Silný príbeh
Číslo 1/2006 ·
·
Čítanosť článku: 4542
Silný príbeh
Léon Bloy: Chudá žena Kostelní Vydří, Karmelitánske nakladatelství, 2005
Román francúzskeho spisovateľa Léona Bloya Chudobná žena (v preklade Josefa Heyduka z roku 1969 vydaný v reedícii bez redakčných úprav) prináša silný príbeh. Príbeh mladej ženy Klotyldy, ktorá si kliesni cestu k šťastiu namáhavo, tragicky. Už z obálky knihy sa dozvedáme, že táto žena stojí po boku veľkolepých postáv Pani Bovaryovej či Anny Kareninovej. Román teda sľubuje veľa.
Do príbehu mladej Klotyldy vstupujú traja pozoruhodní muži s tromi ešte pozoruhodnejšími osudmi: maliar Gacougnol, spisovateľ a rétor Marchenoir a iluminátor Leopold. Každého z nich môžeme označiť za liečiteľa Klotyldinej chudoby. Tá má v románe niekoľko vrstiev. Bloy sa najskôr vysporiadal s „naivným“ ponímaním chudoby ako materiálnym nedostatkom. Pomaly pred nami otvára iný typ chudoby, Klotyldinu intelektuálnu chudobu. A napokon je tu chudoba medziľudských vzťahov. Tieto tri druhy či skôr aspekty chudoby sa navzájom nevylučujú, ale do seba zapadajú v akomsi paralelnom spoločnom živote. Možno tiež povedať, že etapy, ktorými Klotylda prechádza, úzko súvisia so štruktúrou Duchovných cvičení Ignáca z Loyoly alebo s tromi cestami kresťanskej spirituality: s cestou očistenia, s cestou osvietenia a napokon aj s mystickou cestou zjednotenia. Nie nadarmo o sebe Bloy hovorieval, že je pútnikom (viator) Absolútna.
Klotylda je v románe opísaná so všetkou gracióznosťou, akej je spisovateľ schopný. Vykresľuje ju ako „španielsky typ“. A popri jeho slovníku, ktorý obyčajne nešetrí hrubosťou, sa javí Klotyldina postava naozaj výnimočne. Chudobné dievča sa dostáva do prostredia umelcov, vysokej spoločnosti francúzskej kultúry z konca devätnásteho storočia. Reči sa vedú o zhýralosti renesancie a o úpadku v umení. Netreba sa tomu čudovať, Bloy je známy ako katolícky moralista, pre ktorého renesancia predstavovala bezbožnú či dokonca pohanskú epizódu dejín umenia. Nielen neskúsená Klotylda, ale aj čitateľ postupne odkrýva obraz intelektuálnej atmosféry tohto obdobia. Ale román pokračuje, žena prechádza trpkými životnými zápasmi, čo sa od silného a tragického príbehu aj očakáva, osobitne, ak ho sprevádza vplyv literárneho realizmu. Napokon dochádza k zdrvujúcej bolesti spôsobenej dvoma intrigánkami, pani Poulotovou a pani Grandovou. Bloy k tomu dodáva: „Načas ich ako cement spájala potreba škodiť trpiacim, ktorých vznešenosť ich jatrila. Spolčením týchto dvoch mocností nadobudla ihneď mrzká vojna diabolskú intenzitu.“ Klotyldina chudoba je pre čitateľa nadobro potvrdená. Toľko k príbehu, ktorý sme tu opísali len veľmi, priveľmi skratkovito.
Léon Bloy napísal román z katolíckeho prostredia a tak ho treba aj čítať. Text obsahuje množstvo odkazov na katolícku liturgiu a cirkevné texty. Bloy miestami skĺzava k litániám blízkemu „epiteton ornans“, ktorý pričastým používaním nielenže text oslabuje, ale na čitateľa pôsobí aj rušivo (napríklad „evanjeliové levy Episkopátu“, „virtuózka kresťanského Odriekania“, „poetka Pokory“). S týmito výrazovými prostriedkami sa ku koncu knihy stretávame už zriedkavejšie. Čítanie knihy je zaťažené aj prekladom, ktorý používa veľa archaizmov.
