Jána Čarnogurského

Číslo 4/2013 · Ján Duda · Čítanosť článku: 2443
 

Žiada sa mi pri príležitosti životného jubilea Jána Čarnogurského vyjadriť blahoželanie a prianie zdravia a Božieho požehnania. Zároveň je to dôvod venovať jeho životu a práci aspoň niekoľko postrehov.

Najskôr vnímam fakt, že Pán Boh mu daroval stabilnú a veriacu rodinu. Po jeho boku stojí dlhodobo jeho vzácna manželka Marta v dobrom i zlom, v šťastí i nešťastí asi tak, ako je to formulované v sľube, ktorým kresťania uzavierajú svoje manželstvo. Svojho syna Petra, ktorý s ním a pani Martou žije v jednej domácnosti, chápe ako veľký Boží dar a často mu venuje pozornosť vo svojich zápiskoch, a prosí pre neho Božiu pomoc, a zveruje ho do Božích rúk. Ján Čarnogurský si nezvolil pohodlný život a už počas rokov totality to pocítil nielen on, ale aj jeho rodina. Zdieľať s ním jeho rozhodnutia asi nebolo nič ľahké ani pre jeho najbližších. Preto si vôbec neviem predstaviť život a konanie Jána Čarnogurského v disente i v ponovembrovej politike a činnosti bez statočnosti a viery aj jeho manželky.

Písal sa rok 1989 a Čarnogurský sa začal správať tak, akoby na túto chvíľu čakal, akoby sa na ňu pripravoval. Spolu s inými založil politickú stranu, ktorá mala ambície tvoriť politiku na kresťanských zásadách. Vie si ale niekto predstaviť založenie tejto strany bez neho? Kresťanská demokracia odvtedy na Slovensku funguje. Bol to on, ktorý začínal spoluprácu s kresťansko-demokratickými stranami v západoeurópskych krajinách. On bol po roku 1989 hlavným reprezentantom slovenskej kresťanskej demokracie v zahraničí. Pamätám si, že v roku 1991 alebo 1992 sa konalo stretnutie v Rimini v Taliansku, kde rečnil v tom čase slávny Andreotti a vtedajší minister zahraničných vecí Spolkovej republiky Nemecko za CDU/CSU Hans-Dietrich Genscher, a vedľa nich sedel a rečnil aj Ján Čarnogurský. Pre Slovákov, ktorí tam v tom čase boli, to bol hrejivý pocit. Čarnogurský hovoril plynulou nemčinou. Dôležitá časť jeho života sa spája práve s KDH. Jeho pôsobenie v tomto hnutí možno hodnotiť ako úspešné. Kladiem si otázku, existuje po roku 1989 úspešnejší politický projekt? Popri Jánovi Čarnogurskom vyrástol Mikuláš Dzurinda, Pavol Hrušovský, Ján Figeľ, Daniel Lipšic, Vladimír Palko, Anna Záborská a mnohí iní.

Za dôležité a dobré považujem aj jeho kladný vzťah k štátu Izrael a vôbec k Židom. Rigoróznu prácu z práva písal na tému protižidovských zákonov počas Slovenského štátu v časoch druhej svetovej vojny. Patril k tým, ktorí sa ospravedlnili za nespravodlivosti spáchané na slovenskom obyvateľstve židovského pôvodu, a aj dnes vníma existenciu a pôsobenie štátu Izrael za zásadné a dôležité aj z geopolitického hľadiska.

Azda za najlepšiu vlastnosť Jána Čarnogurského považujem to, že je politickým mysliteľom. Je obdivovateľom Platónovej akadémie v Aténach, ktorú tento velikán založil, aby vychovávala politickú elitu, lebo: „ak štát nebudú riadiť filozofi alebo ak sa nejakým riadením bohov politici nestanú filozofmi, nebude koniec ľudským biedam“. Čarnogurský číta Bibliu ešte aj vo väzení a kresťanstvo považuje aj za významnú politickú silu, ktorá sa ukáže najmä v kritických chvíľach národa. Pripadá mi až obdivuhodné, že tento politik nikdy nestratil svoju vieru i dôveru v kresťanstvo. Je to priam vzácnosť.

Spočiatku mi prekážalo, že sa správa voči politickým súperom zmierlivo až tolerantne. A myslím si, že práve toto mu mnohí ľudia zazlievajú. Napríklad k odchodu Vladimíra Mečiara z postu predsedu HZDS sa vyjadril, že „by si zaslúžil dôstojnejší odchod“. Na jednej strane si myslím, že by to nemusel robiť takto, lebo to môžu niektorí ľudia citlivo vnímať, najmä tí, ktorí majú pocit, že im nejakým spôsobom Mečiar mohol ublížiť. Na druhej strane ide zo strany Čarnogurského o ocenenie kvalít politika, ktorý už patrí do dejín, lebo podpísal dohodu o pokojnom rozdelení Česko-Slovenska. Dejiny možno raz ocenia tieto vyjadrenia Jána Čarnogurského, ale ťažko možno očakávať, že by to ocenili ľudia už dnes.

Podľa môjho názoru mnohí ľudia nechápu ani jeho rusofilstvo. Ale Ján Čarnogurský ťahá k dobrým vzťahom s Ruskou federáciou až po ukotvení v Európskej únii, lebo vie, že „pokojné spolunažívanie“ po druhej svetovej vojne sa rodilo vo vzájomnej vyváženosti vojenskej sily krajín Západu na jednej strane a východného bloku na druhej strane. Zdá sa, že určitá vojenská vyváženosť je – podľa Čarnogurského – zárukou pokoja a mieru aj v budúcnosti. Ale až budúcnosť ukáže, či je táto téza pravdivá.

Jubilantovi prajem mnoho úspechov. Nech ho Pán Boh za všetko dobré bohato odmení.

Autor je profesor Katolíckej univerzity v Ružomberku a súdny vikár Spišskej diecézy.