Kolpingov odkaz

Čislo 3/2013 · Joachim Gauck · Čítanosť článku: 2850
 

Spolkový prezident Joachim Gauck pri slávnostnom akte k 200. výročiu narodenia Adolpha Kolpinga v rámci „Kolínskych rozhovorov 2013“ – 2. februára 2013 v Kolíne

Keď sa hovorí o Kerpenčanovi, viem, že väčšina ľudí si pomyslí na viacnásobného majstra sveta Formuly 1. Kerpen, ktorý sa nachádza tu celkom blízko, sa však ale nevolá Schumacherovo mesto Kerpen, ale Kolpingovo mesto Kerpen. Nie je to však len preto, že sa tu pred dvesto rokmi narodil Adolph Kolping, ktorého narodeniny si dnes pripomíname. Je to hlavne kvôli jednému podstatnému rozdielu.

Prvý je majstrom v tom, že je najrýchlejší na vopred určenej trati, jazdí pritom ale stále do kruhu. Druhému však išlo práve o to, aby pomohol ľuďom vymaniť sa z ich predurčeného kolobehu života – pokojnou a pomalou jazdou. Adolph Kolping sa počas svojho aktívneho života snažil o to, aby ľudia pochopili, že si musia hľadať svoju vlastnú cestu a že ju aj môžu nájsť. Život nie je určená kruhová dráha, z ktorej niet úniku: život, ako to videl on a ako to chceme vnímať aj my, je výzvou prelomiť to predurčené a doslova si cestu raziť, a to nie sami, pretože na to nám naše sily často nestačia, ale v spoločenstve s inými.

Za čias Adolpha Kolpinga – pred dvesto rokmi narodeného Kerpenčana – boli mladí tovariši svojím pôvodom, chabým vzdelaním, ale i úpadkom a bezperspektívnosťou odsúdení k tomu, aby beznádejne kráčali v tom istom kruhu. Týchto mladých chcel Kolping priviesť na čerstvý vzduch iných možností – do spoločenstva hľadajúcich a snažiacich sa, do spoločenstva takých ľudí, ktorí preberú zodpovednosť za seba i za iných.

Bol to výnimočný muž, presvedčený kresťan a veľký Nemec. Keď si ho uctíme, myslíme na jedno: Adolph Kolping patrí spolu s biskupom Kettelerom z Mainzu a Johannesom Wichernom, ktorý bol evanjelickým sociálnym reformátorom, pedagógom a publicistom, ku kresťanom, mužom a ženám devätnásteho storočia, ktorí rovnako ako čítali evanjelium, si tiež všímali, aké boli potreby ich doby.

Preto spomienka na nich a spomienka na Adolpha Kolpinga nie je len akousi prechádzkou po historickom múzeu. Chcem sa ešte raz vrátiť do tej spomínanej doby. Bolo to storočie, v ktorom sa iní ľudia otvorili myšlienke triedneho boja a vybudovaniu skutočného, kompaktne usporiadaného sveta. V tom storočí sa toho v hlavách veľmi veľa pohlo. Výnimočným na ľuďoch akým bol Adolph Kolping bolo to, že nestrácali kontakt so skutočnosťou, ktorá ich obklopovala a ktorá bola formovateľná. Nezriekli sa jej ani pri veľkej vízii pozemského blaha. Dnes nie je čas rozvádzať bližšie, čo to vtedy znamenalo: tieto dva druhy „hľadajúcich hnutí“ vo veľkom spoločenskom priestore. Dôležité je myslieť na to, že reformné kroky, ktoré máme v úmysle urobiť, sa častokrát – v porovnaní s veľkými víziami – javia ako malé, ale predsa svedčia o ich základnej a pozmeňujúcej sile. Dnes teda ide o produktívnu spomienku, o „nebezpečnú spomienku“, akoby to nazval Johann Baptist Metz. Nebezpečnú pre toho, ktorému zmena naháňa strach, pretože po konfrontácii s touto spomienkou má niečo nasledovať.

Prečo? Lebo je to spomienka na úplne výnimočnú politicko-cirkevnú kombináciu.

Pri Adolphovi Kolpingovi sa spájajú tri podstatné črty, a to navyše spôsobom, ktorý nám nebezpečne pripomína to, čo dnes často chýba a čo sa od nás ako kresťanov a ako občanov požaduje.

