Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Nebojme sa slobody

Čislo 3/2013 · Ján Dinga · Čítanosť článku: 1269
 

Akékoľvek spomenutie pojmu „liberalizmus“ sa v kresťanskom prostredí stretáva s čoraz väčším odporom. Automaticky sa totiž zamieňa s liberalizmom kultúrnym, ktorý je na vzostupe a s ktorým sme neustále konfrontovaní. Nerozlišuje sa už od liberalizmu ekonomického, ktorý je dnes, aj napriek všeobecnej mienke o jeho dominancii, dlhodobo takmer vo všetkých západných krajinách v defenzíve. Kultúrni liberáli pritom ekonomickým liberalizmom pohŕdajú často rovnako ako ich kresťanskí oponenti. Nesprávnym vymedzením pojmov preto získava negatívny nádych ekonomická sloboda ako taká.

Kresťanským prostredím sa tak šíri mýtus, že idea slobodnej trhovej ekonomiky je v rozpore s cirkevnou tradíciou. Opak je pravdou. Protrhové myšlienky vychádzajú takmer exkluzívne z katolíckych tradícií. Často sa zabúda, že praotcami základných konceptov prínosu voľného trhu boli katolícki scholastici a katolíkmi boli napríklad aj Schuman a Adenauer – otcovia zakladatelia EÚ, ktorí videli budúcnosť Európy ako priestoru slobodných, kooperujúcich štátov, kde hranice už nebudú bez obmedzení prekračovať armády, ale len ľudia, tovary a služby.

Už sv. Augustín sa zamýšľal nad tým, že každý jednotlivec má svoju vlastnú, subjektívnu škálu preferencií. Aj keď sa jedná o zdanlivo banálne tvrdenie, na ktorom dnes stojí aj moderná ekonómia, o pätnásť storočí neskôr ho svojimi teóriami Marx de facto odmietol a jeho nasledovníci s ním.

Dobrovoľný obchod ako výmenu výhodnú pre všetky zúčastnené strany identifikoval aj sv. Tomáš Akvinský. Scholastici pochopili aj tvorbu cien a za spravodlivú cenu považovali trhovú cenu určenú prirodzeným dopytom a ponukou. S touto myšlienkou prišiel sv. Bernardín Sienský už v pätnástom storočí (!), pričom okrem trhových cien tovarov považoval za spravodlivé (za predpokladu absencie podvodu a donútenia) aj trhové mzdy. Túto ideu zdieľal aj sv. Anton z Florencie.

Pokračovať môžeme kardinálom Cajetanom (1468 - 1534), ktorý pri obhajobe trhových princípov vychádzal aj z diel sv. Tomáša Akvinského. Citovať by sme mohli mnohých ďalších scholastikov, ktorí rozvinuli teóriu peňazí a zhodovali sa v tom, že cena tovarov a služieb (a teda aj výška miezd) závisí vždy od subjektívnych preferencií jednotlivcov a spravodlivosť pramení z dohody medzi zúčastnenými stranami (ak obchod prebieha dobrovoľne).

Tento názor je v priamom rozpore nielen s Marxovou teóriou objektívnej hodnoty, ale aj s názormi Adam Smitha, ktorý niektoré protrhové tvrdenia katolíckych scholastikov odmietal. Je preto nepravdivé tvrdiť, že myšlienku voľného trhu rozvinuli protikatolícki fanatici. V Cirkvi vždy existovalo viacero názorových prúdov, ktoré mali na rôzne spoločenské problémy rôzne názory. To by nemalo byť prekvapením, keďže tvoríme celosvetové spoločenstvo, putujúce naprieč dejinami. Je však nepopierateľné, že podobne ako sa scholastici postarali o rozvoj mnohých prírodných vied, položili aj základy modernej ekonómie a to na trhových princípoch. Filozoficky tak stoja v opozícii voči moderným zástancom štátnych zásahov reprezentovaných Keynesom či Marxom.

Čo štát má robiť, a čo skutočne robí

Základnou otázkou vzťahu medzi občanom a štátom je, nakoľko je žiaduce, aby štát zasahoval do života občana. Treba mať preto jasne definovaný rámec, v ktorých oblastiach by sa mal štát angažovať a aký je zámer týchto zásahov, a analyzovať či tieto zásahy prinášajú zamýšľané dôsledky, resp. aké sú nezamýšľané škody.

