Ľubica Čekovská: Dorian Gray

Čislo 3/2013 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 2937
 

Libreto podľa románu Oscara Wilda napísala Kate Pullinger.
Dramaturgia: Slavomír Jakubek
Hudobné naštudovanie: Christopher Ward
Réžia: Nicola Raab
Scéna a kostýmy: Anne Marie Legenstein, Alix Burgstaller
Dielo vzniklo na objednávku SND.
Svetová premiéra v Opere SND 8. novembra 2013

Pár riadkov o kritériách opernej tvorby, o „národnom“ a „európskom“, a o najnovšej premiére v Opere SND

Prevažná väčšina respondentov spomedzi ľudí, ktorí sa živo zaujímajú o umenie, by na otázku, koľko slovenských opier bolo doteraz napísaných, odpovedala, že tak zo dvadsať. Chyba. Už dávno sme prekonali stovku. Prečo o väčšine z nich teda nevieme? Dôvodov je iste viacero: pretože slovenské povedomie o vlastnej kultúre a umení je už tradične na nízkej úrovni, pretože opera je okrajový žáner, pretože mnohé z tých opier si nezaslúžia mimoriadnu pozornosť. Na každom z týchto vysvetlení čosi je. A pokiaľ ide o ten tretí menovaný dôvod – tak aj z opier obdobia klasicizmu či romantizmu sa dnes bežne hráva len torzo – a to napriek tomu, že zachovalo sa ich naozaj mnoho. Skutočný kvalitatívny výber urobí až história.

Keď sme už teda takto načali tému opernej tvorby a jej kvality, patrí sa povedať čosi o jej kritériách. Čo je to kvalitná opera? Čo je to slovenská opera? Aké miesto má (má mať) slovenská operná tvorba v kontexte tvorby európskej?

Časy veľkých národných hnutí, počas ktorých sa identifikovali jednotlivé národné kultúry, sú dávno za nami. Prevažná väčšina z európskych národov si vytvorila v tomto období celý rad opier, v ktorých sa motív národného sebauvedomenia spájal s výrazovými prostriedkami, ale najmä s filozofiou a naturelom romantizmu. Pri tom sme však ešte my, Slováci, neboli. História slovenskej národnej opery je mladšia – a tak sa slovenská operná tvorba etablovala už v iných podmienkach, v atmosfére a kultúrnej klíme dvadsiateho storočia. Je to hendikep, alebo výhoda? Ako sa to vezme: dvadsiate storočie ako prvé obrátilo pohľad aj dozadu a usilovalo sa o syntézu všetkých historických kultúrnych vplyvov. Ak chcel niekto za takýchto okolností napísať národnú operu, musel toto kultúrne pozadie dokonale poznať, výborne sa orientovať v kompozičných štýloch jednotlivých období a proveniencií – a do tohto všeeurópskeho kontextu vsadiť čosi typicky slovenské. To je úloha mimoriadne náročná, takmer sizyfovská – a z toho, čo sme tu povedali, jasne vyplýva, že naše „národné omeškanie“ bolo jednoznačne hendikepom. Napriek tomuto hendikepu sa objavil tvorca, ktorý toto všetko zvládol, keď s pozoruhodnou originalitou a osobným tvorivým prínosom spojil celé spektrum inšpirácií inými európskymi autormi s hudobnou matériou, majúcou čosi spoločné s koreňmi našej ľudovej hudby. Vznikla Krútňava. A razom sa z hendikepu stala výhoda: veď zatiaľ čo napríklad bratom Čechom ostala v análoch navždy ako „národná opera“ zapísaná prostá romantická veselohra, my sme odrazu do klenotnice európskej kultúry priniesli plnokrvnú hudobnú drámu, ktorá sa v kontexte moderných, nesmierne zložitých a protichodných kritérií, kladených na opernú tvorbu, rozhodne nestratí. Suchoň zabil dve muchy jednou ranou: vytvoril národné dielo, ktoré bolo zároveň sebavedomým príspevkom do debaty o európskej opere v polovici dvadsiateho storočia.

