Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

The Gatekeepers

Čislo 3/2013 · Lukáš Pitel · Čítanosť článku: 2186
 

The Gatekeepers (Izrael, Francúzsko, Belgicko, Nemecko, 2012) Réžia: Dror Moreh.
Účinkujú: Ami Ayalon, Avi Dichter, Yuval Diskin, Carmi Gillon, Yaakov Peri, Avraham Shalom.

Izraelská tajná služba Sherut Habitachon Haklali (skratka Šin Bet, resp. Šabak) funguje už od samého vzniku štátu Izrael. Na rozdiel od medzinárodne známejšieho Mossadu, Šin Bet sa zameriava predovšetkým na vnútroštátnu bezpečnosť. Náplň jej práce v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia pozostávala najmä z kontrašpionáže a potierania izraelských komunistov. Zoznam priorít pre Šin Bet sa však radikálne zmenil po obsadení Východného Jeruzalema, Gazy a Západného brehu Jordánu izraelskou armádou v roku 1967. Ako najpálčivejší bezpečnostný problém sa čoskoro vynorili teroristické aktivity Palestínčanov z okupovaných území.

Nie nadarmo sa Šin Bet pýši mottom „Neviditeľný štít“. Jedinými verejne známymi zamestnancami Šin Bet sú jeho riaditelia, a ani tí o svojej práci nikdy neposkytli interview – až doteraz. Dokumentaristovi Drorovi Morehovi sa podarilo toto mlčanie prelomiť dokumentárnym filmom The Gatekeepers. Šiesti bývalí riaditelia Šin Bet v ňom poodhaľujú svoje profesionálne skúsenosti, ale tiež osobné dojmy a názory na udalosti blízkovýchodného konfliktu. Popri rozhovoroch je dokument oživovaný dobovými filmovými záznamami, fotografiami, počítačovými animáciami a prvkami dokudrámy. Sprievodná hudba, kamera, strih a ostatné technické náležitosti sú zvládnuté brilantne. Film sa člení na sedem kapitol. Sú zoradené podľa tém – viac-menej chronologicky – od šesťdňovej vojny v roku 1967 až po prognózy do budúcnosti. Niektoré otázky a dilemy sa však objavujú opakovane. Je prípustné pri výsluchoch teroristov používať mučenie, ak existuje predpoklad, že tak možno predísť väčšiemu množstvu útokov? Je prípustné teroristické špičky odstraňovať cielene v teréne bez riadneho súdu? Ak áno, do akej miery sú prípustné riziká vedľajšieho efektu tejto akcie, napr. riziko úmrtia x nevinných civilistov popri úmrtí y teroristov? A čo s náboženskými lídrami, ktorí terorizmus efektívne podnecujú, ale aktívne sa na ňom nepodieľajú? Hoci jednotliví riaditelia Šin Bet sa líšia mierou svojej principiálnosti a pragmatizmu, väčšinou jasne komunikujú zložitosť problémov. U pánov veteránov badať mnoho zrelosti, pokory a miestami až prekvapivú empatiu voči Palestínčanom.

Silnou stránkou filmu je, že bol schopný fenomén boja proti terorizmu načrtnúť živo a komplexne na viacerých úrovniach: medzinárodnej, vnútropolitickej, organizačnej, technickej, univerzálne morálnej aj hlboko osobnej. Navyše sa tematicky neobmedzuje iba na palestínsky terorizmus. Nevyhýba sa ani takému citlivému bodu ako odpustenie trestov židovským teroristom z prominentných kruhov, ktorí sa v osemdesiatych rokoch pokúšali napríklad o odpálenie arabských autobusov a dokonca aj islamského Skalného dómu na Chrámovej hore v Jeruzaleme.

Obzvlášť zaujímavá je časť filmu venovaná afére „autobus linka 300“. Dvaja palestínski únoscovia autobusu sa po rukojemníckej dráme z 12. apríla 1984 dostávajú do rúk príslušníkov Šin Bet. Tí ich na rozkaz riaditeľa Avrahama Šaloma sputnajú, odvezú na odľahlé miesto a jednoducho zastrelia. Neskôr predstierajú, že teroristi boli zabití už počas oslobodzovacej akcie. Odhalenie a medializácia prípadu napokon stojí Šaloma jeho funkciu. Všetky zodpovedné osoby však ostávajú omilostené. Konfrontovanie Šaloma s touto udalosťou, osudnou pre jeho kariéru, patrí k najsilnejším momentom filmu. Dovtedy žoviálny starček znervoznieva.

