Príbeh nielen o čokoláde
Číslo 1/2006 ·
·
Čítanosť článku: 5066
Príbeh nielen o čokoláde
Charlie a továreň na čokoládu (Charlie and the Chocolate Factory, USA 2005, 115 min.)
Réžia: Tim Burton, scenár: John August podľa rovnomennej knihy Roalda Dahla, kamera: Philippe Rousselot, hudba: Danny Elfman
Hrajú: Johny Depp, Helena Bonham Carter, James Fox, Freddie Highmore
„Rozprávkové príbehy sa vo veľkej miere – a tie lepšie predovšetkým – zaoberajú jednoduchými a základnými vecami“.
J. R. R. Tolkien: O rozprávkach
Nie je to tak dávno, čo na plátna našich kín zavítal film, ktorý bol natočený na základe predlohy jedného z najznámejších súčasných poviedkárov, ktorým je Roald Dahl. Nie je teda žiadnym prekvapením, že Dahl „rozohral“ nádherný rozprávkový príbeh, ktorý si isto filmovú podobu zaslúžil. Čo môže v situácii rozkladu hodnôt prekvapiť viac, sú hlboké myšlienky, ktoré sa v tomto filme objavujú. Ešte, že môžeme pravé hodnoty vidieť aspoň v klasických rozprávkach.
Keď sa Willy Wonka (Johny Depp, ktorému úlohy podivínskych introvertov tak sedia), výrobca tej najlepšej čokolády, rozhodne pozvať do svojej preslávenej továrne na čokoládu päť detí, začína sa náš krásny príbeh po ktorom budete ľutovať len to, že sa už skončil. Willy Wonka deti vybral tak, že do piatich čokolád vložil zlaté kupóny. Dieťa, ktoré kupón nájde, môže prísť do inak neprístupnej továrne a stráviť tam celý deň s Willym Wonkom, na jedno dokonca čaká „zvláštna prémia o akej sa mu ani nesnívalo“.
K zlatým kupónom sa dostala veru zaujímavá detská „sociologická vzorka“: pahltný a lakomý Augustus Doule, pyšná a nekonečne ctižiadostivá Fialka Garderóbová (pripomína dnešnú „emancipovanú“ feministku), nevychovaná a namyslená Veruka Saltini, ktorej rodičia plnia každé nezmyslené prianie, dieťa moderného veku Miki Telekuk, neustále sediaci za počítačom alebo televízorom a hlavný hrdina, malý Karlík Bucket (Charlie), ktorého stvárnil brilantný Freddie Highmore (spolu s Deppom si zahral i vo filme Hľadanie krajiny-nekrajiny, moju recenziu nájdete v Don Quichotte 4/2005). O Karlíkovi si musíme povedať pár faktov. Tento chlapec je z veľmi chudobnej rodiny a žije pod jednou strechou nielen so svojimi rodičmi, ktorí sa pretĺkajú ako môžu, ale aj so svojimi starými rodičmi. Čo im chýba na materiálnom bohatstve, to im bohato nahrádza láska a vzájomné spoločné šťastie. Už po pár minútach si o Karlíkovom charaktere musí divák vytvoriť jasnú predstavu: pokorný, úctivý, podelí sa aj s tým posledným. Neváhal by dokonca obetovať pre neho taký cenný zlatý kupón, aby sa mala lepšie jeho rodina, ktorej situácia sa ešte zhoršila potom, čo jeho otca nahradili v práci strojom a vyhodili ho zo zamestnania. Vtedy však prehovorí realistickejší – čo je podstatné – z dvoch milujúcich starých otcov a povie Karlíkovi, že len hlupák by vymenil niečo také fantastické, čo sa už viac nezopakuje, za niečo také obyčajné ako sú peniaze. V tejto vete sa, či to už bolo, alebo nebolo zámerom skrýva poznanie pravej hodnoty súcna, ktorá vždy uniká liberalizmu a socializmu.
S „ľahkovážnejším“ starým otcom, ktorý kedysi u Willyho Wonku pracoval a ktorý dáva prednosť tvorivosti a fantázii, prichádza Karlík do továrne plnej prekvapení a sladkostí. Spolu s ním prichádzajú aj ostatné deti, ktorých zámery však nie sú natoľko čisté a nedokážu pochopiť svet Willyho Wonku. Nevidia nikoho iba seba samých a ženú sa za svojimi nezriadenými žiadostivosťami. Nechávajú sa ovládať svojimi zlými vlastnosťami, a tak si samé privodia trest, keď neberú do úvahy varovania, ktorých sa im dostáva. Národ „umpalumpov“, ktorí u Wonku pracujú, vždy keď niektoré z týchto zlých detí vypadne z prehliadky zaspieva pieseň, v ktorej zdupľuje ich previnenie, čím film dáva dobrý príklad deťom. Karlík je iný ako ostatní návštevníci čokoládovne, ako o ňom hneď po príchode povie výstižne samotný Wonka: „Ty si predovšetkým rád, že si tu“.
A tak na konci prehliadky rozprávkovej čokoládovne plnej sladkých zázrakov ostáva len malý Karlík. To jemu patrí tá zvláštna prémia, on má prebrať po Wonkovi čokoládovňu! Je tu však jeden problém, ktorý je pre Karlíka neprekonateľný; Willy Wonka má podmienku, že Karlík si so sebou nemôže zobrať rodinu. Wonkov otec bol totiž zubár a keďže všetko sladké pokladal predovšetkým za nebezpečenstvo pre zdravé zuby, nikdy nedovolil synovi ochutnať sladkosti, hoci po tom veľmi túžil, a keď sa Wonka rozhodol pracovať ako cukrár, rozišiel sa s otcom nadobro a spomienky na detstvo takmer zapudil – pripomínal mu ich až malý Karlík. Karlík tak dáva Wonkovi významnú lekciu o dôležitosti klasickej rodiny, rodičov a starých rodičov, a ku koncu filmu Wonka konečne pochopí, že sú aj dôležitejšie veci než jeho čokoládovňa. Pochopí dôležitosť lásky a milujúceho rodinného kruhu, v ktorom láska žije. Wonka sa dokonca zmieruje so svojím otcom, ktorý dávno oželel svoju prehnanú prísnosť, ba stal sa synovým obdivovateľom. Film sa tak stáva v konečnom dôsledku oslavou tradičnej rodiny – veď Karlík žije ako s rodičmi, tak so všetkými svojimi starými rodičmi, a to je pre neho ďaleko dôležitejšie než všetky materiálne hodnoty sveta i všetka sladká čokoláda. Willy Wonka to nakoniec teda tiež pochopí, Karlík sa stáva jeho dedičom a môže si do továrne na čokoládu vziať celú svoju rodinku. Príbeh sa teda končí šťastne. A radosť z filmu máme aj my, ktorým nám ešte stále záleží na rodine a na jej ochrane v čase, keď rodina stráca na hodnote, a ideológie, ktoré vládnu ju stále viac ruinujú. My však vieme, podobne ako malý Karlík v tomto pekne napísanom a sfilmovanom príbehu, aká je skutočná hodnota rodiny a koľko šťastia sa v nej skrýva. Dahlov príbeh je tak nielen rozprávkou o čokoláde, ale aj príbehom o niečom cennom, čo sa z tejto spoločnosti vytráca a čo treba chrániť.
Peter Frišo