Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Don Bosco na Slovensku

Čislo 3/2013 · Karol Maník · Čítanosť článku: 1429
 

Prvý deň: Život na chvíľu zastal

Je štvrtok 11. apríla 2013, prichádzame autom na slovensko-ukrajinskú hranicu. Čakáme tu na auto s relikviou dona Bosca. Čakám, ako to všetko dopadne. Na prekvapenie, všetko prebieha pozitívne. Zamestnanci colnice nás privítajú veľmi milo, ochotne odpovedajú na naše otázky, pustia nás do colného priestoru, kde je zakázané vstupovať a vyčlenia nám miestnosť na brífing pre médiá. Keď sa priblíži auto s relikviou, odstavia ostatné autá a nechajú nám priestor, aby sme mohli auto otvoriť a ja môžem privítať dona Bosca na Slovensku a pomodliť sa krátku modlitbu za požehnané putovanie. Prítomné sú rôzne médiá a colníci pozerajú, čo sa deje. Mám pocit ako keby sa život na colnici zastavil a všetci sa na moment sústredili na dona Bosca. Prenikne ma zvláštna atmosféra: prichádza svätec a hneď si získava pozornosť, záujem. Tak vitaj, don Bosco. Čo nám prinášaš?

Sadáme do auta a ideme na čele kolóny do Michaloviec. Tam nás už čakajú. Relikvia sa zloží z auta a uloží v kostole. Na začiatku svätej omše si ju uctíme. Začína sa omša, prišlo vyše 500 ľudí. V príhovore sa formou modlitby obraciam k Bohu a donovi Boscovi, ktorého vítam a predstavujem mu saleziánske Slovensko. Potom si obnovujem spolu so spolubratmi sľuby. Po nás naše sestry saleziánky a potom si obnovujú prísľuby saleziáni spolupracovníci. Na záver omše napíšem ako prvý do pamätnej knihy môj pozdrav a prosbu donovi Boscovi. A potom si ľudia prichádzajú uctiť relikviu a majú možnosť napísať donovi Boscovi svoj odkaz. Prichádzajú stále, až do neskorej noci. Medzitým sú v kostole vešpery a potom duchovná obnova pre mladých zameraná na život dona Bosca. V tichej modlitbe zverujem donovi Boscovi celé Slovensko, spolubratov, saleziánsku rodinu a hlavne mladých. Takto začalo moje putovanie s donom Boscom.

Druhý deň: Môžem sa vyspovedať?

Podľa programu malo byť tiché bdenie a modlitba pri relikvii vo štvrtok do cca dvadsiatej tretej hodiny. Ráno mi bratia povedali, že skončili o štvrtej hodine ráno. A to je piatok, pracovný deň. Ráno o siedmej bola ranná modlitba pre mladých pri relikvii, potom „raňajky s donom Boscom“ a po nich mladí odchádzajú do škôl. O deviatej hodine slávime svätú omšu pre cirkevnú školu a ostatné školy. Prišlo okolo 400 detí. Atmosféra je tichá, pokojná. Zvedavé deti sa tlačia okolo urny a pozerajú na dona Bosca. Po svätej omši krátke divadlo a potom už len priestor na osobnú modlitbu a uctenie relikvií. Ľudia prichádzajú stále a stále. Modlia sa a píšu donovi Boscovi svoje odkazy do pamätnej knihy. Jeden spolubrat sa podelil so svojou skúsenosťou: „Spovedal som. V tom vošiel nejaký neznámy mládenec. Nikdy som ho u nás nevidel. Spýtal sa, či sa môže vyspovedať, lebo nebol na spovedi od svojho detstva, od svojho prvého svätého prijímania.“ Vďaka, don Bosco!

Popoludní je záverečná svätá omša, ktorú slávi direktor a ja si sadám do spovednice. Kostol je znovu plný, odhadujem 600 ľudí. Po omši rozlúčka s relikviami a ja si sadám do auta, ktoré vezie urnu na čele kolóny. Vyrážame do Humenného. Pred Humenným sa na chvíľu zastavíme, lebo sme prišli v predstihu a nechceme bratom spôsobiť nejaký chaos. Prechádza okolo policajné auto a keď vidia reklamu na aute o putovaní relikvií, zastavia sa. Hovoria mi, že videli správu o relikviách v televízii. Vysvetľujem, o čo ide. Poprosím nášho šoféra, aby otvoril auto a oni vyskočia, a idú sa pozrieť na dona Bosca.

Prichádzame k saleziánskemu domu v Humennom. Ľudia nás čakajú, policajti usmerňujú prevádzku. Otvárame auto, spúšťame urnu na zem a direktor víta dona Bosca. Potom sa vydávame na procesiu s urnou cez námestie smerom do farského kostola. Zaujímavé sú pre mňa dve veci. Keď sme vyrazili z Michaloviec, pršalo. Keď sme spustili urnu s relikviou na zem v Humennom, prestalo pršať. Toto bola podmienka pre procesiu, ktorú nám dali sprievodcovia s urnou: „Nesmie pršať, ináč nemôže byť procesia vonku.“ Môj druhý postreh: procesia sa pohla a akosi úplne spontánne sa chlapci natlačili k vozíku, na ktorom je urna a pomáhajú ho tlačiť. Ako za života dona Bosca – stále boli okolo neho chlapci. Prechádzame cez námestie, kde sa schádzajú mladí, napokon je piatok večer. Teraz cez toto námestie prechádza don Bosco, aby požehnával. Prišiel aj kvôli nim, aby im ukázal aj iný život. Modlíme sa ruženec. Pred kostolom nás čaká miestny pán dekan a víta nás. Vojdeme do kostola s celým sprievodom. O chvíľu sa začne svätá omša. Prišlo veľmi veľa ľudí, odhadujem, že ich je do tisíc. Mnohí aj z okolitých dedín a farností spolu so svojimi farármi. Don Bosco spája. Po svätej omši začína celonočné bdenie, počas ktorého sa čítajú Spomienky Jána Bosca a dáva sa k dispozícii pamätná kniha.

