Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Predstavenie pápeža Františka

Číslo 2/2013 · Boris Bartho · Čítanosť článku: 1378
 

Sergio Rubin, Ambrogetti Francesca: Pápež František – rozhovory s Jorgem Bergogliom, Vydavateľstvo Don Bosco, Bratislava, 2013

Kniha rozhovorov, ktorú s kardinálom Bergogliom vydali žurnalisti Sergio Rubin a Francesca Ambrogettiová vyšla len pred tromi rokmi, je teda stále pomerne čerstvá. Španielsky originál z roku 2010 nesie názov El Jesuita. Slovenský preklad Želmíry Talajovej prinieslo na trh vydavateľstvo Don Bosco v júni 2013 pod aktualizovaným názvom Pápež František. Zrejmým cieľom knihy je odpovedať na dopyt slovenskej verejnosti po bližších informáciách o doteraz málo známej osobnosti Jorgeho Bergoglia. Je to cieľ o to závažnejší, že vo svete aj u nás už vznikla polemika o tom, ku ktorému teologickému či cirkevno-politickému prúdu možno nového pápeža priradiť. Nie je preto prekvapením, že životopisné publikácie o Svätom Otcovi žnú popri chvále aj kritiku poukazujúcu na ich chyby a medzery. Pápež František má oproti nim výhodu, že neprináša správy a výklady o Františkovi z pera iných, ale necháva samotného pápeža vyrozprávať svoj životný príbeh, ale aj svoje názory k dôležitým otázkam cirkevného a spoločenského života.

Bergogliovi partneri v rozhovore netaja svoj obdiv ku kardinálovi, dokážu sa však (minimálne čiastočne) pýtať aj kriticky a nástojiť na zodpovedaní otázky, ak budúci pápež niekde odbočí od témy. Bergogliov prejav je pritom zreteľne odlišný od štýlu Josepha Ratzingera, na ktorý si môže čitateľ pamätať z kníh rozhovorov s Petrom Seewaldom. Ratzinger zvykol odpovedať dôkladne a vyčerpávajúco. Bergoglio častejšie zapája širší kontext, niekedy spontánne prechádza do novej témy a viackrát posolstvo svojej odpovede prifarbuje príbehom zo života. V hĺbke myšlienok však argentínsky kardinál za Ratzingerom nezaostáva. Svojim partnerom predkladá skutočné bohatstvo evanjeliového chápania Cirkvi, ale i vlasti a národa, či zodpovedného osobného a rodinného života. Keď cituje z diel argentínskych i svetových autorov, čitateľ vycíti, že nejde len o prezentáciu znalostí niekdajšieho učiteľa literatúry na jezuitskom kolégiu, ale o rozprávanie hĺbavého človeka, ktorý v citovaných dielach nachádza základné témy ľudského bytia.

V knihe rozdelenej do pätnástich kapitol žurnalisti s kardinálom preberajú najprv pôvod jeho rodiny, jeho detstvo a duchovné povolanie i jeho pôsobenie ako mladého jezuitu a učiteľa. Následne prechádzajú k aktuálnym cirkevným témam. Záverečných šesť kapitol je potom venovaných národným problémom Argentíny a v tejto súvislosti sa Bergoglio vyjadruje aj k obdobiu vlády vojenskej junty a svojmu vtedajšiemu pôsobeniu na čele argentínskej provincie Spoločnosti Ježišovej. Špeciálne miesto má dvanásta kapitola rozoberajúca zvyky, vkus a záľuby Jorgeho Bergoglia, ale tiež jeho reakcie na oznámenie apoštolského nuncia o jeho menovaní za pomocného biskupa a neskôr za arcibiskupa – koadjútora Buenos Aires. Zaujímavým doplnkom je kardinálova úvaha nad argentínskym národným eposom Martín Fierro, ktorú autori zaradili ako prílohu na koniec knihy.

