Negatívna a pozitívna sloboda

Čislo 3/2013 · Matúš Sitár · Čítanosť článku: 4076
 

Začiatky diskusie sú vždy ťažké a charakterizuje ich hľadanie vlastnej pozície, ako aj pozície názorových oponentov. Som vďačný za reakcie na môj príspevok. Chcel by som odpovedať na niektoré tvrdenia, ktoré považujem za nedorozumenie a neporozumenie mojich tvrdení, a takisto aj na niektoré tvrdenia, ktoré považujem buď za neadekvátne rozlíšenia alebo za prílišné jednostrannosti, ktoré sa mi zdajú byť dôsledkom prílišného zaoberania sa hayekovými spismi na úkor pozorovania skutočnosti.

Hneď na úvod chcem zopakovať a zdôrazniť, čo som povedal už v prvom článku. Nikde neobhajujem posilnenie pozície štátu ani štátnu reguláciu (tak ako nikde netvrdím, že zisk je krádež, ani to, že trhová ekonomika je hra s nulovým súčtom). Skôr naopak. Možno ak som zaútočil na liberalizmus a dokonca citoval Marxa, hayekovcom sa rozsvietil majáčik: „pozor, tento na nás chce poštvať štát“. Nie. O čo mi ide, je vniesť do ekonomickej diskusie etický rozmer. Začať prvý krok k výchove jednotlivcov, aby pristupovali k svojim blížnym s láskou a rešpektom, ako hovorí pán Minárik. Odvolám sa už teda nie na Marxa, ale na Michaela Novaka, podľa ktorého zachovanie politickej a ekonomickej slobody ekonomického kapitalizmu nie je samozrejmosťou, ale závisí od silných cností a morálnych hodnôt¹ . A znovu opakujem, verím, že nejde len o pracovitosť, šetrnosť a iniciatívnosť, ale aj o spravodlivosť, ktorá je cnosťou mocných. Veď dúfam, že moji spoludiskutéri nie sú sociálni darwinisti.

Tiež by som sa chcel ohradiť pred „právom na luxusnú odmenu za prácu“, za ktorým vidím isté Hayekovo rozlíšenie z kapitoly „Ekonomická istota a sloboda“ z knihy Cesta do nevoľníctva, ktorá pravdepodobne inšpirovala aj úvahu o veľrybároch a výrobcoch bričiek. Kým však Hayekovo rozlíšenie je užitočné, použitie jeho myšlienok v reakcii na mňa je skreslením. Je možno trochu neseriózne preháňať o tom, že by niekto požadoval štyri a pol násobné zvýšenia minimálnej mzdy na belgickú úroveň a luxusné platy. Je to „strawman argument“ a v prípade pána Jocha aj „šikmá plocha“ (čiže „slippery slope“, konkrétne: „dá sa vyžiť – slušne vyžiť – luxusne vyžiť“). Nebudem u spoludiskutérov predpokladať zlú vôľu, a preto budem aj v tomto prípade túto ich úvahu radšej pripisovať naučenému spôsobu myslenia.

Dichotómia medzi „slobodou“ trhu (podnikania...) a „donucovaním“ zo strany štátu, ktorú rozvíja pán Minárik, je nezriedka súčasťou šteklenia uší tým, ktorých tlačí topánka len zo strany verejných autorít. A konkrétne v rámci našej diskusie prehliada môj tretí argument. Nemá veľa slobody, kto nemá veľmi na výber na trhu práce. Kto by nepočul (alebo nepovedal) vetu: „Ak sa ti nepáči, môžeš ísť“? A ak je (podľa najlepších liberálnych tradícií) neslobodou len fyzické donútenie, v prípade platobnej neschopnosti nastupuje exekúcia, či už štátna alebo súkromné vymáhačské firmy. A opäť platí, že to viac a skôr hrozí tým chudobnejším než bohatším. Či je to naozaj pravda a máme u nás naozaj chudobných ľudí alebo „dnes už nie“, na tom sa, zdá sa, nezhodujú ani Pavol Minárik s Lukášom Krivošíkom. Tým samozrejme nechcem povedať, že štát niekomu prináša slobodu, ale že tým slabým môže priniesť neslobodu aj slobodný trh.