A tu sme sa vlastne dotkli dôležitých kvalitatívnych kritérií, ktoré sú (mali by byť) na operné diela kladené. Predovšetkým originalita v kompozičnom prístupe. Pretože dnes už môžeme len ťažko predpokladať, že by autor prišiel s celkom novým kompozičným postupom, jeho originalita môže spočívať skôr v tom, akým spôsobom sa vie inšpirovať poznaným a tvorivo ho spracovať. Akým spôsobom dokáže „vstúpiť do diskusie“, ktorá sa dnes neodohráva len pri pracovných stoloch skladateľov-súčasníkov, ale do ktorej sa pomyselne (prostredníctvom svojich diel) zapájajú všetci známi tvorcovia histórie. Tu možno potom hľadať autorovu originalitu.

Ďalším rozhodujúcim kritériom je hudobno-dramatická kvalita diela: teda spôsob a miera, ako autor dokáže spájať dramatický element v hudbe s dramatickým obsahom libreta. A aké psychologické a symbolické konotácie pritom dokáže postrehnúť a invenčne interpretovať. Mnoho veľkých skladateľov vytvorilo zlé opery – a to práve pre absenciu tejto schopnosti.

Keďže sa ale snažíme o týchto kritériách hovoriť v kontexte slovenskej opery, vráťme sa ešte jednou poznámkou k otázke „národného“. Túto riešili rôzni autori rôzne, ale v podstate išlo o dva hlavné prístupy, ktoré sa spravidla navzájom prelínali: cez libreto (národná tematika v príbehu, ktorý opera interpretuje) a cez hudbu (hudobná matéria esenciálne nadväzujúca na matériu ľudovej hudby alebo priamo citujúca ľudovú hudbu). Myslím však, že vďaka Suchoňovi, Cikkerovi, Benešovi, ale aj ďalším autorom, sa už tradícia slovenskej opernej tvorby vystavala i potvrdila, a že dnes už naozaj nemusíme v tomto smere niečo dokazovať. A že teda – pokiaľ ide o „slovenstvo“ – poteší a postačí, keď autor nového diela je Slovák. Alebo Slovenka.

Stalo sa. V piatok mala v Opere SND premiéru nová slovenská opera Ľubice Čekovskej Dorian Gray. Alebo presnejšie: opera slovenskej skladateľky Ľubice Čekovskej – s anglickým libretom od kanadskej autorky Kate Pullinger inšpirovanej románom Oscara Wilda. Projekt budil veľké očakávania – a niesol aj riziká: aj keď Čekovská je dnes skladateľskou s európskym renomé, predsa len išlo o prvý celovečerný hudobnodramatický projekt tejto mladej autorky.

Keď sa z orchestrálnej jamy rozoznie hudba novej kompozície, človek sústredene počúva – a automaticky začína uvažovať, kam by hudobný jazyk príslušného diela zaradil. A v partitúre Doriana Graya veru zaznievajú náznaky rozmanitých inšpirácií. Skladateľka je evidentne výborne pripravená – pokiaľ ide o „kompozičné remeslo“ – a v diele sa brilantne pohybuje na hranici rozšírenej tonality, atonality a modality, ale majstrovsky vytvára aj zložité metrorytmické štruktúry. Jej spôsob písania evokuje celkom zjavné historické inšpirácie (tu myslíme predovšetkým nedávnu históriu – teda tvorbu dvadsiateho storočia). Ostatne – k týmto sa autorka v časopise SND Portál aj otvorene priznáva.

Dielo však vôbec nie je eklektické, ale na výsosť originálne. Keď som sedel na premiére, premýšľal som, v čom táto originalita spočíva. Prečo po celý čas cítim, že vzniklo čosi skutočne nové.

