Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Prácu neprinesie štát, len podnikatelia

Čislo 3/2013 · Lukáš Krivošík · Čítanosť článku: 1266
 

Nedávno sa mi istou zhodou náhod podarilo nazrieť do príjmových pomerov jednej začínajúcej IT firmy. Majiteľ, môj 29-ročný rovesník, platí svojim štyrom zamestnancom – programátorom mzdy od 1000 do 1400 eur, kým sebe vypláca len 500 eur mesačne. Zamestnanci o tom netušia. Firma je mladá a majiteľ si nemohol svoj nízky príjem zatiaľ kompenzovať prerozdelením zisku, lebo ten celý vráža späť do jej rastu a ďalšieho rozvoja. Prirodzene, majiteľ očakáva, že za pár rokov bude jeho spoločnosť natoľko etablovaná, že mu začne vynášať viac, než sú platy jeho programátorov. Akurát mu takýto výsledok nikto negarantuje. Pokojne môže skrachovať a zostanú mu akurát dlhy. Keďže po informatikoch je dopyt, jeho zamestnanci sa v takom prípade ľahko zamestnajú inde. Akoby podnikanie samo o sebe nebolo v dnešnej dobe ťažké, polená pod nohy mu hádže aj vláda. Na posledné daňovo-odvodové zmeny nenájde pekného slova...

Tento podnikateľ musí platiť svojim ľuďom cez tisíc eur, lebo ich schopnosti sú na trhu vzácne a lacnejšie ich nedostane. Príklady podobných firiem spochybňujú bežné klišé, v ktorom podnikatelia na Slovensku fungujú ako vykorisťovatelia, užívajúci si nad pomery, kým zamestnancom vyplácajú len minimálnu mzdu. Nepochybne, aj takí existujú. No viac ako na nepoctivých, dopadajú rôzne nové vládne bremená s cieľom „chrániť ľudí práce“ na tých podnikateľov, ktorí sú poctiví a ledva sa držia na trhu.

Málo práce za nízke mzdy

Námietky voči ekonomickému liberalizmu, spomenuté v príspevku Matúša Sitára, sa dotýkajú najmä trhu práce, nezamestnanosti, či nedostatočnej výšky miezd zamestnancov. Je to prirodzené. Na Slovensku toho treba toľko urobiť, pritom pracovné miesta chýbajú. V niektorých regiónoch dosahuje nezamestnanosť takú závratnú úroveň, že ňou vytvorené patologické javy (zúfalstvo, alkoholizmus, vysťahovalectvo, odlúčenosť manželov...) rozrušujú ich spoločenské pletivo.

Akoby to nestačilo, vysoká nezamestnanosť a previs ponuky pracovnej sily nad dopytom po nej spôsobujú, že zamestnávatelia sú v pracovných vzťahoch akoby zvýhodnení. Môžu si dovoliť ponúkať nižšie mzdy aj tým, čo si prácu nájdu, v čom spočíva ďalší citlivý problém Slovenska: pracujúci ľudia zarobia jednoducho málo. Samozrejme, trh práce nie je jednoliaty. Existujú firmy, ktoré hľadajú ľudí na sofistikované pozície, kde sú ich ochotné aj nadštandardne zaplatiť. No často nevedia takých nájsť. Armáda nezamestnaných síce dosahuje pätnásť percent, no väčšine z nich chýba potrebná kvalifikácia. Stav vzdelávacieho systému, jeho nepružnosť a (ne)zladenie jeho výstupov s potrebami trhu práce teda prispievajú k problému.

Ten zrejme vidíme s Matúšom Sitárom obaja podobne: málo a navyše slabo zaplatenej práce. No asi sa líšime v tom, kde podľa nás ležia príčiny tohto javu a kde možné riešenia. Aby bolo jasné, Slovensko nie je a nikdy nebolo nejakým vysnívaným libertariánskym rajom. To je nanajvýš rétorika Smeru, ktorú ľahko vyvráti pohľad do rôznych medzinárodných rebríčkov ekonomickej slobody. Napríklad Dánsko, s jeho sociálnym imidžom a osempercentnou nezamestnanosťou, dosahuje v Indexe ekonomickej slobody, v kategórii sloboda trhu práce, dlhodobo vyššie hodnotenie, než Slovensko. Inak povedané, pracovné vzťahy sú v Dánsku upravené voľnejšie, než na Slovensku, pričom krajina má aj nižšiu nezamestnanosť. Náš Zákonník práce bol relatívne rigidný aj za druhej vlády Mikuláša Dzurindu a objektívne sme nikdy počas uplynulých dvoch desaťročí neprestali byť zmiešaným, sociálno-trhovým hospodárstvom. Je teda zvláštne hovoriť o zlyhávaní ekonomického liberalizmu v krajine, ktorá sa oň zatiaľ nanajvýš letmo obtrela.

