Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Cena a hodnota umenia

Čislo 3/2013 · Milan Bočkay · Čítanosť článku: 2702
 

Nič tak bezpečne nevyburcuje záujem verejnosti o umenie ako jeho cena. Informácie o rekordnej cene vydraženého diela médiá prinášajú v hlavných správach. Ešte rezonuje osud obrazu, pôvodne vo vlastníctve rakúskeho múzea, neskôr reštituovaného a obratom predaného za 135 miliónov dolárov. Bol to Klimtov portrét Adely Blochovej-Bauerovej, ktorý sa odrazu stal známy hlavne kvôli cene. Väčšina ľudí pritom nemá ani potuchy, kto a čo bol Gustav Klimt a jeho ďalšia tvorba je pre nich neznáma. Drahé dielo sa tak stáva zmysluplným čiastočne preto, že je tak drahé. Napríklad Damien Hirst s cenou nepochybne kalkuloval, keď pracoval na platinovej lebke, vykladanej diamantmi, ktorá ho vyšla na 12 miliónov libier a jej vyvolávacia cena na aukcii bola 50 miliónov. Ale aj v našich končinách z času na čas verejnosť vzruší vydražená cena napríklad Františka Kupku, Štyrského či Toyen alebo Mikuláša Galandu. Médiá v takýchto prípadoch takmer neinformujú, čo na obrazoch je, ale hlavne za koľko boli predané. Vo verejnosti sa pomocou podobného masírovania ustálil názor, že vysoká cena diela rovná sa aj vysoká hodnota.

Túto priamočiarosť niekedy narúšajú príklady nepochopenia a komerčného neúspechu umelcov počas ich života. Tie sú však považované za niečo ojedinelé, zromantizované, za akúsi výnimku, ktorá potvrdzuje pravidlo. Dokonalé stelesnenie takéhoto typu sa našlo v osobe Vincenta van Gogha. Jeho obrazy sa hromadili vedľa obrazov Paula Cézanna u obchodníka Tanguyho, ktorému maliari dávali plátna do zálohy za niekoľko túb farieb. Zriedkakedy však našli nejakého záujemcu. Plátna svojho obľúbeného Cézanna Tanguy ponúkal za 40 až 100 frankov podľa veľkosti. Niekedy, keď chcel prípadného kupca odradiť od plátna, ktoré si zvlášť obľúbil, vyhnal cenu až na 400 - 500 frankov a bezpečne zákazníka odohnal. Samozrejme, že obchodom s umeleckými dielami nezbohatol. Iný slávny obchodník Ambroise Vollard naopak využil neustále Cézannove dlhy a kúpil od neho jednorázovo dvestopäťdesiat plátien po 50 frankov za kus. Niektoré z nich neskôr predal za 40.000 frankov, pochopiteľne po Cézannovej smrti. Dnes má táto zbierka dvestopäťdesiat plátien celkovú hodnotu medzi tromi a štyrmi miliardami dolárov. Dali by sa nájsť aj iné príklady toho, že vrtkavé finančné ohodnotenie umeleckého diela nemusí byť zároveň vyjadrením jeho umeleckej hodnoty. Na Salóne odmietnutých stála Impresia od Moneta 150 frankov. Pre porovnanie: ročný príjem priemerného parížskeho lekára bol 9.000 frankov. V tom čase maliar Meissonier predal obraz Útok jazdcov za 300.000 frankov, čo bola cena vidieckej usadlosti. Áno, bol to ten Meissonier, ktorého akademickú maľbu rehabilitoval až Salvador Dali, ináč by sme sotva o ňom vedeli.

