O propagande
Číslo 1/2006 ·
·
Čítanosť článku: 3499
O propagande
Kolektív autorov. Valerián Bystrický a Jaroslava Roguľová (ed.)
Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií
AEPress Bratislava 2005
Na dejiny sa dá pozerať rôznym spôsobom. Možno ich vidieť ako chronológiu vyhratých a prehratých vojen, vznikov a zánikov štátov alebo zmien panovníckych dynastií. Niekto ich zase naopak môže vnímať ako súbor ľudských príbehov, posunov v architektúre či zmien v gastronómii. Každý z týchto pohľadov je legitímny, ale ak zostane izolovaný, prináša len čiastkové poznanie a niekedy dokonca môže viesť k nesprávnym interpretáciám. Je preto vždy určite pozitívnym počinom, keď historici okrem encyklopedických historických diel prinášajú aj pohľady na rôzne, pred očami laikov na prvý pohľad skryté zákutia histórie. Práve tie nám totiž často umožňujú dejiny nielen poznať, ale aj pochopiť. Ak si takýto cieľ dal kolektív autorov knižky Storočie propagandy – Slovensko v osídlach ideológií, tak sa im ho bezpochyby podarilo naplniť.
Problém ale niekedy nastáva so samotným slovom propaganda. V slovenskom jazyku získalo prevažne negatívny náboj a pri jeho vyslovení asi väčšinu ľudí v prvej chvíli napadnú mená ako Goebbels, Lenin či Trockij. Autori si síce propagandu zadefinovali ako „úmyselnú snahu o manipuláciu s postojmi, názormi alebo konaním ľudí, s cieľom nakloniť si verejnú mienku, získať jej podporu a v konečnom dôsledku zabezpečiť či udržať moc“. Je však určite rozdiel medzi legitímnymi nástrojmi propagácie politických strán počas prvej Československej republiky (aj keď často išlo o skratky a populizmus) a antisemitským agitovaním počas Slovenského štátu, či komunistickou propagandou. Tie totiž mali svoje reálne obete. Ak aj politické strany používajú zjednodušené heslá a slogany, nemusí vždy za tým byť zámer manipulovať. Pripusťme, že niekedy ide aj o snahu čo najjednoduchším spôsobom objasniť ľuďom niektoré problémy a získať ich pre často dobré návrhy a riešenia. Vysvetlenie rozdielu medzi deštruktívnou propagandou a takpovediac politickým marketingom v knihe trochu absentuje. Príbeh propagandy je prezentovaný akoby v jednej línii a v niektorých kapitolách často pozitívne. V časti textov zostáva nedopovedané, že za niektorými vykreslenými „propagandistickými“ nástrojmi stáli dobré, zatiaľ čo za inými naopak zlé motívy a zámery. Tie sú už pritom z dnešného pohľadu väčšinou jasne čitateľné.
Výraznou pridanou hodnotou publikácie ale je, že okrem známych historických faktov ponúka aj udalosti, o ktorých pravdepodobne doteraz vedela len úzka skupina odborníkov. Čitateľov určite zaujme príbeh kapitána Todora Dimitrijeviča, údajne agenta juhoslovanskej tajnej služby, ktorý mal vraj na objednávku pražskej vlády zdiskreditovať slovenské autonomistické hnutie. Menej známe sú tiež príklady protipoľskej propagandy za Slovenského štátu či využívanie nástrojov a prostriedkov propagácie prvorepublikovou československou armádou.
Po knihe Mýty naše slovenské aj táto ďalšia publikácia z dielne Historického ústavu SAV predstavuje cenné čítanie pre všetkých, ktorí sa neuspokoja len s učebnicami, ale majú záujem o hlbšie a plastickejšie poznanie. Veľmi príjemnou pomôckou pri čítaní je aj veľmi dobrá grafika s množstvom dobových karikatúr a fotografií. Tie určite ocenia najmä čitatelia, ktorí nemajú čas alebo chuť tráviť celé dni štúdiom a pátraním v archívoch.
Jozef Majchrák
Autor je redaktor Týždňa.