Ľudia majú prirodzenú tendenciu združovať sa a spolupracovať. Hlavným argumentom v prospech slobody jednotlivca preto je, že dobrovoľná spolupráca jednotlivcov obohacuje (v najširšom zmysle slova) všetky zúčastnené strany. Zo slobody konania tak ťaží úspešný podnikateľ rovnako ako dobrovoľník starajúci sa o bezdomovcov.

Verejná autorita má podľa myšlienky slobodnej spoločnosti určovať a vymáhať legislatívny rámec, aby bola dobrovoľná spolupráca jednotlivcov zaručená, t.j. aby prebiehala dobrovoľne, bez podvodov a hrozby násilia: má teda slúžiť v prvom rade ako garant našich vlastníckych práv. Verejná moc, zo svojej podstaty, v praxi vynucuje aj pravidlá, ktoré vychádzajú zo základného kultúrneho rámca spoločnosti (napr. regulácia obchodu s drogami, s ľudskými orgánmi, pornografie a pod). Otázkou je, či má štát vstupovať aj do milióna bežných dennodenných činností, ktoré vykonávame.

Nežijeme totiž vo svete, v ktorom si štát plní len svoje základné funkcie. Práve naopak. Žijeme vo svete, v ktorom štát obmedzuje a reguluje väčšinu činností, ktoré vykonávame, pričom svoje základné funkcie už riadne plniť nedokáže. Vo svete, v ktorom štát núti ľudí nakupovať svoje služby, ktoré často nepotrebujú, nechcú alebo by si ich sami obstarali lacnejšie. Väčšina ceny práce slovenského zamestnanca tak nekončí v rodinnom rozpočte, ale v štátnej kase.

Štát zasahuje do každého nákupu, každého pracovného kontraktu a každej finančnej transakcie. Vďaka najrôznejším reguláciám, obmedzujúcim nakladanie občanov so svojím majetkom a existencii štátneho monopolu na tlačenie peňazí, dokonca nie je ďaleko od pravdy konštatovanie, že ekonomiky západných krajín sú centrálne riadené.

Prečo jedni bohatnú, a iní nie

O existencii nejakej bezuzdnej ideológie voľného trhu, kvôli ktorej majú slovenskí pracujúci nízke mzdy, preto nemôže byť ani reči. Jedná sa tu o základné nepochopenie spôsobu tvorby miezd v ekonomike. Kým západné krajiny po druhej svetovej vojne prijali za svoju myšlienku voľnej a dobrovoľnej spolupráce svojich občanov ponad hranice, rozmach podnikania prinášal inovácie, nové technológie a efektívnejšiu výrobu – v reči ekonómie, na Západe rástla kapitálová vybavenosť vo forme strojov, technológií, know-how či lepšej infraštruktúry. Rastúci kapitál prinášal aj rast miezd, keďže ten istý pracovník bol schopný pri rovnakej snahe vyrobiť viac produktov za kratší čas. Západ bohatol.

Na východnej strane železnej opony v tom istom čase ale prebiehal štyridsaťročný socialistický experiment, ktorý priniesol stagnáciu a nízku produktivitu práce. Socializmus jednoducho eliminoval tvorivosť miliónov ľudí, ktorí stratili motiváciu vymýšľať postupy, ako robiť veci lepšie. Transformácia na Slovensku nebola jednoduchá ani po roku 1989 a takmer polstoročie trvajúcu stagnáciu bohužiaľ nezvráti ani pár úspešných rokov zo začiatku tohto tisícročia.

Slovensko je kapitálovo poddimenzované, so skorumpovaným súdnictvom a neefektívnou štátnou správou, ktorá sa na občanov pozerá ako na svoju dojnú kravu. V tomto sme skutočne desaťročia pozadu za našimi západnými susedmi a tu treba hľadať aj príčinu nízkych miezd. Čitateľom ponúkam na zamyslenie otázku, či by si oni sami za predpokladu rovnakých nákladov postavili fabriku radšej na východnom Slovensku alebo v západnom Nemecku. Sú to práve nižšie mzdy, ktoré dnes môžu misku váh prevážiť na našu stranu a dať tak ľuďom prácu.

O spravodlivej mzde a nespravodlivej nezamestnanosti

Koncept spravodlivej mzdy vychádza z myšlienky, že mzda, ktorú človek za svoju prácu dostane, musí postačovať na dostatočný životný štandard. Jej výška sa podľa tejto idey nemá odvíjať od hodnoty, ktorú pracovník svojou prácou prináša, ale od životných štandardov prevládajúcich v spoločnosti. Z tohto konceptu potom vychádza aj požiadavka na reguláciu miezd, resp. stanovenie minimálnej mzdy.

