Prečo Ján Čarnogurský musí kandidovať za prezidenta

Číslo 4/2013 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 2971
 

Ján Čarnogurský má sedemdesiat rokov a musí kandidovať za prezidenta Slovenskej republiky. Sloveso „musí“ môže na niekoho pôsobiť prekvapujúco kategoricky. Pokúsim sa tú kategorickosť obhájiť.

So slovenskými prezidentmi čosi nie je v poriadku

Slovenská samostatnosť trvá už dve desaťročia, počas ktorých sa v Grassalkovichovom paláci vystriedali traja prezidenti. Ich osobnosti teda napovedajú veľa o našej krajine. Prečo po nich ostáva akási zvláštna pachuť? Prečo nie sú považované za morálne autority? A táto otázka je súčasťou i širšej otázky: Prečo vlastne Slováci nemajú žiadnu morálnu autoritu medzi politicky činnými postavami?

Prečo nemajú slovenskí prezidenti za sebou veľký životný príbeh? A prečo po nich ostáva ticho? Prečo sa k nim Slovensko nevracia a nežiada od nich múdru reflexiu? Václav Havel zvykol hovoriť i po svojom odchode z funkcie a rovnako to robí i Václav Klaus. V osobe ostatného prezidenta, Ivana Gašparoviča, dochádza dokonca k akejsi regresii. Ticho po ňom sa rozhosťuje nie po jeho odchode z funkcie, ale už po jeho zvolení.

Neobvyklou ilustráciou nízkej úcty k bývalým hlavám štátu je i nízka výška ich dôchodku, zhruba 1000 eur, ktorá objektívne neumožňuje exprezidentom, aby vykonávali činnosti, ktoré sa vyžadujú od ich kolegov v iných krajinách.

Ako keby sme chceli prezidenta iba zvoliť a mať od neho potom už pokoj. Situácia z rokov 1998-1999, keď Slovensko vôbec nemalo prezidenta a národu to akosi neprekážalo, je toho tiež dôkazom.

Slovenskí prezidenti si nedokázali zvoliť žiadnu vlastnú prezidentskú tému. Michalovi Kováčovi ju vnútil Vladimír Mečiar svojou deštrukčnou politikou. Rudolf Schuster upútaval pozornosť svojimi dovolenkovými cestami do exotických krajín a budovaním múzea lietadiel, nesúviselo to však s politikou. Ivana Gašparoviča si nikto nevšíma a on sám je úplne pasívny.

Prečo je to tak?

Prezidenti, komunizmus, mečiarizmus

Slovensko prešlo v druhej polovici minulého storočia globálnou kataklyzmou komunizmu. Všetci traja naši prezidenti od nadobudnutia samostatnosti sú bývalými členmi komunistickej strany, ktorej politika bola vždy v rozpore so slovenskou samostatnosťou. V okolitých krajinách bolo zvykom, že prezidentom sa stal antikomunistický disident s históriou dlhého osobného zápasu proti komunizmu. Václav Havel sa stal dvakrát československým a dvakrát českým prezidentom. V roku 1990 sa nemohol stať poľským prezidentom nikto iný ako Lech Walesa. V roku 2005 si Poliaci opäť zvolili antikomunistického disidenta, Lecha Kaczyńského. Dvojnásobným maďarským prezidentom sa stal dlhoročný Kádárov väzeň Árpád Göncz.

V tomto smere sa Slovensko podobá viac na Ukrajinu, ktorej všetci doterajší štyria prezidenti Kravčuk, Kučma, Juščenko a Janukovyč sú bývalými členmi Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Pri istom porovnaní však Slovensko dopadá ešte horšie. V roku 1991 skončil vo voľbách prezidenta Ukrajiny na druhom mieste známy disident, dlhé roky žalárovaný Vjačeslav Čornovil, s dvadsiatimi troma percentami hlasov. Ak prijmeme huntingtonovskú tézu o civilizačne rozdelených krajinách a pozrieme sa na Ukrajinu ako zjednotenie jej východných a západných regiónov, ktoré prináležali v minulosti k rozdielnym civilizačným okruhom (východ k Ruskému impériu, západ k rakúsko-uhorskej monarchii), zistíme pri pohľade na regionálne volebné výsledky zaujímavú vec. V Haliči, ktorá sa v podstate kryje s tou časťou Ukrajiny, ktorá patrila k našej bývalej monarchii, Vjačeslav Čornovil zvíťazil absolútnou väčšinou.

Slovensko je teda obkolesené krajinami, ktoré sa v osobe prezidenta dokázali odpútať od komunizmu, Slovensko sa však k tomu nikdy nepriblížilo. Najlepší volebný výsledok antikomunistického disidenta v priamej prezidentskej voľbe bolo šesť a pol percenta hlasov pre Františka Mikloška v roku 2004.

V poslednej dekáde storočia sa muselo Slovensko vysporiadať s fenoménom mečiarizmu. Tiež nešlo o špecificky slovenský fenomén. V horšom vydaní sa objavil v Miloševičovom Srbsku a v Bielorusku, v lepšom vydaní v Iliescovom Rumunsku.

