Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Inšpirácia z Francúzska

Číslo 2/2013 · Martin Leidenfrost · Čítanosť článku: 1784
 

„Musíme sa držať Nemecka“, tak mi to znie, keď čítam slovenské noviny, sledujem slovenskú televíziu alebo počúvam nejedného slovenského politika. Z ekonomického hľadiska môže mať táto voľba svoje dôvody, hoci by sme práve tu na Slovensku nemali prepočuť kritiku pápeža Františka na diktatúru ekonomiky. Inak mám ale zo slovenského rozhodnutia sa pre Nemecko divné pocity. Z politického, spoločenského a predovšetkým náboženského dôvodu. Naladiť sa na zborový jednohlas, na to poznám Nemecko príliš dobre.

S úklonom pred nemeckým hegemónom sa v tejto krajine objavuje ignorácia alebo dokonca pohŕdanie Francúzskom, a to opäť v spojitosti s ekonomickými argumentmi. Hoci ide o krajinu, ktorá je momentálne potrestaná neschopným prezidentom, predsa len je Francúzsko bývalý hegemón Európy a druhá vedúca mocnosť EÚ. Čo má ale pre kresťanov oveľa väčšiu váhu: V tejto krajine, označovanej z hľadiska viery mnohými za stratenú, sa čosi deje. Akurát týmto frivolným, sekulárnym, socialistickým Francúzskom sa už rok ženie katolíkmi vedené hnutie, aké nemá obdobu v žiadnej inej európskej krajine.

Pozrime sa ale radšej na Nemecko. Nech sa páči, najskôr jeden pohľad na Nemecko. Som rakúsky katolík, študoval som okrem iného aj v Berlíne, písal som pre nemecké noviny, čítam nemecké noviny a pozerám nemeckú televíziu. Rakúšania sa na nemeckom verejnom živote zúčastňujú automaticky – naopak to neplatí. Nemyslím si, že poriadny veriaci slovenský šuhaj má predstavu o tom, aká vládne v Nemecku nepriateľská atmosféra voči katolicizmu a aký nepopulárny bol emeritný pápež Benedikt XVI. vo svojej domovine.

Čo si len pamätám, vedú nemecká a rakúska Katolícka cirkev vyčerpávajúce diskusie na tie isté témy: demokracia v Cirkvi, ženy a kňazské povolanie, celibát. Je to únavné, deštruktívne a predovšetkým tiež provinčné. Prevažnú väčšinu svetovej Cirkvi tieto témy vôbec nezaujímajú, v nemeckej televíznej reportáži k akejkoľvek téme týkajúcej sa viery však poukázanie na spiatočníctvo Cirkvi nikdy nechýba.

Pre rozptýlenie možných pochybností o vierohodnosti mojich slov by som na tomto mieste mohol uviesť tucty osobných príkladov o tom, čo som ako publicista a scenárista zažil s nemeckými redakciami a televíziami. Uvediem však radšej čísla.

Prvá anketa, ktorú v roku 2009 vykonal renomovaný „Inštitút pre prieskum verejnej mienky v Allensbachu“, bola zameraná výhradne na nemeckých katolíkov, t.j. približne 30 percent obyvateľstva. Keby boli oslovení všetci Nemci, boli by čísla ešte prekvapivejšie. Len 19 percent nemeckých katolíkov v ankete vyjadrilo spokojnosť s úlohou ženy v Cirkvi, 17 percent zdieľalo cirkevnú pozíciu k homosexualite, 13 percent podporovalo katolícku sexuálnu morálku a slabých 13 percent bolo uzrozumených s celibátom.

Druhá anketa, pochádzajúca z marca 2013 a realizovaná tiež Allensbachovym inštitútom, skúmala postoj k hodnotám zo strany všetkých Nemcov, nielen katolíkov. Otázka znela: Čo by ste za žiadnych okolností neurobili? V tabuľke boli uvedené nasledujúce previnenia: 74 percent Nemcov si myslí, že človek by nemal v žiadnom prípade šoférovať auto, keď vypije príliš veľa alkoholu. 72 percent si myslí, že nie je možné za žiadnych okolností vyhadzovať vonku odpad. A tu je ešte dolný koniec tabuľky: len 13 percent opýtaných si myslí, že k potratu by nemalo za žiadnych okolností dôjsť.

