Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Od disentu k slobode

Čislo 3/2013 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2309
 

Vystúpenie na konferencii z príležitosti 25. výročia založenia časopisu Vision 2000, Rakúsko, Heiligenkreuz, 28.9.2013

V roku 1950, keď som mal tri roky, sme mali u nás doma v Nitre prvú policajnú prehliadku. Moja matka bola profesorka slovenčiny a francúzštiny a mala veľmi úzke kontakty s Rehoľou verbistov (táto rehoľa má aj tu v Mödlingu materský dom). Dodnes mi zostal v pamäti vysoký muž v koženom kabáte, ako chodí po našom byte. Celé päťdesiate roky sme žili v atmosfére, keď stále niekoho v našom okolí zatkli a keď ľudia, aj moji rodičia, chodili na výsluchy na políciu. Raz ma matka zobrala na návštevu k jednému kňazovi, ktorý sa práve vrátil z väzenia. Zostalo mi v pamäti, ako jej niečo ticho hovorí do ucha. Šesťdesiate roky boli v kultúre už slobodnejšie, ale v prenasledovaní Cirkvi sa nič nezmenilo. V roku 1960 sme mali ďalšiu domovú prehliadku. V tom čase začala ďalšia vlna zatýkania rehoľných kňazov, aj v našom okolí.

Raz, bolo to v osemdesiatych rokoch, sa stretol v jednom byte tajný biskup (dnešný emeritný kardinál) Korec so slovenským spisovateľom, signatárom Charty 77 Dominikom Tatarkom. Tatarka bol komunista, ktorý sa neskôr rozišiel s komunistickou ideológiou a napísal román Démon súhlasu, hovoriaci o totalitných praktikách. Korec mu pri tejto príležitosti povedal: „Pán Tatarka, čítal som vo väzení na pokračovanie váš román Démon súhlasu.“ Teda kultúra už mohla publikovať takéto romány, ale Cirkev ich mohla čítať len vo väzení. Poslední katolícki a evanjelickí kňazi išli na slobodu 9. mája 1968, teda v čase keď v Československu bola už v plnom prúde tzv. Pražská jar a občania sa tešili takmer z úplnej slobody. Hovorím to preto, lebo tieto udalosti a zážitky mojej mladosti ma na celý život poznačili tak, že som nikdy, ani na chvíľu neuveril komunistom a ich ideológii. Komunizmus išiel proti Pánu Bohu, proti Cirkvi a veriacim, a preto bol zlý. Nepotreboval som sa zaoberať jeho filozofiou ani ekonomikou. Keď v roku 1989 padol v Európe aj v Československu komunizmus, jeho koniec bol pre mňa najväčšou satisfakciou za všetko zlo, a bol len potvrdením toho, k čomu ma viedli moji rodičia, a čo som aj sám cítil, totiž, že komunizmus bol od základov zlý.

