Na obranu slobody

Čislo 3/2013 · Pavol Minárik ml. · Čítanosť článku: 2583
 

Sloboda určite nie je jedinou hodnotou v živote človeka či spoločnosti. V určitom zmysle je však zásadná, pretože z ľudí robí morálne bytosti. Človek zbavený slobody nemôže konať dobro či zlo, pretože nemá možnosť voľby. Samozrejme, v usporiadanej ľudskej spoločnosti musia byť určité druhy správania sankcionované. Otázkou, na ktorú neexistuje konsenzuálna odpoveď, je, aký je cieľ spoločenskej regulácie ľudského správania. V tomto ohľade sa kresťanská argumentácia bude zrejme rozchádzať s argumentáciou klasických liberálov. Nebolo by však vhodné vyliať s vaničkou i dieťa a odmietnuť všetky závery ekonomického liberalizmu.

Kresťanstvo nie je politický program. Hoci zjavené pravdy obsahujú mnohé záväzné pravidlá, ktoré sa vzťahujú i k usporiadaniu spoločnosti, mnohé je ponechané na ľudský rozum. Preto kresťania v histórii považovali za legitímne najrôznejšie spoločenské a ekonomické usporiadania. Dôležitým kritériom je vždy rešpektovanie ľudskej osoby. V prvom rade je to však morálne prikázanie.

Takzvaný kultúrny liberalizmus nie je klasickým liberalizmom. Dokonca sa zdá, že často je jeho popretím. Klasický liberalizmus totiž vidí ako dobre usporiadanú takú spoločnosť, v ktorej sú rešpektované práva jednotlivcov – právo na život, slobodu a majetok¹ či hľadanie šťastia. ² Ak teda tzv. kultúrny liberalizmus presadzuje napríklad „právo na potrat“, popiera tým právo na život, ktoré je základom klasického liberalizmu. Ak obhajuje jednoduchšie rozvody, popiera nutnosť dodržiavania zmlúv a sľubov – aspoň pokiaľ hovoríme o manželoch, ktorí si sľúbili vernosť do smrti.

Naozaj nie je vhodné popierať hodnotu manželskej vernosti či spravodlivej mzdy. Otázkou je, do akej miery máme tieto hodnoty presadzovať s použitím štátnej moci, teda násilným donútením. Z hľadiska klasického liberalizmu je legitímne použiť donútenie len na ochranu práv jednotlivých ľudí. Pokiaľ budeme považovať za legitímne používať štátnu moc na iné ciele, dostávame sa k zásadnému problému – jedna skupina ju môže chcieť využívať k presadeniu manželskej vernosti, iná k prerozdeľovaniu majetku a ešte iná k privilegovaniu či potláčaniu vybraných skupín.

Blahobyt, v ktorom dnes žije veľká časť populácie západného sveta, je zjavne dôsledkom ekonomickej slobody. Ak dnes spomíname na Marxovo videnie proletariátu v polovici devätnásteho storočia, mali by sme sa pravdivo pozrieť na to, aký bol život proletárov v jeho dobe. V západných spoločnostiach žijú dnes totiž aj chudobní omnoho blahobytnejšie než boháči onej doby. Len na chvíľu si skúste predstaviť svoj život bez tečúcej vody, splachovacieho záchoda, modernej medicíny (vrátane obyčajného penicilínu, základného očkovania či amalgámovej plomby) či hygienicky vyhovujúceho jedla. Toto sú základné veci, ktoré dnes u nás spravidla nechýbajú ani ľuďom žijúcim zo životného minima. V Marxovej dobe k mnohým z týchto vecí nemali prístup ani najbohatší.

Zdá sa ťažko spochybniteľné, že materiálny blahobyt priniesla práve sloboda. Stačí sa pozrieť na rozdiely medzi slobodnými a neslobodnými krajinami – sú do očí bijúce. Štáty prírodne i kultúrne veľmi podobné, no s rozdielnymi ekonomickými režimami, napríklad NDR a NSR či Severná a Južná Kórea, poskytujú jasnú ilustráciu výhod slobodného trhu. Napokon za posledné štvrťstoročie má naša krajina túto skúsenosť z prvej ruky. Zrejme ani presvedčení zástancovia minulého režimu nebudú spochybňovať rast životnej úrovne v posledných dvoch dekádach.