Bloy je v histórii literatúry známy svojou vehementnou apológiou Katolíckej cirkvi. Ako pamfletista sa hanlivo vyjadroval k utláčaniu biednych a nemálo k tomu prispel aj jeho vlastný osud chudobného človeka. Tu však treba vložiť celý román do dobového kontextu. Táto práca chýba v doslove Aleša Palána, ktorý sa sústreďuje prevažne na vzťah Bloya k jeho českému prekladateľovi, vydavateľovi a mecenášovi Josefovi Florianovi. Palán píše: „Bloy žil v Paríži so svojou rodinou v značnej chudobe; oproti biede, s ktorou zápasila rodina Josefa Floriana v Starej Ríši, to však bol po hmotnej stránke pomerne usadený život. Napriek tomu Florian svojmu majstrovi opakovane posiela peniaze.“
Ale vráťme sa k historickým súvislostiam vzniku knihy, ktoré znepokojujú trochu viac. Vo Francúzsku konca devätnásteho storočia vládla atmosféra poznačená antisemitizmom. V roku 1879, keď začína aj náš príbeh, prichádza v Nemecku Wilhelm Marr prvýkrát s pojmom „antisemitizmus“ a postupne sa jeho názory o židovskom etniku inštitucionalizujú do enormných rozmerov. Židia sú spoločensky podhodnocovaní nielen z ekonomických dôvodov, ale čoraz častejšie aj zo spoločenských (osobitne tu vyniká Karl Marx) a nacionálnych. Vo Francúzsku sú antisemitské nálady rovnako silné. Je zrejmé, že chudoba Klotyldy ostane v ostrom kontraste so súdobým ponímaním Židov. Ako to súvisí s Bloyom? Napríklad už len v tom, že so svojou manželkou Jeanne sa stali krstnými rodičmi Jacquesa a Raïssy Maritainových. Raïssa pritom konvertovala zo židovstva, čo bol v tom čase bežný alebo, lepšie, hromadný úkon pre zlepšenie sociálneho postavenia židovských občanov; to však nemusel byť Raïssin prípad. Pochádzala z ruskej chasidskej rodiny, ktorá si mohla dobre pamätať pogromy cárskeho Ruska. Byť Židom bolo bolestné a útrpné. Predovšetkým skrze Bloyovu knihu sa Raïssa rozhodla konvertovať ku katolicizmu. Bloy písal nadšene a ním opisované kresťanstvo bolo natoľko živelné a nekonformné, že mohlo byť pre mnohých chasidských Židov prijateľné aj z náboženského hľadiska. Napriek tomu sa u Bloya stretáme aj s prvkami, ktoré by sme neváhali nazvať „antisemitskými“. Ak nie inak, sú prinajmenšom obrazom dobového zmýšľania mnohých Francúzov: „smradľavý židák“, „jeho zatuchnutý semitský pach“, „židovský chobot“. V doslove by sme len márne čakali vysvetlenie.
Posledný dátum, ktorý sa v knihe nachádza, je 25. máj 1887, deň, keď zomiera Klotyldin manžel. Sú to práve dva dni od ukončenia takzvaného Kulturkampfu pápežom Levom XIII. medzi Vatikánom a Bismarckovým Nemeckom. Bloy zrejme nezamýšľal vložiť do textu takúto symbolickú vsuvku, avšak napriek tomu je tu čosi zaujímavé. V roku 1916 napísal: „V devätnástom a dvadsiatom storočí vzal národ na seba čosi, čo nebolo videné od začiatku histórie: vymretie duší. Bolo to nazvané nemecká kultúra.“ Napísané ostro, bloyovsky. Pontifikát Leva XIII. vystavil v Chudobnej žene tvrdej kritike: „Ach, keby ten pápež, ktorý nepozná nič lepšieho než mrzké politické kompromisy, mal dušu Gregorov či Inocentov, aké by to bolo krásne!“ Pápežove kompromisy sa týkali Nemecka a zdá sa, že Bloy nemal Nemcov priveľmi v láske. Ten istý Lev XIII. odporúčal v encyklike Aeterni Patris z roku 1879 za cirkevnú filozofiu par excellence tomizmus a jeho rozvíjanie. Zástancami novotomizmu sa neskôr stali práve Bloyove krstné deti Raïssa a Jacques Maritainovci. Paradox? Lev XIII. sa po sociálnej encyklike Rerum novarum v roku 1891 stal obľúbený aj medzi ľavicovými prúdmi nemeckých intelektuálov. Bloyov katolicizmus bol silný, ale nechcel byť v žiadnom prípade nemecký. „Robotnícky pápež“ mu nebol po chuti azda aj preto, že pápežov príklon k demokratickému zriadeniu kolidoval s Bloyovým monarchizmom, odetým jednoznačne do stredovekého francúzskeho rúcha.
Aj tieto súvislosti treba mať na pamäti pri čítaní Bloyovho románu. Táto národnostná uzavretosť azda spôsobila aj to, že ambiciózny román nikdy nedosiahol vrcholy umeleckej literárnej tvorby. Šírenie Bloyovho diela v našich krajinách zastavila ešte čudnejšia skutočnosť, o ktorej sa dozvedáme v doslove. Otto Albert Tichý, spolupracovník Bloyovho českého vydavateľa Josefa Floriana, si vzal za manželku Bloyovú dcéru Veroniku a „...pred vdovou Bloyovou sa neopatrne zmieni o tom, že Florian je v spore s domácou cirkevnou hierarchiou“. Dogmaticky založená Jeanne Bloyová v tom momente pozastaví Florianovi vydavateľské práva na Bloyove diela. Dnes k nám opätovne prichádza jedno z nich. Za jeho peknou obálkou sa skrýva mnoho zaujímavého, ale takisto aj nevysvetleného a rozpačitého. Azda postačí, ak povieme – už s trochu iným akcentom, že román Chudobná žena prináša silný príbeh.
Anton Vydra
Autor je doktorand filozofie a redaktor časopisu www.ostium.sk.