Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Gulag

Číslo 1/2006 · Tomáš Klubert · Čítanosť článku: 6545
 

Gulag
Anne Applebaum: Gulag. Dějiny.
Praha – Plzeň, vydali: Pavel Dobovodský – BETA a Jiří Ševčík, 2004

Slovo „gulag“ bolo pôvodne akronymom ruského názvu Glavnoje upravlenije lagerej (Hlavná správa táborov). Označovalo inštitúciu, ktorá riadila obrovský komplex pracovných, tranzitných, trestných, kriminálnych, politických a detských táborov rozosiatych po celom území niekdajšieho ZSSR. Časom sa však stalo synonymom celého procesu sovietskeho väzenského systému. Zahŕňalo v sebe zatknutie, vyšetrovanie, transport, nútené práce, rozpad rodín, stratu ľudskej dôstojnosti, vyhnanstvo a nezriedka aj smrť. Do širšieho povedomia svetovej verejnosti vstúpili komunistické lágre v roku 1972, keď popredný ruský spisovateľ Alexander Solženicyn publikoval rozsiahlu prácu Súostrovie Gulag. Po rozpade červeného impéria ju nasledovali desiatky ďalších štúdií a pamätí bývalých väzňov. Napriek tomu sa dodnes nájdu milióny ľudí, a to nielen v krajinách bývalého ZSSR, ktorí by najradšej popreli, že sovietske koncentračné tábory vôbec existovali. A ak áno, tak boli určené výlučne pre zlodejov, vrahov, trockistov, fašistov, vlasovcov a ďalších zločincov. Prečo tak vehementne obhajujú, čo sa obhájiť nedá? Pretože na príkladoch hromadnej likvidácie nepohodlných jednotlivcov i celých skupín obyvateľstva sa dajú najlepšie porovnávať spoločné rysy dvoch najzvrátenejších ideológií v dejinách ľudstva: komunizmu a nacizmu.
Komplexné vedecké dielo o histórii gulagu na našom knižnom trhu až doposiaľ chýbalo. Túto medzeru nedávno zaplnil český preklad knihy Gulag. A History od americkej publicistky a mimochodom manželky súčasného poľského ministra obrany, Anny Applebaumovej. Toto skutočne monumentálne dielo bolo zostavené na základe dôkladného štúdia odbornej a memoárovej literatúry, archívnych prameňov i autorkiných vlastných historických výskumov.
V úvodnej časti nazvanej Zrod Gulagu (s. 35 – 128) mapuje autorka obdobie rokov 1917 – 1939. Prvý koncentračný tábor vznikol sotva pol roka po boľševickom prevrate, konkrétne 4. júna 1918, a bol určený pre zajatých českých legionárov. Krátko nato, v auguste 1918, prikázal V. I. Lenin v telegrame adresovanom komisárom v Penze rozpútať „masový teror proti kulakom, kňazom a bielogvardejcom“, ktorí „mali byť zatvorení do zvláštnych koncentračných táborov…“ (s. 39). Podľa dekrétov sovietskej vlády z jari 1919 boli trestanecké lágre pre minimálne 300 osôb zakladané v každom oblastnom hlavnom meste. Už vtedy sa objavila známa požiadavka chozraščotu, čiže úplného samofinancovania táborov, ktoré malo byť dosiahnuté využitím väzňov na nútených prácach.
Po skončení ruskej občianskej vojny boli koncentračné tábory zrušené, čo však neznamená, že teror proti odporcom boľševického režimu skončil. Represálie postihovali hlavne členov zakázaných politických strán, tzv. bývalých ľudí (šľachticov, podnikateľov, cárskych úradníkov, dôstojníkov a pod.) a v neposlednom rade veriacich všetkých vyznaní, ktorí sa odmietali prispôsobiť oficiálnej ateistickej ideológii. Potreba dôkladnej izolácie politických „zločincov“ viedla v roku 1923 k vzniku „tábora zvláštneho určenia“ na Soloveckých ostrovoch v Bielom mori. Uväznení „kontrarevolucionári“ tam boli „predmetom sadizmu a bezdôvodného mučenia takého druhu, aký sa v Gulagu zriedka vyskytoval v neskorších rokoch…“ (s. 51).
