Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Hriech a jeho rozkladné dôsledky

Čislo 3/2013 · Anton Tyrol · Čítanosť článku: 2036
 

Otázky o zmysle života človeka a otázky dobra a zla patria od začiatku ľudstva k najzákladnejším otázkam, ktoré azda najviac zamestnávajú ľudskú myseľ. Božie zjavenie, zapísané vo Svätom písme, venuje tejto otázke prednostné miesto. Prvé stránky Písma riešia túto otázku priam s úzkostlivou precíznosťou, keď redaktori Knihy Genezis včlenili do textu hneď dve správy o stvorení sveta: prvá (z kňazských kruhov; Gn 1,1 - 2,3) prináša pomerne rozsiahlu výpoveď o stvorení vesmíru a prvých ľudí a druhá (z jahvistickej tradície; Gn 2,4 - 3,24) zas detailne opisuje problematiku bytostnej konštitúcie človeka, jeho psychologické založenie a rovnako opisuje aj životné poslanie, ktoré dal človeku jeho tvorca, Boh. Opisuje tiež problematiku slobody človeka a jeho prvý hriech. Rozhodnutie spomínaných redaktorov ponechať v Biblii obidve správy malo svoj dôvod zrejme v tom, že nimi chceli vyjadriť komplexný charakter ľudskej bytosti a zmyslu jeho života. Teda základné danosti ľudského života vôbec sú schopnosti človeka a dobro a zlo v ich najširšom a najplnšom rámci a vzájomný súvis týchto kategórií.

Na stránkach Svätého písma je na mnohých miestach spomínaná problematika hriechu v najrôznejších formách a konkrétnych prípadoch. Prvých jedenásť kapitol Knihy Genezis hovorí prakticky výlučne o množení sa rozličných foriem hriechu a potom predovšetkým proroci pri interpretácii rozličných dejinných udalostí a pri priamom napomínaní často používajú túto kategóriu, aby ňou vysvetlili vyvolenému národu príčiny a celkové pozadie nepriaznivých dejinných udalostí, a to v súvise so zmluvou, ktorá viazala národ a ku ktorej sa zaviazal aj Boh Izraela.

Chrbtová kosť Biblie

Centrálnou otázkou celého Božieho zjavenia je sebazjavenie Boha a umožnenie poznania tajomstva (sacramentum) jeho vôle, pomocou ktorého majú ľudia v Ježišovi Kristovi prístup k Otcovi v Duchu Svätom (porov. DV 2). Ak na túto otázku hľadíme z antropologickej pozície, potom sa ako centrálna úloha človeka javí nájsť tento prístup k Otcovi v Duchu Svätom. Celé Písmo – vlastne od samých začiatkov Knihy Genezis až po poslednú knihu Zjavenia sv. Jána – ukazuje na človeka, ktorý sa usiluje o opätovný návrat k prvotnému stavu, resp. o východ z otroctva hriechu až po vstup do Božieho kráľovstva. To sa prejavuje názornými opismi východu (exodu) z egyptského otroctva až po vstup do zasľúbenej zeme, aby bol človek navždy s Pánom. Teda exodus z Egypta, vrátane vstupu do Kanaánu, je „chrbtovou kosťou Biblie“, a to so všetkými implikáciami, ktoré sú známe či už z opisov vykázania prvých ľudí z raja (Gn 3), Abrahámovho exodu z chaldejského Úru, resp. z Haranu (Gn 12), exodu vyvoleného Božieho ľudu z Jeruzalema do vyhnanstva (2Kr 24 - 25; porov. Jeremiášovo proroctvo a iné). Rovnaký charakter majú aj iné texty opisujúce východ Izraela z babylonského zajatia a návrat do vlasti na Sion (Ž 107) alebo aj túžbu po vyslobodení zo zajatia (Ž 137). Novozákonné texty tento princíp nádherne opisujú napr. v Liste Hebrejom 11, resp. v kapitolách 10 - 12.