Päťdesiate roky, plné úzkosti a utrpenia, sa niesli v mojej mladosti v znamení ešte ďalšej veci. V Nitre, kde sme žili, počúvali starí Nitrania a moji rodičia samozrejme tiež, rádio Slobodná Európa a Londýn. Tieto rádiá boli z československej strany rušené a ja dodnes vidím zúfalý zápas mojej matky, ako sedí pri rádiu a za strašného zvuku rušičiek hľadá gombíkom na rádiu stratený hlas. Toto počúvanie rádia Slobodná Európa skrývalo v sebe veľkú nádej, že Západ nakoniec zasiahne a dostane nás z našej situácie. Pamätám si, ako raz neskoro večer u nás niekto zabúchal na okno. Moji rodičia v strachu opatrne otvorili. Bol to náš známy, Maďar, ktorý žil v Nitre, bol stolárom, a prišiel nám oznámiť, že Američania stoja už na hranici. Táto nádej sa ešte viac otvorila, keď v roku 1956 došlo v Maďarsku k revolúcii. Rádio Slobodná Európa v maďarčine, ktorej v Nitre mnoho ľudí rozumelo, povzbudzovalo Maďarov v Maďarsku k odvahe. A keď tam prišli sovietske tanky, každý čakal, že maďarským revolucionárom Západ pomôže. Sklamanie a frustrácia boli potom obrovské. Samozrejme, táto nádej voči Západu, ktorú v sebe nosili potláčané národy vo východnej Európe, bola síce pochopiteľná, ale ťažko realizovateľná. Západ bol vyčerpaný druhou svetovou vojnou a Sovietsky zväz sa čoraz viac stával svetovou veľmocou. Hovorím to aj preto, lebo keď som bol po novembri 1989 v politike, vrátil som sa k tejto skúsenosti z mladosti. V roku 1999 som bol ako poslanec a člen Kresťanskodemokratického hnutia vo vládnej koalícii. Na jar 1999 hlasovala Vláda Slovenskej republiky o povolení preletov lietadiel NATO cez slovenské územie, aby tieto mohli bombardovať Miloševičovu Juhosláviu. Na Slovensku toto hlasovanie, ktoré prelety povolilo, vyvolalo veľkú morálnu polemiku. Vtedy som si uvedomil: Ako môže slobodný svet bojovať s autoritatívnym alebo až totalitným režimom? Môže v začiatkoch, keď sa tento režim ešte celkom neetabloval, zasiahnuť vojensky – pri takomto zásahu, samozrejme, nemožno vylúčiť aj obete nevinných ľudí. Alebo nechá všetko na domáce obyvateľstvo, totalitný režim si vybuduje represívny policajno-vojensko-súdny systém a potom slobodný svet môže roky alebo až desaťročia už len hospodárskymi sankciami, medzinárodným tlakom a inou pomocou tlačiť príslušný totalitný režim, aby sa nakoniec vnútorne vyčerpal.