Je to prekvapujúce pre krajinu, ktorej spolková kancelárka je dcérou evanjelického farára a ktorej spolkový prezident je sám evanjelický pastor? Posledne menovaný sa nedávno chopil témy potratov, ktorá ináč v rámci nemeckej a rakúskej verejnosti nie je predmetom sporu. Pozoruhodným je najmä vágny, zdržanlivý tón, ktorý Joachim Gauck zvolil. Na nemeckých evanjelických cirkevných dňoch v máji 2013 povedal, že „mnohí“ otázku, či sa dieťa má alebo nemá narodiť, brali „trochu príliš naľahko“. A následne dodal: „Potraty sme robili vtedy, keď na to nebol ani dôvod.“

Nemecká reflexia na náboženské témy je taká mainstreamová, že pred časom nikto nezareagoval na pohŕdavé slová, ktorými Heiner Geißler vyzval k prekonaniu „mariánskeho kultu“. Je potrebné dodať, že Heiner Geißler nie je žiadny protestant, ale dlhoročný generálny tajomník kresťansko-demokratickej CDU, žiadaný hosť talkshow a jeden z najprominentnejších hlasov nemeckého katolicizmu.

Musíme sa za každých okolností držať Nemecka? Mne osobne nenapadá nič, čím by Katolícka cirkev v Nemecku mohla byť inšpiráciou pre slovenských kresťanov. Teda okrem financií. Cirkvi v Nemecku a Rakúsku majú peniaze vďaka „cirkevnej dani“, ktorú zlomyseľne zaviedol Hitler. Rakúšania musia odviesť cirkevnému spoločenstvu približne jedno percento zo svojej mzdy. Obľúbenejšiu to ale Cirkev nerobí.

A teraz, aj keď to moji slovenskí priatelia nechcú počuť: Francúzsko. Pri pohľade zvonka sa zdá, že ide o družinu rovnako perverzných a zarytých komunistov, paradoxne s najvyššou mierou pôrodnosti v rámci Európskej únie. Francúzsky mainstream nie je na prvý pohľad iný ako ten nemecký, sekulárny, s rozšírenou averziou voči Katolíckej cirkvi. Cirkev vo Francúzsku je stáročia atakovaná, a to nielen Voltairom či Robespierrom. V roku 1902 boli vtedajšou ľavicovou vládou zatvorené všetky katolícke súkromné školy, čoho dôsledkom bol napríklad národný hrdina Charles de Gaulle vychovávaný v belgickom internáte.

Katolícka cirkev vo Francúzsku sa ale zo všetkých týchto úderov poučila. Je chudobná, štát ju až neuroticky drží mimo štátnej sféry, zdá sa však, že práve z tejto chudoby a bezmocnosti čerpá vlastnú charizmu, vlastnú hrdosť.

Alebo ako by sa dalo inak vysvetliť, že katolícka viera začne v hlboko sekularizovanom Francúzsku fascinovať práve intelektuálov? Takých intelektuálov ako uznávanú filozofku Sylviane Agacinski, ktorá sa spolčila s legendou filozofie, Jacquesom Derridom a v roku 1994 sa vydala za neskoršieho socialistického predsedu vlády Lionela Jospina. Jospin ako premiér v roku 1988 zaviedol vo Francúzsku „pact civil de solidarité“ – registrované partnerstvo otvorené aj pre homosexuálov (mimochodom, kritikom zobral vtedy vietor z plachiet prísľubom, že PACS nikdy nepovedie k otvoreniu manželstva pre homosexuálov).

Jospin, suchý tradičný protestant, bol svojho času ako premiér vysmievaný, že doma v posteli do hlbokej noci študoval pracovné spisy. A čo čítala jeho manželka vedľa neho? Cirkevných otcov!

Čítanie týchto autorov zanechalo stopy. Jednou z hlavných tém, ktorou sa filozofka Agacinski zaoberala v dlhej sérii kníh a rozpráv, boli otázky týkajúce sa sexuálnej identity. Po dlhom skúmaní argumentov dospela k rozhodnutiu, že je potrebné odmietnuť nielen náhradné materstvo, ale aj uzatváranie manželstva a právo na adopcie zo strany partnerov rovnakého pohlavia. Išlo presne o tie zásahy do rodinného práva, ktoré sľuboval socialista François Hollande vo volebnej kampani v roku 2012 a ktoré mal po svojom volebnom víťazstve v pláne zrealizovať.

Masové hnutie začalo – Heiner Geißler, nezľakni sa! – na mariánsky sviatok. André Vingt-Trois, predseda francúzskej biskupskej konferencie, napísal 15. augusta 2012 list adresovaný všetkým diecézam, v ktorom vyzval všetky farnosti, aby sa modlili za rodinu pozostávajúcu z muža a ženy.