Je veľkým omylom si myslieť, že mzdová úroveň závisí od snaživosti obyvateľstva, ktorému zamestnávatelia nechcú vyplatiť jeho spravodlivú mzdu. Nemecký poľnohospodár bude vždy zarábať mnohonásobne viac ako jeho náprotivok v subsaharskej Afrike aj napriek tomu, že obaja osem hodín vykonávajú podobnú činnosť. Ťažkú prácu, ktorú vykoná africká rodina na poli za týždeň, totiž nemecký poľnohospodár vykoná na traktore za jedno doobedie. Jeho mzda je mnohonásobne vyššia preto, že je mnohonásobne väčší aj jeho produkt.

V reálnom svete jednoducho nie je možné, aby sme spotrebovali viac hodnôt, ako vytvoríme. Preto ani mzdy nemôžu ísť nad rámec našej skutočnej produkcie. Je to v prvom rade množstvo kapitálu v regióne (stroje, technológie, infraštruktúra), od ktorého závisí mzdová úroveň. Preto sú v Bratislave vyššie mzdy ako na východnom Slovensku a vo Viedni vyššie ako v Bratislave. Tam, kde je dostatok kapitálu, kapitál súťaží o kvalifikovaných zamestnancov výškou miezd. Keď sa však stretne vysoký počet nízkokvalifikovaných pracovníkov s nedostatkom kapitálu, navyše v regióne so zhoršujúcim sa podnikateľským prostredím, tam mzdy neporastú.

Štát do prirodzeného procesu tvorby miezd skutočne významne zasahuje už dnes, požiadavka regulácie je teda splnená. Štát garantuje minimálnu mzdu a zdravotný a sociálny štandard vyplývajúci z odvodového zaťaženia, ktoré si zamestnanci musia platiť.

Pozrime sa však na dôsledky. Štát síce stanovuje minimálnu mzdu, nikomu však za tejto podmienky nemôže garantovať prácu. V prípade, že je pre zamestnávateľa prijatie pracovníka za prikázanú mzdu nevýhodné, nezamestná ho vôbec. A to je práve problém minimálnej mzdy: trh pôsobením prirodzeného dopytu a ponuky smeruje ekonomiku k plnej zamestnanosti, minimálna mzda je však jednou z regulácií, ktorá tento proces narušuje. Môžeme teda mať vyššiu minimálnu mzdu, ale len za cenu vysokej nezamestnanosti, ako sme toho svedkami na Slovensku.

V prípade, že je človek dlhodobo nezamestnaný, s nízkou kvalifikáciou, a nebodaj v regióne s vysokou nezamestnanosťou a nízkou mzdovou úrovňou, vláda preňho robí z hľadania práce takmer nemožnú úlohu. Dosiahnuť navýšenie svojho príjmu z 500 eur na 510 eur je totiž podstatne jednoduchšie ako z nula eur na štátom vymáhaných 337 eur. Štát síce zakazuje zamestnávať za nižšiu ako minimálnu mzdu, ale akosi zabúda na armádu nezamestnaných s príjmom nula eur, ktorú toto opatrenie za sebou zanecháva. Myšlienka primeranej mzdy tak státisíce ľudí na Slovensku nespravodlivo pripravuje o pracovné príležitosti. Niet divu, keďže výšku minimálnej mzdy stanovujú politici bez akejkoľvek odbornej diskusie. Sociálnejšie orientované krajiny ako Rakúsko a Nemecko plošne stanovenú minimálnu mzdu dokonca nemajú vôbec. Aj to je jedna z príčin, prečo majú najnižšiu nezamestnanosť v EÚ.

Štát vymýšľa regulácie, dôsledky ale znášajú občania. Sociálne opatrenia tak paradoxne škodia najviac tým, ktorých zamýšľajú chrániť. IT pracovník s vysokoškolským vzdelaním si ľahko nájde prácu aj bez štátnej pomoci, no nezamestnaný s nízkou kvalifikáciou si prácu hľadá ťažko práve kvôli štátnej pomoci, ktorá v praxi z oficiálnej ekonomiky odstraňuje pracovné miesta vhodné pre túto skupinu obyvateľstva. Neostáva im preto iné, ako podliezť latku minimálnej mzdy prácou načierno.