The Gatekeepers nie je dokumentom, ktorý by sa snažil o politickú „nestrannosť“ či „vyváženosť“. Režisér Moreh sa svojimi postojmi – v Izraeli sa takým hovorí „ľavicové“ – nijako netají. Dopytovaní riaditelia mu v tom výdatne sekundujú. Ako červená niť sa filmom vinie téza, že keby izraelská armáda z okupovaných území bola odtiahla, výstavba židovských osád by bola zastavená a bola by umožnená suverenita Palestíny, terorizmus by už dávno dramaticky poklesol. O priemiérovi Yitzhakovi Rabinovi, ktorý bol v roku 1995 zastrelený židovským radikálom, sa vyjadrujú takmer s bázňou. Je pre nich tragickým hrdinom, akýmsi sekulárnym spasiteľom, ktorému nebolo dopriate jeho spasiteľské dielo dovŕšiť. Ako jedinému z vrcholných predstaviteľov Izraela mu vraj úprimne záležalo na definitívnom zmieri s Arabmi a jeho smrť spolu s ním pochovala tieto nádeje na neurčito. Eufória týchto pánov z roztápania ľadov v izraelsko-palestínskych vzťahoch za Rabina v niečom pripomína eufóriu našich starších generácií z Pražskej jari. Uprostred desaťročí plných frustrácie zablikalo – a zakrátko zhaslo – svetielko nádeje. Koho by nechalo chladným? Z pohľadu nezávislejšieho pozorovateľa sa však v oboch prípadoch zdá byť ich eufória (a dnešná nostalgia) trochu naivná a ich očakávania priveľké. Ani vyslúžilé špičky elitnej tajnej služby nemusia byť nutne imúnne voči osobnej charizme a modernej mytológii. Na druhej strane – s toľkou praxou, s informáciami z prvej ruky a ako ľudia, ktorí sa s Rabinom osobne poznali, musia mať na svoje presvedčenia určité dôvody. Ich postoje sa zdajú pochopiteľné v kontexte ostatných izraelských premiérov, ktorí – podľa slov ex-riaditeľov – sa odmietali dohodou s Palestínčanmi vôbec seriózne zaoberať. Toto považujú šéfovia Šin Bet za spolupríčinu neprestajnej bezpečnostnej ťarchy pre Izrael. Ťarchy, ktorú ich organizácia nikdy nebola schopná uniesť stopercentne, napriek svojej mimoriadnej efektívnosti. „Vyhrávame každú bitku, ale prehrávame vojnu,“ povzdychne si Ami Ayalon, riaditeľ z rokov 1996-2000. Hoci žiaden z riaditeľov nespochybňuje zmysel svojej práce, o celkových možnostiach Šin Bet si nerobia ilúzie. „Žiadna stratégia, iba taktika,“ zhŕňa frustráciu ex-riaditeľov Avraham Šalom (1981-1986). Sú si zajedno v tom, že Šin Bet rieši iba symptómy, nie skutočné príčiny konfliktu.

Pri tvorbe tohto filmu nebolo Morehovou prioritou fenomén Šin Bet opravdivo skúmať. V rozhovore pre arabskú televíziu Al Jazeera sa zdôveril, že chcel, aby „posolstvo“, o ktoré mu ide, bolo vyslané z úst autorít zo samého centra izraelského obranného estabilišmentu. S Morehom a s interviewovanými ale divák nemusí vo všetkom súhlasiť na to, aby uznal, že tento film má veľkú informačnú aj umeleckú hodnotu. Zároveň je film presiaknutý ľudskosťou, pričom len zriedka skĺzava do sentimentality. Svoju nomináciu na Oscara za najlepší dokumentárny film roku 2012 si zaslúžil.

Autor je členom Spoločenstva Ladislava Hanusa

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.