Tretí deň: Don Bosco priťahuje

V sobotu ráno sa lúčime s donom Boscom v Humennom krátkou pobožnosťou, pri ktorej direktor spomína jednu milú udalosť z nočného bdenia: „K urne prišla jedna rodinka s malými deťmi. Synček na rukách svojho rodiča sa pozrel na don Bosca a spontánne povedal – vstávaj, už je ráno!“

Príchod do strediska v Prešove bol lemovaný mladými a mnohými ďalšími ľuďmi, bol hlučný a radostný. Po pobožnosti na privítanie začalo celodenné putovanie ľudí k relikviám dona Bosca. Prichádzali k urne – stále v tichej modlitbe. Boli medzi nimi mladí aj starší, veriaci aj neveriaci, rodinky aj osamelí. Direktor odhadol, že za pol dňa prišlo minimálne 5000 ľudí. Don Bosco priťahuje. Svätosť je príťažlivá. A to bolo vidieť aj počas večernej omše – kostol preplnený (okolo 700 ľudí), prišli mladí z okolia, prišli aj kňazi, rehoľníci, rehoľníčky. A popri všetkom v stredisku vnímam celý deň radostnú, rodinnú atmosféru. Ľudia prichádzali, deti sa hrali, behali, mohli si pozrieť „izbičky dona Bosca“ – krátku históriu diela, občerstviť sa, posedieť. Jednoducho rodina. Don Bosco spoj to, čo je nalomené, uzdrav to, čo je choré, pritiahni tých, ktorí sú vzdialení, zapáľ naše srdcia túžbou po svätosti!

Štvrtý deň: Zvláštna noc

Nedeľa začala veľmi skoro – polnočnou svätou omšou, počas ktorej si okolo 200 saleziánov spolupracovníkov obnovilo svoje prísľuby. Táto noc bola zvláštna aj tým, že to bola noc z 13. na 14. apríla. Presne pred šesťdesiatimi tromi rokmi počas tejto noci komunisti pozatvárali kláštory so snahou ukončiť zasvätený život na Slovensku. No Boh je silnejší ako akékoľvek zlo na svete, lebo láska je vždy silnejšia. Počas tejto noci mohol don Bosco vidieť, že je to naozaj pravda. Krv a utrpenie mučeníkov sa stáva semenom nového života.

Ráno sa ľudia v Prešove lúčia s donom Boscom a vyrážame do Košíc na Luník IX. Čakajú nás tam Rómovia, médiá, otec arcibiskup. Pri svätej omši jedna dobrovoľníčka, ktorá už niekoľko rokov pracuje s Rómami, nesie ako obetný dar otcovi arcibiskupovi svoju žiadosť zasvätiť sa Bohu pre službu Rómom v spolupráci so saleziánmi ako zasvätená panna. Je nedeľa, keď sa začína Týždeň modlitieb za duchovné povolania. Rómovia hrajú, spievajú a sú veľmi disciplinovaní.

Po omši a krátkom programe, pri ktorom rómska mládež prednáša svoje prosby donovi Boscovi, odchádzame do strediska Tri hôrky, ktoré sa na tri hodiny premení na miesto prijatia súvislého davu ľudí. Všetci sa chcú pokloniť donovi Boscovi a odovzdať mu to, čo majú na srdci.

O šestnástej hodine sme znova na kolesách a presúvame sa na Kalváriu, kde sa kostol ihneď po prijatí relikvií naplní ľuďmi a zástup stojí až vonku. Všetci pokojne čakajú a v tichosti prichádzajú k donovi Boscovi. A to je už tma, noc. Sledovať tie tváre pred relikviami je zážitok, ktorý zostáva hlboko v srdci.

Piaty deň: Je to v rodine

Tento refrén z piesne detského zboru, ktorý sa spieval na svätej omši v Bardejove, na Vinbargu mi stále rezonuje v ušiach. Do Bardejova prichádzame po jedenástej hodine a najprv sa nakrátko zastavujeme na Poštárke, kde nás na ihrisku vítajú rómske deti zo združenej školy, ktorú vedieme na tomto sídlisku my saleziáni. Deti sú disciplinované, spievajú a potom a v tichosti pozerajú, čo sa deje. Pristupujú aj dospelí.

Pokračujeme na Vinbarg, víta nás direktor a takmer plný kostol. Je dvanásť hodín. Po pobožnosti privítania relikvií začína prúdiť dav ľudí, aby si uctil don Bosca. Trvá to až do svätej omše večer o pol siedmej. Detský zbor spieva pieseň o rodine: „V rodine sa spája sila smerovaná tak, ako don Bosco sníval.“ Sme na sídlisku, kde sú veľké ťažkosti v rodinách, slová tej piesne ma osobitne zasiahli. Po svätej omši sa stretávam s jedným mladým mužom, ktorý mi so smútkom povie: „Opustila ma manželka.“ Don Bosco žehnaj, prihováraj sa!

Kostol je stále plný. Tiché bdenie sa prelína s animovaným programom. Don Luigi trochu hovorí o svojom živote s donom Boscom, vešpery, obnova sľubov spolubratov a prísľubov saleziánov spolupracovníkov, mladí predstavujú stredisko a dejiny saleziánov v Bardejove. Je neskorá noc a ja v tichosti odchádzam, a v hlave počujem: Je to v rodine...

Šiesty deň: Modlitba, ktorú ma naučila mama

Je krásny slnečný deň, začíname spoločnými rannými chválami a svätou omšou, kde sú deti z dvoch cirkevných škôl. Hovorím o chlapcovi, ktorý sa rozprával s Bohom – o Dominikovi Sáviovi, ktorého vychovával don Bosco. Po omši je rozlúčka s relikviou a naša púť pokračuje smerom na Poprad. Cestou sa zastavíme v Podolínci pred kláštorom, v ktorom boli sústredení rehoľníci po barbarskej noci v roku 1950. Don Bosco, tvoji synovia sa vtedy nezľakli, vydržali, a aj vďaka nim saleziáni dnes môžu pracovať.

Poprad Veľká nás víta na čele s direktorom. Popoludní sa prechádzam po okolí, modlím sa v kostole a sledujem dav ľudí, ktorý stále prúdi k relikvii. Spolubratia si dávajú záležať na spovedaní a sú stále k dispozícii. Misia dona Bosca sa opäť napĺňa. Prekvapuje ma veľký počet diecéznych kňazov a rehoľníčok, ktorí prichádzajú. Jeden z nich prišiel zo Starej Ľubovne a povedal: „Mal som už dnes dve sväté omše, ale musel som prísť. Don Bosco je hlboko v mojom srdci.“ Iný sa mi priznal: „Don Bosco mi vyprosil kňazské povolanie. Od malička som sa k nemu modlil modlitbu, ktorú ma naučila moja mama.“ Jedným dychom sa ju znova pomodli. Je práve Týždeň modlitieb za duchovné povolania.

