Paradoxy slobody

Čislo 3/2013 · Matúš Sitár · Čítanosť článku: 2285
 

Ak niečo spája rozdrobenú pravicu na Slovensku, je to oddanosť voči veci slobodného trhu a odpor voči štátnym zásahom, ktorými sa predáva ľavica. Projekt slobodného trhu však akoby prežíval krízu, nielen hospodársku, ale aj politickú: vo väčšine sveta vládne ľavica. Možno teda doterajší spôsob pravicovej politiky nepresvedčil: a aj keby opačný tábor nemal pravdu, azda predsa len poukazuje na niečo dôležité. Je jasné, že kresťania sa nijako nemôžu zasadzovať za posilňovanie úlohy štátu, keďže vedia, prečo presadzujú princíp subsidiarity. Na druhej strane však vyznávajú aj princíp solidarity a spoločného dobra, a preto slobodný trh, aj keď je dôležitý, nemôže byť posledným slovom kresťanskej politiky. Bez akejkoľvek snahy formulovať nejaký program chcem predložiť niekoľko dôvodov, prečo by sa kresťania mali stavať proti ekonomickému liberalizmu rovnako ako proti liberalizmu kultúrnemu.

Ekonomický liberalizmus, podobne ako ten kultúrny, si vyberá len niektoré hodnoty a iné buď ignoruje, alebo ich úplne popiera. Kultúrni liberáli právom vyzdvihujú slobodu a bojujú proti tyranii štátu a spoločnosti, ktorá tu bezpochyby je a asi vždy bude.¹ Sloboda ale nie je jedinou ani dostatočnou hodnotou v ľudskom živote a liberáli sa mýlia práve v tom, ak ostatné hodnoty relativizujú či dokonca úplne popierajú. Ako je chybou v mene slobody popierať hodnotu manželskej vernosti či práva na život, rovnako nie je správne v mene slobody popierať napríklad právo zamestnanca na mzdu, z ktorej sa dá vyžiť. Ekonomickí liberáli právom poukazujú na to, že slobodný trh predpokladá a podporuje cnosti ako pracovitosť, šetrnosť, disciplína a iné, ale málo, ak vôbec niečo, im hovoria cnosti ako distributívna spravodlivosť.

Kultúrny a ekonomický liberalizmus sú tak súkromnou a verejnou stranou tej istej mince. V osobnom aj v pracovnom živote nezriedka prídeme do situácie, že si niekoho nemôžeme dovoliť, a tak pristúpime či už k prerušeniu tehotenstva, alebo k racionalizácii pracovných síl (hoci predstavitelia kultúrneho a ekonomického liberalizmu si dosť často budú navzájom jedno obhajovať a druhé vyvracať). Pritom používame na opísanie predmetu týchto činností subhumánny jazyk („plod“ resp. „nižšia nervová sústava“ na jednej strane a „pracovná sila“ a „ľudské zdroje“ na strane druhej, opierajúc sa aj o tvrdenia ekonómov, že „mzda je len cena“). Konečný súzvuk potom tieto prístupy nachádzajú pri riešení problémov s „neprispôsobivými občanmi“, keď padajú návrhy na ich separáciu, sterilizáciu, deložovanie či naopak internáciu.

V prípade pochybností, či je úplne korektné prirovnávať prepúšťanie k potratu, keď predsa pri prepúšťaní nikoho nepripravujeme o život, môžeme odkázať na otca ekonómie Adama Smitha, ktorý používal rozdielny slovník, keď hovoril o remeselníkoch a nájomných robotníkoch. Keď nemali prácu remeselníci hladovali, keď robotníci, umierali; a aj počet ich detí (nie narodených, ale preživších) podľa neho reguluje situácia na trhu. ² Dnes síce máme sociálne zabezpečenie v nezamestnanosti (toľko kritizované, ako aj dane a odvody naň vyberané), no je to riešenie len pre krátke obdobie, keď je možné nájsť si prácu. Hladové doliny už poznajú fenomén profesionálnych nezamestnaných, tridsiatnikov - štyridsiatnikov, ktorí nikdy nepracovali, ak neberieme do úvahy občasné fušky. Možno ich, možno ich deti čaká osud dnešných „neprispôsobivých“ občanov, ktorí podobne začínali svoju kariéru na sociálnych dávkach.