Kvantitatívny rozmach sovietskych pracovných a trestných táborov je spojený s „rokom veľkého prelomu“ 1929, keď komunistický diktátor J. V. Stalin vyhlásil program premeny zaostalého agrárneho Ruska na priemyselnú veľmoc. Financie potrebné na uskutočnenie svojho megalomanského plánu chcel získať poštátnením majetku súkromne hospodáriacich roľníkov. Odporcov kolektivizácie deportovali sovietske bezpečnostné orgány do vyhnaneckých osád alebo do táborov Gulagu, kde v neľudských podmienkach budovali továrne, priehrady, cesty a železnice, stínali stromy a ťažili nerastné suroviny. Najznámejším symbolom otrockej práce však bola stavba Bielomorského kanála v rokoch 1931–1933, ktorá si vyžiadala okolo štvrť milióna ľudských životov.
Ďalšia vlna rozrastania Gulagu je spojená s tzv. veľkou čistkou v druhej polovici 30. rokov, keď Stalin v rámci upevňovania svojej moci zlikvidoval väčšinu starých boľševických kádrov. Mnoho bývalých papalášov skončilo na popravisku alebo v táboroch, do ktorých predtým sami horlivo posielali „triednych nepriateľov“. Ako však A. Applebaumová správne podotýka, drvivú väčšinu obetí represií tvorili nestraníci. Hromadné zatýkanie bolo potrebné už z toho dôvodu, že životnosť radového zeka (väzňa) v lágroch za polárnym kruhom nepresahovala jeden mesiac. Kolotoč väzenskej mašinérie sa preto musel krútiť čoraz rýchlejšie. Kým v roku 1930 bolo v táboroch 179 000 osôb, v predvečer druhej svetovej vojny ich počet dosiahol takmer dva milióny.
Napriek obrovskému prílivu väzňov však produktivita práce v táboroch nestúpala, ale, naopak, prudko klesala. Medzi trestancami bolo totiž obrovské množstvo žien, detí, starcov a invalidov. Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že v sovietskych táboroch, takisto ako v nacistických koncentrákoch, nekončili len nevinní ľudia. Vrahovia, zlodeji, defraudanti a ďalší zločinci však mali v sovietskom väzenskom systéme privilegované postavenie. Boli označovaní ako „sociálne blízke“ elementy (neškodili režimu, ale jednotlivcom), ktorých možno prevychovať fyzickou prácou. Mali preto nárok na lepšie zaobchádzanie a rôzne výhody. Kriminálnici sa však akejkoľvek práci zo zásady vyhýbali. Ak k tomu všetkému prirátame výdavky spojené s obživou a strážením väzňov, je zrejmé, že náklady na prevádzkovanie táborov museli neustále prevyšovať hodnotu vyprodukovaných tovarov.
Situácia sa príliš nezmenila ani po novembri 1938, keď správa Gulagu prešla do rúk ambiciózneho Lavrentija Beriju. S jeho menom je však spojený vznik zvláštnych dielní a laboratórií pre uväznených vedcov, ktoré vošli do dejín pod názvom šarašky (ulievárne). Z ich najznámejších „obyvateľov“ stačí spomenúť leteckého konštruktéra Andreja Tupoleva, projektanta raketových motorov Valentina Gluška a otca sovietskej kozmonautiky Sergeja Koroľova.
Čitateľovi sa priam vnucuje záver, že hlavným poslaním Gulagu bolo zničenie ľudskej dôstojnosti a totálna premenu nezávislého indivídua na anonymné koliesko obludnej mašinérie v štýle Orwelovho 1984. Sovietska realita však prekonávala aj tie najdesivejšie vízie. Dokazuje to druhá časť knihy nazvaná Život a práca v táboroch (s. 129 – 360). A. Applebaumová sa v nej zameriava na „dejiny každodennosti“ Gulagu. Od zatknutia cez výsluchy, súdy a deportácie v dobytčích vagónoch, cez ubytovanie, stravovanie a pracovný režim až po umieranie. Smrť bola v táboroch skutočne všadeprítomná. Väzni najčastejšie zomierali na následky podvýživy a pri pracovných úrazoch. Ďalší podľahli extrémnym klimatickým podmienkam a epidémiám nákazlivých chorôb, ktoré si medzi vyhladovanými a vysilenými ľuďmi vyberali nemilosrdnú daň. Veľa zekov, často z rozmaru, zavraždili kriminálnici alebo táborové stráže. Výnimočné neboli ani samovraždy. Nespôsobovalo ich však len zúfalstvo vyplývajúce z nekonečného utrpenia. Mnohí z tých, ktorí si dobrovoľne siahli na život, považovali dobrovoľný odchod zo sveta za poslednú a často i jedinú možnosť, ako prejaviť svoj odpor proti neľudskému systému.