Adolph Kolping bol hlboko veriacim človekom, bol úplne verný spiritualite Ježišových nasledovníkov. Bol kňazom telom aj dušou, bol vášnivým dušpastierom.

S rovnakou vášňou bol, ale aj spoluobčanom a rovnako vášnivo sa zaujímal o ľudí svojej doby. Trpel sociálnymi pomermi, pociťoval nedostatok šancí pre tak mnoho vecí, trápil sa tým, že veľa rodín muselo žiť v morálnej a finančnej biede, čím strácali stabilitu a oporu.

Bol teda účastný na osude svojich súčasníkov a písal o tom; bol, doslova posadnutým publicistom: rozhľadený vyhľadávač faktov, redaktor, vydavateľ a zakladateľ novín, ktorý neúnavne poukazoval na nedostatky, ktoré videl. Aj v tom bol podobný svojmu evanjelickému duchovnému bratovi Johannesovi Wichernovi. Vedel, že kto chce pôsobiť, potrebuje mediálnu prezentáciu. Toto slovo vtedy ešte neexistovalo. On ale presne vedel, že sa to musí dosiahnuť. A to nie zo samoľúbosti, ale preto, aby sme naše dielo, ktoré považujeme za dôležité, mohli naďalej presadzovať. Ktovie, či by dnes nezaložil nejakú náboženskú televíznu stanicu – a keď áno, určite by bola ekumenická! Viem si tiež predstaviť, že keby sa mu to nepodarilo, neodradilo by ho to – ale by sa úspešne prezentoval na internete.

Ale, a to je teraz rozhodujúce: Adolph Kolping bol aj mužom praxe. Nerozmýšľal len o tom, čo by bolo možné. Nepísal len básne a nefilozofoval. Ale patril k tým výnimočným ľuďom, ktorí pri každodennej práci spájali srdce s rozumom. Založil katolícky tovarišský spolok, pretože mu bolo jasné: takto nejako by sa to malo zariadiť a niekto to musí začať. Nechal postaviť prvý tovarišský dom, pretože vedel, že nastal čas pre takéto zariadenia, ktoré sa neskôr stali nesmierne potrebnými – a niekto s tým musel začať.

Vďaka tejto kombinácii hlbokej viery a mediálnej činnosti zameranej na človeka a pre jeho praktické odpovede na potreby doby, sa Adolph Kolping stáva veľmi aktuálnym vzorom človeka.

Môžeme sa od neho učiť. „Nebezpečná spomienka“ na toto, v zmysle Johanna Baptistu Metza, nás môže prebudiť z pohodlnosti a ukázať nám novú orientáciu.

Na sociálne angažovaných ľudí, ako bol Adolf Kolping, môže byť kresťanstvo právom hrdé. Želám si, aby to ekumenický kresťanský svet pochopil. V našich dejinách nie sú len odstrašujúce a odpudzujúce postavy, ale máme aj takýchto veľkých mužov a ženy. Pri pohľade na nich dokážeme ľahšie objaviť naše srdce a rozum a vydať sa ich smerom. Je to časť veľkého vyžarovania ľudí, akým bol aj Adolph Kolping.

V čom vlastne spočívala Kolpingova sociálna práca? Čo to bolo za veľké vyžarovanie? Kolping bol v prvom rade praktik. Ale neexistuje žiadna úspešná prax bez presvedčenia, princípov a bez hodnôt.

Základné presvedčenie, ktoré ovplyvňovalo konanie Kolpinga a ktoré ho až dodnes robí aktuálnym znie: Mladému človekovi musí byť umožnené stať sa samostatným a samostatne konajúcim. Musí objaviť svoje schopnosti, musí zistiť, čo sa v ňom skrýva. Kolping nebol tým, kto by len naprával spoločenské zlyhania z minulosti, on bol pedagógom. Bol tým, kto sa zameriaval na budúcnosť – na súčasné a budúce úspechy životnej cesty. Bol tým, pre koho bol každý jednotlivec dôležitý. To je pre nás ponaučením aj dnes.

Ľudia, ktorí objavia, čo v nich je, sú výkonní a pripravení k činom. Majú radosť z toho, že niečo dokážu, dosiahnu, že niečo môžu odovzdať. Nevnímajú svoje povolanie ako celý život, ale ako jednu podstatnú časť svojej identity a sebarealizácie. To neplatí len pre tovarišov a remeselníkov.

