Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Zmysel zmyslu života

Číslo 1/2006 · Andrej Démuth · Čítanosť článku: 8225
 

Zmysel zmyslu života

Peter Tavel: Zmysel života podľa V. E. Frankla.
Bratislava: IRIS, 2005

Má zmysel hľadať zmysel života, ak nám stále uniká? Existuje vôbec niečo také ako objektívne daný zmysel života? A je vôbec zmysluplné hľadať zmysel tam, kde na nás zíza pohľad „absurdity“? Aj takto možno charakterizovať základné problémové východiská tretieho viedenského psychoterapeutického smeru reprezentovaného najmä učením viedenského rodáka Viktora Emila Frankla.
Život a dielo V. E. Frankla patrí medzi príťažlivé oblasti intelektuálnej reflexie. Nielen preto, že Frankl (ako jeden z mála mysliteľov) vybudoval svoju psychologickú teóriu na vlastnej osobne prežitej životnej skúsenosti (absurdity a existenciálneho ohrozenia v Osvienčime), ale tiež preto, že jeho koncept nepripomína abstraktné neživotné teórie velikánov psychologického myslenia, ale naopak istým spôsobom sa dotýka každého z nás. V tomto ohľade je dokonca ťažké určiť, do akej miery bol Frankl (psychiater) vlastne výsostne psychológom a do akej miery je jeho učenie i filozofiou či teológiou. Totiž predmetom jeho úvah bol práve zmysel života.