Súvis hriechu a predstavy o svete

Kým svetská spoločnosť usmerňuje svoje záležitosti podľa zásady, že poznať zákon je pre človeka povinnosť, Božia prozreteľnosť zaväzuje človeka natoľko, nakoľko človek pozná Boží zákon. Pritom základné mravné povinnosti, teda povinnosť robiť dobro a vyhýbať sa zlu, má ovládať každý človek na základe svedomia. Z tohto princípu sa potom odvodzujú ďalšie princípy, ako je princíp zavinenej nevedomosti, resp. nezavinenej nevedomosti a pod. Podľa toho sa človeku počíta mravná hodnota jeho skutkov. Človek má teda svedomie ako najbližšiu normu mravnosti a je povinný vo všetkom sa správať podľa tejto normy, ktorá mu v každom momente hovorí, čo je dobré a čo zlé. Zároveň je človek povinný svoje svedomie si neustále korigovať podľa poznaných právd, podľa svedomia väčšiny a podľa uznávaných autorít v danej oblasti.

Svedomie človeka potrebuje taktiež aj istý referenčný bod, ku ktorému smerujú všetky jeho skutky, respektíve ku ktorému je nasmerovaná mravná hodnota každého skutku, slova, myšlienky atď. Týmto referenčným bodom je absolútne bytie, ktoré nazývame Boh. Človek poznáva jeho vôľu vyjadrenú v Zjavení, a to formou rozličných prikázaní alebo zákazov, prípadne aj iných vyjadrení, príkladov a pod.

Ten človek, ktorý Boha nepozná, je povinný o tejto možnosti uvažovať a snažiť sa poznať pravdu. Táto povinnosť je súčasťou prirodzeného zákona, ktorý je všeobecný. Tí ľudia, ktorí sa nedopracujú k poznaniu Boha, majú všeobecnú mravnú povinnosť voči tomu, čo pochopili ako absolútny, definitívny zmysel svojho života a všetkého, čo jestvuje. Od tohto absolútneho zmyslu skutočnosti si odvodzujú mravné hodnoty a podľa nich sa orientujú. Podľa nich ich aj súdi ich vlastné svedomie.

Takto možno formulovať zásadnú axiómu: Človek je povinný tak konať, ako pozná.

Rôzne definície hriechu

Základný katechizmus definuje hriech ako prestúpenie Božieho príkazu „vedome a dobrovoľne“. Následne sa rozlišujú hriechy smrteľné a všedné (otázky č. 281, 284, 287). V roku 1998 bol publikovaný Katechizmus Katolíckej cirkvi ako ovocie Druhého vatikánskeho koncilu. Tento Katechizmus hovorí o hriechu, že je to „previnenie proti rozumu, proti pravde a proti správnemu svedomiu. Je to priestupok proti opravdivej láske k Bohu a k blížnemu... zraňuje prirodzenosť človeka a narúša ľudskú solidaritu... Hriech je urážka Boha“ (KKC 1849; 1850).

Je dobré porovnať si obidve definície. Prvá definícia z „klasického“ katechizmu predpokladá, že všetko je dané: Božia vôľa je jasná, dobro a zlo sa odvodzujú od toho, či skutky človeka sú zhodné s Božou vôľou alebo idú proti nej. Zdalo by sa, že hriech vzniká iba tam, kde človek berie do úvahy Boha. V skutočnosti je to však tak, že aj neveriacemu človeku jeho svedomie niečo prikazuje alebo zakazuje, a človek ho musí poslúchať. Ináč žije v konflikte so sebou samým a samozrejme, aj so svetom okolo seba. Katechizmus vo svojej definícii predpokladá, že každý človek pozná Boha alebo ho akceptuje aspoň ako mravnú normu.

Druhá definícia zachytáva širší rámec problematiky hriechu: hovorí, že hriechom je to, čo je proti rozumu, pravde a svedomiu. Pozoruhodná je formulácia dôsledkov hriechu: hriech zraňuje prirodzenosť človeka a narúša solidaritu. Táto poznámka je nesmierne dôležitá, pretože hovorí o všeobecných dôsledkoch hriechu na každého človeka a zároveň na ľudstvo ako celok, resp. až na celé tvorstvo. Tu sa už nerozlišuje len náboženský svet veriaceho človeka, ale všeobecne sa hovorí o rozume, pravde, prirodzenosti a solidarite. Napokon je tu, samozrejme, aj reč o Bohu.

Statický a dynamický aspekt hriechu

Ako rozlišujeme statický a dynamický aspekt v otázke viery v Boha, podobne tie isté aspekty možno vidieť aj v chápaní hriechu.