V roku 1966 som prišiel do Bratislavy študovať na Univerzitu Komenského matematiku a fyziku. Raz som cestoval s mojím bratom v električke a ten mi odrazu povedal: „Poď, zoznámim ťa s jedným človekom.“ Vzadu v električke stál asketický muž v starom zelenom hubertusovom kabáte. Bol to matematik Vladimír Jukl. Bolo to krátko potom, ako sa tento muž vrátil po štrnástich rokoch z väzenia. V roku 1951 bol odsúdený za laický apoštolát na dvadsaťpäť rokov. Do väzenia išiel ako dvadsaťšesťročný a vrátil sa ako štyridsaťročný. Potom na jar 1968 som sa v Bratislave zoznámil s tajným biskupom Jánom Korcom. Bolo to tiež krátko nato, ako sa vrátil po ôsmich rokoch väzenia na slobodu. Biskup Korec bol v roku 1960 odsúdený na dvanásť rokov väzenia pre svoju tajnú vysviacku, a pretože tajne svätil v päťdesiatych rokoch kňazov. A potom som sa ešte zoznámil s lekárom Silvestrom Krčmérym. Ten bol rovnako v roku 1951 zatknutý za laický apoštolát, ale pretože odmietal podpísať protokoly polície, vyšetrovacia väzba mu trvala v neľudských podmienkach tri roky. Súdený bol takto až po Stalinovej smrti. Nedostal preto ako Jukl dvadsaťpäť rokov, ale „iba“ štrnásť, ale tie si všetky odsedel. Títo ľudia, hneď ako sa vrátili z väzenia, začali pôsobiť medzi vysokoškolskou mládežou. Keď začínali, bolo to len niekoľko študentov. Postupne toto hnutie rástlo, až sa ukotvilo na všetkých vysokých školách v Bratislave a bolo organizované po ročníkoch. Pre každú skupinku mladých ľudí, ktorí sa tajne stretávali raz do týždňa, bolo potrebné nájsť aspoň dva byty, aby stretnutia neboli nápadné. Dvakrát do roka sa pre nich organizovali jednodňové duchovné rekolekcie a raz do roka trojdňové exercície. O ich duchovné potreby sa starali tajní kňazi z radov jezuitov, saleziánov, vincentínov a piaristov. V zime a v lete sa pre nich organizovali dlhšie výlety. Okrem toho bolo pre nich potrebné tajne zadovážiť literatúru. Boli to jednak samizdatové časopisy, ale rovnako náboženská literatúra pre štúdium. Literatúra sa tlačila v tajných tlačiarňach na Slovensku, potom nám ju zo Západu nosili holandskí protestanti a keď boli prezradení, začala sa literatúra prenášať z Poľska cez hraničné pohoria. Každoročne v našej starostlivosti bolo asi päťsto študentov. S tými, ktorí skončili vysokú školu a odišli z Bratislavy, sme udržovali naďalej kontakt. Takto sa za roky vytvorila prirodzená a dôverná sieť laikov, cez ktorú sa šírila literatúra a informácie. Keď bol v auguste 1988 záver jubilejného Mariánskeho roku, centrum v Bratislave rozhodlo, že tento záver bude v Nitre. 15. augusta na tradičnú mariánsku púť do Nitry chodievalo asi pätnásťtisíc ľudí. V tento rok prišlo osemdesiattisíc. Polícia nám potom odkázala, že ak neprestaneme, tak zasiahnu. Jukl, Krčméry a biskup Korec za dvadsať rokov vychovali v skrytosti niekoľko generácií mladých, rozhľadených kresťanov, ktorí sa potom stali nositeľmi slobody na Slovensku. Kľúčom k tajomstvu všetkej tejto práce a úspechu boli oni traja. Dlhé väzenie z nich urobilo nezlomných ľudí, oddaných Bohu a Cirkvi, ktorých som nevidel nikdy zakolísať. Oni boli pre nás vzory, o ktoré sme sa stále opierali. Dnes si uvedomujem, že žiadna generácia nemôže vyrásť, ak nemá živé vzory, ktoré pred ňou kráčajú. Oni nás naučili stáť osamelých v zápasoch proti väčšine! Neviem si predstaviť aj svoje rozhodovania za dvadsať rokov v politike, keby nám neboli sprostredkovali túto ich životnú skúsenosť. Okrem toho nás títo ľudia naučili trpezlivej a dlhoročnej práci. V sedemdesiatych a aj osemdesiatych rokoch, keď nikomu ani nenapadlo, že komunizmus raz padne, pracovali sme denne na diele, o ktorom sme boli presvedčení, že má zmysel. Výsledok sme nechávali na Pána Boha. Často si dnes pripomínam túto skúsenosť. Prvých dvadsať rokov po novembri 1989 boli na Slovensku pri moci na rôznych pozíciách štátu ľudia, ktorí svoje najlepšie roky strávili v komunizme – v zápase o hodnoty. Dnes sa na všetky pozície v krajine dostávajú ľudia, ktorí prvých dvadsať rokov slobody strávili väčšinou v zápase o existenciu, ako je hľadanie práce, bývania a podobne. Túto generáciu charakterizuje pragmatizmus, ktorý ako vlna zasiahol dnes Slovensko. Budovať alternatívu k tomuto životnému pragmatizmu môže trvať rovnako dlho, ako trval náš zápas v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch. Ale práve trpezlivosť a cieľavedomosť ľudí ako Jukl, Krčméry a Korec nám môžu byť povzbudením aj v týchto rokoch.