Napriek dejinnej či geografickej blízkosti Franklovho učenia sa zdá, že jeho myšlienky nie sú v našich podmienkach všeobecne známe a ani logoterapia (terapeutický smer zameraný na hľadanie zmyslu) nepatrí medzi notoricky známe pojmy v bežnej reči. Vzhľadom na absenciu prekladov pôvodných Franklových diel je preto len potešiteľné, že náš knižný trh začiatkom roka 2005 obohatila kniha Zmysel života podľa V. E. Frankla, ktorá analyzuje hlavné myšlienky Franklovho učenia i v súvislosti s jeho pokračovateľmi. Autorom knihy je dominikánsky kňaz Peter Tavel, ktorý prednáša na univerzitách v Olomouci a v Trnave. Zároveň pôsobí ako klinický psychológ a robí psychologickú supervíziu pre Katolisches Bildungswerk vo Viedni. Peter Tavel pristupuje k predstaveniu Franklovho odkazu systematicky, takmer učebnicovo. A to nielen čo do podrobnosti výkladu jednotlivých aspektov skúmaných tém, ale i vzhľadom na štruktúru práce a výkladový spôsob písania.
Základnou otázkou predkladaného skúmania je otázka zmyslu života. V samotnom úvode sa však hneď dozvieme, že hoci ide o jednu z najzákladnejších otázok ľudského jedinca, „väčšinou si ju človek nedáva permanentne, ale iba v situáciách, v ktorých má na to dôvod“. Povedali by sme, že len vtedy, keď to má „zmysel“. A práve tu sme pri jadre celého problému.
Otázka zmyslu života má zmysel len vtedy, keď nám zmysel z výkladu seba i sveta uniká. Tavel uvádza, že žijeme v dobe, keď má otázka zmyslu svoju naliehavosť a svoj význam vari väčšmi než kedykoľvek predtým. Zdrojom tejto naliehavosti, ktorý uvádza, môže byť racionalita, rozvoj technológie a z neho odvodenej priemyselnej výroby, ale i blahobyt, nuda a presýtenosť, ktoré „zničili v jednotlivcovi zmysel pre to, čo je pre človeka rozumné a čo mu svedčí“, a tak sa neraz stáva, že nám existencia zmyslu či zmysel existencie uniká. Absencia zmyslu konania či dokonca života ako takého však privádza človeka ku kríze. Ako autor naznačuje, práve naša doba je symptomatická depresiou zo straty zmyslu života.
Tak ako pre Wittgensteina plnila filozofia úlohu osobnej terapie, pre logoterapiu je prostriedkom vytrhnutia z existenciálnej krízy hľadanie a nájdenie zmyslu života. Peter Tavel (dôsledne interpretujúc Frankla) však neposkytuje nijaký konkrétny zmysel života. Pri svojom výklade dokonca podrobuje skúmaniu i samotný termín „zmysel života“, ktorý vníma skôr ako „vôľu k zmyslu“ (Wille zum Sinn) či psychologicky správnejšie ako „potrebu zmyslu“. Medzi hlavné tézy tejto interpretácie zmyslu života tak patrí to, že vôľa k zmyslu je zároveň i snahou o zmysluplnosť existencie; zmysel nespočíva v človeku či v konaní samotnom - je transcendentný, je to niečo konkrétne, jedinečné a neopakovateľné - niečo, čo musí každý nájsť sám. Práve hľadanie zmyslu i v tých najspletitejších životných okolnostiach a situáciách sa javí ako jeden z najúčinnejších terapeutických prostriedkov Franklovej logoterapie. Jedinečnosť ľudskej osoby a jej situácie sú spojené s jedinečnou úlohou a osudom jedinca ako i významom všetkých udalostí, ktoré tvoria jeho život. Mohlo by sa teda zdať, že zmysel života je vždy rýdzo individuálny, že je to niečo subjektívne, niečo, čo si sami stanovujeme či tvoríme. Autor knihy nás však zaraz vyvádza zo subjektivistického omylu. „O subjektivite zmyslu možno hovoriť v tom význame, že každý jedinec má iný zmysel a neexistuje jeden jediný zmysel pre všetkých ľudí... Zmysel (však) nie je daný jedincom, ale je danosťou.“ Danosťou preto, lebo je objektívnou hodnotou a produktom subjektívneho hľadania. Zmysel totiž nie je tvorený, otázku zmyslu kladie život, nie človek sám. Možno tiež povedať, že zmysel bytia nie je našou ľubovôľou. Zmysel je objektívny, ale človek ho musí nachádzať sám. Únikom zo subjektivistických nástrah mýtickej Skylly sme zrazu vystavení nebezpečenstvu bájnej Charybdy v podobe objektivistického dogmatizmu.
Tavel je spolu s Franklom presvedčený, že človek verí v zmysel hľadania zmyslu, nakoľko život nemôže byť nikdy bez neho. Na rozdiel od núkajúceho sa jednoduchého dogmatického riešenia poukazujúceho len na objektívny zmysel (napríklad v podobe Boha) predkladaná interpretácia vníma riešenie skôr transcendentalisticky (viera v zmysel je transcendentálna kategória). Človek je teda nadaný zmyslom objavujúcim zmysel (podobne ako zrak je zmyslom recipujúcim vizuálne podnety). „Ľudský život nemôže byť nikdy bez zmyslu. Za všetkých podmienok a okolností, aj v ťažkých a vypätých životných situáciách, existuje možnosť vidieť úlohu, ktorú má človek splniť, a tým má splniť aj zmysel bytia. Ani v konfrontácii s prichádzajúcou smrťou nie je život bezo zmyslu, lebo i v tomto prípade je človeku pridelená úloha, celkom konkrétna, výsostne osobná, i keby išlo iba o nesenie utrpenia ako súčasti jeho údelu.“ Zúfalstvo ako nedostatok vnímania zmyslu súvisí so zaslepenosťou, ktorá je spôsobená absolutizovaním relatívneho.
Tým sa autor dostáva k terapeutickým častiam knihy, v ktorých rieši neoprávnenosť samovraždy, problémy „manažérskej choroby“, rozkoše (konzumu), zmysluplnosť utrpenia, ale i poruchy osobnosti, celkový systém ochorení a pod. Osobitnú pozornosť v tomto ohľade venuje problematike lásky, viery a svedomia.
V záverečných častiach knihy sa okrem ostatných aspektov Franklovej koncepcie možno čo-to dozvedieť aj o problematike zmyslu života v iných psychologických teóriách, o Lukasovej, Popielského či Längleho dopracovaní Frankla a o vzťahu Frankla k Freudovi, Jungovi a Adlerovi, ako i o viacerých filozoficko-antropologických predchodcoch viedenského logoterapeuta.
Predkladaná kniha zaujme svojou podrobnosťou a systematickým výkladom Franklových psychologických téz, ale i domýšľaním ich širších súvislostí. Vzhľadom na to, čo bolo uvedené, je kniha vhodná nielen pre psychológov, ktorí sa zaujímajú o logoterapiu a o pôvodné Franklovo chápanie osoby, života a jeho účelu, ale i pre filozofov, teológov a pre všetkých, ktorí sa usilujú odpovedať na základné metafyzické otázky ľudskej existencie. Svojou osobnou zanietenosťou a odbornou spôsobilosťou dokumentuje Peter Tavel skutočnosť, že hľadanie zmyslu je v živote vskutku zmysluplným počinom.

Andrej Démuth
Autor je filozof a vysokoškolský učiteľ na Filozofickej fakulte Trnavskej univerzity.
Kto je to žena
Milan Fula: Antropológia ženy a náuka Jána Pavla II.
Don Bosco, Bratislava 2004

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.