Tým sa začala národná mobilizácia, ktorá neutíchla ani v júni 2013, keď píšem tieto riadky. Vláda ponúkala svoj projekt homosexuálneho manželstva ako „mariage pour tous“ – „manželstvo pre všetkých“. Oponenti nazvali svoje hnutie v nadväznosti na to „Manif pour tous“ – „Demonštrácia pre všetkých“. Z legislatívneho hľadiska nebola „Manif pour tous“ predurčená na úspech, keďže ľavicová väčšina vo francúzskom parlamente kontroverzné zákony v apríli 2013 prijala. Keď sa však pozrieme na široké spoločenské koalície, na päť masových demonštrácií, ktorých sa zúčastnili státisíce a širokú spoločenskú diskusiu – predsa len by som chcel hovoriť o úspechu. O morálnom úspechu, koniec koncov. Je potrebné povedať, že hnutie skončilo menej úspešne, než začalo. Viac o tom neskôr.

Pohľad na iné európske krajiny je jasný: V Nemecku neprebieha žiadna významnejšia diskusia o rodinných hodnotách. Vo Veľkej Británii boli manželstvá homosexuálov zavedené v rovnakom čase ako vo Francúzsku. Odpor voči nim tam vyzeral tak, že sa pred Downing Street 10 zišla hŕstka starších gentlemanov v trojradových oblekoch – išlo o poslancov zo zadných radov vládnucej Konzervatívnej strany. Či dostali od predsedu vlády šálku čaju neviem, krátko nato bol zákon v pokoji prijatý.

Myslím si, že všetci kresťania v Európe by mohli čosi od Francúzov odpozorovať. Rád by som uviedol štyri body, ktoré by nás mohli na „Manif pour tous“ inšpirovať:

1. Pozitívne smerovanie. Keby došlo k osočovaniu homosexuálov alebo inak zmýšľajúcich, hnutie by okamžite stratilo na dôveryhodnosti. Na Manif sa však nevyskytli žiadne homofóbne tmáry, skôr tam bolo vidieť priateľské rodiny z celého Francúzska, odeté v modrej a ružovej a držiace transparenty ako „Jedna mama / jeden otec / za dieťa“.

Nech už demonštranti pôsobili akokoľvek sympaticky, v reakciách čitateľov liberálnych novín „Le Monde“ sa napriek tomu objavili názory ako tieto: „Do akého stredoveku sme to len padli? Všetci sú tu, malí biskupskí princovia, malí imámi, malí rabíni. Konečne si našli spoločný terén pre reakčnú dohodu – nenávisť k iným, k buzerantom“. Sympatie týchto ľudí nie je možné získať nikdy, netreba im však dávať ani žiadnu zámienku.

2. Vymedzenie sa k extrémnej pravici. Vzhľadom k dobrej organizácii a homofóbnosti „Národného frontu“ („Front National“) existoval predpoklad, že hnutie bude zdiskreditované a rozvrátené pravicovými extrémistami. Preto bola ich prítomnosť na Manif neželaná a tak organizovali pod inou záštitou menšie paralelné demonštrácie. Ako nacionalistické zoskupenie „Francúzska jar“, ktoré žiaľ postupne zatemnilo radostné kresťanské svedectvo Manifu z jari 2013.

Keď proti zavedeniu homosexuálnych manželstiev protestoval pravicový extrémista, 78-ročný historik Dominique Venner, a to tým najšokujúcejším spôsobom, aký si človek môže predstaviť, postavila sa za neho len Marine Le Pen z Národného frontu. Organizátori Manifu mohli dôveryhodne argumentovať, že s týmto mužom a jeho strašným činom nemajú nič spoločné. Čo vlastne Venner urobil? Priamo pred oltárom katedrály Notre Dame, pred očami 1500 turistov spáchal samovraždu.

3. Maximálna spoločenská rozšírenosť. Hoci mala Manif pour tous svoj pôvod v iniciatíve Katolíckej cirkvi, hľadala a nakoniec aj získala podporu všetkých relevantných francúzskych náboženských spoločenstiev. Najvyšší rabín Francúzska prispel svojou esejou pod názvom „Genderová ideológia“, budhisti požadovali referendum a na najväčšej demonštrácii vystúpili po boku katolíkov tiež protestantskí a moslimskí hodnostári, ako aj politici pravicovej strany UMP, ľavicový radikál a jeden trockista.

4. Vedúca osobnosť so silou osloviť aj sekulárnu spoločnosť. Frigide Barjot pôsobí ako presný protiklad katolíckej aktivistky. Človek by ju zaradil skôr k Pussy Riot. Výrazná blondína je povolaním humoristka a speváčka hudobnej skupiny „Les Dead Pompidou´s“. Samotné jej umelecké meno je programom: „Frigide Barjot“ je verbálnou narážkou na meno sexsymbolu Brigitte Bardot, ktorá sa stala predmetom paródie v piesni „Miluj ma dvoma prstami“ [Fais-moi l'amour avec deux doigts].