Od týchto pomerne známych prípadov nepriateľského prijatia impresionistov v devätnástom storočí, skúsme sa presunúť do Holandska sedemnásteho storočia, známeho rozkvetom maliarstva. V tej dobe bolo umenie všadeprítomné. Obrazy sa nenachádzali len v bohatých domoch, ale i v obchodoch, krčmách a remeselníckych dielňach. Profesia umelca bola všeobecne uznávaná. Nikomu ani na um neprišlo pýtať sa, načo nám je umenie. Holandskí majstri verili v zmysel svojej práce. Maľovali s nadšenou svedomitosťou, akoby od toho mal závisieť svetový mier. Stovky maliarskych dielní však spôsobili, že ponuka obrazov značne prevyšovala dopyt. Maliari tvorili pod veľkým tlakom konkurencie. Umelecká kritika neexistovala, osvietené vrstvy nediktovali žiadny konkrétny vkus ako v okolitých krajinách. Bolo to veľmi demokratické, ale častokrát s pochybnými dôsledkami. Napríklad vynikajúci maliar mohol byť v horšej materiálnej situácii ako jeho menej talentovaný kolega. Že mnohokrát kvalitná tvorba nemusí byť odmenená úspechom, to Holanďania ukázali nadčasovo. Navyše, domáce kniežatá, od ktorých by sa očakávalo mecenášstvo, vlastných majstrov bezmála ignorovali. Poškuľovali skôr po talianskych barokových maľbách. Veľkí holandskí majstri Vermeer, Hals, Rembrandt však zostali medzi vlastnými múrmi, stromami a oblakmi. Tento vedomý provincionalizmus, ktorý paradoxne predstavoval ich silu a neskorší triumf, ich však beznádejne odcudzoval veľkým, povedané dnešným jazykom, investorom. A tak osudy maliarov boli rozličné. Niektorých život vôbec nešetril. Hercules Seghers, zdeptaný materiálnymi starosťami, spáchal samovraždu. Hals a Ruysdael zomreli v útulkoch. Iní však zanechali po sebe slušné majetky. Ale mnohí majstri, ktorí pracovali v potu tváre, sa v čase núdze zbavovali svojich prác za pár drobných. Priemerná cena obrazu predstavovala 16 guldenov. Pre porovnanie: týždenná mzda rybára bola 5 - 6 guldenov, kvalifikovaní robotníci, ako boli lodní tesári, zarábali týždenne 10 guldenov. V istej dražbe ocenili obraz maliara Brouwera potupne na 6 guldenov. Dnes je pre nás nepredstaviteľné, že diela starých majstrov van Eycka a Memlinga boli lacné a nevzbudzovali veľký záujem. Portrét od Jana van Eycka sa dal kúpiť za 18 guldenov. Jan van Goyen v najplodnejšom období svojej tvorby namaľoval množstvo fascinujúcich monochromatických diel metódou maľovania takmer jednou farbou. Nebol to jeho výmysel, ale nik tejto metóde nedodal taký pôvab a prirodzenosť ako on. Monochrómná maľba je totiž redukovaný prepis, výstižná skratka viditeľnej reality. Krajiny Jana van Goyena, maľované úzkou paletou sépiovej, hnedej a zlatavej, vždy rozoznáme podľa svetla a atmosféry. Hmotnosť krajiny a priestoru je odvážne určená nízkou horizontálou a nad ňou je to ostatné – prázdnota neba a nazlatlé svetlo. Dokonalé zobrazenie diaľky a nekonečna. Tento veľký maliar však pramizerne hospodáril so svojím talentom. Obrazy predával za žobrácke ceny, len o málo vyššie ako boli náklady na materiál. Výsledkom bol bankrot a smrť v dlhoch. Pripomeňme si, že v tom čase Holandsko zachvátila tulipánová horúčka. Za cibuľky tulipána sa platilo astronomickými čiastkami. Istý záujemca vraj zaplatil celým mlynom za jedinú cibuľku zriedkavej sorty. Cena a hodnota sa dokonale poplietli.