Pokiaľ hovoríme o nízkych mzdách, nehovoríme o imaginárnom svete, v ktorom každý zarába štvorcifernú mzdu bez ohľadu na pridanú hodnotu, ktorú jeho práca prináša. Takto svet nefunguje a ignorovanie základných ekonomických zákonitostí v konečnom dôsledku poškodzuje najzraniteľnejších.

Hovorme o mzdových nákladoch, za ktoré dnes zamestnávatelia zamestnávajú, a z ktorých štát nemá problém zobrať viac ako 160 eur prostredníctvom odvodového zaťaženia aj ľuďom, ktorí potom domov prinesú necelých 300 eur. Ľuďom, ktorým každé štátu odvedené euro prináša citeľný pokles životnej úrovne. Ak je tu niekto nesociálny, je to v prvom rade sociálny štát, neochotný znížiť zaťaženie nízkopríjmových skupín. Aj to je jedna z daní za „sociálne istoty“.

Zvýšenie mzdovej úrovne na Slovensku nedosiahneme tým, že budeme mudrovať o tom, čo by bolo, keby podniky rozdávali svoje zisky pracujúcim. Zisk je odmenou za podnikateľské riziko – na rozdiel od výplaty totiž neprichádza každý mesiac desiateho na účet v rovnakej výške. Firma sa môže jedným zlým rozhodnutím dostať do straty a následne do bankrotu, čo pripraví majiteľov o majetok a ľudí o prácu. Už len táto zodpovednosť predstavuje záťaž, ktorú slabšie povahy nedokážu akceptovať. Nehovoriac o pravidelných, často stresujúcich rozhodnutiach, ktoré ovplyvňujú budúcnosť firmy.

Zisk aj strata sú neodmysliteľnou súčasťou podnikania. Ak by mal zisk firmy patriť zamestnancom, strata logicky tiež. Znamená to, že by sme mali plošne zobrať mzdy všetkým slovenským poštárom a železničiarom, ktorých zamestnávatelia končia každý rok v mínusových číslach? Zisk ako taký nie je nemorálny, keďže len indikuje tvorbu produktov, za ktoré sú ľudia ochotní zaplatiť. Čím vyšší zisk, tým viac je produkt ľuďmi cenený. Bez tohto indikátora by sme preto ani nevedeli čo, pre koho a v akom množstve vlastne vyrábať. To je, mimochodom, aj hlavný problém centrálne riadených ekonomík.

Peniaze samotné nie sú ani dobré ani zlé. Sú len nástrojom, ktorý človek môže použiť na dobrý alebo zlý účel. Postoj ľudí k peniazom nezávisí od výšky zisku alebo výplaty, ale od individuálneho životného postoja každého z nás. Hodnotenie tohto postoja je už viac doménou skúmania filozofie ako ekonómie. Ekonómia len berie na vedomie, že rôzni ľudia majú rôzne preferencie.

Keďže tvorba kapitálu zvyšujúceho mzdovú úroveň trvá desaťročia, jedinou možnosťou, ako tento proces urýchliť, je pritiahnuť kapitál prostredníctvom zahraničných investícií. V minulom desaťročí sa to viackrát úspešne podarilo, a aj preto u nás vzrástli reálne mzdy v tomto období o viac ako tridsať percent. Slovensko však zaspalo a rast sa zastavil. Viac investícií by pritom prinieslo väčšiu konkurenciu zamestnávateľov a nižšiu nezamestnanosť, ktorá by prirodzene tlačila mzdy k vyšším úrovniam – rovnako ako tomu bolo v minulom desaťročí. Ak teda chceme skutočne zlepšiť podmienky slovenských pracujúcich, v prvom rade potrebujeme vytvoriť pracovné príležitosti prostredníctvom atraktívneho prostredia pre investorov zvyšujúcich zamestnanosť.

Mnohým zástancom štátnych zásahov sa nedajú uprieť dobré úmysly. Stará pravda ale hovorí, že sú to práve dobré úmysly, ktoré vydláždia spoločnosti cestu do pekla. Neznamená to, že sme slepí a hluchí bez možnosti spoznať dopady rôznych činov. Smerovanie ciest, ktoré určujú rôzne legislatívne opatrenia, dokáže opísať práve ekonómia. Ak nás teda zaujíma, či nás (hoci aj dobre mienené) legislatívne zámery privedú k prosperite alebo do bankrotu, nemali by sme touto vednou disciplínou pohŕdať. Ekonómia totiž vychádza z toho, aký svet skutočne je a nie z toho, aký by mal byť.

Autor je analytikom INESS

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.