Skutočné paradoxy slobody

Čislo 3/2013 · Roman Joch · Čítanosť článku: 2246
 

Matúš Sitár uviedol vo svojej kritike ekonomického liberalizmu jeden názor, s ktorým je možné súhlasiť, ba ktorý je dokonca veľmi rozumný: „Úlohou kresťanskej kultúry je tlmiť snahy o získanie väčšej slobody na úkor niektorých. Lepšie je nasledovať príklad tých, čo obmedzili vlastnú slobodu a aj pri vytváraní hmotného bohatstva vzali do úvahy aj ďalšie hodnoty, najmä dôstojnosť ľudí. Možno to prinesie rozšírenie slobody pre všetkých.“

To je pravda a upozorňovať na ňu je záslužné. Bohužiaľ, to je asi tak všetko, čo je v Sitárovej kritike relevantné. Ostatné už nie. Jej zásadná myšlienka je fatálne mylná, a to dvojnásobne.

Považovať prepustenie zamestnancov za analogické s umelými potratmi je intelektuálne neudržateľné a morálne nezodpovedné. Na umelých potratoch (ktoré nie sú žiadnym „prerušením“ tehotenstva) nie je najviac problematické to, že „sú to drsné riešenia ťažkých situácií“, keď „prídeme do situácie, že si niekoho nemôžeme dovoliť“, ale to, že je to úmyselné zabitie, usmrtenie nevinnej ľudskej bytosti – a to je kategoricky zlé, nespravodlivé a neprijateľné vždy, všade a z akéhokoľvek dôvodu. Jednoducho je to nevyhnutne a dramaticky proti spravodlivosti, pretože je to zámerným porušením prirodzeného práva na život.

A je to tak aj na základe samotných liberálnych princípov, keby ich liberáli poctivo a konzistentne aplikovali (iná vec je, že tak nerobia; obdobný prípad je i manželská nevera – je to jednoducho porušenie záväzku, prísahy, ktoré niekto druhému dobrovoľne dal – teda nevera a potraty na základe liberálnych princípov nie sú aktom slobody, ale naopak, porušením slobody: tá prvá je porušením zmluvného práva podvedenej osoby, tie druhé – práva na život nevinných ľudských bytostí).

Prepustenie zamestnancov – ak už zamestnávateľ nemá peniaze na ich mzdy, pretože o ich výrobky nie je záujem a nikto si ich nekupuje – nie je zabitím tých zamestnancov a ani porušením ich zmluvného práva (ak však nemali zmluvu, že budú tým zamestnávateľom zamestnaní až do konca svojho života za danú fixnú mzdu – a takú zmluvu žiadny zamestnávateľ neuzavrie; a ak aj by uzavrel, nemusí byť vôbec schopný ju splniť, pretože na mzdy prostriedky mať nemusí, ak o produkty jednoducho nikto nebude mať záujem).

„Právo zamestnanca na mzdu, z ktorej sa dá vyžiť“ znie síce pekne – ešte lepšie a krajšie znie: „právo zamestnanca na mzdu, z ktorej sa dá slušne vyžiť“ a úplne najlepšie a najkrajšie: „právo zamestnanca na mzdu, z ktorej sa dá luxusne vyžiť“ – ale problém je práve v tom, kde ten zamestnávateľ na tie mzdy vezme peniaze, keď o produkty práce jeho zamestnancov nie je záujem? Je potom zodpovedné držať ich v tejto práci dlhodobo, keď nakoniec firma aj tak skrachuje? Nie je lepšie ich prepustiť, uvoľniť, aby si hľadali a našli prácu v odvetviach, službách či firmách, o ktorých produkty je záujem, ktoré ľudia potrebujú a chcú si ich kupovať?

Čo je sociálneho, solidárneho, humánneho či kresťanského na tom nechať zamestnancov vyrábať niečo, čo nikto nepotrebuje, čo si nikto nekúpi? Nie je lepšie, aby vyrábali niečo, čím svojim blížnym pomôžu?

Kedysi ľudia svietili veľrybím tukom a bol teda záujem o prácu veľrybárov. Potom začali svietiť plynom či elektrinou – bolo by správne dodnes zamestnávať veľrybárov? Alebo bolo správne ich prepustiť, aby pracovali v iných odvetviach? Niekto môže vyrábať krásne kočiare – ale ľudia jednoducho chcú jazdiť autami, nie konskými povozmi. Je teda neľudské zavrieť továreň na kočiare a zamestnancov prepustiť (aby mohli pracovať v automobilkách či inde)?

Proste nie je nikde napísané, že človek musí za život mať len jednu prácu na jednom mieste. Nie je to žiadne ľudské právo – v tom zmysle, v akom je právo nevinných na život, či právo zmluvných partnerov uzavierajúcich prísahou celoživotné manželstvo na vernosť.

Taktiež nie je adekvátne očakávať, že ak žijem v „hladovej doline“, tak práca príde nevyhnutne za mnou a ja mám na ňu len čakať, vyčkávať. Nie je to tak, že skôr ja by som mal „hladovú dolinu“ opustiť a ísť za prácou? Nie je to primárne moja zodpovednosť?

Sitár to môže považovať za „drsné“. Rovnako ako potraty; aj keď potraty sú nelegitímne, zatiaľ čo niekoľkokrát za život zmeniť prácu – nejakú získať, inú stratiť, a to opakovane na rôznych miestach; rovnako ako niekedy niekoho zamestnať a zase prepustiť – je úplne normálne a patrí to k prirodzenému chodu života; neprirodzené je za prácou neisť a necestovať. Ale áno, niekomu to môže pripadať ako „drsné“.

Rovnako „drsné“ je aj vyhodiť študenta zo skúšky, keď učivo nezvládol. Je to pre neho a voči nemu „drsné“ (a áno, niektorí študenti potom páchajú samovraždy) – ale je to zároveň normálne, spravodlivé a správne. Ten študent sa mal učivo naučiť. Alebo si hľadať iné uplatnenie.

Sme predsa dospelí a máme za seba a svoje rodiny zodpovednosť.

Autor je vysokoškolský pedagóg a riaditeľ Občanského institutu v Prahe.