Siedmy deň: Zostali štyri hostie

V stredu ráno odchádzame po svätej omši do Rožňavy. Som plný očakávania. Začína to veľmi pozitívne. Víta nás plný kostol ľudí a deti z dvoch cirkevných škôl. Jedna škola prišla až z Lučenca. Potom začína priestor na osobnú modlitbu a uctenie relikvií. Veľa ľudí sa zastavuje v kostole aj pred ním. Je to hlavné námestie a autá s reklamou priťahujú pozornosť. A som presvedčený, že nie len to, ale najmä sám don Bosco.

Na večernej slávnostnej omši padajú všetky rekordy. Kostol je tak preplnený, že jeden spolubrat povedal, že za posledných osem rokov sa tu nikdy nič podobné nestalo. A to je streda popoludní, pracovný deň a žiaden sviatok. Odhadujem do 400 ľudí. V nedeľu do všetkých katolíckych kostolov príde na slovenskú omšu v Rožňave spolu okolo 300 ľudí. Dnes sú tu ľudia aj z okolia – Rimavská Sobota, Jesenské, Vidina (verbisti). A druhý rekord: koncelebruje nás asi dvadsať kňazov, z toho len piati sme saleziáni. Počas svätého prijímania na chvíľu stŕpnem, či bude môcť každý, kto môže, prijať Pána Ježiša. Zvýšili sa štyri hostie.

Všetci známi a domáci nemajú z takejto účasti slov. A mnohí prichádzajú aj po omši, aj večer, aj v noci.

Don Bosco, toto je miesto, ktoré si musel navštíviť na Slovensku a ktoré ťa asi najviac potrebuje. Ľuďom som pri kázni povedal, že prinášaš nádej. Jasne som ju dnes vnímal: jedna duša sa po pätnástich rokoch, práve dnes, vrátila do spoločenstva saleziánskej rodiny. Tvoje ostatky si prišiel uctiť pán biskup. A vôbec, všetci sú voči sebe nejakí milší, vľúdnejší, taká je tvoja sila, don Bosco. Keby si tak nemusel odísť a mohol tu zostať.

Jedného diecézneho kňaza som videl v Poprade včera večer, aj dnes ráno a dnes večer je tu, v Rožňave, chce byť čo najviac s tebou, don Bosco.

Ôsmy deň: Email od biskupa

Ráno, ako vždy, vstávam skoro. Pred kostolom ma pozdravujú dvaja mládenci s opuchnutými očami, a tak sa pýtam, odkiaľ sú. „Prišli sme z Bardejova. Boli sme aj v Košiciach, aj v Bardejove a teraz sme ešte dobehli aj sem.“ „Prečo?“ pýtam sa ich. „Lebo je to sila.“

Po omši máme ešte rýchle, talianske raňajky a potom už smer Banská Bystrica. Počas cesty si pozerám maily. Jeden z nich je od biskupa: „Otec provinciál, srdečne Vás pozdravujem. Prosil by som Vás o informáciu, kde a kedy by som si v ----- mohol uctiť relikviu svätého Jána Bosca. Prajem všetko najlepšie.“ Toto som absolútne nečakal.

Prvýkrát počas celej púte prichádzame trochu neskôr. Meškanie do Banskej Bystrice vzniklo tak, že v Rožňave sme ešte donovi Boscovi chceli ukázať sídlisko, kde sú mladí a kam by sme radi išli aj my, saleziáni. Bratia v Sásovej nás čakajú. Privítanie, uctenie si relikvií v kostole pri krátkej pobožnosti, obed a potom už tradičný kolotoč – nejaké médiá, ľudia, rozhovory, tichá modlitba za farnosť, za mesto. Svätá omša s otcom biskupom je slávnostná, prišlo veľa kňazov a bohoslovcov, len nie som si celkom istý, či prišli kvôli donovi Boscovi alebo kvôli biskupovi. V ušiach mi stále znie úryvok zo Spomienok Jána Bosca, ktorý niekto veľmi pekne nahovoril a bratia to púšťali popoludní: „Janko, pamätaj si, nie šaty robia človeka, ale cnosti.“

Deviaty deň: Deň otvorených sŕdc

Noc bola veľmi krátka. Ráno som vstával s pocitom únavy a otázkou, čo nám dnes don Bosco pripraví. Po svätej omši sa ponáhľame do Sučian, kde je Ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých. Spolubrat Juraj Malý tam už niekoľko rokov pracuje ako väzenský kaplán. Prichádzame k masívnej kovovej bráne, ktorá sa otvorí a vyjde príslušník s puškou v sprievode ďalších kolegov v uniforme. Prebehne prísna bezpečnostná kontrola a vchádzame dovnútra. Všetko obkolesuje vysoký ostnatý plot. Juraj privíta urnu s relikviami a vchádzame do sály, ktorá je plná odsúdených. Pokračuje privítanie, nakrátko sa odsúdeným prihovorím. Objasním zmysel relikvií, putovania, poviem pár viet o živote dona Bosca. Následne mladiství zahrajú scénku o donovi Boscovi. Je trefná, šikovná. Sedím oproti odsúdeným, a tak môžem sledovať ich tváre. Prichádza Mons. Rábek a po ňom o chvíľu aj nuncius. Nasledujú prosby, po ktorých Juraj necháva chvíľu ticha na osobné prosby k donovi Boscovi. Je ticho. Sledujem tie zamyslené tváre a modlím sa za nich v duchu k donovi Boscovi. Aké osudy sa skrývajú za tými vážnymi tvárami? Program končí. Odsúdení ostávajú a my s urnou sa zastavujeme v malej kaplnke sv. Jána Bosca, ktorá je pri vchode. Odsúdení vyrobili z dreva srdce a darovali mi ho. Vonku pred bránou nás ešte oslovujú niektorí príslušníci a iní zamestnanci s prosbou pozrieť si dona Bosca. Ochotne im to umožňujeme. Až večer sa od Juraja telefonicky dozvedám, že táto návšteva priniesla vlnu nadšenia, záujmu a vďaky, tak zo strany odsúdených, ako aj príslušníkov a že chlapci, ktorí hrali scénku boli tí „najhorší“. Pre všetkých nás to bol deň otvorených sŕdc.

Ponáhľame sa do Ružomberka, máme tu naplánovanú dvojhodinovú zastávku, ktorú zorganizovali saleziánski spolupracovníci. Víta nás farský kostol na čele s pánom dekanom. Je piatkové poludnie a kostol je úplne plný. Vidím veľa detí a mladých. Po dvoch hodinách, počas ktorých je kostol stále plný, sa pán dekan lúči, neskrýva nadšenie a dojatie. Pôvodne sme sem nemali ísť, lebo v Ružomberku saleziáni nepôsobia, ale teraz vidím, že to malo svoj význam. Tváre ľudí hovoria za všetko. Druhýkrát dnes si uvedomím, že je to deň otvorených sŕdc.