Všímavým pozorovateľom prvých mesiacov nového pontifikátu Pápež František neprinesie žiadne zásadné prekvapenie, určite im však môže pomôcť lepšie pochopiť niektoré nuansy Františkovho videnia Cirkvi pre 21. storočie. Azda najzásadnejším je v tejto súvislosti Bergogliovo vyjadrenie, že potrebným rozhodnutím „nie je zjednodušiť alebo odstrániť nariadenia ani uľahčiť to či ono, ale vykročiť za ľuďmi, poznať ich podľa mena“ (str. 67). Zoči-voči otázkam o háklivých bodoch katolíckej mravouky sa kardinál neodchyľuje od žiadneho bodu učenia Cirkvi, zdôrazňuje však, že kresťanstvo nemožno predstavovať ako chladnú ideológiu, ale ako stretnutie s osobou Ježiša Krista. Pri ohlasovaní sa podľa Františka často zvykne rýchlo prejsť ku katechéze, najmä ku katechéze morálnej, a malá pozornosť sa venuje tomu najdôležitejšiemu – ohlasovaniu Ježiša Krista ako Boha, ktorý sa stal človekom, zomrel pre našu spásu a vstal z mŕtvych (str. 79 a nasl.).

Teológiu oslobodenia hodnotí budúci Kristov námestník diferencovane: „mala svoje plusy a mínusy, svoju rozumnú i výstrednú stránku“ (str. 73). Nebezpečenstvo prenikania marxistickej ideológie do tohto teologického prúdu sa podľa Bergoglia postupne pomaly zmenšovalo, a to úmerne s tým, ako si jej zástancovia začali uvedomovať bohatstvo ľudovej nábožnosti (str. 74).

Kardinál Bergoglio zásadne odmieta tézu, že by zrušenie celibátu bolo zabránilo prípadom zneužívania mladistvých niektorými kňazmi (str. 87). V súčasnej situácii sa vyslovuje za zachovanie celibátu ako predpokladu kňazskej vysviacky, zároveň tiež objasňuje svoj ústretový postoj ku kňazom, ktorí sa kvôli vzťahu so ženou rozhodnú opustiť službu: Pomáha im zohnať nielen novú prácu, ale aj pápežský dišpenz potrebný pre uzavretie sviatostného manželstva. Dôrazne však odmieta možnosť, aby kňazi žili dvojakým životom (str. 86, 88).

Z akademického hľadiska sú zaujímavé Františkove názory na trest smrti a na prípustnosť klamstva z núdze. K trestu smrti sa vyjadruje explicitne a postoj k nemu vysvetľuje ako príklad napredovania v získavaní morálneho povedomia: „V minulosti sa tvrdilo, že Katolícka cirkev schvaľovala trest smrti alebo ho aspoň neodsudzovala. Posledná verzia katechizmu prakticky obsahuje žiadosť o jeho zrušenie. Inými slovami, začala si viac uvedomovať, že život je taký posvätný, že ani ohavný zločin nedáva právo na trest smrti“ (str. 78 a nasl.). K morálnej prípustnosti klamstva z núdze sa Bergoglio priamo nevyjadruje, spomína však, že ho kedysi sám použil, aby sa mohol dostať k veliteľovi vojenskej junty generálovi Videlovi a požiadať ho o prepustenie viacerých unesených kňazov. „Pri jednom z pokusov rozprávať sa s Videlom sa mi podarilo zistiť, ktorý vojenský kaplán bude slúžiť omšu, a presvedčil som ho, aby povedal, že ochorel a namiesto seba posiela mňa“ (str. 134). Tento postup Bergoglio spomína bez akéhokoľvek kritického komentára a radí ho k svojim záslužným aktivitám v prospech záchrany spolubratov. Z toho sa možno nazdávať, že súčasná hlava Katolíckej cirkvi považuje klamstvo z núdze aspoň v extrémnych prípadoch za prijateľné.

Pápež František môže okrem naplnenia túžby po lepšom poznaní nového rímskeho biskupa mať aj iný, protichodný efekt. Môže hlad po poznaní Františka ešte zväčšiť. V čitateľovi môžu skrsnúť nielen otázky vyplývajúce zo zvedavosti – kto je ten pápežov synovec, ktorý tiež pôsobí ako jezuitský kňaz (str. 106), či ako žijú a čo robia jeho ostatní synovci a netere a prečo o nich v dnešnej medializovanej a globalizovanej dobe stále nič nevieme, ale aj otázky oveľa hlbšie: Čo všetko nás bude chcieť Boh cez tohto muža naučiť a ako veľmi sa Cirkev a jednotliví veriaci pod jeho vedením zmenia. Možno očakávať, že odpoveď na tieto otázky bude dobrodružná. A prinesie ju dobrodružstvo tohto pontifikátu.

Autor je doktorand práva na Viedenskej univerzite.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.