Nejde teda o žiadny naškrobený ksicht, ale o bohémku s dobrou znalosťou parížskych gay kabaretov, ktorá našla vieru v Boha po jednej púti do Lúrd a v roku 2009 vystúpila s manifestom „Nedotýkajte sa môjho pápeža!“ [Touche pas ŕ mon Pape]. Frigide Barjot spravila ale vážnu chybu, keď po prijatí kontroverzných zákonov vyhlásila, že „Hollande chce krv, bude ju mať!“ [Hollande veut du sang, il en aura!]. Musí byť teda braná na spoluzodpovednosť za zostrenie atmosféry, ku ktorej následne došlo. Barjot sa vyhrážali smrťou a poslednej Manif v máji sa viac nezúčastnila; vtedy sa už sekulárne médiá kochali v škaredých pouličných bitkách. Keď zákon prešiel, mala Frigide Barjot reagovať celkom ináč: vyzvať k rozvahe a akceptovať rozhodnutie demokratickej väčšiny. Napriek tejto zbytočnej chybe bola humoristka pre hnutie posilou, možno dokonca jej nepostrádateľnou súčasťou.

A čo z toho všetkého zostalo? Zostáva spomienka na najkrajšiu a v každom prípade najväčšiu demonštráciu vo Francúzsku za posledných 30 rokov. 800 000 ľudí sa valilo centrom Paríža, aby zabránilo tomu, čo pôvodkyňa zákonov a ministerka spravodlivosti, Christiane Taubira, výstižne nazvala „reforma civilizácie“.

Obrovská a zdĺhavo pripravovaná demonštrácia sa uskutočnila 13. januára 2013. 11. januára, prekvapujúco a bez konzultácie s francúzskymi spojencami, začal prezident Hollande svoju prvú vojnu. Islamistickí povstalci obsadzovali už pol roka polovicu územia Mali a postupovali smerom na hlavné mesto. Môže to byť považované za náhodu, že Hollande svoje jednotky vyslal práve v predvečer Manif pour tous. Prinajmenšom to však vyvolalo podozrenie, že Hollande sa touto neočakávane silnou výzvou pokúsil odvrátiť pozornosť.

Samotná téma je pre Hollanda nepríjemná, keďže okrem Jospina aj iní stúpenci vyjadrili svoje pochybnosti o správnosti celého projektu. Hollande by radšej presadil reformu bez diskusie. Francúzi sú však, podľa mojich skúseností, viac orientovaní na rodinu, než povedzme Nemci. V prípade, že Hollande s termínom zahájenia „Operátion Serval“ kalkuloval, je možné skonštatovať, že mu to vyšlo. Keď je Francúzsko vo vojne, existujú len Francúzi. Ľudí to zomkýna, matky sa boja o svojich synov, to je normálne.

Večerné správy z 13. januára sa museli okrem spravodajstva z africkej vojny venovať aj Manifu. 14. januára išlo už len o Mali, pre Manif zostal priestor len na niekoľkosekundový záber: Malá senzácia, Simone Veilová bola na demonštrácii. Pani Veilová patrí vo Francúzsku medzi morálne autority. Prežila holokaust a stala sa prvou prezidentkou Európskeho parlamentu. Ako francúzska ministerka zdravotníctva presadila v sedemdesiatych rokoch legalizáciu potratov. Pre jedných aj druhých mätúci prvok, že sa stala súčasťou protestov proti ďalšej „reforme civilizácie“.

Nech sa už moji slovenskí priatelia pridŕžajú Nemecka, ja sa nechám radšej inšpirovať francúzskym katolicizmom. Na to, aby sa aj Slováci nadchli francúzskou charizmou, nemusia cestovať ďaleko. Viedenský arcibiskup Christoph Schönborn študoval v Paríži, odvtedy sa rakúsky kardinál stal frankofónnom a frankofilom a spolu s Parížom organizoval „mestskú misiu“ a pritiahol do svojej diecézy viaceré francúzske rády.

Priamo za slovenskou hranicou, pri rieke Morava, založili bratia Jánovho spoločenstva kláštor. Odvtedy je možné v tristnom železničnom zapadákove v Marcheggu počuť radostnú francúzštinu. A vo Viedni, v obytnom bloku v jednej naozaj zlej štvrti, som raz vyhľadal „malé sestry“. Francúzky žili v trojici v jednom úplne normálnom byte. Vlastne to vyzeralo presne tak, ako u mňa v paneláku v Devínskej Novej Vsi. A predsa, bol to kláštor, zasvätené miesto.

Preložil: Boris Mattoš

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.