Z Ružomberka sa ponáhľame do Námestova. V dedine pred Námestovom nás čakajú cyklisti v dresoch a celý peletón sprevádza naše autá až do Námestova pred farský kostol. Víta nás direktor komunity spolu s pánom dekanom a miestnymi hasičmi. Vstupujeme do kostola, ktorý sa naplní do posledného miesta. Nasleduje program a večer svätá omša. V kostole je okolo 2 000 ľudí, ktorí si po svätej omši prichádzajú uctiť relikvie. Popri tom spovedajú minimálne piati kňazi. Večer sa koná sprievod s urnou z kostola do saleziánskeho strediska. Policajti, hasiči a potom don Bosco, ktorého tlačia chlapci a za nimi veľký dav ľudí, celá ulica. Don Bosco je na Orave!

Desiaty deň: Sľubujem, že budem žiť poslušný, chudobný a čistý

V Námestove ma prekvapili chlapci, ktorí ma vyzvali, aby som s nimi išiel nejaký úsek cesty na bicykli. Čo nespravíš pre mladých? Dal som sa nahovoriť, a tak hneď ráno po svätej omši vyráža dlhý pelotón na čele s Jankom Garajom (diecézny kňaz, salezián - spolupracovník) a so mnou. Don Bosco, čo na to povieš?

Potom sa už ponáhľame do Dolného Kubína, kde je naplánované dvojhodinové zastavenie putovania relikvií. Víta nás pán dekan, ktorý predsedá svätej omši, ja kážem. Uvedomujem si, že často opakujem na príhovoroch tie isté myšlienky, ale vždy sú doplnené aktuálnou situáciou, ktorú z prítomných na tomto mieste vnímam. Kostol je ako všade inde úplne plný a dve hodiny utečú veľmi rýchlo. Naše sestry sú veľmi vďačné za túto milosť a ja si v duchu pomyslím, čo už len človek neurobí pre rodinu...

Čaká nás posledný dnešný úsek, ideme do Žiliny. Časovo máme rezervu asi pol hodiny, naplánujem preto prestávku na kávu a cigaretu pre vodičov. No hneď za Vrútkami sa zastavíme v kolóne, ktorá sa len pomaly posúva. Trochu mám obavy, že takýmto tempom budeme napokon meškať. Volám direktorovi do Žiliny a upozorňujem ho na to. Kolóna sa len pomaly posúva a keď sa znova rozbehneme, GPS nám ukazuje, že do Žiliny prídeme presne. Dokonca sme ešte museli chvíľu postáť, aby sme neprišli skôr. Opäť ide všetko neuveriteľne hladko.

Krátko po príchode do Žiliny začína svätá omša, na ktorej sú exalievi, t.j. odchovanci našej Strednej odbornej školy sv. Jozefa Robotníka. Na tejto omši, pri relikvii dona Bosca, skladá prvé sľuby Peter Boško. Je Týždeň modlitieb za duchovné povolania a predvečer Nedele Dobrého pastiera. Don Bosco, nech je z neho svätý salezián!

Jedenásty deň: Bohoslovci saleziáni vás naučia katechizmus

Tieto slová počujem v nedeľu popoludní v Žiline z reproduktora pred domom. Hneď ma zaujali. Je to jedna z ponúk v rámci don Boscovho retro oratória 1846 (spolubratia pripravili nedeľné sviatočné oratórium v takej podobe, aké bolo za čias dona Bosca). No ešte predtým, dopoludnia, bežal v stredisku „klasický“ nedeľný program – sväté omše. Tá posledná o jedenástej hodine bola slávnostná za účasti otca biskupa a niektorých politikov. Biskup kázal pekne o don Boscovej svätosti a jeho otcovstve. Na konci omše bolo malé prekvapenie: odhalenie a požehnanie súsošia s donom Boscom vonku pred vstupom do domu, ako trvalá pamiatka na túto historickú udalosť. Je Nedeľa Dobrého pastiera, v Týždni modlitieb za duchovné povolania, keď sa v celej Cirkvi robí veľa aktivít a ja oceňujem, že otec biskup dal prednosť našej slávnosti pred všetkými ostatnými v diecéze. No a popoludňajšie retro oratórium ma dostáva do atmosféry devätnásteho storočia v Turíne. Je krásne počasie, vonku pred kostolom sú pripravené rôzne stanovištia – skok vo vreci, učenie sa katechizmu, skúšanie modlitieb, zabíjanie klincov, recitovanie, preteky s fúrikom. Všetko tak, ako to bolo za čias dona Bosca. Spolubratia v reverendách a animátori v dobovom oblečení to všetko organizujú, hrajú sa, vítajú prichádzajúcich. Deti s rodičmi súťažia o toliare, za ktoré si potom môžu kúpiť rôzne ceny. Celý dvor je plný ľudí, vravy, smiechu, hudby, stretnutí a popri tom mnohí odbehnú do kostola uctiť si relikviu. Nezabudnuteľná atmosféra. Pritom stačilo tak málo.

Večer prichádzajú učni, ktorí sú ubytovaní na internáte. Majú spoločné modlitby v kostole, pri don Boscovi. Sto mladých chlapcov sedí a v tichosti sa modlí, potom sa celú noc striedajú pri celonočnom bdení. Don Bosco, žehnaj ich. Sú to tí, ktorým si sa aj ty venoval – jednoduchí, pracujúci, mnohí z ťažkých rodinných podmienok.

Dvanásty deň: Keď som sa vrátil domov, vymazal som všetky hry na počítači

Začínam pociťovať únavu. V pondelok ráno vstávam skoro, svätá omša je o pol siedmej ráno. Stretá sa tu celá komunita. V príhovore sa pokúsim svojich bratov osloviť myšlienkou, že don Bosco prichádza aj preto, aby každému spolubratovi povedal – ďakujem. Ďakujem za tvoju vernosť, za všetko čo robíš a kým si. A povzbudzujem ich k nadšeniu pre Krista a k tomu, aby sme nestratili vnútorný zápal a iskru, ktoré boli u dona Bosca také typické. O trištvrte na osem je omša pre strednú odbornú školu a pre iné školy, ktoré prichádzajú. Štyristo mladým hovorím o zážitkoch z putovania relikvií dona Bosca po svete a po Slovensku, o tom, ako dokáže jeden svätec pritiahnuť množstvo ľudí. No a hneď po omši prichádzajú cirkevné školy zo Žiliny a z okolia a aj iné školy. Bratia im formou stanovísk po celom areáli (od oratka cez školu až po kostol) predstavili život a dielo dona Bosca. Striedajú sa po skupinách a vždy končia v kostole pri relikvii. Celkove ich prišlo okolo 1 200, čo ma veľmi prekvapuje. Uvedomujem si, ako dobre to spolubratia všetko pripravili a ako si dali na tom záležať. Medzitým sa stretám s jedným mladým mužom, ktorý premýšľa nad zasväteným životom a chcel sa so mnou o tom porozprávať.

