Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Kniha pomaľovaná slovami

Čislo 3/2013 · František Mikloško · Čítanosť článku: 1170
 

Počmáraný život. Miroslav Cipár v rozhovore s Martinou Grochálovou, Karmelitánske nakladateľstvo s.r.o., Bratislava 2013

Tradíciu pravoslávia, najmä ruského, si nemožno predstaviť bez starcov. Títo ľudia boli vyhľadávaní celými zástupmi ľudí, aby sa mohli u nich osobne duchovne zorientovať a obohatiť. Čo ich charakterizuje? Anglický ortodoxný biskup Kallistos Ware píše: „Starec je obdarený duchovným vhľadom a múdrosťou...“ Rád by som svoje úvahy o knihe rozhovorov s Miroslavom Cipárom o jeho živote a tvorbe začal slovami: „Miro Cipár je pre mňa starec!“ Len problém je, že niekto by mi hneď mohol povedať, že Miro kráča bodrejšie ako ja, ktorý len ťahám na sedemdesiatku, a svojimi plánmi a pracovitosťou nás predstihne všetkých dohromady. A asi darmo by som chcel oponovať, že som mal na mysli ruského starca, tá Mirova mladosť prebíja každé básnické porovnanie. Ale ak som sa pokúsil takto začať, tak preto, že kniha rozhovorov Martiny Grochálovej s Mirom Cipárom, ktorá je spomienkami na osoby a udalosti, ktoré formovali Cipárov život, a jeho osobným a umeleckým vyznaním zároveň, zavanula na mňa takouto životnou múdrosťou a nadhľadom. Už dávno som si tak „nepochutil“, ako pri čítaní tejto knihy.

Anna Achmatovová napísala, že jej celoživotná tvorba bola len rozvíjaním toho, čo zažila v detstve. U Mira Cipára vidíme, že celý jeho život, jeho premýšľanie, je ukotvené v detstve na Kysuciach, na Semeteši. Všetko, čo v živote robil, nesie pečať tejto spojitosti s rodinným prostredím, prírodou a udalosťami, ktoré sa v tomto kraji diali. To spojenie je tak silné, že v knihe na jednom mieste hovorí „Nedokázal by som žiť v prostredí, v ktorom by neboli moje korene“ (str.22). Cipár ich celý život rozvíjal, tak ako mu život prinášal príležitosti. Samozrejme, že v jednej chvíli bolo treba opustiť rodný kraj a vydať sa popasovať do sveta. Tým svetom bola Žilina, Bratislava a nakoniec naozaj až kraj sveta. Ťažko odhadnúť, ako by sa bol Cipárov život ďalej vyvíjal, keby sa v jednej chvíli, ako o tom hovorí vo svojich rozhovoroch, vrátil aj s rodinou naspäť na Kysuce. My sme samozrejme radi, že Cipár tento krok neurobil. Dnes vieme, že Kysuce dali Slovensku veľkého Európana.

Druhou jeho životnou líniou je jeho manželka, deti, priatelia. Manželka Vilma je v knihe osobitne prítomná v troch kapitolách. Tá druhá: „Láska je nevídaný božský záblesk,“ hovorí svojím názvom za všetky. Hlboká ukotvenosť Mira Cipára v živote sa samozrejme prejavuje aj v jeho vzťahu k žene a rodine. Ako „mladoženáč“ nebudem hodnotiť život manželov, ktorí majú v knihe rodinnú fotografiu zo svojej zlatej svadby. Ale za všetko spomeniem, čo napísal raz Miro svojej manželke z cudziny na pohľadnicu, kde opisoval čo všetko videl: „Aj tak sú najkrajšie tie miesta, ktoré sme videli spolu“ (str. 63). A z priateľov nemožno obísť Ľuba Feldeka. Aj tu za všetko hovorí to, že v roku 2010 vo vydavateľstve Columbus vyšla ich spoločná kniha: Ľubomír Feldek, Miroslav Cipár: Zlatá svadba (ich priateľskej a tvorčej spolupráce, pozn. F.M.).

V knihe rozhovorov s Mirom Cipárom samozrejme nemôžu chýbať kapitoly o jeho tvorbe. Začína už študentskou výtvarnou tvorivosťou v Žiline a potom sa od vysokej školy stáva jeho naprostým osudom. Miro Cipár dosiahol výnimočné úspechy ako ilustrátor. Keď človek číta túto knihu spomienok, nevdojak si položí otázku, ako bolo možné, že Miro bez toho, aby bol v komunistickej strane alebo aby sa nejako inak politicko-spoločensky angažoval, mohol cestovať po svete, mohol byť predsedom Mestskej organizácie zväzu výtvarných umelcov a podobne. Navyše vo zväzkoch ŠtB bol evidovaný ako preverovaná osoba. Myslím si, že to bolo možné v prvom rade preto, lebo Miro Cipár bol nespochybniteľnou, novátorskou autoritou a profesionálom v ilustračnej, zvlášť detskej tvorbe. Jeho volali do celého sveta, aby ich tomuto umeniu učil. Samozrejme, bolo to možné aj vďaka jeho dobrej, priateľskej povahe – nepoznám totiž nepriateľa Mira Cipára. (Alebo to bola neviditeľná ruka jeho predkov, ktorí ho bez poškvrny viedli labyrintom komunistických nástrah.) Jeho vlastná tvorba a výstavy, kde ju prezentoval, sú samozrejme súčasťou tohto rozprávania. Ale do toho sa nebudem miešať, lebo, keď dostal v knihe majster Cipár otázku, ktoré obrazy z posledného obdobia považuje za najlepšie, pokojne odpovedal: „Tie budúce“ (str. 148). A tak ho radšej nebudem pri jeho tvorbe rušiť svojimi úvahami.

Táto kniha rozhovorov sa výborne číta. Tí, ktorí poznáme Mira Cipára dlhšie, vieme prečo. Miro je zaujímavý rozprávač, má skvelú pamäť a veľa skúseností a poznatkov. Rovnako som zažil ešte jedného skvelého rozprávača, ktorým bol Dominik Tatarka. Dominik vedel rozprávať celú noc tak, že ho všetci so záujmom počúvali. Keď nadránom sme už od únavy zomierali, Dominik bol stále čerstvý a svojou palicou, bez ktorej už nevedel žiť, pichal do zaspávajúcich poslucháčov, napr. slovami: „Kordoš nespi!“ Miro Cipár je vo svojom rozprávačskom prejave zdržanlivejší. V rozhovore potrebuje skôr otázky alebo podnety. Ale potom sa rovnako dobre počúva, ako veľký rozprávač Dominik Tatarka. A tu treba povedať, že redaktorka Martina Grochálová bola na tieto rozhovory skvele a kompetentne pripravená. Bez nej by takáto dobrá kniha nemohla vzniknúť. A tak čo povedať na záver? Hodno si túto knihu prečítať! Človek sa v nej veľa dozvie. A okrem toho, tie odpovede sú zároveň ilustráciami. Je to pekná kniha pomaľovaná slovami!

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.