Muž, ktorý inšpiroval Dostojevského

Číslo 2/2013 · Ján Dolný · Čítanosť článku: 5462
 

Charakterizovať Vladimíra Sergejeviča Solovjova (1853-1900) jedným slovom je zložitá úloha. Pre osobnosti jeho formátu je príznačné, že prekračujú jednoslovné kategórie či obvyklé definície povolaní. Najprijateľnejšou formou pre predstavenie Solovjova sa zdá byť výpočet najčastejšie uvádzaných slov: filozof, básnik, spisovateľ, ruský kritik, náboženský mysliteľ, ale aj prorok a mystik, veľký predchodca ekumenického hnutia.

Jestvuje aj iný prístup k stručnému pomenovaniu skutočností, ktoré presahujú odborný jazyk, a ten je privilégiom poézie. Francúzsky teológ Paul Toinet v titule svojej knihy nazval Solovjova Rytier Sofie.¹ Toto slovné spojenie osobnosti ruského autora celkom pristane. Evokuje medzi iným scénu zo školských čias, zachytenú v jeho životopise od Solovjovho synovca. Podľa vtedajšieho zvyku nosili školáci ceruzu zavesenú okolo krku. Malý Vladimír si šnúrku rozšíril cez rameno a nosil ju po boku ako meč.² V Solovjevovej povahe sa rytierska duša zvlášť prejavovala v črte romantickej obrazotvornosti človeka s veľkým básnickým nadaním. Nebol to však žiaden neduživý Don Quijote; obrazotvornosť alebo ako sa tomu obvykle pejoratívne hovorí – „idealizmus“ – sa v ňom snúbil s chladným racionalizmom a neobyčajnou odvahou, s akou napríklad vstupoval do nemilosrdných polemík. Namiesto asociácie s hrdinom Cervantesovho románu by sa azda razenie Solovjovovej osobnosti dalo priliehavejšie prirovnať charakterom z diela C. S. Lewisa alebo J. R. R. Tolkiena.

Život a dielo Vladimíra Solovjova sprevádzala tajomná vízia Božej múdrosti – Sofie. Zakladala sa na opakovanom osobnom zážitku zvláštneho videnia dokonale krásnej ženy, ktorý Solovjov strážil vo svojom srdci. Opísal ho v básni Tri stretnutia. Prvýkrát uvidel Sofiu ako deväťročný v jednom z moskovských chrámov pri bohoslužbách na slávnosť Nanebovstúpenia Pána. Druhýkrát v Londýne počas študijného pobytu, keď mal dvadsaťdva rokov; a o krátky čas na to, v egyptskej púšti kam pricestoval z akejsi intuitívnej cestovateľskej vášne a túžby po poznaní.³

Bola Solovjovova vízia Sofie iba nejaký sen, výplod fantázie v mysli chorého génia alebo platónska idea? Alebo mohla byť niečo viac; niekto, reálna osoba, či už ľudská alebo nadprirodzená bytosť?

Obzretie do minulosti

Táto stať pochádza z diela Život Konštantínov, ktoré opisuje život a dielo nášho vierozvestca sv. Cyrila. Jeho autorom je pravdepodobne sv. Kliment Ochridský, žiak Cyrila a Metoda.

Aký zmysel má filozofia

Na prahu dospievania sa začal zaujímať o filozofické otázky. Cesta Solovjevovho dynamického intelektuálneho vývinu mala podobu reťaze duchovnej krízy. Ako prvá padla za obeť viera v pravoslávie nadobudnutá v rodinnom prostredí. Vo svojich spomienkach napísal:

„Môj samostatný intelektuálny vývin sa začal vo veku trinásť rokov nárazom náboženského skepticizmu. Pochod mojich myšlienok bol dokonale logický a za štyri roky som prešiel za sebou všetkými fázami negativistického vývinu európskeho myslenia za posledné štyri storočia. Počnúc od ikonoklazmu a pochybnosti o nevyhnutnosti vonkajšej náboženskej praxe, som pokročil k racionalizmu a nevere v zázraky a božstvo Ježiša Krista. Stal som sa deistom, potom panteistom, potom ateistom a materialistom. Do každého z týchto presvedčení som sa púšťal s nadšením a fanatizmom.“ V období štúdia na gymnáziu sa Solovjov pokladal za nihilistu. „Moja nevera za zrodila sama od seba, v protiklade nielen voči rodinnému prostrediu, ale aj k mnohým blízkym priateľom, s ktorými som sa sústavne hádal.“⁵