Popoludní je rozlúčka s donom Boscom za mohutnej prítomnosti mladých a my odchádzame do Dubnice nad Váhom. Cestou v duchu hodnotím výborne pripravené dva dni v Žiline a prosím v modlitbe dona Bosca o požehnanie všetkých, ktorí sa na tom podieľali. Medzitým si prezerám poštu. Nájdem si jednu správu, v ktorej mi dotyčný píše: „Keď som prišiel od dona Bosca domov, tak som vymazal všetky počítačové hry na svojom počítači. Aby som bol dobrým otcom svojim deťom a mal na nich čas.“ Otec rodiny, ktorý práve spravil možno osudové rozhodnutie, vďaka don Bosco! Iný spolubrat mi napísal svoj postreh, kde okrem iného uvádza: „Ja som z toho priebehu u nás celkovo vnímal taký vnútorný pokoj. Aj od ľudí som mal spätnú väzbu, že tento pokoj pri donovi Boscovi cítili. Najsilnejšie pre mňa bolo, keď som tak mohol pozorovať mladých, ako k nemu prichádzajú, ako si ich priťahuje.“

Blížime sa k Dubnici nad Váhom. Parkovisko pred Katolíckym domom je plné ľudí. Vidím ľudí v krojoch, dychovku, aj spolubratov z iných komunít, ktorí sa prišli pozrieť na dona Bosca. Direktor a správca farnosti vítajú dona Bosca a potom sa presúvame do kostola. Večer je svätá omša, na ktorej je vyše tisíc ľudí. Pri kázni spomínam aj nový kostol, ktorý Dubničania stavajú a aj zdravie direktora, ktorý je po vážnej operácii. To všetko zverujem donovi Boscovi.

Trinásty deň: Po pätnástich rokoch sa nám narodilo dieťa

Zabudol som ešte včera spomenúť chlapčenský zbor v Dubnici nad Váhom, spieval s veľkým nasadením. Počul som nové piesne k donovi Boscovi.

Trinásty deň ráno slávim svätú omšu pre deti zo Základnej školy sv. Dominika Sávia. Pýtam sa ich na dona Bosca a na Dominika Sávia. Rozprávam jeden príbeh zo života Dominika, ktorý napísal sám don Bosco a na záver sa pýtam, či niekto vie, ako to dopadlo. Zdvihne sa jedna ruka a malý chlapec povie suverénne záver príbehu a dodá: „Čítal som si to včera večer.“

Po omši vyprevádzame relikvie a smerujeme k susedom do Novej Dubnice, mesta, kde nemal podľa komunistov stáť žiaden kostol. Prechádzame okolo rozostavaného Kostola sv. Jána Bosca. V Novej Dubnici nás čaká špalier detí zo Spojenej školy sv. Jána Bosca. Po privítaní relikvií, ktoré vedie direktor, začína v kostole hudobno-slovné pásmo o donovi Boscovi v podaní detí tejto školy. Je sympatické, s peknou myšlienkou. Už som si myslel, že nič nové nezažijem a predsa. Popoludní ideme v sprievode s relikviou na hlavnú cestu a pred nami ide dychovka a mažoretky. Naložíme urnu s relikviou do auta a putujeme do filiálky Kolačín, kde je svätá omša. Naspäť sa vraciame okolo sedemnástej hodiny, a o hodinu začína slávnostná svätá omša. Vidím plný kostol, asi 1 000 ľudí. Prišiel aj autobus z Trenčianskej univerzity s univerzitným kaplánom. Don Bosco stále priťahuje. To svätosť priťahuje, preto o nej hovorím. Po omši je bohatý program. Prichádzajú aj chlapci z komunity Cenacolo, bývalí narkomani, aby povedali svoje svedectvo. Potom počúvam krásny spev zboru The Gospel family, ktorý je tu veľmi známy. Nasleduje adorácia a celonočné bdenie.

Mnohí ľudia ma zastavujú, hovoria s nadšením, delia sa o svoju skúsenosť s donom Boscom. Jedna za všetky: „Sme donovi Boscovi veľmi vďační. Modlime sa pravidelne k nemu a k Dominikovi Sáviovi. Pätnásť rokov sme čakali na dieťa, mali sme päť prirodzených potratov. Potom nám duchovný otec odporúčal, aby sme to zverili Dominikovi Sáviovi. Narodil sa nám syn, Dominik, z ktorého máme veľkú radosť. Sme šťastní. Ďakujeme.“

Štrnásty deň: Ďakujem, Bože, za dona Bosca, ďakujem, don Bosco, za saleziánov

Ráno po svätej omši sa lúčime s Novou Dubnicou a pokračujeme v putovaní smerom do Partizánskeho, na sídlisko Šípok. Spoznávam nový kút Slovenska a cestou premýšľam nad Partizánskym. V tomto meste pôsobíme iba desať rokov, a tak som zvedavý, ako je tu známy don Bosco. Víta nás direktor, primátor, starosta a mnohí veriaci. Je dopoludnie, pol jedenástej. Po úvodnom prijatí a bohoslužbe slova je priestor na osobnú modlitbu. Popoludní sa idem prejsť s jedným spolubratom. Vidím ako prichádzajú autá s poznávacími značkami Prievidza, Topoľčany, Zlaté Moravce, Žarnovica, Nitra, ... Je jasné, že už aj v tejto časti Slovenska don Bosco rezonuje. Mestská polícia usmerňuje premávku. Večerná svätá omša je nabitá, mnohí ľudia sa do kostola nedostali, a tak zostali pred ním. Je tu aj veľa kňazov z okolitých farností. Direktor všetkých víta slovami, že tento kostol si nepamätá toľko ľudí. Je to neuveriteľné. V príhovore sa podelím so zážitkami z putovania s donom Boscom. Hodinu po svätej omši začína program mladých. Predstavujú desaťročnú históriu tohto pastoračného centra doplnenú piesňami a niekoľkými osobnými svedectvami. Mladí hovoria, čo im dal don Bosco, saleziáni a toto stredisko. Jeden spomína ako si na medzinárodnom saleziánskom stretnutí v Taliansku našiel manželku a ďakuje za rodinu. Iná hovorí ako sa jej život zmenil odvtedy ako sem začala chodiť a skončí týmito slovami: „Bože, ďakujem ti za dona Bosca. Don Bosco, ďakujem za saleziánov.“

Znovu ma oslovuje mnoho ľudí. Pozdravujú, blahoželajú, ďakujú, predstavujú sa. Don Bosco, prihováraj sa za nich.

