Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

LOŽ

Číslo 2/2013 · Ondrej Bella · Čítanosť článku: 2429
 

Časopis Impulz od tohto čísla začína uverejňovať poéziu. K tomuto rozhodnutiu viedlo redakciu úsilie regenerovať tvorivý im/pulz duchovnej poézie, iniciovať vznik nových básní s touto orientáciou, ako aj objaviť a vrátiť do literárneho obehu najcennejšie zabudnuté hodnoty.

V tomto čísle uverejňujeme báseň Ondreja Bellu Lož. Ondrej Bella (1851-1903) bol príslušníkom tzv. básnickej medzigenerácie. Pôsobil ako učiteľ, neskôr ako kaplán i vojenský kňaz. Je pokladaný za „minor“ poetu, teda za básnika druhého až tretieho sledu alebo autora menšieho významu. Vyššie hodnotenie znižuje jeho závislosť na silnejších vzoroch, podľahnutie konvenčnému kánonu a prevzatie ľudových predlôh bez výraznejšieho autorského vkladu. Ostala po ňom iba jedna básnická zbierka Piesne (1880), jeho meno i tvorba upadli do zabudnutia nielen v čitateľskej verejnosti, ale aj v odborných kruhoch. A predsa je Ondrej Bella autorom prinajmenšom jednej pozoruhodnej básne Lož. Je to personifikovaný obraz o tom, ako sa Lož, ktorú básnik nazýva „najstaršou Satanovou dcérou“ vyberie medzi ľudí, aby ich klamala či mámila. Báseň je nesená takmer starozákonnou dikciou, sú v nej zvláštne obrazy (z nich najznepokojujúcejší je symbol „larvy“) a končí sa prekvapujúcou pointou. Báseň mala po 133 rokoch premiéru v divadelnom naštudovaní Zabudnutí v Slovenskom národnom divadle, kde ju nezabudnuteľným spôsobom deklamovala Soňa Valentová.

Daniel Hevier

LOŽ
Ondrej Bella

Lož, najstaršia Satanova dcéra,
zapľuvané utierala oči,
doškriabané šúchala si líca,
rozkmásané rovnala si vlasy
a triasla sa zlosťou pred zrkadlom:
„Nemôžem sa viac ukázať ľuďom,
už ma znajú, vyhýbajú sa mi.
No, neujdeš mi ty, korisť tučná.
Do sietí ťa svojich vlákam zradne
a ssať budem tú krv ľudskú sladkú.“

Zobrala sa potme k Pravde prostej,
jasnookej, milovážnej tvári:
„Požičaj mi, Pravdo, z tvojich larví -
rada bych sa podívala k ľuďom,
podívala, srdce potešila.“
Odpovie jej Pravda prostá hrde:
„Ja nenosím, nemám žiadnej larvy.
Jak ku núdznym bedárom sa skloním,
tak predstúpim i pred trón kráľovský,
s nepokrytou tvárou, jasným slovom!“
Zadivená pratala sa placho
Lož, najstaršia Satanova dcéra;
na ulici to z nej vybúšilo:
„Sprostá dievka! Toľko už skúsila,
vysmiali ju, na kríž pribili ju,
a len nevie, lesť čo chytrá zmôže.“
Zobrala sa ku bratovi Mamu.
Práve bublín zmes dúhofarebnú
vyfukoval z dlhej zlatej smaky
a radoval rozkošou sa detskou,
jak vznikali svety Utópie.
Musela ho Lož za plece potriasť:
„Požičaj mi, Mame, z tvojich larví,
rada by sa podívala k ľuďom,
podívala, srdce potešila.“
Mam sa zasmial, potupne sa zasmial:
„Moju larvu na to hadie líce?
Tak sa nikdy, nikdy Mam nezníži!
Ja si hrám len s deťmi a s bláznami,
ja ich bavím – ty svet štveš a škrtíš.“
Zvreskla zlosťou, ruky zalomila
Lož, najstaršia Satanova dcéra,
a zúfale k otcovi sa hnala
a zúfale naň sa oborila:
„Daj mi, otče, daj pre všetko larvu!
Rada by sa podívala k ľuďom,
podívala, srdce potešila;
ináč prelhám ešte samu seba
a žihadlom vlastným prebodnem sa.“
Tešil Satan najstaršie si dieťa.
Zapľuvané pobozkal jej oči,
doškriabané pohladil jej líca,
rozkmásané narovnával vlasy:
„Upokoj sa, srdce moje zlaté,
urobím ti larvu nevídanú,
ňou pomätieš celý svet, že bude
koriť sa ti, ako dosiaľ nikdy.“
A čo sľúbil, to vykonal otec.
Lož si pyšne vykračuje zemou,
a svet korí sa jej, oslepený
tou jej larvou – vyfintentou frázou.

(1880)

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.