Vzdelanie a profesná formácia človeka slúžia na to, aby rozvíjali a zachovali samostatnosť a zodpovednosť za seba, radosť zo života, zo stvorenia a z toho, čo už dosiahol. Tieto princípy Kolpinga, ktoré i dnes formujú Kolpingovo dielo na celom svete, sú prospešné pre celú spoločnosť. Tá totiž profituje zo silných a sebavedomých jedincov, ktorí sa pre ňu angažujú.

V našich spoločných snahách o vytvorenie sociálneho štátu, ktorý si tento prívlastok vždy nanovo zaslúži, prepadáme niekedy do paternalistického gesta voči tým, ktorí sú odkázaní. Toto utišujúce: „Ja sa o teba postarám, buď spokojný, dám ti štyri a pol marky navyše!“, má v sebe niečo sympatické. Veď sa staráme o iných! Ale u Kolpinga sa učíme, že existuje nepaternalistická starostlivosť. Starostlivosť, ktorá môže u tých, čo sú práve teraz odkázaní, prebudiť skryté sily, ktoré sú trvalejšie ako to, čo môžeme dosiahnuť finančnou podporou alebo paternalistickým gestom. Toto je stálou súčasťou aj našej aktuálnej debaty. Čo možno od človeka vyžadovať? A niekedy sa pritom sami musíme v spomienkach vrátiť k našim životným krokom. Neboli to najhoršie časy, v ktorých sme sa niečoho domáhali. Nerobíme dobre, keď jeden od druhého nič nežiadame a nič neočakávame. Často sa nám zdá, že sú takí, čo momentálne žijú v neriešiteľne ťažkých pomeroch, neschopní sa o seba vôbec postarať a nedokážu byť sami k sebe solidárni. Čo nám môže byť lepším príkladom, ako keď sledujeme Kolpinga, ktorý rozpoznal potenciály jednotlivých ľudí a za svoj program si stanovil prebudenie týchto potenciálov?

Musíme si však ujasniť, že niekedy sú sily jednotlivcov prepínané. Aj tu sa môžeme znovu zastaviť u Kolpinga. On vedel, že potrebujeme to, čo sa dnes nazýva presieťovanie. Vzťahy a spoločenstvo musia jednotlivca posilniť a ochrániť tam, kde on sám so svojím potenciálom už nie je schopný urobiť posledný krok k sebarealizácii. To vidím ako druhý nosný princíp Kolpinga a Kolpingovho diela. Dnes, ako hádam nikdy doposiaľ, sa hovorí o sieťach a networkingu. Myslím, že by sme to kolínskym dialektom mohli nazvať „klika“. S ľudskými sieťami je to dnes už raz tak – tak či tak si vás nájdu. Viete, aj mafia je vlastne sieť. Ale výnimočné na ľuďoch, ako bol Kolping, je, že nám ukazujú, že našu schopnosť skutočne sa zlepšiť, nemusíme prenechať tým zlým. Napokon, toto spomenuté kolínske slovo poukazuje na to, že sami sme takmer ničím. Preto som pred chvíľou hovoril o hodnotách. Keď uskutočňujeme toto poverenie, a keď vytvárame tieto siete, musíme vedieť, prečo to robíme. Nie je to samoúčelné, máme dôvody na to, prečo sa spájame. A tieto dôvody sú tak silné, že ich nemusíme skrývať. Zlá klika musí tajiť, prečo vytvára siete. Dobrá klika musí o tom hovoriť. Musí položiť sviecu na skriňu alebo na stôl a nie ju postaviť pod mericu. Slovo presieťovanie, tak ako ho dnes používame, nie je teda len metaforou pre nejaký spôsob spojenia, ale jeho nositeľom sú skutoční ľudia, ktorí majú srdce a rozum, ktorí majú chyby, ale predsa sú schopní úžasných vecí. A tak sa človek začína cítiť ako doma. S takýmito pocitmi som prišiel i ja dnes na stretnutie s vami. To je tá hlavná skvelá myšlienka, ktorá bola za zrodom pôvodných tovarišských spolkov a za zrodom všetkých presieťovaní, ktoré pomáhajú ľuďom nájsť seba samých a žiť plnohodnotný život. V podstate je to aj hlavná nosná idea vašej celej „Kolpingovej rodiny“, ktorá je medzičasom už svetová; idea tohto presieťovania, ktoré musí byť pripravené reagovať na nové výzvy novými stratégiami. Gratulujem vám k tomu, že neposkytujete len tradičnú starostlivosť, ale že v krajinách, v ktorých nanovo začínate a rozvíjate nové koncepty, získavate nové mladé spolupracovníčky a spolupracovníkov. To je úžasný čin.