Pätnásty deň: Moje prvé duchovné cvičenia nám kázal salezián

Ráno je slnečné, začína sa krásny deň. Rozlúčka s relikviami v Partizánskom je silná a emotívna, tak ako všade inde. Vidím rozcítené tváre. Pri odchode miestni vypustia holubov. Jeden zostal, neodletel. Sprievodcovia mi povedia, že toto videli všade, kde vypúšťali holubov: Jeden vždy zostal.

Smerujeme do Trnavy, kde bude relikvia dva dni, do soboty rána. Teraz neputujeme do saleziánskeho domu, ale najprv do katedrály, kde nás čaká veľký zástup ľudí. Je dopoludnie, pol jedenástej. Po obrade prijatia relikvií začína celodenný program, ktorý veľmi dobre moderujú saleziáni spolupracovníci. Prichádzajú školy, deti, mládež, dospelí. V zástupe zbadám našich spolubratov z iných miest, a taktiež provinciála z Maďarska. Prišiel sa pozrieť ako prebieha putovanie. O niekoľko týždňov bude relikvia putovať po Maďarsku. Pozývame ho na obed, a tak si môžeme vymeniť skúsenosti aj za prítomnosti našich sprievodcov. Popoludní trávim čas v katedrále. Modlím sa a pozorujem ľudí, ako si prichádzajú uctiť relikviu. Tie tváre hovoria za všetko. Medzitým som dostal ponuku prísť do TA3 a porozprávať svoje zážitky z putovania. Prijímam. Pre dona Bosca všetko. O osemnástej hodine večer začína slávnostná svätá omša, ktorej predsedá otec biskup Ján Orosch. Prišlo veľa kňazov z okolia, ja mám česť kázať a deliť sa so zážitkami z púte. Katedrála je plná, ľudia sú aj vonku. Vnímajú, reagujú. Potom si obnovujeme sľuby, najprv my saleziáni, potom naše sestry saleziánky a potom saleziáni spolupracovníci obnovujú svoje prísľuby. Modlím sa v duchu za všetkých a zverujem ich donovi Boscovi – sú tvoji. Na záver sv. omše otec biskup hovorí o svojej ceste s donom Boscom a prizná, že jeho prvé duchovné cvičenia boli so saleziánom, otcom Mirkom Kyselom. Po svätej omši sa na chvíľu zastavím pri jednom kňazovi, ktorý sa vrátil z Talianska. Poznáme sa, a tak sa pýtam, kde je, čo robí. „Modlím sa a budujem kláštor pre mníchov,“ znie jeho odpoveď. Na troskách starého kláštora chce vybudovať nový, a takto vytvoriť oázu modlitby. Aj toto je tvár súčasného Slovenska.

O dvadsiatej hodine je rozlúčka s relikviou v katedrále. Lúčim sa s otcom biskupom, ďakujem mu za prijatie a v sprievode policajtov ideme na Kopánku, do nášho domu. Po prijatí relikvií sú vešpery a ja mám ešte večerné slovo pre prítomných. Hovorím o tom, že don Bosco prináša nadšenie, záujem, ale aj niečo osobné – pozvanie k zmene. Pozývam všetkých k osobnej modlitbe a rozhodnutiu sa pre obrátenie na príhovor tohto svätca.

Šestnásty deň: Na povale sme našli saleziánske materiály

Dopoludňajší program riadia naše sestry saleziánky. Zišla sa celá inšpektória, aby slávili svoj deň vďačnosti. Modlia sa, prechádzajú si myšlienky a slová, ktoré don Bosco povedal sestrám počas svojho života a na záver si obnovujú sľuby. Potom už začína prúdiť dav ľudí od detí z materskej škôlky, cez stretká z oratka, až po dospelých. Zaujme ma mladá rodinka s chlapčekom, ktorý nechce odísť od dona Bosca, plače a vzpiera sa. Potom dvaja mladí dvanásť - trinásťroční chlapci, ktorí prišli sami, nechodia do oratka a jednoducho povedali: „Prišli sme k donovi Boscovi.“ Popoludní niekto zazvoní do komunity a prináša staré saleziánske dokumenty, ktoré našli na povale. Je tam kronika saleziánov na Kopánke od roku 1936 do roku 1947 a iné archívne materiály. Asi to niekto ukryl skôr, ako komunisti v roku 1950 zabrali saleziánsky dom. Je zvláštne, že to priniesli práve teraz, keď je relikvia dona Bosca na Slovensku, keď je v Trnave.

Večerná svätá omša je úplne plná. Mnoho ľudí stojí vonku na detskom ihrisku, kde je vyvedené ozvučenie z kostola. Direktor hovorí, že za desať rokov, čo tu pôsobí, nebolo nikdy v kostole toľko ľudí. Prišli aj ľudia z okolia, jeden autobus až z Nitry. Po omši je animovaný program, počas ktorého dav ľudí stále prúdi uctiť si relikviu. Ľudia sú pokojní, trpezliví, hoci stoja až vonku. Vidím veľa rehoľných sestier z rôznych rádov. Začína sa mládežnícka adorácia, ale ja si musím ísť odpočinúť, zajtra ma čaká náročný deň.

Sedemnásty deň: Asi najdojímavejšie chvíle celej púte

Je sobota ráno. Deň začína skoro. O pol siedmej slávim v kostole na Kopánke svätú omšu, pri ktorej kážem spolubratom a hovorím o vernosti, horlivosti a nadšení pre Krista podľa vzoru dona Bosca. Potom sa lúčime a odchádzame smerom do Šaštína. Cestou sa zastavujeme na desať minút v Šelpiciach, odkiaľ pochádza niekoľko významných saleziánov. Pán farár s veriacimi si nakrátko uctia relikvie a ideme ďalej. Z plánovanej cesty robíme ešte jednu odbočku, do dedinky Cerová, kde je don Macák a don Mošať v starostlivej opatere rehoľných sestier, ktoré tu majú taktiež svoje choré a staré sestry. Zažívam asi najdojímavejšie chvíle celej púte. Po zložení urny na nádvorí a privítaní zoberiem dona Ernesta za ruku a odvádzam do pomaly k urne. Rukou sa dotýka skla a pomaly sa posúva smerom ku hlave dona Bosca. S veľkou sústredenosťou a citom sa naňho pozerá. Vtom mi prichádza niečo na um a gestom poprosím našich sprievodcov, aby na chvíľu otvorili sklený kryt na urne. Spravia to a don Ernest sa pomaly skláňa k hlave dona Bosca, a priloží si svoju hlavu k jeho. Chvíľu tak zotrvá. Všetci sú dojatí a mnohým sa lesknú oči. Toto sa nedá pripraviť. Je to prejav veľkej lásky a úcty od staručkého, 93-ročného saleziána, ktorý prežil z lásky k donovi Boscovi a kongregácii veľa utrpenia počas komunizmu a ktorého považujeme za svätca.