Myslím, že Čekovskej originalita a výnimočnosť jej nového operného diela má štyri zdroje: Okrem spomínanej schopnosti tvorivo čerpať z inšpirácie inými autormi má skladateľka nevšedný dar kreativity v oblasti orchestrálnej inštrumentácie. Faktúru orchestra stavia s neuveriteľnou farebnou a metrorytmickou variabilitou, pričom majstrovsky spája farebnosť orchestra ako celku so špecifickými výrazovými možnosťami jednotlivých nástrojov, ktorým dáva podchvíľou zaznieť v sólistických sekvenciách. Tretím zdrojom úspechu je nesporne mimoriadna autorkina invenčnosť v oblasti melodiky, rytmu a harmónie. Vzácne spája dôslednú vernosť všeobecne platným kompozičným kritériám s absolútnou tvorivou slobodou. A štvrtým zdrojom úspechu, ktorý si vážim najviac, je to, že Čekovská dokonale vníma príbeh a jeho posolstvo a hudba sa pre ňu stáva priestorom, v ktorom – hudobnými prostriedkami – rozohráva charaktery postáv, ich vzťahy; a podáva pestrú, múdru a zrelú psychologickú i symbolickú podobu príbehu. Táto jej schopnosť ju predurčuje na vynikajúcu tvorkyňu hudobno-dramatických diel. A, myslím, že Doriana Graya zaraďuje medzi špičku našej opernej tvorby.

Dorian Gray je príbehom muža, ktorý urobí zmluvu s Diablom: on, Gray, naoko nebude starnúť, ani sa nijako meniť. Po celý život ostane mladý a očarujúco krásny. Skutočný stav jeho tela i duše bude vidno len na jeho obraze, ktorý má doma. Nie Dorian, ale obraz sa bude meniť. Dorian žije zlým, sebeckým a necudným životom. Zanecháva za sebou mravnú spúšť, ľudské nešťastie a smrť ľudí, ktorých sa dotkne svojím konaním. Svoj hrozivý vnútorný úpadok vidí z času na čas na obraze, ktorý nemilosrdne zachytáva, ako sa reflex hriešnej Dorianovej duše prejavuje na starnúcej a „rozkladajúcej sa“ tvári na plátne. Napokon upadá do zúfalstva a zmätku. V tomto zmätku zaznieva – okrem vyjadrenia rôznych iných úvah a pohnútok – túžba Doriana po dobre. „V izbe v podkroví stojí Dorian pred obrazom a vyslovuje túžbu po novom živote. Chce byť dobrý, chce sa zmeniť. Jediného predmetu, ktorý ho spája s minulosťou, sa teda musí zbaviť. V presvedčení, že ak zabije minulosť, bude slobodný, prepichne obraz nožom. V tom okamihu však sám umiera.“ (Úryvok z bulletinu k inscenácii). No v Dorianovej motivácii nezohráva úlohu len túžba po dobre, ale aj nedostatok pokory a odvahy odkryť zákutia vlastného svedomia: „Musím sa priznať, kajať sa a znášať verejnú hanbu? Zrkadlo mojej duše nie je spravodlivé – jediný dôkaz, ktorý zostáva. Načo ho tu mám? Musím ho zničiť, ten obraz dokazuje moje hriechy!“ (Úryvok zo slovenského prekladu libreta).

Libretistka spolu s autorkou hudby pracujú tak, že popri jasne zachovanom a interpretovanom deji (ako im ho ponúka predloha) bohato využívajú symbolické vyjadrenia a dejové skratky, ktoré čoraz viac rezonujú v postupne sa odhaľujúcom posolstve diela – takže diváka udržiavajú v stálej pozornosti.

Nazdávam sa, že voľba autoriek vybrať si práve túto tému bola šťastná: veď dnešná doba – podobne ako každá historická etapa poznačená – je plná klamných obrazov. Tejto tendencii výdatne napomáha rozvoj médií, ktoré sú zväčša fabrikou na „falošné portréty“. Svet je plný ľudí, ktorí si „tvár nechali doma“ – a namiesto pozitívneho budovania vlastnej identity sa prezentujú koženou maskou „pekných, sympatických a úspešných“, naučenou na imidžmejkerských školeniach. Dorianova sebareflexia, trosky jeho zranenej duše, jeho rozhodnutie zničiť svoj desivý obraz, a tak ukončiť zmluvu s diablom – to všetko sú veľmi silné témy.

Inscenátori a interpreti (o ktorých dnes ani tak nechcem písať, pretože sa sústredím na samotné dielo) podali dobrý výkon. Dirigent korektne naštudoval mimoriadne zložitú partitúru, režisér so svojím tímom slúžili dielu – a autorským výkladom príbehu podporovali a invenčne dopĺňali pohľad oboch autoriek. Speváci sa v diele dobre zorientovali a vytvorili solídne vokálne a herecké kreácie.