Mzda je cenou práce

Môžeme sa trebárs rétoricky hrať na to, že mzda nie je proste len cenou práce a že takéto chápanie je údajne niečo dehumanizujúce alebo ľudsky ponižujúce. No nič to nemení na skutočnosti, že mzda sa ako cena chová, a ovplyvňujú ju ponuka pracovnej sily a dopyt po nej. Pochopením toho, že mzda je cenou práce (neviem o ekonómovi, ktorý by to spochybňoval), môžeme začať rozmýšľať, čo sa dá robiť, aby sme ju zvýšili. Teda, čo robiť, aby ľudia na Slovensku mohli za svoju prácu pýtať a dostávať viac peňazí. Môžeme napríklad prikázať zákonom, že slovenská minimálna mzda sa zajtra zvýši z dnešných 338 eur na 1502 eur, čo je jej výška v Belgicku. Problém je, že naši zamestnávatelia by takúto výšku neutiahli a výsledkom by možno bola strata práce polovice zamestnancov a bankrot polovice firiem. Alebo môžeme ísť cestou štátom platených sociálnych podnikov, no výsledkom bude zrejme skôr korupcia, ako sme to už raz zažili...

Priznám sa, veľmi sa mi nepozdáva ani kupovanie si zahraničných investorov za investičné stimuly. Lenže robia to tak všetky okolité štáty, a tak asi doterajšie vlády nemali príliš na výber. Toto je politikou Slovenska posledných pätnásť rokov. Keďže nemáme príliš príťažlivé podnikateľské prostredie, stratégiou našich vlád bolo nahrádzať nedostatok domáceho kapitálu zahraničnými investíciami, lákaných jednak na investičné stimuly, jednak na lacnú pracovnú silu. Výhodou tohto prístupu bolo, že umožňoval chytro nahnať masy nezamestnaných do fabrík zahraničných investorov, kde trebárs splietali kábliky, ale mali aspoň prácu, zatiaľ čo štát získal čas na uskutočnenie rozsiahlych štrukturálnych zmien vzdelávacieho, sociálneho, či justičného systému, ktoré by umožnili postaviť slovenskú ekonomiku na udržateľnejšie základy. Problém je, že slovenské garnitúry získaný čas premrhali.

Školstvo je ťažkopádny kolos, fungujúci len akousi zotrvačnosťou. Vymožiteľnosť práva, čo je veľmi dôležitý faktor kvalitného podnikateľského prostredia, je úbohá. Regulačné bremená podnikania sú neprehľadné a menia sa rýchlejšie, než si ktokoľvek o nich môže zachovať prehľad, a tak sú podnikatelia sústavne jednou nohou v base. Sociálne odvody vytvárajú situáciu, keď poberateľ priemernej mzdy 805 eur dostane 624 eur v čistom, kým náklady jeho zamestnávateľa sú 1088 eur. Výsledok? Zamestnanec má pocit, že je svojím zamestnávateľom vykorisťovaný (vidí totiž čistú mzdu). Naproti tomu, zamestnávateľ má pocit, že zamestnanci už nevedia, čo by pýtali (vidí totiž svoje náklady na pracovnú silu). – Rozdiel sú dane a odvody. Jednoducho „triedny boj“, navodený sociálnym štátom. Toto sú problémy ľudí, ktorí dávajú iným ľuďom prácu. Môžeme debatovať o nich alebo sa baviť o vznešene znejúcich slovách ako liberalizmus, sloboda a spravodlivosť.

Príliš veľa prerozdeľovania

Matúš Sitár akoby naznačoval, že klasický liberalizmus presadzuje nejakú neobmedzenú predátorskú slobodu. Lenže kde zostal rešpekt k súkromnému vlastníctvu a ochota dodržiavať uzavreté dohody? Korekčným mechanizmom v trhovej ekonomike je možnosť krachu. Slovami klasika: Tak ako má kresťanstvo ideu pekla, ku kapitalizmu patrí hrozba bankrotu. Človeku by malo byť umožnené vychutnávať plody svojich prezieravých rozhodnutí. No rovnako by mal niesť zodpovednosť za následky v prípadoch tých nerozumných a neobozretných volieb. Ani krach však nemusí byť fatálny. Často je v biznise súčasťou učenia sa, cez ktoré sa kráča k budúcemu úspechu. Podobne nie je liberálom cudzia solidarita – dobrovoľná, nie tá, vynucovaná štátom.