Nie je to len o dobrých a zlých reguláciách. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že problém je len vo výbere tých správnych zásahov a štátom riadená ekonomika bude výborne fungovať. V teórii áno, lenže vládnuť budú vždy ľudia a tí sú nedokonalí, omylní a niekedy zámerne zlí. Prerozdeľovanie bohatstva, lebo o to vždy nakoniec ide, môže byť prerozdeľovaním od bohatých k potrebným, ale tiež prerozdeľovaním k vybraným privilegovaným skupinám. Preto príliš veľa štátnej moci v ekonomickej sfére môže viesť nielen k dobru, ale aj k zlu.

Bertrand de Jouvenel pripomína, že prerozdeľovanie „vo svojich dôsledkoch znamená ďaleko menej prerozdeľovanie od bohatých k chudobným, ako sme sa domnievali, ako skôr prerozdeľovanie moci od jednotlivca k štátu“. ³ Príjem či bohatstvo totiž nie je len prostriedkom pre udržanie života. Slúži tiež ako motivácia k aktivite – v kapitalistickej spoločnosti je odmeňovaný práve ten, kto slúži svojim blížnym. ⁴ Napokon je príjem tiež prostriedkom pre konanie dobra a vytvára priestor pre slobodu.

Na príjem sa nemôžeme pozerať len ako na prostriedok k udržaniu života. Ak by to tak bolo, radikálne prerozdeľovanie by malo silnú legitimizáciu. Mnohí predsa majú oveľa viac, než pre svoj život potrebujú. Na druhej strane je jasné, že nikto by nemal umierať od hladu či z iných banálnych príčin, ak v spoločnosti existujú prostriedky, ako tomu zabrániť. Lenže na rozdiel od Marxa, dnes v západnej spoločnosti neriešime absolútnu chudobu. Spravidla riešime takzvanú relatívnu chudobu, teda (pre niektorých) neprijateľné rozdiely v príjmoch a bohatstve. Pri každej sociálnej dávke by sme sa však mali pýtať či naozaj sleduje cieľ sociálnej spravodlivosti, či naozaj smeruje k zachovaniu dôstojnosti človeka, a či nemôže príjemcu povzbudzovať napríklad k hriechu lenivosti.

Ekonomická sloboda je dôležitá pre občiansku a náboženskú slobodu. V našej skúsenosti štátom financovaných cirkví si to možno ťažko uvedomujeme. Ak ľudí zbavíme možnosti slobodne narábať s majetkom, hoci s dobrým úmyslom, niekto iný ich môže zbaviť tejto slobody s iným cieľom. Možnosť voľne sa zhromažďovať a používať svoj majetok znamená možnosť šíriť dobré myšlienky, združovať sa s inými ľuďmi, podporovať dobré diela či pomáhať potrebným.

Kresťanstvo nie je politický program, ale poskytuje program pre dobrý život každého človeka. Sloboda je podmienkou, aby človek tento program mohol realizovať. Môže ho realizovať a mal by ho realizovať bez ohľadu na to, či ho k tomu spoločnosť núti alebo nie. Skutočnosť, že potraty alebo rozvody sú v spoločnosti akceptované, neobmedzuje slobodu kresťana rešpektovať život nenarodeného dieťaťa či manželský sľub. Pokiaľ ho spoločenské normy nútia konať v rozpore s jeho morálnymi zásadami – napríklad nútia lekára vykonať potrat –, nie je to liberalizmus, ale jeho prevrátenie (bez ohľadu na názov). Kresťanský podnikateľ môže zamestnancom ponúknuť ľubovoľne vysokú mzdu, bez ohľadu na výšku zákonom stanovenej minimálnej mzdy. Kresťania môžu dávať milodary chudobným nezávisle na výške štátnej sociálnej pomoci. Predpokladom je, že majú slobodu takto konať a že sú im ponechané legitímne nadobudnuté prostriedky. Ekonomický liberalizmus im túto slobodu neupiera, práve naopak. Úlohou kresťanskej kultúry je vychovávať jednotlivcov tak, aby v slobode pristupovali k svojim blížnym s láskou a rešpektovali ich dôstojnosť.