Nastáva chvíľa keď si uctia relikvie sestričky, potom sa lúčime a ponáhľame do Šaštína, kde je o pol jedenástej prijatie spojené so svätou omšou prenášanou cez televíziu LUX. Spolubratia zorganizovali na tento deň púť miništrantov. Bazilika je plná a miništrantov vidím aj po skupinách v bazilike, aj pri oltári. Počas príhovoru sa rozhodnem zavolať všetkých k donovi Boscovi, a takto sa im prihovoriť. Verím, že don Bosco sa v nebi teší z tých niekoľko sto chlapcov v blízkosti svojich relikvií. Po svätej omši sa začína program rôznych skupín spojený s tichým bdením pri relikviách. Stretávam sa s ašpirantami, ktorí sa zapojili do programu pre miništrantov a s mnohými inými ľuďmi. Nesmiem zabudnúť navštíviť najstaršieho spolubrata v tomto dome, ktorý pred niekoľkými dňami slávil deväťdesiat rokov, dona Jozefa Hrdého. Je stále veľmi komunikatívny a plný radosti zo života. Spovedá, slúži sväté omše a pomáha ako vie, hlavne vytváraním atmosféry v komunite. Don Bosco, toto sú naši slovenskí saleziánski velikáni.

Osemnásty deň: Vidím veľmi veľa detí

Je nedeľa. Po rannej svätej omši, ktorá je o siedmej hodine, sa lúčime zo Šaštínom, miestom kam prišli prví saleziáni v roku 1924, a pokračujeme v púti smerom do Bratislavy - Trnávky. Pred kostolom nás víta veľmi veľa ľudí spolu so spolubratmi. Hneď som si všimol, že je tu veľmi veľa detí. Svätá omša je tak ako všade inde plná ľudí, hoci je to dnes už tretia alebo štvrtá svätá omša v tomto kostole. Vidím tu aj odchovancov, ktorí chodievali na Trnávku k saleziánom ešte pred rokom 1950 a ktorí sa každý rok stretávajú. Don Bosco priťahuje mladých, aj starších. Sväté prijímanie sa neušlo všetkým, ktorí chceli prijať Pána Ježiša, a tak to musia spolubratia riešiť po svätej omši. Potom nasleduje bohatý program pre celú farnosť, počas ktorého si ľudia prichádzajú uctiť relikvie dona Bosca. Po obede odchádzam na chvíľu do televízneho štúdia, aby som sa podelil s divákmi so zážitkami z putovania. Po návrate strávim čas v kostole. K relikvii prichádzajú chlapci z futbalového klubu Domino, aby sa spolu modlili a odfotili s donom Boscom. Don Bosco, žehnaj ich, aj celý klub. Tak veľmi to teraz potrebujeme. Potom majú krátky vstup zástupcovia rodín a hovoria svoje svedectvá so saleziánmi, s týmto strediskom a s donom Boscom. Všade je plno detí. A dav, ktorý si chce uctiť relikvie stále prúdi a prúdi. O šestnástej hodine to musia organizátori ukončiť a nasleduje rozlúčka s donom Boscom, pri ktorej si spolubratia obnovia svoje sľuby. No a my nasadáme do áut a smerujeme do Petržalky, do saleziánskeho strediska na Mamateyovej ulici. Tu prebieha deň otvorených dverí, ktorí organizujú spolubratia každý rok okolo sviatku Dominika Sávia, patróna domu. Tento rok to posunuli trochu skôr, kvôli donovi Boscovi. V areáli je niekoľko tisíc ľudí, sú tu kolotoče a rôzne iné atrakcie pre rodiny s deťmi. Teraz je scenár iný, ako na iných miestach. Urnu s relikviami prikrývame a presunieme bez prijatia pod stan, ktorý je v areáli. Po nejakom čase sa v rámci programu pozornosť všetkých sústredí na ten stan, ktorý sa otvorí a dav na čele s komunitou víta dona Bosca. Potom si ľudia idú nakrátko uctiť relikvie. Vidím veľa detí, medzi nimi aj postihnuté. Modlím sa za ne k donovi Boscovi. Nasleduje presun do kaplnky a vešpery, pri ktorých sa nakrátko prihovorím ľuďom a delím sa so svojimi zážitkami, hovorím o dotyku svätosti. Nasleduje adorácia a nočné bdenie.

Devätnásty deň: Vy ste teraz tou rukou dona Bosca

Po takmer troch týždňoch strávených na cestách som spal vo vlastnej posteli. Ráno vstávam skoro, ponáhľam sa na Mamateyovu, kde je svätá omša o siedmej hodine ráno a predsedá pán biskup Jozef Haľko. Hovorí svoju skúsenosť s donom Boscom, a tiež hovorí o nás, o saleziánoch ako o duchovných synoch dona Bosca. Povedal nám: „Vy ste teraz tou pravou rukou dona Bosca, ktorá rozhrešovala, držala a rozdávala Telo Kristovo.“ Silne to vo mne zarezonuje. Po raňajkách a modlitbe pri relikviách sa lúčime s Petržalkou a odchádzame do provinciálneho domu na Miletičovu, kde relikvie ukončia svoje putovanie po Slovensku. Čaká nás plné nádvorie mladých a veľa dospelých. Po privítaní otca direktora vstupujeme do kostola, ktorý sa hneď zaplní. O dvanástej hodine je svätá omša a po nej modlitba so zamestnancami provincialátu a všetkými, ktorí s nami spolupracujú. Modlím sa za nich k donovi Boscovi a odovzdávam ich. Na záver ďakujem zamestnancom v mene dona Bosca a ponechávam im myšlienku, ktorú som sa naučil pri putovaní – snažíme sa spoločne pracovať, spájať sily, koordinovať, informovať sa... Don Bosco spája oveľa lepšie a dokonalejšie, preto to teraz odovzdávam jemu.