Autorka si pochopiteľne všíma i národnostné pomery v táboroch, vzťahy medzi politickými väzňami a kriminálnikmi, postavenie dozorcov, vzbury a úteky. Obzvlášť otrasný obsah má kapitola venovaná ženským a detským väzňom. Podľa oficiálnych štatistík tvorili ženy maximálne tretinu osadenstva pracovných táborov. „Zvláštna sociálna hierarchia v sovietskych táboroch však viedla k tomu, že ženy boli mučené a ponižované v miere neobvyklej i v samotnom väzenskom systéme.“ (s. 281) Deti sa do táborov mohli dostať dvomi spôsobmi: buď sa v nich narodili, alebo ich „zatkli“ spolu s rodičmi. Najviac detských väzňov pohltil Gulag počas násilnej kolektivizácie začiatkom tridsiatych rokov a potom po vypuknutí Druhej svetovej vojny v rámci represálií proti „nepriateľským národnostným skupinám“. Tieto nešťastné stvorenia končili v táborových „materských domovoch“ alebo v tzv. detských kolóniách. Údel detí bol v mnohých prípadoch horší ako život dospelých väzňov: „... ich zdravie a blahobyt zaujímali na rebríčku priorít väčšiny táborových veliteľov veľmi nízku priečku, takže trvalo obývali tie najhoršie, najchladnejšie a najstaršie baraky – nijako predsa neprispievali k produktivite táborov.“ (s. 289) Detská úmrtnosť bola preto mimoriadne vysoká. Kriminálnici svojich maloletých „spoluväzňov“ bez zábran sexuálne zneužívali a huckali proti ostatným trestancom. Deti, ktoré sa napriek všetkým príkoriam dožili dospelosti, bývali fyzicky a mentálne zaostalé. Chýbali im akékoľvek morálne zábrany a po prepustení sa nedokázali zaradiť do „normálnych pomerov“. Až na nepatrné výnimky skončili v radoch zločineckého podsvetia.
Tretia časť Vzostup a pád táborového priemyslu (s. 361 – 480) je venovaná obdobiu rokov 1940 – 1986. Príchod Druhej svetovej vojny a prvej vlny sovietskej expanzie do strednej Európy znamenal ďalšie rozširovanie Gulagu. „Zatýkanie na novookupovaných územiach začalo okamžite po sovietskom vpáde do východného Poľska a pokračovalo po nasledujúcich inváziách do Rumunska a pobaltských krajín. Ciele NKVD boli ako bezpečnostné – chcel zabrániť vzburám a vzniku piatych kolón –, tak sovietizačné; zameral sa preto na ľudí, od ktorých sa dalo očakávať, že budú sovietskemu režimu vzdorovať.“ (s. 369) Len z poľského územia putovalo do Gulagu za necelé dva roky 108 000 ľudí a 320 000 ďalších skončilo vo vyhnaneckých osadách na ďalekom severe a v Kazachstane. Po nacistickom vpáde do ZSSR sa deportácie rozšírili na celé národy, ktoré boli obvinené z „kolaborácie“ s nepriateľom: povolžských Nemcov, krymských Tatárov, Kalmykov, Čečencov, Ingušov a ďalších. Mnohí z nich neprežili krutosti deportácií alebo pomreli vo vyhnanstve na následky zimy, hladu a epidémií. Stačí poznamenať, že populácia krymských Tatárov sa do roka 1949 stenčila na polovicu. O tejto obludnej genocíde, ktorá sa dá porovnať len s nacistickým holokaustom a výčinmi Červených Khmérov, však učebnice dejepisu mlčia.
