Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Tymián pravdy a slobody

Čislo 3/2013 · Jozef Brodňanský, OSB · Čítanosť článku: 1664
 

Dejiny sú svedectvom, ako ľudstvo od nepamäti zneužívalo slovo „sloboda“, nechápajúc jeho pravdivý význam a dôsledky. Napriek tomu sa práve slovo „sloboda“ stalo základnou argumentáciou niektorých, ktorí si svoj pomýlený životný štýl za každú cenu definujú po svojom a sú pri tom veľmi nepokojní. Ak im niekto oponuje, vedia byť mimoriadne agresívni. Tým však len potvrdzujú, že pravdu nemajú a ich sloboda je ich prchavou snahou o svojvôľu. Sú až besní, lebo im nechtiac beriete to, čo pravde a slobode ukradli. Je to pokoj, ktorý nemôžu nikdy zavoňať, ani len štipkou svojho postoja k životu.

Nepíšem tieto riadky ako učiteľ morálky či teológ vysvetľujúci ontologickú pravdu. A nepíšem ich ani preto, aby som obviňoval „bez-pokojných“ ideológov ľudských spoločností a kultúr. Som len každé ráno začínajúcim žiakom, ktorý odhaľuje absolútnu potrebu slobody a pravdy ako podstaty vnútorného pokoja v celkom obyčajnom a všednom živote mnícha. Uvedomujem si, a to už od svojej štyridsiatky, že rozmer života, ktorý vedie ku skutočnej slobode a pravde, nespočíva na stručných a populárne duchaplných myšlienkach. Už viem, že je tu treba často a bolestivo, ale aj oslobodzujúco, sa doslova dotknúť namáhavého umenia – žiť. Je to mimoriadne osobnostný druh námahy a radosti, ktorá sa dá naučiť len popri druhom, s druhým a pre druhých.

Nedávno sa mi dostalo mimoriadne hlbokej lekcie spomínaného umenia, ktoré mi sprostredkovala slávnosť pohrebu Silva Krčméryho. Bolo to 17. septembra v Kostole Najsvätejšieho Spasiteľa v Bratislave, kde sa odohrala liturgia pohrebnej omše so všetkým, čo umožňuje človeku dotknúť sa toho najposvätnejšieho v sebe aj v druhom. Bola to, a určite nie len pre mňa, oslava absolútnosti slobody a pravdy v rukách slabého, hriešneho človeka.

To, čo som tam dostal, bolo však viac než dar slávnosti pohrebnej omše a hlboko utajenej voňajúcej radosti, ktorú mi vždy sprítomní kadidlo a tymián. Bol to veľmi intímny dotyk s cestou utrpenia, ktoré je zároveň jedinou bezpečnou cestou k nájdeniu pravdy a slobody. Vo všetkých symboloch a znakoch liturgie veľmi dominovala potreba poslušnosti pravde, ktorá ostáva vždy na chvíľu; tá môže trvať aj plných štyridsať komunistických rokov, akoby zraniteľná. Ale cez to všetko, že sa nechá doráňať až na smrť, dokazuje, že je nad ľudské sily naozaj ju zničiť. Keď sa vždy, akoby v určitých ročných obdobiach, jej agresívne triedni nepriatelia znova rozhodnú presadzovať svoje provizórium pre plnosť života svojou „vykradnutou pravdou“, prichádza nanovo čas pre človeka a jeho Stvoriteľa, ponúknuť slovo „nasleduj ma“ (pozri Mt 19,21c). Toto slovo nie je myšlienka, ani povzbudenie pre daždivé myslenie. Je to „telo“, ktoré chce byť počúvané. Práve tento moment sa mi počas omše stal skutočným Slovom. Ani nie tak k politickému odboju či akčnosti proti boľševizmu a komunizmu (veď sú to len svojvoľné siroty kresťanského ideálu), ale kvôli úteche z radosti, že moc pravdy potrebuje božskú odovzdanosť ľudskej tyranii a svojvôli. Ona sa stelesnila v Pilátovom stretnutí s Ježišom, kde moc impéria vyriekla historicky prvýkrát bezmocnosť mať odpoveď na otázku: Čo je pravda (pozri Jn 18,31a)? Pilát v tej chvíli nedokázal vnímať, že zabudol k otázke o pravde dodať aj otázku o slobode. Zrejme preto, že mal príliš ďaleko k blízkosti Krista, ktorý bol skrz naskrz jedinou odpoveďou ako Slovo, ktoré sa v tej chvíli stalo telom a stálo pred ním na dosah srdca.