Zamestnávanie ľudí sa tak ukazuje nielen ako prostriedok na dosiahnutie zisku v čase rastu, ale aj ako morálny záväzok nielen voči zamestnancom, ale aj voči spoločnosti. Ak však kresťania naozaj chcú tvrdiť, že pri nakladaní s ľudskými zdrojmi sa treba riadiť len ekonomickými zákonitosťami, nechcú kontumačne prehrať s marxizmom, ktorý už raz porazili? Vlastne pri pohľade na súčasnú politickú mapu sveta sa zdá, že sa to už stalo.

Ekonomická sloboda bez zodpovednosti zbavuje slobody všetkých. V prvom rade ľudí, ktorí sú v týchto vzťahoch slabší, lebo, ako povedal už Marx, proletár nie je ani v slobodnej ekonomike slobodný, lebo veľmi nízka mzda, často nanútená okolnosťami, mu nedovoľuje venovať sa inému ako vlastnému prežitiu. ³ Nepriamo to potvrdzuje aj skúsenosť pravicovej poslankyne Anny Záborskej, ktorá skúšala mesiac žiť zo životného minima, a potom vyhlásila, že sa z neho síce dá prežiť, ale nie žiť, a človek musí neustále myslieť na to, kde sa dajú veci kúpiť lacnejšie. ⁴ Preto je pri volaní po slobode veľmi dôležité vidieť, pre koho a od čoho tá sloboda má byť, a kto sa pritom dostane do situácie, že sa nemôže slobodne rozhodnúť, lebo je príliš malý alebo slabý, aby mohol byť slobodnému partnerom. Nepriamo však prichádzajú o slobodu aj tí mocnejší a bohatší: prostredníctvom vyššieho zdanenia a byrokracie, ak sa dostane k moci ľavicová vláda.

„Priveľa slobody sa zvrháva vo svoj opak,“ konštatoval kedysi Platón vo svojej Ústave. ⁵ Keď teda ekonomický liberalizmus, podobne ako ten kultúrny, nadmerne vyzdvihuje len niektoré hodnoty, najmä slobodu, pričom ostatné buď padajú do úzadia, alebo sú rovno popierané. Úlohou kresťanskej kultúry je preto vzbudiť v spoločnosti citlivosť pre práva chudobných pracujúcich podobne, ako sa kedysi v antickej spoločnosti vzbudila citlivosť pre právo na život nenarodeného dieťaťa. Veď ak popierame slobodu rozviesť sa, ísť na potrat či vykonať eutanáziu, lebo sú to drsné riešenia ťažkých situácií, prečo obhajujeme slobodu zamestnať človeka za akúkoľvek mzdu či nakladať s ním čo najflexibilnejšie (trojnásobné normy, celodenná práca za dvestošesťdesiat eur na mesiac), čo je neraz nemenej drsné? Zamestnanci nemusia byť vnímaní len ako variabilné premenné, ako dlhodobí nádenníci či sluhovia ale ako spolupracovníci či spoločníci v rámci svojich firiem, často nazývaných „spoločnosťami“. ⁶ Ľudia ako Baťa či Semler⁷ ukazujú, že to možné je a že to aj vytvára vyšší zisk. Tak sa možno vezme vietor z plachiet rôznym demagógom, ktorí nebudú môcť poukazovať na priepastné rozdiely medzi ľuďmi, či neľudské podmienky, v ktorých ľudia žijú, lebo tie sa budú zmierňovať. Úlohou kresťanskej kultúry je tlmiť snahy o získanie väčšej slobody na úkor niektorých. Lepšie je nasledovať príklad tých, čo obmedzili vlastnú slobodu a aj pri vytváraní hmotného bohatstva vzali do úvahy aj ďalšie hodnoty, najmä dôstojnosť ľudí. Možno to prinesie rozšírenie slobody pre všetkých.