Keď končím pomaly rozprávanie o období komunizmu, chcem sa dotknúť ešte jedného problému. Ako sme sa po novembri 1989 vyrovnali s komunizmom na Slovensku? Prijali sme množstvo zákonov o rehabilitáciách a odškodnení postihnutých ľudí. Finančné odškodnenie bolo, vzhľadom na stratené roky vo väzniciach a táboroch, skôr symbolické. Prijali sme zákon, ktorý morálne odsúdil komunistický režim. Ľudia z tajnej polície, ktorí mali vo svojej agende politické otázky, museli z polície odísť. Zriadili sme zákonom Ústav pamäti národa, ktorý má skúmať a zdokumentovať obdobie dvoch totalít na Slovensku: nacizmu a komunizmu. Vzniklo veľké množstvo vedeckých a spomienkových kníh na toto obdobie. Na Slovensku máme dnes mnoho pamätníkov a pamätných tabúľ, ktoré pripomínajú obete komunistického obdobia. Ale kladiem si základnú otázku: Majú poškodení ľudia, ktorí strávili roky vo väzniciach a táboroch a ich príbuzní pocit, že sme sa ako politici s touto dobou vyrovnali?

Ako to bolo s trestnoprávnymi postihmi? Pokiaľ ide o mňa, hneď začiatkom roku 1990 začalo trestné stíhanie príslušníka polície, ktorý v roku 1988 porušil nejaké predpisy, keď som bol dva dni vo vyšetrovacej cele. Spolu s Jánom Čarnogurským, ktorý bol vtedy už podpredseda federálnej vlády, sme verejne požiadali prezidenta Václava Havla, aby udelil tomuto policajtovi milosť, čo prezident aj urobil. Ako som už povedal, pre mňa pád komunizmu vtedy bol a aj dnes je najväčšou satisfakciou za všetko zlo. Chcem povedať, že aj keď som v rokoch 1975-1989 chodil často na výsluchy, bol som policajne sledovaný, mal som v byte dve odpočúvacie zariadenia a chvíľami som sa cítil už z toho všetkého unavený, nepociťoval som po novembri 1989 z obdobia komunizmu frustráciu. Hovorím to ale s vedomím toho, že som nezažil hrôzy výsluchov a väzenia z päťdesiatych a šesťdesiatych rokov, ale ani väzenia zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, ktoré už nebolo až také kruté.

Pokiaľ ide o atmosféru v spoločnosti po novembri 1989, pamätám si na naše diskusie v centrále hnutia Verejnosť proti násiliu, či začať trestné postihy. Otázka znela: U koho začneme a kde chceme skončiť? Postavíme pred súd najvyšších predstaviteľov komunistickej strany a tajnej polície, ale veď komunisti a policajti na nižších úrovniach robili rovnaké zlo a často ešte väčšie. Nehovoriac o tom, že aj ľudia, ktorí neboli v komunistickej strane, sa často podieľali na tom veľkom zle, ktoré nás obklopovalo. Slovensko má 5,3 milióna obyvateľov. K 1. októbru 1989 bolo na Slovensku 451 444 členov Komunistickej strany Slovenska, teda takmer deväť percent. Keď vezmeme do úvahy aj ich rodinných príslušníkov, je to úctyhodný počet. Boli to ľudia v kľúčových pozíciách štátu. Navyše, mnohí členovia komunistickej strany odišli po novembri 1989 do iných politických strán a stali sa rýchlo populárni. Treba teda povedať, že na Slovensku sa po novembri 1989 atmosféra v spoločnosti neklonila k nejakému typu „norimberského súdu“. A ako už bolo povedané, rovnako sa neklonila ani u nás politikov. (Zostáva pre mňa nezodpovedanou otázkou, či sme predsa nemali začať trestné stíhanie tých ľudí, ktorí v päťdesiatych rokoch mučili nevinných a samozrejme aj tých, ktorí im to prikazovali resp. tolerovali?!)