V sťažnostiach podnikateľov a zamestnávateľov na zaťaženia a obmedzenia zo strany štátu je navyše neraz nemálo pokrytectva. Zaráža napríklad katastrofálny výber DPH u nás v porovnaní s ostatnými štátmi Únie, ktorý naznačuje, že určitej skupine podnikateľov nič nehovorí nielen „distributívna“ ale ani „zákonná“ spravodlivosť. Možno je to tým, že musia šetriť, kde sa dá, len aby mali na 1500-eurové platy pre armády slovenských veľrybárov a výrobcov bričiek. Bez snáh odvádzať pozornosť od štátneho plytvania či (zámernej?) neschopnosti úradov sa však javí, že keby bola podľa zákona splatená všetka DPH, či dokonca, keby jej výber bol len na úrovni priemeru EÚ, takmer by sme nemali deficit rozpočtu² . Ak teda majú podnikatelia a zamestnávatelia lobistické asociácie na presadzovanie svojich požiadaviek ohľadne minimálnej mzdy, pracovného času a daňového a odvodového zaťaženia, prečo v rámci ich štruktúr nepovie slušná väčšina mizivej hŕstke špekulantov: „Chalani, neblbnite, zaplaťte tie dane, veď ich za vás budeme musieť zaplatiť my...“?

Ani personálne nie je medzi štátom a súkromným sektorom až taký veľký rozdiel. Štát a jeho aparát nie je Viliam Dobyvateľ, ktorý násilne vtrhol do slobodného trhu odniekiaľ z ďalekých krajín či z Marsu. Naopak, do vrchných pozícií spoločnosti sa nezriedka prepracúvajú ľudia úspešní v rozličných, často aj súkromných, odvetviach. Niektorí, čo dosiahli osobný úspech a zabezpečenie pre seba a svoju rodinu, idú nezištne odovzdať svoje schopnosti a skúsenosti do služieb verejnosti. Iní naopak prenikajú do štátnej hospodárskej politiky a robia z nej pokračovanie súkromného biznisu inými, totiž verejnými, prostriedkami: verejní funkcionári sú exponentmi podnikateľských kruhov. V prípade niektorých našich ministerstiev je to viditeľné voľným okom, v prípade štátnych podnikov to vychádza na povrch ad hoc.

Tak aj volaniu Lukáša Krivošíka po vrstve bohatých chcela vyhovieť tak Mečiarova privatizácia (a to výslovne), ako aj, zdá sa, Ficovo poštátňovanie. Otázkou však zostáva, prečo tie firmy bohatých majú (či donedávna mali) sídlo na Cypre. Možno aby ušetrili na kúrení. Neosobné systémové opatrenia ešte nič nezaručujú. Je jasné, že zlý systém je jednoducho zlý, ale ani (relatívne) dobré opatrenie nie je samospasiteľné, ako ukazuje aj Lukášov príklad s premrhanou príležitosťou pri udeľovaní daňových bonusov.

Otázka, či sa treba viacej zaoberať prerozdeľovaním koláča alebo pečením väčšieho, na prvý pohľad pripomína základnú filozofickú otázku, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Myslím však, že od jej zodpovedania závisí veľa: málokto totiž bude chcieť piecť stále väčší koláč, len aby mal iný stále plnšiu komoru a on sám mal stále len odrobinky (možno odrobiniek trochu viac?). Naopak, ak stále väčší koláč znamená proporcionálne viac z koláča aj do mojej komory, pričiním sa viac. Zdá sa teda, že aj úvahy o spravodlivejšej distribúcii môžu napomôcť kysnutiu koláča – inak „len do výšky môjho platu“. Ak je v pozadí výzvy „poďme upiecť väčší koláč“ presvedčenie, že súčasné nespravodlivosti sú dôsledkom malého množstva statkov a keď sa rozmnožia statky, odstránia sa aj nespravodlivosti, zdá sa, že rovnaký predpoklad mal aj marxizmus. Lukáš by sa potom od Marxa líšil len v tom, ako dosiahnuť tento nadbytok statkov na odstránenie nespravodlivosti: buď štátny alebo súkromný kapitalizmus. Otázka už potom nie je morálna, ale technická. Zdá sa však, že s tým by pán Minárik nesúhlasil a zdá sa, že ani Lukáš Krivošík, ktorému ide skôr o vyhľadávanie príležitostí. Podnikať však nezačne niekto, kto žije veľmi skromne, od výplaty k výplate. A ak aj áno, nemožno to očakávať v masovom meradle.