Naši prezidenti sa zaplietli nielen s komunizmom, ale aj s mečiarizmom. V prípade Kováča a Gašparoviča je ich spolupráca s Mečiarom kľúčová na ich ceste k prezidentskému úradu. Kováč sa stal vďaka Mečiarovi predsedom Federálneho zhromaždenia a Gašparovič predsedom Národnej rady SR. V menšej miere to platí o Rudolfovi Schusterovi. Schuster sa vrátil do politiky v roku 1994 zvolením za primátora Košíc, k čomu došlo v tichom porozumení s HZDS, ktoré nepostavilo do volieb žiadneho svojho člena.

Po zosumarizovaní politických príbehov našich prezidentov, vidíme, čím sú.

Slovenský prezident ako „Mitläufer“

Typický slovenský prezident nie je v žiadnom prípade politickým lídrom, ktorý preráža cestu k novému trendu, a to ani v dobrom ani v zlom. Politickému lídrovi však vďačí za kariéru. Slovenský prezident je „Mitläufer“ – súpútnik. Slovo „Mitläufer“ použili Nemci po páde nacizmu, keď v rámci denacifikácie v zákone kategorizovali rôzne stupne osobnej zodpovednosti jednotlivcov za obete a škody nacizmu. Kdesi v prostriedku sa nachádzala kategória mitläufer.

Mitläufer je človek, ktorý nespôsobuje nástup a víťazstvo nejakej škodlivej ideológie, režimu či trendu. Ten trend by sa presadil i bez neho. Mitläufer sa však k nemu v istej miere hlási, aj z neho ťaží, rozhodne proti nemu nič nepodniká. V istej chvíli sa mitläufer s tým trendom rozíde. Buď pasívnou formou, keď sa skôr ten trend rozíde s ním, alebo aktívnou formou, keď v zlomovej chvíli mitläufer pochopí, že trend, na ktorom sa viezol, končí, a v tej chvíli presadá na trend iný, často opačný. Po zmene trendu sa často stáva svedkom proti trendu, ktorý podporoval.

Mitläufer nereprezentuje žiadnu politickú víziu, aspoň nie tak, aby pre ňu prinášal nejakú osobnú obeť.

A slovenskí prezidenti sú takýmito mitläufermi. Sú mitläufermi, ktorým nechýba osobná šikovnosť v okamihu rozpoznania jedinečnej politickej príležitosti. Michal Kováč ju rozpoznal vo chvíli, keď Vladimír Mečiar neuspel v parlamente s voľbou Romana Kováča. Rudolf Schuster ju rozpoznal vtedy, keď Mikuláš Dzurinda potreboval hlasy jeho poslancov na vytvorenie ústavnej vládnej väčšiny a funkciu prezidenta si tvrdo vymohol. Ivan Gašparovič zase pochopil, že Slováci sa už boja mečiarovskej nevypočítateľnosti, a kandidoval ako „to lepšie“ z Mečiarovej politiky.

Prečo sa na Slovensku darí práve mitläuferom?

Vysvetlenie úspechu týchto ľudských typov možno hľadať vo viacerých rysoch slovenskej nátury. Slovensko sa dokáže pomerne rýchlo unaviť z veľkých historických zmien, a to i vtedy, keď sú tieto zmeny nevyhnutné a vedú k porážke zdiskreditovaného politického trendu. Spomínam si na výrazný rozdiel v chápaní parlamentných volieb 1992 v Čechách a na Slovensku. V Čechách sa chápali ako potvrdenie Novembra 1989 a definitívne zúčtovanie s komunizmom. Na Slovensku znamenali naopak nástup postkomunizmu a výrazné oslabenie až odchod garnitúry politikov Novembra. Z detstva si spomínam na rozdiely v lete 1969 pri prvom výročí augustovej okupácie. V Čechách musel Zbor národnej bezpečnosti a milície čeliť množstvu demonštrácií a pritom došlo i k obetiam na životoch. Na Slovensku už vtedy bolo úplne mŕtvo.

V ľudských typoch mitläuferov Slovensko hľadá spomalenie a upokojenie. Niežeby Slovensko nebolo spokojné so svojou samostatnosťou. Takisto je rado, že je súčasťou zjednotenej Európy. Zároveň však pestuje nostalgiu za komunizmom, ktorého pád bol nevyhnutnou podmienkou ako samostatnosti, tak i európskej jednoty. Kognitívna disonancia sa vyskytuje u všetkých národov, ale u nás je vari o čosi silnejšia.

V intelektuálnych kruhoch sa občas debatuje o fenoméne slovenského zaostávania a dobiehania dejín. V období pred vznikom samostatnosti sa fenomén ospravedlňoval činnosťou mocnejších, cudzích síl, ktoré nám vládli. Po dvadsiatich rokoch to však už nejde.