Čo sme mali urobiť tak, aby poškodení ľudia: väzni, odvlečení do Sovietskeho zväzu, vysťahovaní zo svojich bytov, pozostalí po popravených a zastrelených na hranici, vylúčení zo škôl a odvlečení do pracovných táborov, mali pocit, že sme sa ako politici aj za nich vyrovnali s touto dobou? Ako sa dalo toto veľké štyridsaťročné zlo potrestať? Iste sme mohli urobiť viac, ale ten pocit vyrovnania sa, možno až odpustenia alebo poučenia sa, a odkazu do budúcnosti môžu priniesť asi iba ony, obete. Nemalo by sa na nich zabudnúť. Je možné, že aj v ďalekej budúcnosti sa s komunizmom na Slovensku možno vyrovnať najviac cez jeho obete. Tým, že sa na obete nezabudne, odsúdi sa aj politický režim i ľudia, ktorí toto všetko zapríčinili. Samozrejme otázka, ako aspoň pomenovať hlavných aktérov komunizmu v Československu, ostáva otvorená. Nosím v sebe stále jednu myšlienku. Keď raz bude v Bratislave v nejakej podobe múzeum dvoch totalít, aby tam bolo miesto, kde napríklad na stene alebo na strope budú stále premietané mená 705 zavraždených, 71 tisíc uväznených, 15 tisíc odvlečených zo svojich domovov, 13 tisíc v pracovných táboroch a 64 tisíc obetí holokaustu. Za každým jedným menom bude jeho príbeh, jeho sny a túžby, jeho príbuzní. Každé jedno meno bude hovoriť o obludnosti systému a ľudí, ktorí tieto hrôzy páchali a podieľali sa na nich. Toto by malo ostať ako odkaz a ako výstraha do budúcnosti.

November 1989 je a už navždy zostane, najväčšou udalosťou môjho občianskeho života. Na Vianoce 1989 som išiel po uliciach Bratislavy, mal som vtedy štyridsaťdva rokov, a zažil som prvý krát v živote pocit, že som slobodný. Že nemusím ísť na policajný výsluch, že nie som sledovaný. Pomaly je odvtedy už dvadsaťpäť rokov, a ja stále prežívam s rovnakou intenzitou tento pocit slobody, ktorý ma robí šťastným. Pád komunizmu v novembri 1989 považujem za biblický zázrak. Iste v tom hrali svoju rolu ekonomické a národnostné problémy vtedajšieho Sovietskeho zväzu, iste bolo dôležité, že v týchto mesiacoch sa protikomunistický odboj dal do pohybu vo všetkých komunistických krajinách Európy, ale to posledné sa nedá ináč vysvetliť, ako zázrak. Podľa francúzskej knihy Čierna kniha komunizmu bolo za sedemdesiat rokov komunizmu v Sovietskom zväze a štyridsať rokov komunizmu v ostatných krajinách Európy a sveta zavraždených okolo 100 miliónov ľudí. Som presvedčený, že kalich utrpenia, obety, modlitieb a mučeníctva sa naplnil a Hospodin zasiahol spôsobom, aký vidíme len v Biblii. Politický režim, ktorý sa zdal, že tu bude na „večné časy“, padol z večera na ráno ako domček z karát. A ako to už pri revolúciách býva, menia sa rýchlo nielen politické režimy, ale i osudy ľudí. V roku 1989 som už nepracoval a počas novembra som chodil na súdny proces s Jánom Čarnogurským. V júni 1990 som bol ale zvolený do Slovenskej národnej rady a stal som sa jej predsedom, to znamená najvyšším ústavným predstaviteľom Slovenska. Napriek tomu, že pôvodne som do politiky nechcel ísť, zostal som v parlamente do roku 2010, teda dvadsať rokov, z toho desať rokov za vládnu koalíciu.