Pod statickým pojmom hriechu možno rozumieť to, čo bolo naznačené už v predchádzajúcom odseku v súvislosti so Základným katechizmom. V tomto pohľade dobro a zlo je dané a je len na vôli dotyčného človeka, pre akú možnosť sa rozhodne. Podľa toho ho jeho svedomie hodnotí a od toho závisí po smrti aj jeho večné určenie. Ide tu teda o každý jednotlivý skutok, ktorý človek vykoná. Ak sa tento skutok orientuje proti Božím prikázaniam, resp. proti rozumu, pravde, prirodzenosti a solidarite, potom ide o určitú deštrukciu v tvorstve, ktorá musí byť napravená.

Dynamickým aspektom hriechu sa dá porozumieť ako opaku k dynamickému aspektu viery. V prípade viery sa jej dynamický aspekt definuje ako „osobné primknutie sa k Bohu“ (KKC 150), existenciálne odhodlanie na súhlas viery podľa modelu biblickej postavy patriarchu Abraháma (porov. Hebr 11,8-9). Dynamický aspekt hriechu znamená, že človek nie je ochotný osobne sa primknúť k Bohu, ani sa vydať na cestu prekonávania toho, čo v sebe alebo aj okolo seba nachádza ako zlé, ako rozvracajúce a zraňujúce jeho prirodzenosť, resp. prirodzenosť druhého človeka či celého tvorstva, ale postupuje opačne, rozkladne, deštruktívne. Dynamický aspekt hriechu teda spočíva vo vedomom odpore voči Absolútnu. Názorne to možno vyjadriť pomocou obrazu jednosmernej premávky. Je to, ako keby sa v prúde vozidiel niekto rozhodol zaradiť spätný chod. Vznikne tak množstvo nárazov alebo prinajmenšom spomalenie celej dynamiky zduchovňovania dejín.

Písmo túto dynamiku hriechu naznačuje aj v prvých kapitolách Knihy Genezis. Prvých jedenásť kapitol naznačuje, ako na počiatku dejín postupne rástol hriech. Po opise stvorenia a prvotného hriechu (Gn 1-3) nasledujú úryvky, z ktorých je zrejmé, že vodiacou ideou redaktorov týchto textov bolo poukázať na postupný rast zla a hriechu v ľudských dejinách. Človek s celým tvorstvom stále viac upadal: dopustil sa bratovraždy (4,1-16), rozhodol sa na bezhraničnú pomstu každého, hoci aj malého zla (4,23-24), až napokon Pánov duch v ľuďoch celkom vyhasol, lebo sú (boli) len telo (6,3). Až vystúpením Abraháma na scénu v Gn 12, sa začína nový projekt od spásy formou jednotlivca a vyvolenia jedného národa až k univerzálnemu rozšíreniu spásy a Božieho kráľovstva na všetky národy a každého jednotlivca.

Iný, taktiež veľmi pôsobivý obraz hriechu sa nachádza v Baruchovom proroctve: Čo je to, Izrael? Čo, že si v nepriateľskej krajine? Zostarel si v cudzej krajine, poškvrnený si mŕtvolami, prirátaný si k tým, čo klesli do podsvetia. Opustil si prameň múdrosti. Keby si bol kráčal cestou Boha, bol by si býval vo večnom pokoji. Nauč sa, kde je múdrosť, kde je sila, kde je rozumnosť, tak poznáš zároveň, kde je dlhý život, kde žitie, kde je svetlo očí a pokoj (Bar 3,9-14). V tomto odseku je dynamika hriechu opísaná ako zostarnutie v cudzej krajine a dynamika čnosti zas ako múdrosť, sila, rozumnosť, dlhý život, svetlo očí a pokoj. Nejde tu iba o vyjadrenie chronologickej dĺžky zajatia, ale aj o morálne dôvody pobytu v babylonskom zajatí. Príčinou zajatia podľa jednoznačnej interpretácie prorokov bol hriech.

S touto predstavou je spojená aj otázka ľudskej slobody. Zdá sa, že dynamický pohľad na dobro a zlo sa musí vyrovnať s námietkami, že je príliš deterministický a že v ňom chýba priestor pre slobodu človeka. Ďalšou námietkou môže byť aj tvrdenie, že jestvujú aj iné možnosti života človeka, ktorý teoreticky vylučuje existenciu Absolútneho bytia, ale svoj život nasmeruje na nejaký zmysluplný cieľ.

Druhá námietka je zároveň odpoveďou na prvú námietku. Totiž človek naozaj má slobodu voliť si akýkoľvek spôsob života aj každý jednotlivý skutok. Každý ľudský skutok je pritom kompatibilný s dobrom alebo zlom, totiž aspoň implicitne smeruje k Absolútnu alebo ide proti nemu.