Niektorí hovoria, že naša historická pamäť v sebe nesie skúsenosť ľudí, ktorí boli ovládaní, nie ľudí, ktorí si vládli, čo je spojené so silno vyvinutou inštinktívnou snahou prežiť. Teraz je taká doba, tak sa správame takto, v inej dobe sa budeme správať inak. No čo už...?

Možno je našou slabosťou malá schopnosť vytrvalo a zodpovedne obhajovať správnu vec.

Nie nadarmo je najznámejším slovenským politikom dvadsiateho storočia Alexander Dubček. V päťdesiatych rokoch mitläufer komunizmu v jeho najbrutálnejšej forme, v roku 1968 antilíder obrodného procesu, ktorý on neriadil, ale onen proces popoháňal jeho, v roku 1969 pokúšajúci sa zachrániť v začínajúcej normalizácii, v roku 1989 prekvapený, že o socializmus s ľudskou tvárou už nie je záujem. Zákon o Dubčekových zásluhách bol schválený v podstate hlasmi poslancov Smeru. Smer ovládajú ľudia, ktorí vstupovali do komunistickej strany za normalizácie, Smer je dokonca právnym nástupcom KSS, neskoršej SDĽ, s ktorou sa pred desiatimi rokmi zlúčil. Zákon o Dubčekových zásluhách je symbolom mitläuferstva. Schválili ho ľudia, ktorí sa členstvom v KSS podieľali na Dubčekovej dvadsaťročnej perzekúcii. Pretože vtedy bola taká doba a dnes je zase onaká doba...

To je však akýsi zvláštny ideál slovenskej politickej prijateľnosti či múdrosti. Parafrázujúc citát z Biblie, na Slovensku nestačí plakať s plačúcimi a radovať sa s radujúcimi. Treba sa ešte mýliť s mýliacimi sa, zlyhávať so zlyhávajúcimi. Kto nezlyháva, nie je celkom náš...

Lenže proces sebapoznania sa tiež zastaviť nedá. Tak čo s tým urobíme?

Budúci prezident

Mená kandidátov na prezidenta v budúcich voľbách sú už známe. Je i budúci prezident súpútnikom bludných trendov? Nuž, hrozí to. Najprv si urobme sumár bludných trendov. Dva sme už spomenuli, komunizmus a mečiarizmus. Ich bludnosť sa všeobecne považuje za objektívnu skutočnosť, keďže ich neobhajuje už v podstate nikto. Ich zánikom však doba bludných trendov neskončila a vieme, že sa objavujú nové. Jedným globálnym bludným trendom je genderová ideológia. Po búrlivej diskusii v súvislosti s listom katolíckych biskupov už o tom nemusíme pochybovať. O bludnosti tohto trendu zatiaľ nevládne celospoločenská zhoda, ale aj k tomu za pár desaťročí príde. Dalo by sa spomenúť i zopár ďalších bludných politických trendov, ale zostaňme zatiaľ pri týchto troch menovaných.

S ľútosťou treba skonštatovať, že relevantní kandidáti sa vo svojej minulosti či prítomnosti aspoň s jedným z týchto troch bludných trendov zamotali. U vekovo starších je to skôr v prípade komunizmu alebo mečiarizmu, u mladších je to skôr s podporou ideológie genderu. Opäť budeme mať prezidenta, ktorý sa mýlil s mýliacimi sa? Nemáme na viac? Táto predstava je trochu drásavá. To už je priam slovenská prezidentská trauma.

Výnimkou je Ján Čarnogurský

Ján Čarnogurský je medzi relevantnými kandidátmi v tomto výnimkou. Nebol súpútnikom ani komunizmu, ani mečiarizmu, ani genderovej ideológie. Naopak. V čase komunizmu bol lídrom zápasu za slobodu, a to viac ako desaťročie ako advokát obhajujúci politických väzňov ako disident a sám ako väzeň režimu. V čase mečiarizmu ako premiér a potom líder opozície bol pilierom v zápase Slovenska späť na európsku orbitu, na ceste do EÚ. Ako výnimočný európsky kresťanský politik nastoľoval témy ochrany ľudského života a rodiny už pred dvoma desaťročiami.

A keďže Slovensko má záľubu v súpútnikoch – mitläuferoch, Ján Čarnogurský zápasí nielen za Slovensko, ale i so Slovenskom. Raz ho vytrháva z komunizmu, raz z mečiarizmu, raz z kultúry smrti. Je to ako zápas biblického Jakuba s anjelom, i keď nie je jasné, kto je Jakub a kto je anjel.

Keďže Čarnogurský nikdy nenechal Slovensko v jeho zaostávaní, nemôže ho nechať ani teraz. Preto musí kandidovať. Je to jednoducho jeho povinnosť. Možno to bude jeho najťažší zápas. Už sa nemôže opierať o stranu, ktorú zakladal, lebo tá už o veľký zápas až tak veľmi nestojí. Ale musí veriť v ďalšiu tézu, o ktorej sa v intelektuálnych kruhoch občas hovorí. Tézu, že Slovensko vždy v niečom zaostáva, ale v poslednej chvíli všetko dobehne.