Nedávno som si všimol, že v Kolpingu radi hovoríte o Kolpingových rodinách. A to nie náhodou. Prvá sieť, ktorú mal Adolph Kolping pred svojimi duchovnými očami predovšetkým a ktorá poskytuje ľuďom oporu a bezpečnosť, je rodina. Dočítal som sa, že pochádzal z veľkej, chudobnej rodiny, ktorá žila v tiesni. Pritom sa vo mne zrodil výnimočný obdiv k jeho napredovaniu, ktorého bol schopný. Bol si vedomý toho, ako je dôležité, či rodinu máme alebo nie. Ako nás môže posúvať k dobrému alebo zlému. Ako nás môže posilňovať alebo oslabovať. Mať rodinu a to dobrú, podporujúcu, ktorá nás nestiesňuje, neobmedzuje, ale ktorá nám poskytuje bezpečie a slobodu. To bol podstatný cieľ Adolpha Kolpinga a dúfam a verím, že aj pôsobenia Kolpingovho spoločenstva – a to je naliehavé posolstvo pre dnešok.

Posilňovať rodinu – teda prvú a potom aj nasledujúcu sieť, s ktorou sa stretávame, keď vyrastáme, a v ktorej sa pokúšame urobiť svoje prvé kroky do života – to má pre našu celú spoločnosť životne dôležitý význam. Už aj vo svojich iných príhovoroch som dospel k tomuto bodu, že mnohí z nás boli vo svojej rodine tak nasmerovaní, že sa neskôr mohli stať aktívnymi občanmi. Je pre nás zlé, ak postrádame tú jedinečnú možnosť vyrastať v rodine alebo mať nablízku niekoho – starú mamu, otcovského priateľa či priateľku, ktorý ti povie: „Si vzácny človek! Verím ti.“ Ako chceme byť potom neskôr „ja“? A keď nemôžeme byť „ja“, ako môžeme byť potom „my“? To, čo sa udeje v ranom detstve, je vlastne akoby politická propedeutika. Je to dokonca oveľa viac. Je to základ pre existenčnú formu občana. Možno je takáto naša predstava o rodine ideálna – predstava o úspechu celého ľudského života, manželského partnerstva alebo večného priateľstva. Najčastejšie sú to hodnoty len približujúce sa k tomu, čo si želáme. Tak sa pozeráme a vždy sme sa aj pozerali na našu rodinu ako na novú úlohu pre každú generáciu. Vidíme ale aj zmenu pomerov. V agrárnej spoločnosti – s veľkými rodinami – bola úloha rodiny úplne iná ako neskôr. Počas industrializácie, v povojnovom čase a teraz v štáte blahobytu, keď je poslanie rodiny ohrozené úplne iným spôsobom, sa zdá, že ju mnohí ľudia už vôbec nepotrebujú. A preto nezažívame – a mnohí z nás už ani nezažijú – vo svojom detstve tento zdroj sily, ktorý nám dovolí stať sa takými, ako som to pred chvíľou opísal. Štát blahobytu na jednej strane a spoločnosť s nedostatkami – pokiaľ ide o podporu rodiny – na strane druhej. Tak to už raz býva.

Vždy by teda malo ísť o vytvorenie priestoru, v ktorom môžeme slobodne dýchať, v ktorom máme istotu a cítime, že sme prijatí. Takto sa rodí spoľahlivosť a puto. Rodina je potom centrálnou témou spoločnosti: tak veľa príležitostí pre jednotlivca, tak veľa duchovného, duševného a morálneho formovania od nej závisí. Veľmi sa teším z toho, že v Kolpingu je táto téma pre mnohých ľudí živou skúsenosťou – a to v celom svete.