Ako sa však určuje cena umenia dnes? Zjavne ju neovplyvňujú výrobné náklady. Pri súčasnom umení cena plátna a farieb nie je natoľko rozhodujúca. Nie je rozhodujúci ani čas, ktorý bol k vzniku diela potrebný. Niektoré obrazy zaberú tri hodiny, iné tri mesiace, prípadne tri roky. Do určitej miery môže cena odrážať rozmery diela. Nie však kvalitu a umeleckú hodnotu. Ak sa jedná o neznámeho výtvarníka, východiskom pri stanovení ceny je povesť galérie, ktorá ho presadzuje. Rovnako je dôležitá aj povesť a história umelca. Ak dokáže vytvoriť dostatok prác, aby sa mohli súčasne vystavovať na niekoľkých miestach, vyvolá to väčší rozruch, ktorý znamená vyššie ceny. K tomu slúžia novodobé manufaktúry na výrobu umeleckých diel. Dozvedám sa, že takto si zarábajú aj niektorí mladí slovenskí maliari. Každá výstava, každá zmienka v časopisoch, každý škandálik priláka a ďalšie zástupy sa k prúdu pridajú. Väčšinou sa kupuje to, čo kupujú ostatní. Keďže pri obchode s umením neexistujú žiadne kritériá, žiadne nároky na vzdelanie a prax, skúšky a osvedčenia, ktokoľvek si môže kúpiť licenciu. Dôležitú úlohu pri cenách umenia by mohli hrať kritici. Aj keď sa to nezdá, ich vplyv je však minimálny. O cenách nerozhodujú vôbec, ale takmer ani o úspechu či neúspechu jednotlivých umelcov. Keďže dnes umeleckým dielom môže byť prakticky čokoľvek, aj písať o ňom je možné čokoľvek. Ak sa však úloha kritika kumuluje s úlohou kurátora tzv. značkovej galérie, jeho postavenie sa razom mení. Začína priťahovať stále viac mladých výtvarníkov s vidinou rýchleho úspechu. Každý sa považuje za nadpriemerného a všetci ašpirujú na postavenie značkových umelcov. Ambiciózny umelec je schopný čohokoľvek. Včera ešte hrdý, nezávislý bohém, je dnes odrazu nevoľnícky mužík. Kam sa podela radosť z tvorby, kde sa podelo sebauznanie a sebaúcta? Keď umelec vie, aká kombinácia marketingu ho vynesie na vrchol, je to deprimujúce. Celebritné postavenie sa nedá dosiahnuť iba majstrovstvom, k vybudovaniu úspešnej značky je užitočné všetko. Znalci tvrdia, že hlavne perverznosť, chaos, prázdnota, infantilnosť a podobné „hodnoty“. Len málokedy to môže byť iba umenie. Trh je dokonca považovaný za smršť podvodov, špekulácií a falošných tvrdení.

Ako je to teda s cenou a hodnotou umenia? Je ich vzťah večne protikladný? Časť skeptikov sa spolieha na čas. Čas je skutočne významným aktérom umenia. Historik František Dvořák nemilosrdne tvrdí, že o väčšine z toho, čo sa dnes v galériách prezentuje ako súčasné umenie, už nikdy nebudeme počuť. Dnes však aj časovú skúšku, povedzme päťdesiat rokov, nahrádza úsudok kurátora alebo povesť galérie. Keďže sa málokto z nás dožije dvesto rokov, buďme k súčasnosti zhovievavejší. Kto dokáže lepšie predpovedať dlhodobejší význam umelcovho diela? Kritici alebo aukčné ceny? Pokiaľ ide o súčasné umenie, predsa len trh je o niečo lepší ukazovateľ než názory kritikov. Veď mnohí umelci, ktorých diela dnes dosahujú najvyššie ceny, za svoje ranné práce nezískali od kritikov všeobecnú chválu. Napokon žiadni Mediciovci, ani iní mecenáši už neexistujú a svet súčasného umenia potrebuje odkiaľsi dostávať peniaze. Zbrane stoja viac.

Použitá literatúra:
Gombrich: Porozumět umění a jeho dějinám.
Don Thompson: Jak prodat vycpaného žraloka...
Zbigniew Herbert: Barbar v záhrade.

Autor je výtvarník

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.