Vzájomný súvis statického a dynamického aspektu hriechu

Statický a dynamický aspekt hriechu sa navzájom celkom jasne a zreteľne prelínajú. Totiž každým jednotlivým skutkom si človek získava nejakú pozitívnu či negatívnu zásluhu. Zároveň však sa upevňuje jeho bytostné smerovanie k dobru alebo zlu. Teda každým jednotlivým skutkom sa v človeku čosi pozitívne alebo negatívne buduje. Ide tu o vlastnosti, ktoré v pozitívnom prípade nazývame čnosti a v negatívnom zas neresti.

„Čnosti sú trvalé a stále dispozície konať dobro. Umožňujú človekovi nielen konať dobré skutky, ale aj dávať zo seba samého to najlepšie. Čnostný človek smeruje k dobru, ide za ním a volí si ho v konkrétnom konaní. Cieľom čnostného života je stať sa podobným Bohu“.

„Hriech, (najmä opakovaný – pozn. autora), spôsobuje návyk na hriech; opakovanie tých istých zlých činov plodí neresť. Z toho vychádzajú zvrátené náklonnosti, ktoré zatemňujú svedomie a skresľujú hodnotenie dobra a zla. Takto má hriech tendenciu rozmnožovať sa a silnieť, ale nemôže až do základov zničiť mravný cit“ (KKC 1865).

Maximálne miery hriechu a čnosti

Náboženstvo sa môže javiť aj ako určitý životný štýl, ktorým človek presahuje svoj prirodzený rámec a siaha do transcendentnej sféry. Hriech v habituálnom zmysle je zas určitý stav alebo proces, ktorý má deštruktívne tendencie a je to činnosť proti rozumu, pravde atď. Tak sa natíska otázka po maximálnej miere hriechu, resp. čnosti. Čo je teda maximálnou mierou hriechu a čo je maximálnou mierou čnosti? Vlastnosťou slobody človeka je, že v svojom zameraní na dobro alebo na zlo môže vlastne postupovať do neobmedzenej miery. Ide tu, pravda, o neobmedzenosť zo strany človeka. Zo strany Boha je to vždy obmedzená miera, pretože iba Boh je absolútny, ale človek nie.

Rozličné miery hriechu sú vlastne rozličné miery stotožnenia sa človeka so zlom. Človek sa v smere stotožnenia s hriechom môže stať až otrokom hriechu. Človek sa každým jednotlivým hriechom necháva opantať jeho mocou a čím viac človek hreší, tým väčšiu závislosť na hriechu si v sebe pestuje. Najvyššou mierou závislosti človeka na hriechu, čiže najvyššou mierou stotožnenia sa človeka s hriechom je otroctvo hriechu, ktoré môže prerásť až do posadnutia človeka zlým duchom, teda osobným zlom. V takomto stave, keď sa prirodzenosti človeka zmocnil zlý duch, človek nie je schopný dostať sa z tohto stavu vlastnými silami. Aj takáto možnosť stotožnenia sa človeka s osobným zlom existuje.

Na druhej strane sa takto možno stotožniť aj s dobrom. Opakovaním nejakého dobrého skutku vzniká v človeku čnosť, čiže stáva sa vlastnosťou človeka, Nacvičená čnosť sa stala súčasťou jeho prirodzenosti. Aj v tomto prípade je najvyššou mierou čnosti snaha o čím bližšiu a osobnú komunikáciu s Bohom. Aj tu možno potvrdiť výrok sv. Gregora, že cieľom čnostného života je podobať sa Bohu.

Hriech a kultúra

Kultúra je veľmi komplexný fenomén. Pohľady jednotlivcov alebo jednotlivých filozofických či sociologických škôl na kultúru sú rozličné. Najvšeobecnejšia charakteristika kultúry hovorí, že kultúra je súhrn všetkých poznatkov a praktických zručností odovzdávaných z generácie na generáciu. Patrí sem napr. výchova človeka, veda, technika, umenie, životný štýl so všetkými hodnotami, hospodárstvo, právo, morálka, náboženstvo, svetonázor a iné. Je to zároveň proces osvojovania si všetkých poznatkov a zručností ako aj proces ich rozvíjania a zveľaďovania. Kultúra tiež obsahuje súhrn dobier, ktoré si ľudia aj medzi sebou odovzdávajú a navzájom sa obohacujú. Keď sa hovorí o kultúre a vôbec o kultúrnych hodnotách, vtedy máme na mysli všetko pozitívne, čo robí náš život krajším, lepším a ľudskejším.