Boli sme prvou nekomunistickou generáciou, ktorá prevzala zodpovednosť za krajinu do svojich rúk. Moja dvadsaťročná činnosť v tzv. „tajnej Cirkvi“ mi dala istú, aj politickú skúsenosť. Celkove treba povedať, že v tých krajinách, kde existoval politický disent ako Československo, Poľsko, Maďarsko a NDR, bola v roku 1989 pripravená istá nekomunistická alternatíva. V iných krajinách, ako napríklad Rumunsko, kde disent nemal možnosť sa ukotviť, zostali naďalej pri moci komunisti, aj keď už v inom podaní. Ale celkovo treba povedať, že sme do politiky išli bez priamej politickej skúsenosti. Nebudem sa tu podrobne zaoberať pohľadom na týchto dvadsať rokov slovenského ponovembrového vývoja. Slovensko v tomto čase muselo dramaticky zápasiť o demokratický charakter svojej krajiny, keď nám hrozilo, že sa dostaneme mimo hraníc Európskej únie. Treba povedať, že na čele tohto zápasu stálo Kresťanskodemokratické hnutie s jeho predsedom Jánom Čarnogurským. A bola to práve skúsenosť a odvaha disentu, ktorá dávala tomuto zápasu trvalú pečať. To, čo sme vtlačili v týchto začiatkoch do slovenskej spoločnosti, boli zákony, ktoré vytvárali politickú a náboženskú pluralitu a toleranciu. Takto sme sa postavili na stranu menšinovej Pravoslávnej cirkvi, hoci túto používali komunisti do novembra 1989 na potláčanie Gréckokatolíckej cirkvi. Výsledkom toho je, že dnes obe tieto cirkvi vedľa seba pokojne spolunažívajú. Rovnako sme sa postavili na stranu osobitne maďarskej menšiny oproti slovenským nacionalistom, ktorí požadovali, aby sa na južnom území Slovenska nemohol v úradnom styku používať maďarský jazyk a aby tam nemohli byť dvojjazyčné nápisy. Dnes táto vec už nikomu neprekáža. V priebehu týchto rokov sme zriadili Katolícku univerzitu v Ružomberku a maďarskú Univerzitu J. Selyeho v Komárne. Žiaľ, nepodarilo sa nám za celý čas nájsť kľúč k riešeniu rómskej otázky.