Hayekovská scholastika však pozná nielen neodôvodnené rozlíšenia, najmä (v spomenutých prípadoch) medzi štátnou a súkromnou sférou, ale aj niektoré neodôvodnené jednostrannosti. Takým je aj tvrdenie Jána Dingu, že podnik, ktorý urobí jedno zlé rozhodnutie, všetkých pripraví o majetok a o prácu. V skutočnosti nebývajú vždy všetci na jednej lodi. Aj keď chybu urobí manažment, väčšinou sa začína prepúšťať od najnižších pozícií. Nezriedka si manažment za stabilizáciu podniku dosiahnutú takýmto spôsobom vyplatí odmeny. A tí, čo zostanú, pracujú dvoj aj trojnásobne viac, v tom lepšom prípade za rovnaký plat, ak nie za nižší, takže nakoniec sa vytráca aj „výmenná“ spravodlivosť. Takmer by sa zdalo, že najvšeobecnejší vzorec pre HR manažment podal de Tocqueville: „dnešná priemyselná aristokracia najprv ožobráči a otupí ľudí a v čase krízy ich prenechá verejnej dobročinnosti, aby ich živila“ ³ . Tým sa dostávam k zhrozeniu pána Jocha nad mojím prirovnaním prepúšťania k umelým potratom. Základom tohto porovnania je niekedy až cynický nezáujem o osud tých, ktorých sa obe skutočnosti týkajú.

Samozrejme, sú aj podnikatelia, ktorí za zlú situáciu podniku postihujú jeho vedenie, ktorí riešia krízu znížením všetkých miezd, alebo, čo je kombinácia oboch prístupov, znížia vo svojich podnikoch mzdové rozdiely. Dokonca som ochotný uveriť aj tomu, že si podnikateľ požičia, len aby mohol, ešte naposledy, vyplatiť svojich zamestnancov. Preto je podľa mňa dôležité hľadieť na morálne rozhodnutia rovnako ako na ekonomické zákonitosti, rozlišovať medzi nimi a nemaskovať rozhodnutia zákonitosťami. Tento prístup totiž spoločnosti škodí dvojako: zakrýva gaunerov rovnako ako hrdinov z radov podnikateľov a necháva ich splynúť do šedivej masy riadenej neosobnými ekonomickými zákonitosťami.

Ďalšou jednostrannosťou hayekovskej scholastiky, ktorá sa čoraz viac začína udomácňovať aj u nás, je odvolávanie sa na kresťanských teológov, ktorí v takej či onakej miere obhajovali slobodu podnikania, odmietali zásahy štátu alebo relativizovali či bagatelizovali spravodlivú mzdu. Tejto téme sa najviac venoval pán Mlčoch, tak len skúsim rozvinúť jeho argument: ak sa rozprávame o katolíckom ekonomickom myslení, nemožno prehliadať stodvadsaťročnú tradíciu pápežských sociálnych encyklík, ktorá s pojmom spravodlivá mzda neustále operuje ⁴ . Zaiste, asi nikto nebude tvrdiť, že výrok čo ako slávnych teológov má, minimálne v katolíckom prostredí, väčšiu váhu než pápežské encykliky. Preto odvolávanie sa na týchto teológov pri téme spravodlivej mzdy je buď neznalosťou, alebo úmyselným prehliadaním reálnej sociálnej náuky Cirkvi.

Sloboda, o ktorej často hovoria moji spoludiskutéri, sa tradične delí na negatívnu („od niečoho“) a pozitívnu („pre niečo“). Je podľa mňa trochu jednostrannosť príliš sa venovať len tej negatívnej (od štátnych zásahov) a bagatelizovať tú pozitívnu (pre zodpovedné morálne rozhodnutia). Oboma rukami sa podpisujem pod tvrdenie Lukáša Krivošíka, „trhová ekonomika nie je hra s nulovým súčtom, kde ak niekto vyhral, iný musel zákonite stratiť. Je to hra, pri ktorej môžu vyhrávať všetky strany.“ Ak však hovorí „môžu“, vyplýva z toho, že aj nemusia, a niektorí by povedali, že sa to často ani nedeje. Rozhodujúca je teda stále slobodná voľba, ktorá má morálny rozmer. Myslím, že má zmysel stále viac zdôrazňovať tento rozmer práve v našich časoch, možno minimálne toľko ako ekonomické zákonitosti. Ba hádam aj trochu viac, lebo je to práve slobodne zvolené dobro, viac než poznané a uplatňované zákonitosti, čo nás robí ľuďmi.