Matúš Sitár hovorí, že ekonomickí liberáli nevyznávajú distributívnu spravodlivosť. V tom má možno pravdu. No nestrávili sme na Slovensku počas uplynulého storočia priveľa času úvahami ako existujúci koláč „spravodlivejšie“ rozdistribuovať (teda prerozdeliť), miesto toho, aby sme uvažovali, ako upiecť väčší koláč tak, aby sa každému ušlo viac? – Pozemková reforma za prvej ČSR, arizácia za vojnového slovenského štátu, znárodnenie majetku buržoázie a menová reforma počas socializmu, mečiarovská privatizácia, dnes eurofondy... Stále len rozmýšľame ako existujúce bohatstvo prerozdeliť. Málo energie vynakladáme úvahám ako nové bohatstvo vytvoriť.

Pritom umiestnenia Slovenska v rebríčkoch Giniho koeficientu (merajúceho nerovnosť) ukazujú, že napriek nárastu majetkových rozdielov po roku 1989 naša krajina stále patrí k najrovnostárskejším na svete. Nejde nevyhnutne o vyznamenanie, pretože to svedčí aj o tom, že Slovensku chýba silná vrstva bohatých ľudí, schopných investovať väčšie sumy do rôznych podnikateľských projektov. Trhová ekonomika nie je hra s nulovým súčtom, kde ak niekto vyhral, iný musel zákonite stratiť. Je to hra, pri ktorej môžu vyhrávať všetky strany.

Pozičné boje

Ekonomická debata na Slovensku sa v posledných rokoch zmenila na pozičný boj technokratov. Hrá sa o malé, parametrické zmeny v rámci zmiešanej, sociálno-trhovej ekonomiky. Tieto debaty sú často pod rozlišovaciu schopnosť širokej verejnosti. Doba veľkých, paradigmatických zmien zrejme už pominula. V tomto zmysle Matúš Sitár vykopáva otvorené dvere. Nechcem podceňovať zdanlivo nepatrné posuny v zákonnom rámci, ktoré sú výsledkom politického boja medzi pravicovými a ľavicovými stranami. V horizonte niekoľkých rokov môžu totiž aj malé politické zmeny – v zmysle „viac štátu“ alebo „viac trhu“ – vyústiť do veľkých dosahov na životnú úroveň. No zdá sa mi, že naša ekonomická budúcnosť závisí dnes menej od politikov a viac od toho, v akom rozsahu sa ľudia zhostia aj nedokonalých príležitostí, ktoré sa núkajú.

Nie každý môže a dokáže podnikať, no medzinárodné porovnania naznačujú, že podnikať by na Slovensku mohlo a malo viac ľudí, než je tomu dnes. Vyššie mzdy a nižšiu nezamestnanosť prinesie len viac zamestnávateľov – podnikateľov, ktorí sa začnú biť o ľudí. A esenciou podnikateľstva je jednak schopnosť rozpoznávať okolo nás sa núkajúce trhové príležitosti a jednak premieňať ich na ziskové biznisy, zamestnávajúce ľudí. Nehovorte, že tie príležitosti neexistujú. Už len katastrofálna úroveň služieb je príležitosťou pre hocikoho, kto by trebárs dokázal poskytovať ich hoci iba na profesionálnej úrovni.

Potrebujeme viac domácich firiem, no potrebujeme tiež, aby slovenské firmy rástli a rozširovali svoju činnosť aj do iných krajín. I dnešné veľké nadnárodné koncerny začínali ako malé lokálne firmy. Obávam sa, že robením politiky neoklameme obyčajnú potrebu vynaliezavosti, poctivej práce, podnikania a osobnostného rastu. Štát nemusí robiť veľa, aby tomuto vývoju priamo napomáhal. Ľudské sny a ašpirácie, ak sa im umožní fungovať, si už svoju cestu nájdu. Dobrý začiatok by bol, keby štát priamo nesabotoval prácu a úsilie svojich občanov.

Autor je redaktorom časopisu . týždeň

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.