Ale chcel by som sa zastaviť zvlášť pri prijímaní zmlúv medzi Slovenskou republikou a Vatikánom a rovnako s ostatnými registrovanými cirkvami na Slovensku. Rozhodli sme sa, že nepôjdeme cestou, ktorá sa prakticky ukotvila na Západe, totiž, že náboženstvo je súkromná vec ľudí a nijako nezasahuje do života štátnych inštitúcií. Mali sme na mysli zvlášť školstvo, medicínu, ale aj samosprávu a štátnu správu. Ako sme totiž mali možnosť pozorovať na Západe, doktrína štátu najmä v morálno-etických otázkach sa menila od jedného politického zoskupenia k druhému. Keď napríklad v Španielsku vládli ľudovci, možnosť uzatvárať manželstvo pre osoby rovnakého pohlavia, a tiež ich adopcie detí neexistovala, keď sa neskôr k moci dostali socialisti, všetko bolo už ináč. Pokiaľ ide o školstvo, chceli sme, aby vyučovanie náboženstva všetkých registrovaných cirkví bolo na školách, v alternatíve s etikou. Alebo ináč, nechceli sme, aby vyučovanie náboženstva bolo vytlačené zo škôl na fary. Prítomnosť rôznych cirkví na školách sme chápali aj ako budovanie plurality a tolerancie v mysliach žiakov. Toto sa nám v zmluvách s Vatikánom a ostatnými cirkvami podarilo. Ale kľúčovou sa nám zdala zmluva s Vatikánom a ostatnými cirkvami o výhrade vo svedomí. Táto mala zaručovať, že napríklad učitelia na školách, lekári v nemocniciach, starostovia v mestách a obciach, ale rovnako ľudia zamestnaní v štátnej správe nemôžu byť nútení zo strany štátu alebo niektorých nadnárodných inštitúcií, aby hovorili alebo konali niečo, čo odporuje ich náboženskému presvedčeniu, ktoré vyrastá z náboženskej doktríny tej ktorej štátom uznanej cirkvi. V praxi by to znamenalo, že napríklad nikto nemôže nútiť učiteľa, aby bez vyjadrenia svojho názoru musel vyučovať náuku, ktorá odporuje jeho mravnému presvedčeniu. Rovnako, nikto nemôže nútiť lekára, aby konal úkony, ktoré sú v rozpore s jeho mravným presvedčením, alebo nikto nemôže nútiť starostu, aby sobášil ľudí rovnakého pohlavia a podobne. Túto zmluvu sme považovali za kľúčovú, pretože s narastajúcimi kompetenciami Bruselu a Štrasburgu národné štáty zrejme v budúcnosti stratia v týchto otázkach rozhodovacie právomoci. Okolo zmluvy s Vatikánom a ostanými cirkvami vznikla veľká mediálna a spoločenská diskusia a vtedajší predseda slovenskej vlády nakoniec nedal o tejto zmluve vo vláde hlasovať. My ako kresťanskí demokrati sme na protest proti tomu odišli z vlády, v dôsledku čoho boli na Slovensku predčasné voľby. Odchod z vlády mal však to pozitívum, že táto otázka zostala v slovenskej spoločnosti naďalej otvorená. Teda naša i moja filozofia vzťahu štátu a ostatných cirkví spočívala v tom, že medzi štátom a cirkvami by malo byť permanentné pozitívne napätie, ktoré na jednej strane odporuje štátu, pokiaľ, najmä v morálnych otázkach, zachádza ďaleko, na druhej strane samozrejme nemôže dovoliť cirkvám, aby chceli usmerňovať celú spoločnosť. Najmä je to potrebné, keď doktrína štátu sa stáva čím ďalej ťažšie uchopiteľným pojmom a podlieha často mediálnym a lobistickým tlakom. Tento projekt sa nám nepodarilo doviesť do konca a dnes vzťah štátu a cirkví na Slovensku sa opiera skôr o fakt, že voliči u nás sú v značnej miere stále veriaci ľudia a politické strany to chtiac-nechtiac musia brať do úvahy. Keď prezident prvej Československej republiky Masaryk povedal, že národy a štáty sa udržujú ideálmi, na ktorých vznikli, tak ideály a túžby Novembra 1989 by mali tvoriť východisko novodobých slobodných slovenských dejín. Prvé ponovembrové roky boli obrovskou príležitosťou ukotviť tieto ideály v spoločnosti. S pribúdajúcimi rokmi sa táto realizácia stáva ťažšou.

Ponovembrový príbeh Slovenska možno považovať za úspešný. Vznikol samostatný štát, vstúpili sme do NATO, do Európskej únie, stali sme sa súčasťou Schengenu a našou menou je euro. Napriek mnohým problémom Slovensko patrí v životnej úrovni na horné miesta medzi postkomunistickými štátmi Európy. V celých našich novodobých dejinách sme nemali takýchto 25 rokov bez vojen a vážnych konfliktov. Zostane však paradoxom, že slovenskí politici a politické strany, ktoré sa hlásia k tomu, že od začiatku chceli mať svoj vlastný štát, dnes nemajú najmenší problém zbavovať sa svojich kompetencií v prospech Európskej únie. V narastajúcej globalizácii sveta i Európy akoby im v konečnom dôsledku stačilo, že Slovensko je. Čím môže v dnešnej dobe Slovensko prispieť do spoločného európskeho domu? Je to v prvom rade skúsenosťou posledných desaťročí, ktorá Západu chýba. Tu sa znovu vraciam k téme, o ktorej som tu už hovoril. Štáty bývalého komunistického bloku v Európe prešli štyridsaťročnou komunistickou minulosťou a spájajú ich v prvom rade obete komunistického režimu. V každom z týchto štátov sú stovky a tisícky mŕtvych a desaťtisíce väznených a odvlečených zo svojich domovov. Tieto obete idú ponad náboženské zoskupenia, ponad národnosti a profesné stavy, ponad vek a pohlavie. Ony nezomierali a netrpeli v našich krajinách v prvom rade pre rast hrubého domáceho produktu, ony zomierali v prvom rade pre slobodu a ľudskú dôstojnosť. Ony nám umožnili, že v novembri 1989 sme sa pokojne mohli pozrieť do očí západným demokratickým štátom na celom svete. Ony nás navzájom musia spájať a v ich mene a odkaze sme zaviazaní vystupovať na všetkých európskych fórach za všetky hodnoty, pre ktoré ony trpeli. Takýto kapitál a skúsenosť nemajú za posledné desaťročia krajiny Západnej Európy.