Keby som mal aj napriek tomu, že nemám ľudskú kompetentnosť, vybrať najdôležitejší moment zo života Silva Krčméryho, vybral by som slovo: „Keď som po dvoch rokoch vyšetrovania odmietal vypovedať, bolo to hlavne preto, lebo som videl, že vyšetrujúce orgány nechcú pravdu poznať, ale naopak prekrútiť ... žiadnu nenávisť voči nikomu necítime, len lásku. Ba dokonca máme s vami ešte i mnoho vecí spoločných, hoci si to neuvedomujete. Napríklad boj proti potratom“ (interupcie boli vtedy ešte protiprávne).

Toto odznelo do hluchých uší a sŕdc zideologizovaných Pilátov triednej spoločnosti. Sú to, zrejme, už na veky, smutní rodičia neľudskosti. Silvo pri obhajobe kresťanstva vyriekol, pred zúrivým tymiánom komunistickej svokry boľševika, niečo dôležité aj za mňa. Neprijatie povolania byť šťastným je len potvrdením, že tu ide o všetko, teda o život. V tom momente sa znova odohrala „inkarnácia“ absolútnosti slobody, ktorej je schopný len človek, ktorého ideál o ľudskej spoločnosti naozaj vedie k večným hodnotám. Potrebuje však odísť z naivity mladíckeho nadšenia k praktickej realizácii. Ideál kresťana, aby nadobudol účinnosť, teda potrebuje školu pokory a tú, ako to bolo zdôraznené jedným rečníkom: „nás naučili komunistické väzenia a vyšetrovania“. Chcem veriť, že to vyriekol za všetkých aj mlčiacich, ktorí omšu slávili ako jej predsedajúci spolu s nami. Toto je pravda, ktorá je síce navonok pohoršením a bláznovstvom, ticho však kričí bez možnosti zachrípnuť.

Kiež by nám Silvo, ktorého sme mnohí mohli poznať osobne, svojou múdrou pokorou častejšie pošepol – s vôňou pohrebného kadidla – potrebu byť umelcom života a pokorného zotrvania v pravde, s ktorou sa môžeme občas cítiť osamotení aj uprostred tých najbližších. Schopnosť nepodľahnúť „vonkajšej viazanosti“ môže ustúpiť vnútornej dobrovoľnej oddanosti k božskému poriadku, kde sa vnútorné presvedčenie spája s veriacou úctou voči Bohu ako otcovi celého ľudstva.

Druhým slovom Silva z obhajoby pravdy a mojím posledným zdôraznením jeho aktuálnosti aj dnes je už preslávené: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu. Tú moc vám nezávidíme a netúžime po nej, nám stačí tá pravda. Lebo je väčšia a silnejšia ako moc. Kto však má v rukách moc, ten si myslí, že môže pravdu potlačiť. Zabiť. Alebo i ukrižovať. Ale pravda dosiaľ ešte vždy vstala i vstane z mŕtvych.“ Ja už k nim len dopĺňam slová Bernarda Häringa: „Láska k pravde musí byť práve tak vášnivá ako pokorná. Nie priemernosť, ale vášnivá láska ku Kristovi a k spáse ľudí, je pre jeho žiakov podnetom stále sa usilovať o lepšie vyjadrenie tohto poznania a o presvedčivé vyznanie pravdy... Vášnivá láska k pravde nikdy nezabudne, že stredom onej pravdy je láska a že môže byť presvedčivo zdieľaná len v Kristovej miernosti.“

Umenie žiť aj umierať, ktoré nám ponúkajú ľudia ako Silvo Krčméry, nie je vhodné pre divákov, lebo uchopiť ho možno len v skutočnom rozvoji „ja“. No a tento rozvoj je dielo milosti v človeku, ktorý sa dokázal modliť za Gorbačova, ktorého v svojej vízii, ako Gorbiho, označil za „ex oriente lux“. Robil to dokonca aj za Husáka a ostatných „malomocných“ funkcionárov komunizmu. Nikdy nezabúdal pripomínať, že práve študenti povalili fašistický režim Pinocheta, ako aj maoistický režim Sukhkarta v Indonézii. Rok na to sa začala otvárať Čína. Ako taký tichý blázon v roku 1968 považoval inváziu ruských vojsk na Slovensko za najlepšiu možnosť ako evanjelizovať Rusko podľa fatimského proroctva o jeho obrátení. Túto jeho slabosť je možné vysvetľovať iba slobodou a pravdou, ktorá ich miluje rukami modlitby za nich. Boj lásky so sebectvom je príznačný pre každého svätca, ktorý je čiastočne slobodný a čiastočne neslobodný. Silvo z pohrebnej omše ostáva aj naďalej vôňou tejto modlitby.

Autor je benediktínsky mních.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.