V dynamickom pohľade je kultúra súhrnom všetkého dobrého, čo človeka v istom zmysle prevyšuje a dvíha jeho myseľ k vyšším veciam. Kultúra znamená tendenciu k hodnotám, ktoré zodpovedajú dôstojnosti človeka a prehlbujú jeho identitu. Tak človek akoby prekračoval sám seba smerom hore. Kultúra je v živote človeka natoľko kultúrou, nakoľko dvíha človeka a poukazuje na niečo vyššie, než je jeho každodenná všednosť alebo úpadková existencia. Kultúra je teda – obrazne povedané – korenie života, ktoré dáva človeku chuť žiť. Kultúra je natoľko reálna a pozitívna, nakoľko dvíha myseľ človeka k hodnotnejším formám a obsahom. Známa je veta z kantobiografie Santo subito pripísaná bl. Jánovi Pavlovi II.: Że piękno na to jest, by zachwycało – Krása je na to, aby nadchýnala!

V tejto perspektíve, či už statickej alebo ešte viac dynamickej, sa hriech vlastne javí ako odpor voči dynamike poslania človeka. Ak kultúru chápeme ako smerovanie k Absolútnu, potom každý hriech je zásadná nekultúra. Táto nekultúra nepatrí do perspektívy zmysluplného života človeka. Vlastným poslaním človeka je rast jeho ľudskosti a jeho smerovanie k Absolútnu. V našich časoch sa rozličné životné štýly zvyknú hodnotiť pomocou kategórie kultúry. Tak sa určité hodnotové systémy – vzhľadom na ich kompatibilitu – označujú ako subkultúra a pseudokultúra. Vyskytujú sa aj výrazy kultúra smrti, resp. kultúra života a pod. Do týchto kategórií vchádzajú jednotlivé činy človeka, resp. určité smerovania vzhľadom na okruh určitých hodnôt, ktoré človek vyznáva a praktizuje.

Víťazstvo vykúpenia

Doteraz sme o neresti a čnosti argumentovali v určitom dualistickom rozlišovaní. Mohlo by sa zdať, že v rámci tých možností, ktoré je človek schopný zachytiť a ovplyvniť, majú neresti aj čnosti rovnaké možnosti. V skutočnosti to však tak nie je. Už bolo spomenuté vyššie, že hriech má síce tendenciu množiť sa a rásť, ale nemôže celkom do základov zničiť v človeku mravný cit. Znamená to, že aj keby človek čo ako prepadol hriechu, aj keby sa doslova stal otrokom hriechu, ešte vždy sa v ňom uchová akýsi zvyšok hlasu svedomia, ktoré mu vždy bude hovoriť, že zlo je zlé a dobro je dobré.

Druhým, podstatným dôvodom presvedčenia o nerovnosti dobra a zla je kresťanský optimizmus. To znamená, že kresťanstvo verí, že posledné slovo v dejinách bude mať nie hriech a neresť, ale dobro a čnosť. Kresťania teda prežívajú dejiny ľudstva s radostným povedomím, že Boh v týchto dejinách už povedal svoje rozhodné a definitívne Slovo. Ľudské dejiny sú totiž vykúpené. Čo to pre otázku dobra a zla v dejinách znamená, pekne vystihol K. Rahner v diele Kleines Kirchenjahr, v ktorom vykúpenie sveta chápe ako „záchranu a premenenie sveta v jeho najhlbších koreňoch... (Kristus) vstal z mŕtvych, lebo v smrti naveky získal a vykúpil najhlbšie jadro všetkého zemského bytia“ a teraz je už len otázkou času, kým bude všetko uzdravené... kým vykúpenie prenikne do každej skutočnosti a kým bude Kristus všetko vo všetkom (Kol 1,23). Vykúpenie ľudstva znamená, že „ľudstvo je nadobudnuté pre Boha transformáciou, ktorá sa koná vo vnútri samého ľudstva ... Takýmto spôsobom je napravené neblahé dielo hriechu, ľudstvo je obnovené, vykúpené, znovu spojené s Bohom, zas vlastní Boží život.“ Z toho je vidieť, že o hriechu a čnosti nemožno uvažovať dualisticky v zmysle dvoch rovnako silných, aj keď protikladných skutočností. Zlo v každej jeho forme je porazené, ale nie tak, že by nechávalo človeka pasívnym. Je to Božie obdivuhodné víťazstvo, ktoré na jednej strane patrí všetkým a každému, ale zároveň si toto víťazstvo musí každý človek vydobyť osobne, pričom naplno realizuje svoju slobodu.