A ešte chcem spomenúť jednu vec. Štáty komunistického bloku, a myslím teraz osobitne aj Slovensko, prežili konfrontáciu s komunizmom v prvom rade vďaka kresťanstvu. Komunistickému režimu sa v týchto krajinách podarilo zlikvidovať alebo podstatne narušiť všetky stavovské organizácie a celý slobodný inštitucionálny systém spoločnosti. Kresťanstvo napriek mnohým ranám a škodám stálo v novembri 1989 v týchto krajinách neporušené a v mnohom ešte silnejšie a skúsenejšie. Pod kresťanstvom samozrejme rozumiem nielen Cirkev ako inštitúciu, ale v prvom rade jej hodnotový systém, bez ktorého by tento zápas nemohla vydržať. Túto skúsenosť už nemajú generácie dnešnej Západnej Európy. Túto skúsenosť by mali krajiny bývalého komunistického bloku sprostredkovať dnešnej Západnej Európe, najmä pokiaľ ide o hodnotový zápas v mnohých morálno-etických otázkach, v ktorých sa byrokracia európskych súdnych inštitúcií čím ďalej tým viac vzďaľuje kresťanskému pohľadu na človeka a život. Skúsenosť zápasu a prežitia kresťanstva v období komunizmu by mali krajiny bývalého východného bloku odovzdať Západu a keď bude treba, tak aj vyvzdorovať v konfrontácii s mravným relativizmom, ktorý dnes na Západe zavládol.

Milí priatelia! Moje rozprávanie by nebolo úplné, keby som ho nakoniec nedoplnil ešte o jednu skúsenosť, a to je stretnutie a priateľstvo s manželmi Christofom a Alexou Gaspari. Ich príbeh, tu vo vašej krajine totiž v mnohom pripomína našu skúsenosť z obdobia komunizmu. Manželia Gaspariovci sú kresťanskí disidenti v slobodnej a úspešnej krajine. Tak ako my sme vydávali samizdaty, tak oni, okrem iného už dvadsaťpäť rokov vydávajú nádherný časopis Vision 2000, ktorý je verný pápežom, Cirkvi a jej učeniu. Tak ako samizdaty boli menšinový žáner, tak aj tento časopis je menšinový v porovnaní so všetkým čo možno v Rakúsku čítať. Christof a Alexa Gaspari kráčajú už dvadsaťpäť rokov touto cestou a nikdy som na nich nebadal netrpezlivosť a frustráciu. Naopak, to čo z nich stále vyžaruje, je pokoj. A to je ďalšia skúsenosť, ktorá nás spája. Naši duchovní učitelia, o ktorých som tu hovoril, nám vždy pripomínali, aby sme urobili to, čo máme urobiť a ostatné aby sme nechali na Pána Boha. My, za železnou oponou sme mali to šťastie, že sme sa dožili slobody, tohto Božieho vstupu do našich dejín. Tak ako my s našou životnou skúsenosťou môžeme prispieť k západnej civilizácii, tak skúsenosť a životná cesta ľudí ako sú Christof a Alexa Gaspari sú obrovským bohatstvom a povzbudením pre nás, ktorí sme sa stali slobodnými. Dnes sú to práve títo ľudia zo Západnej Európy, ktorí nám svojim životom odkazujú, že treba pracovať, a pokojne kráčať cestou vernosti, a to posledné, aj čo sa týka kresťanskej Európy má v rukách nakoniec iba Boh.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.