Doma nachádzam list od pani Ochabovej. Píše, že čítala v novinách, ako som v rozhovore spomenul, že prvý Slovák, ktorý zrejme videl živého dona Bosca, bol istý pán Ochaba, vojak, ktorý sa dostal do Talianska. Ona to dosvedčuje, je jeho príbuzná, jeho nevesta! Poslala mi fotky a tiež informáciu, že jeden ich príbuzný bol saleziánom. Ihneď si spomeniem na zosnulého Jozefa Ochabu, ktorý pôsobil vo Francúzsku. Je to zaujímavé, ako sa to všetko prepája. Prišli mi aj iné svedectvá a skúseností s donom Boscom.

Na svätej omši o osemnástej hodine máme dvoch biskupov, predsedá pán arcibiskup Zvolenský a koncelebruje pán biskup Haľko. Kostol je plný. Pán biskup hovorí o návode k svätosti, aký dával a žil don Bosco. Po svätej omši je malé občerstvenie. Otca arcibiskupa informujem, že máme jednu záujemkyňu slúžiť Pánu Bohu ako zasvätená panna a keďže toto spadá pod diecézneho biskupa, dohodneme sa na ďalšom postupe. Po občerstvení pozývam otcov biskupov uctiť si relikvie. V tichej, pokojnej atmosfére prúdi v kostole dav ľudí k ucteniu si relikvií. Pridávame sa k nemu.

Dvadsiaty deň: Môj list donovi Boscovi

Drahý otec!

Tak, ako som sa Ti prihováral pri Tvojom príchode na Slovensko, v Michalovciach, tak chcem ukončiť naše putovanie dnes a chcem všetkým povedať niečo z toho, čo som s Tebou zažil.

Veta – „Stačí, aby aspoň jeden tomu veril a don Bosco sa o ostatné postará,“ – je pravdivá, môžem to dosvedčiť. Snažil som sa tomu veriť a som si istý, že som nebol sám. A Ty si sa postaral. Si slávny. Prišlo si Ťa uctiť okolo 100 000 ľudí. Médiá Ťa za tieto tri týždne spomenuli stopäťdesiatkrát. A to sme vôbec neplánovali. Niekto poznamenal, či by si to Ty takto chcel, keby si žil. Ako Ťa poznám, tak odpovedám: Ak by to malo pomôcť čo len jednej duši, určite by si to chcel. Som presvedčený, že to pomohlo viacerým. A Tebe sláva už nemôže uškodiť. Si slávny, lebo si svätý. To je úplne iná sláva ako tá, na ktorú sme zvyknutí. Pochopil som, že svätosť priťahuje, harmonizuje, upokojuje, spája.

O všetko si sa postaral, všetko klapalo ako hodinky. Organizácia, časy príchodov, odchodov, počasie, zastávky. Po prvých dňoch mi bolo úplne jasné, že to zvládaš lepšie ako my a prestal som sa starať. Všetky stretnutia, pobožnosti, sväté omše prebehli v pokojnej atmosfére, aj keď kostoly praskali od náporu pútnikov. Ľudia boli disciplinovaní, úctiví a celkovo nejakí iní. Videl som, ako sa okolo Teba a celého putovania dvíha vlna nadšenia a niečoho príjemného, pekného, a pochopil som veľmi rýchle, že Tvoja cesta po Slovensku nebude internou záležitosťou saleziánskej rodiny, ale celospoločenskou udalosťou. Prekonal si všetky moje očakávania. Prepáč, podcenil som Ťa. Toto nebola ľudská práca, to bolo Božie dielo.

Videl si naše Slovensko, stretol si takmer všetkých spolubratov saleziánov, naše sestry saleziánky a saleziánsku rodinu. Odovzdával som im Tvoj odkaz, to Tvoje, ďakujem.

Čo si naučil mňa? Bol som s Tebou intenzívne dvadsať dní, dvadsať dní sme sa točili okolo Teba, okolo Tvojej svätosti. Dvadsať dní som sa dotýkal tejto svätosti, pozeral na Teba, vnímal Ťa. Naučil som sa, že všetko to zvládaš oveľa lepšie ako ja. Naučil som sa vidieť to pekné, požehnané a tešiť sa tomu. Ako si to povedal Dominikovi Sáviovi? Buď stále veselý! Učil som sa tešiť sa z toľkého požehnania a milostí a nakaziť touto radosťou aj iných. Bolo to oveľa silnejšie ako fyzická únava. Potreboval som to povedať svetu, a tak som písal. Učil som sa registrovať aj to negatívne a ťažké, ale nenechať sa tým ovplyvniť, znechutiť. Ach, don Bosco, vieš aké je to ťažké pre nás Slovákov? Nevieme sa tešiť. Vieme vyplakávať a sťažovať sa.

Videl si aj niektorých smutných a unavených saleziánov a členov saleziánskej rodiny. Často som prosil za nich a chcel som, aby si ich stretol. Naučil som sa pozerať do tvárí ľudí. Videl som tisíce tvárí. Tie tváre hovorili a hovoria. Snažil som sa pozerať Tvojimi očami. A naučil som sa nebáť, nehanbiť sa za Teba. Tam na tej colnici, keď sa naše pohľady prvýkrát stretli a keď tam zavládol taký vnímateľný pokoj, tam to zo mňa všetko padlo. Odvtedy som prijímal všetky pozvania do médií, odpovedal som na všetky zvedavé otázky, bol som tu pre všetkých, lebo to som už nebol ja, moje ego. To už bola len jedna túžba: chváliť Boha za Teba a ohlasovať to všetkým.

A ešte jedno som sa naučil. Mať nádej. To vtedy, keď som videl mladých. Bolo ich na tisíce. Im som hovoril všade to Tvoje – túžim vás vidieť šťastných tu i v nebi. Ich som Ti zveril a už viem, že nie sú sami, aj keď sa tak niekedy cítia. Už viem, že nie sú nepochopení, nie sú nemilovaní. Tam hore majú silného orodovníka – Teba. A Ty ich poznáš, lebo si ich stretol a videl. Už sa o nich nebojím. S mladými som Ti odovzdával aj Cirkev na Slovensku. A to znova s tou Tvojou nákazlivou nádejou.

A na záver? Keď mi zomrela mama, povedal som na jej pohrebe, nebo je pre mňa teraz oveľa bližšie, lebo je tam niekto, koho poznám. Teraz k tomu pridávam: Don Bosco, nakazil si ma svojou svätosťou, pri Tebe som zažil kúsok neba. Prajem požehnané putovanie a teším sa na ďalšie stretnutie.

Dovidenia!

Autor je provinciál rehole saleziánov na Slovensku.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.