Aktuálna úloha pre dnešné časy

V tomto zornom uhle sa ako najvážnejšia úloha kresťanov v dnešných časoch javí poukázať na krásu čnosti a poukázať na hriech ako čosi nekultúrne, nedôstojné človeka... niečo, čo človeka odcudzuje sebe samému, ostatným ľuďom a napokon aj samému Bohu. Sväté písmo má pre toto poslanie veriacich ľudí ako Božích priateľov veľmi výstižný obraz: Prví bratia Kain a Ábel priniesli Pánovi obety. Keď Kain spoznal, že Pán na jeho obetu nezhliadol, veľmi sa rozhneval a „zamračila sa mu tvár. Tu povedal Pán Kainovi: „Prečo sa hneváš a prečo sa ti zamračila tvár?“ (Gn 4,5-6) V tomto vyjadrení sa dá dobre rozoznať Kainov hriech a jeho dynamický aspekt. Ide tu už o hriech ako neresť alebo ako stav. Hriech teda rozkladá človeka, mrzačí ho, znetvoruje Božie dielo, ktoré bolo pôvodne plné harmónie, krásy, zmysluplného účelu... Ako hovorí latinský výrok: „Corruptio optimi pessima“ (Porušenie najlepšieho je najhoršie). Keď sa mravne skazí to, čo má byť najlepšie, vzniká z toho obrovská škoda a pohoršenie. To, čo pokazili prví ľudia na úsvite dejín, musel sám Boh naprávať. Nik iný to napraviť nemohol.

Ako teda postupovať? Na prvom mieste je potrebné dodržiavať Božie prikázania. Poslušnosť Božiemu hlasu je síce najjednoduchším, ale najspoľahlivejším ukazovateľom cesty človeka a robí ho Božím priateľom. Je to cesta Abraháma (porov. Gn 22), cesta radostnej otvorenosti voči Božiemu slovu, cesta radostnej pozornosti voči všetkému, čo poznávame ako Božiu vôľu.

Na druhom mieste je potrebné mať odvahu vzoprieť sa hriechu vo vlastnom vnútri ako aj vonkajšiemu pokúšaniu na hriech. Mnohí svätci mali zásady, obsahom ktorých bolo to, že radšej podstúpili alebo chceli podstúpiť smrť, ako by mali zhrešiť (napr. sv. Dominik Sávio). V Liste Hebrejom je vyjadrená veľmi povzbudivá myšlienka: V boji proti hriechu ste ešte neodporovali až do krvi (Hebr 12,4). Opäť nám tu môžu veľmi pomôcť rôzni svätci, ktorí neváhali zápasiť doslova až do krvi, len aby sa vyhli hriechu. V týchto zápasoch proti hriešnym pokušeniam boli neraz veľmi originálni a vynaliezaví. Keď zas išlo o vonkajšie nútenie na hriech, najmä odpad od viery alebo mučenie za vieru v Krista, tam boli obdivuhodne pevní a rozhodní pri vydávaní svedectva Ježišovi Kristovi.

Nad hriechom sa teda dá zvíťaziť. Je to dokonca pomerne ľahké, ak pritom spolupracujeme s Božou milosťou a ak rátame s Božou pomocou. Víťazstvo nad hriechom je tým najväčším a najkrajším víťazstvom a Pán Boh nám vždy dopraje aj bohatú duchovnú radosť z tohto víťazstva. Túto radosť pozná aj Cirkev, ktorá nám v liturgii Bielej soboty podáva azda najparadoxnejšiu formuláciu týkajúcu sa veľkonočného víťazstva nad hriechom a smrťou: O, šťastná vina, pre ktorú k nám prišiel taký vznešený Vykupiteľ! My svojím víťazstvom nad hriechom môžeme mať s pomocou Božej milosti účasť na tomto Ježišovom víťazstve a na tejto radosti jeho Cirkvi.

Autor je profesorom Starého zákona v Kňazskom seminári biskupa Jána Vojtaššáka v Spišskej Kapitule a generálnym vikárom Spišského biskupstva.
tyrol@kapitula.sk

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.