Keď sovietske vojská v roku 1944 opäť vstúpili do strednej Európy, nasledovala nová vlna masového teroru. Zatýkaniu a deportáciám sa nevyhlo obyvateľstvo žiadnej krajiny „oslobodenej“ Červenou armádou. Gulagy vtedy pohltili aj tisícky Slovákov, hoci o nich sa A. Applebaumová konkrétne nezmieňuje. Nemožno však zabúdať ani na násilné repatriácie sovietskych občanov a bielogvardejských emigrantov, ktorých do Stalinových rúk vydali západní Spojenci. Vďaka týmto prírastkom sa počet väzňov Gulagu po skončení vojny nezmenšil, ale naopak dosiahol svoj vrchol. „Podľa oficiálnych štatistík bolo k 1. januáru 1950 v táboroch a kolóniách Gulagu 2 561 345 väzňov – o milión viac ako päť rokov predtým …“ (s. 401)
Úpadok Gulagu je spojený so smrťou Stalina v marci 1953, ale príznaky jeho rozkladu sa dali sledovať už dlho predtým. Nová generácia väzňov, často vojnových veteránov, sa totiž nedala zlomiť a ponižovať tak ľahko ako ustráchané obete čistiek z tridsiatych rokov. Na neznesiteľné podmienky reagovali zabíjaním udavačov, štrajkami i ozbrojenými vzburami, ktoré sa z roka na rok stupňovali. V lete 1954 už bolo novému sovietskemu vodcovi Nikitovi Chruščovovi aj celej mocenskej garnitúre jasné, že tábory nie sú výnosné, a začala s postupným prepúšťaním väzňov. Po XX. zjazde komunistickej strany v roku 1956 bol Gulag zrušený, no len máloktorý z bývalých zekov sa dočkal rehabilitácie. Ani Chruščov nemohol otvorene priznať, že sa jeho súdruhovia dopustili toľkých zločinov a že krajinu od novembra 1917 „neriadila legálna vláda, ale tlupa gangstrov“, ako to výstižne zhodnotil člen Stalinovho politbyra Anastaz Mikojan (s. 441). Nikto sa tiež nestaral o to, kde budú prepustení väzni bývať a pracovať. Najhoršia však bola všeobecná ignorancia. Väčšina rodinných príslušníkov a priateľov obetí Gulagu sa vôbec nezaujímala o to, čo prežili. Všetci chceli, aby sa na tábory čo najrýchlejšie zabudlo.
Po Stalinovej smrti sa síce systém nútených otrockých prác stal minulosťou, ale prenasledovanie odporcov komunizmu pokračovalo. Už v roku 1957 skončili vo väzení sovietski vojaci a ďalší občania, ktorí sympatizovali s neúspešným maďarským povstaním. K nim sa zakrátko pridali tisícky nezávislých intelektuálov, pobaltských a kaukazských nacionalistov a – ako inak – nekonformní veriaci.
Na rozdiel od stalinskej éry sa však informácie o prenasledovaní politicky nepohodlných osôb nedali utajiť a porušovanie ľudských práv v ZSSR vyvolávalo na Západe čoraz mohutnejšie protesty. Sovietsky režim sa preto snažil disidentov maximálne zdiskreditovať. Mnohých odsúdili za vykonštruované kriminálne zločiny, iných vyhlásili za šialencov a zatvorili do špeciálnych psychiatrických liečební (psichušiek), kde boli „liečení“ elektrickými šokmi a nebezpečnými drogami. Ani tábory nútených prác úplne nezmizli. Podľa zistenia Amnesty International bola väčšina sovietskych politických väzňov sústredná v dvoch zariadeniach tohto typu. Jedno sa nachádzalo južne od Moskvy v Mordovii a druhé v Perme na západnom úpätí Uralu. Podmienky od starého Gulagu sa v nich príliš nelíšili. Disidenti boli vystavení fyzickému týraniu, žili v katastrofálnych hygienických podmienkach a jedla dostávali menej ako strážne psy.
Ako A. Applebaumová správne podotkla, skutočný koniec Gulagu nastal až po všeobecnej amnestii pre politických väzňov na konci roka 1986. Žiaľ, zabudla dodať, že k tomuto rozhodnutiu nedospel vtedajší sovietsky vodca Michail Gorbačov sám od seba. Urobil tak až pod tlakom skutočného hrobára komunizmu – amerického prezidenta Ronalda Reagana.
V epilógu knihy, nazvanom príznačne Pamäť (s. 481 – 491) poukazuje autorka na postoj obyvateľstva Ruska a niektorých štátov bývalého sovietskeho bloku ku komunistickým zločinom. V záverečnom Dodatku (s. 492 – 498) sa pokúša vyčísliť celkové množstvo väzňov Gulagu. Uvádza, že podľa oficiálnych sovietskych štatistík prešlo v rokoch 1929 – 1953 trestaneckými tábormi a kolóniami okolo 18 miliónov ľudí a 2 749 163 v nich zomrelo. A. Applebaumová však toto číslo právom považuje za skreslené, pretože nezahŕňa ľudí, ktorí zahynuli pri vyšetrovaní, deportáciách, alebo krátko po prepustení, prípadne boli popravení z „nepolitických“ príčin, napr. tisícky poľských dôstojníkov zmasakrovaných v Katyni.
Úplne na záver možno dodať, že kniha Gulag – Dějiny je veľmi pôsobivým dielom, ktoré zrozumiteľnou formou v plnej nahote demaskuje najstrašnejšie zločiny sovietskeho režimu. Pripomína pamiatku miliónov nevinných obetí komunizmu a poskytuje inšpiráciu pre všetkých, čo hľadajú historickú pravdu.

PhDr. Tomáš Klubert, PhD.,
vedúci Katedry histórie FF UCM v Trnave.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.