Pre spolužitie generácií, ktoré ovplyvňuje celú našu spoločnosť, je práve rodina – ako priestor skúsenosti a praxe – výnimočným miestom. Podobne ako jednotlivci aj rodiny môžu byť slabé a potrebujú povzbudenie. Toto sa v Kolpingu príkladne uskutočňuje. A to by si mali tí, ktorí majú možnosti a zodpovednosť, brať za vzor.

Rozvíjať svoje schopnosti v dobrom povolaní, mať oporu v iných a môcť prevziať zodpovednosť v dobrej rodine – to boli prvé dva princípy Kolpingovej pedagogickej práce.

A napokon tretím princípom bolo prevzatie zodpovednosti za dobré spoločenstvo. Kresťanský dobre vzdelaný remeselník, ktorý sa stará o svoju rodinu a má v nej podporu, býva podľa Kolpinga zvyčajne aj dobrým občanom štátu, politicky aktívnym a v politike sa angažujúcim, ktorý aj chce, aj môže politicky spolurozhodovať.

Schopnosť, oprávnenie a zrejme hlavne aj ochota politicky sa zasadzovať, je pre mnohé kolpingovské sestry a bratov charakteristická; to viem. Sú činní nielen v samospráve remeselníckych komôr, ktoré v určitom zmysle nadväzujú na Kolpinga, ale i v stranách, politických inštitúciách, občianskych združeniach, grémiách a hnutiach.

A to všetko súvisí s tým, čo už bolo napísané; patrí to ku Kolpingu. Bol som šťastný, že som dnes v kázni a pri všetkých stretnutiach počúval v spojitosti s naším kresťanským posolstvom aj o tomto našom spoločenskom a altruistickom angažovaní sa.

Predovšetkým sa teším z toho, že jednotlivci, ale aj Kolpingova rodina ako celok, kladú dôraz na integráciu: pre ľudí, ktorí hľadajú u nás domov, pre ľudí s postihnutím, ale i pre mnohých ďalších – veď ako na dlani nám ležia schopnosti mnohých, ktorým musíme poskytnúť miesto v našej spoločnosti. A je nám nad slnko jasnejšie, že ľuďom, ktorí sa tu angažujú so svojimi ideálmi a ktorí to majú ťažšie ako väčšina ostatných, je potrebné pomôcť a nájsť miesto v spoločnosti.

V duchu evanjelia a v duchu lásky k blížnemu prakticky vytvárať politiku a spoločnosť – to bola vec Adolpha Kolpinga a to je vecou Kolpingovho diela až podnes.

Z tejto pôvodnej praxe a tak trochu aj z Katolíckeho hnutia zamestnancov biskupa Kettelera sa nakoniec zrodila činorodá teória – katolícke sociálne učenie. Jeho centrálne princípy – princíp subsidiarity, solidarity, dôstojnosti ľudskej osoby a spoločného dobra – mali a ešte stále majú, rozhodujúci vplyv na ekonomický systém sociálneho trhového hospodárstva i na ústavu. A dokonca smieme povedať: slúžia pre dobro a šťastie všetkých nás. S plnou ekumenickou rozvážnosťou môžem tiež dodať, že tradície evanjelickej sociálnej etiky a katolíckeho sociálneho učenia majú skutočne veľa spoločného. Obe prispeli k tomu, čo som tu práve ocenil. Náš štát nie je len štátom hospodárskeho zázraku. Je aj štátom demokratického zázraku. A štátom sociálnej rovnosti. Môžeme to preukázať. Nie je to štát, z ktorého chcú iní utekať, ale je to štát, v ktorom chcú iní žiť. A na tom sa spolupodieľali ľudia ako vy i vaši predkovia – otcovia i matky.

Toto kresťanské sociálne učenie so svojimi vplyvnými a blahodarnými dôsledkami by nebolo tým, čím je bez praktickej vášne, kresťanskej viery a politickej odvahy Adolpha Kolpinga.

Nech nás všetkých, nielen kresťanov v Nemecku, povzbudí živá spomienka na jeho príklad a nech nás spoločensky i politicky strhne. Celá krajina má dobrý dôvod vďačne spomínať na toho „trochu pomalšieho“ z tých dvoch slávnych Kerpenčanov.

Preložila PhDr. Margita Marková