Počas filozofických štúdií na Moskovskej univerzite sa Solovjov postupne vymanil z materialistického svetonázoru. Na základe diela panteistického filozofa Barucha Spinozu dospel k presvedčeniu o duchovnom rozmere bytia, ktoré v ontologickom poriadku presahuje hmotu. Zdá sa však, že rozhodujúcou skúsenosťou, ktorá presvedčila dvadsaťročného Solovjova o duchovnej realite, bola jeho prvá veľká láska k žene, sesternici Kataríne Romanovej. V eseji Zmysel lásky, publikovanej omnoho rokov neskôr, možno začuť ozvenu Solovjovovej skúsenosti lásky ako božskej sily, ktorá dáva pocítiť prísľub nesmrteľnosti: „Zmysel a hodnota lásky ako citu spočíva v tom, že nás núti skutočne, celou našou bytosťou priznať druhému absolútny ústredný význam, ktorý v dôsledku egoizmu pociťujeme len v sebe samých. ... Uznávať absolútny význam danej osoby, čiže veriť v ňu (bez čoho nie je možná naozajstná láska) môžem, len ak ju zdôrazňujem v Bohu, teda keď verím v samého Boha a v seba ako človeka, ktorý má v Bohu stredobod a koreň svojho bytia.“⁶

Solovjevova láska ku Kati sa neskončila happy endom v manželstve. V jeho živote sa ešte niekoľkokrát vyskytla hlboká láska k žene, ale okolnosti mu vždy zabránili vstúpiť do manželstva. Volanie absolútnej Božej lásky, ktoré pocítil v skúsenosti zamilovanosti, akoby mu nedovolilo celkom sa odovzdať manželskému šťastiu. Solovjov zostal žiť v celibáte, ale nestal sa kňazom ani mníchom. Zdá sa, že jeho ideálu lásky muža a ženy sa nevyrovnal žiaden z prežitých vzťahov. A je možné, že jeho jedinou skutočnou láskou v živote bola Sofia.

Aľoša Karamazov

„Predovšetkým vyhlasujem, že tento šuhaj Aľoša vôbec nebol fanatik, ba – podľa môjho názoru – ani len mystik. ...Bol to jednoducho mládenec, od ranej mladosti úprimne milujúci ľudí, a ak vykročil na kláštornú cestu, tak len preto, lebo v tom čase ho ona jediná zaujala a pokladal ju takpovediac za ideálne východisko lásky jeho duše, derúcej sa z temnoty svetskej zloby k svetlu. ... Ľudí miloval. ... bolo v ňom čosi, čo prezrádzalo a presviedčalo (aj neskôr, po celý život), že nechce byť sudcom ľudí, že nie je ochotný vysloviť odsúdenie a za nič na svete nikoho neodsúdi. ... Býval zamyslený a akoby sa bol stránil ostatných. Už od detstva sa rád uťahoval do kúta a čítal knižky, a predsa si ho spolužiaci natoľko obľúbili, že bolo možné bez váhania označiť ho za všeobecného miláčika školy po celý čas jeho školských rokov. Zriedka šantil, ba zriedka býval i veselý, ale všetci pri pohľade naňho zaraz pochopili, že to nie je dôsledok dajakej jeho vnútornej pošmúrnosti, naopak, že je vyrovnaný a jasný. Nikdy nemal sklon vystrkovať sa pred rovesníkov. Možno práve preto sa nikdy nikoho nebál a chlapci zaraz pochopili, že sa vôbec nevystatuje svojou nebojácnosťou a pôsobí dojmom, akoby si ani neuvedomoval, že je nebojácny a smelý. Na urážky ihneď zabúdal. ... Mal v sebe len jedinú črtu, ktorá vo všetkých triedach gymnázia, od najnižšej po najvyššiu, vyvolávala u jeho spolužiakov ustavičnú túžbu utiahnuť si z neho, lenže nie z pocitu zlomyseľnej poslušnosti, ale preto, že im to bolo smiešne. Tou črtou bola šialená, až fanatická hanblivosť a cudnosť. Nebol schopný počúvať isté slová a isté reči o ženách. ... Keď zistili, že ,Aľoša Karamazov’, len čo začnú hovoriť ,o tom,’ si rýchlo zapchá uši prstami, zavše sa náročky zhŕkli okolo neho, násilím mu odtiahli ruky od uší a kričali mu do nich z oboch strán tie svinské reči; on sa mykal, hádzal sa na zem, líhal si, zakrýval si hlavu, a to všetko bez jediného slova, bez nadávok, mlčky znášajúc urážky. Napokon s tým predsa len prestali a dali mu pokoj. ... ba správali sa k nemu v tomto ohľade súcitne.“

Súčasťou tohto textu je aj veľmi zaujímavá stať:

„Napokon, nechcem tajiť, že už vtedy bol veľký čudák, vlastne bol ním od kolísky. Mimochodom, už som spomenul, že hoci stratil matku, keď ešte nemal ani štyri roky, zapamätal si ju potom na celý život, na jej tvár, jej láskanie, ‘priam akoby stála živá predo mnou.’ Takéto spomienky sa môžu zachovať v pamäti (a je to všeobecne známe) z ešte útlejšieho veku, ba aj zo zážitkov dvojročného dieťaťa, no len v podobe svetlých bodov, vystupujúcich po celý život s temna, v podobe akéhosi útržku z obrovského obrazu, ktorý celý vyhasol a zmizol, okrem toho jediného útržku. Presne tak to bolo aj s ním: zapamätal si jediný večer, letný a tichý, otvorený oblok, šikmé lúče zapadajúceho slnka (tie šikmé lúče si zapamätal zo všetkého najlepšie), v kúte izby ikonu, pred ňou zapálenú lampôčku a pred ikonou svoju matku. ... ako ho chytá oboma rukami, objíma tak silno až to bolí, a modlí sa za neho k Matke Božej, ako ho zo svojej náruče dvíha vo vystretých rukách k ikone sťaby pod ochranu Bohorodičky. ... To bol obraz! Aľoša si zapamätal aj tvár svojej matky v tej chvíli: vravel, že bola nepríčetne divá, ale krásna, aspoň podľa toho, na čo si vedel spomenúť. Ale zriedkakomu bol ochotný zdôveriť sa s touto spomienkou.“⁷ .

Vízia Sofie, s ktorou sa Solovjov s najväčšou pravdepodobnosťou Dostojevskému zdôveril, v ňom zjavne vzbudila silný záujem. Autor Bratov Karamazovcov, vďaka svojmu talentu psychologickej intuície, pretavil skúsenosť svojho priateľa do roviny živej spomienky na obraz tváre mamy z detstva. Sofia sa tak podľa Dostojevského vo vedomí Solovjova nezrodila zo sna, ani mystickej skúsenosti, ale fotografickej pamäti výzoru matky v dramatickej chvíli, ktorá sa v jeho spomienkach zliala s podobou Panny Márie vyobrazenej na ikone. Ak je pravda, že Dostojevský sa v tomto text pokúšal vysvetliť Solovjevovu skúsenosť Božej múdrosti, jeho interpretácia – hoci je vynaliezavá – sa nezdá byť dostačujúca.

Rusko a univerzálna cirkev

Súbežne s touto prácou na poli kritiky západnej filozofie a vedeckého pozitivizmu, pokračovala Solovjevova fascinácia ideou Božej múdrosti. Vrhol sa na štúdium helenistickej filozofie, ranokresťanskej tradície, židovskej kabaly, budhizmu, Filóna Alexandrijského a gnosticizmu – všetko, kde našiel zmienku o predstave Sofie. Práve štúdiu dochovaných textov s týmto obsahom sa venoval v Britskom múzeu. Zaujímal sa aj o špiritizmus, čoskoro ho však zavrhol.

Práca na starovekých – často heretických – textoch o Božej múdrosti dala vzniknúť niekoľkým Solovjevovým štúdiám, ktoré sa občas označujú ako jeho náboženský synkretizmus, iní hovoria o sofiológii – teológii Božej múdrosti. Zdá sa mi, že Solovjov nikdy nedospel k ucelenej práci v tejto oblasti, určite však používal ako nástroje na vyjadrenie pravdy určité formy konceptuálneho myslenia, ktoré objavil v gnostických a ďalších textoch. Hans Urs von Balthasar oceňoval Solovjevovu schopnosť nájsť v rozličných učeniach zrnká pravdy, očistiť ich od prímesí heretického učenia a zasadiť ich do kontextu pravoverného kresťanského myslenia. Výsledkom prelínania Solovjovho filozofického myslenia a záujmu o sofiológiu či teológiu Božej múdrosti bolo dielo Prednášky o Bohočlovečenstve (1881).

Od začiatku osemdesiatych rokov sa Solovjov venoval takmer výhradne publicistickej činnosti. V nej sa začal zaoberať náboženskou otázkou v Rusku. Prebudenie historického vedomia v Rusku 19. storočia nadobudlo v prostredí ruskej inteligencie podobu záujmu o historické poslanie Ruska v dejinách Európy či celého sveta. V Rusku vznikli dva veľké tábory tzv. západníkov a slovanofilov. Západníci tvrdili, že Rusko je naveky zaostalé a jeho cesta spočíva v napodobňovaní historického vývinu západnej Európy. Slovanofili, naopak, zastávali názor, že vývin v Európe ženie západnú spoločnosť do záhuby a v Rusku videli skutočnú alternatívu uskutočnenia spravodlivejšej spoločnosti, vernej kresťanskému učeniu. Solovjov sa spočiatku, aj pod vplyvom svojho priateľa Dostojevského, prikláňal k hnutiu slovanofilov. Časom však začal svoj postoj revidovať. Historické poslanie ruského národa začal vnímať v spätosti s ideou jednoty ľudstva, ktorej konkrétna realizácia sa uskutočňuje v cirkvi, ktorá zahrňuje všetky národy. Podľa Solovjova je historickou úlohou nielen Ruska, ale každého národa účinne napomáhať zjednoteniu sveta v univerzálnej cirkvi. Uznával však, že Rusko ako kresťanská veľmoc môže v tomto procese zohrávať významnú úlohu. Aby túto úloha naplnilo, pokladal za prvoradú povinnosť Ruskej pravoslávnej cirkvi obnovenie jednoty s Rímsko-katolíckou cirkvou. Toto zjednotenie Solovjov považoval za predpoklad vytvorenia lepšej kresťanskej alebo teokratickej spoločnosti, v ktorej funguje slobodná spolupráca duchovnej moci pápeža a svetskej moci. Na základe týchto myšlienok napísal niekoľko veľmi zaujímavých spisov, ktoré by sme mohli označiť za diela politickej teológie: O duchovnej moci v Rusku (1881), Tri príhovory k pamiatke Dostojevského (1883), Národná otázka v Rusku (1883), Veľký spor a kresťanská politika (1883), Rusko a univerzálna cirkev (1885), Ruská idea (1888) a nové francúzske vydanie knihy Rusko a univerzálna cirkev (1889).

Solovjov sa v rámci týchto spisov stával stále väčším kritikom Ruskej pravoslávnej cirkvi a väčším zástancom Katolíckej cirkvi. Dielo Rusko a univerzálna cirkev je presvedčivou obhajobou pápežského úradu v cirkvi a naliehavou výzvou smerom k náboženskej spoločnosti v Rusku prekonať jestvujúcu schizmu.

V deväťdesiatych rokoch 19. storočia, poslednom desaťročí svojho života, sa Solovjov venoval najmä otázkam dobra a krásy a rozsiahlej korešpondencii. Poznanie, že jeho úsilie podnietiť zjednotenie Ruskej pravoslávnej cirkvi s Rímom neprinieslo žiadaný efekt, ho naplnilo sklamaním. V závere svojho života sa zaoberal postavením židovského národa v dejinách spásy. Jeho poslednou knihou sú Tri rozhovory s krátkou Legendou o Antikristovi (1899). V nich akoby zavŕšil svoje úvahy politickej teológie zaujímavým výkladom, v ktorom zjednotenie ľudstva v univerzálnej cirkvi odsunul do posledných čias nie ako výsledok harmonického vývoja ľudskej spoločnosti do teokracie, ale ako výsledok boja s Antikristom, stelesním zlého.

Láska k Sofii

Ak múdrosť spočíva v chápaní jednoty hlbších súvislostí rôznorodých výsekov reality, Božia múdrosť dáva účasť na organickej jednote celej skutočnosti. Táto jednota je tajomstvom Božej lásky k stvoreniu. Personifikáciu Božej múdrosti v Solovjevovej skúsenosti možno následne chápať v zmysle princípu reprezentácie ako kľúča k tajomstvu duchovnej jednoty. V materiálnej rovine sa jednota dosahuje riedením, priemerovaním, analýzou na najjednoduchší prvok, entropiou. Ale v rovine ducha je to opačne, tu je jednota výsledkom koncentrácie, zušľachťovania alebo zduchovňovania osoby, aby dokonale reprezentovala stvorenie ako protipól Božej lásky, ktorá je čistým darom milosti.

Keďže celková jednota Božej lásky so stvorením je skutočnosť, ktorá ešte len očakáva svoje zavŕšenie na konci čias, na večnej Baránkovej hostine, Sofia – Božia múdrosť je azda Božou predstavou, ktorá reprezentuje krásu „novej zeme a nového neba.“ Jej personifikácia pri odraze v ľudskom vedomí azda predstavuje plnohodnotnú účasť na Božom poznaní, ktorého známkou je duchovný rozmer bytia, teda osobný rozmer lásky. Jednoducho povedané, Sofia je predtuchou Baránkovej nevesty. Solovjova skúsenosť potvrdzuje toto chápanie Božej múdrosti: jeho láska k Sofii časom prerástla do lásky ku Katolíckej cirkvi, sviatosti všeobjímajúcej jednoty lásky Trojjediného Boha k stvoreniu.⁸

Autor je kaplán vo farnosti Svätého Gorazda a spoločníkov v Košiciach a je doktorandom na Catholic University of America v USA. Článok vznikol na základe prednášky z 11. decembra 2012 v Kolégiu Katolíckej univerzity v Ružomberku.